Zuzana Čaputová hovorí o empatii, súkromnom živote prezidentky aj o tom, čo pred nástupom do úradu očakávala a aká bola napokon realita.
Prezidentka a súkromný život. Dá sa priblížiť, v akom režime funguje?
V zásade ide o veľmi intenzívne prelínanie. Prezidentkou som dvadsaťštyri hodín denne, neexistuje vypínanie, ľudia ma spoznávajú a je mojou povinnosťou správať sa zodpovedajúco mojej role. Vypínam len doma v kruhu svojich najbližších, keď si môžem dovoliť nepracovať a nemyslieť na prácu. Niekedy sa mi to podarí aj v zahraničí.
Ten presah do súkromného života je však možno väčší, než som očakávala. Je to, v dobrom zmysle slova, boj o zachovanie vlastnej ľudskej, osobnej a súkromnej identity.
Neprichádza aj určitá strata kontaktu s realitou, že sa na svet začnete pozerať len cez okno limuzíny?
Žiaľ, táto funkcia prirodzene istú izoláciu spôsobuje. Vybavuje sa mi jeden obraz, keď sme navštívili isté miesto na Slovensku a zašli do fabriky medzi šičky. Ja na také miesta vždy prichádzam s úprimným záujmom byť na chvíľu medzi nimi a porozprávať sa, ako sa im žije. Ale uvedomila som si, že pre nich som tá pani z paláca, ktorú priviezla limuzína a má okolo seba sprievod. Hoci sa im snažím čo najviac ľudsky priblížiť, tak len z titulu mojej roly tam vzniká istý odstup, čo mi je ľúto.
Foto: Ondřej Pýcha
Na druhej strane som však zažila aj veľa stretnutí, keď som sedela v kruhu s ľuďmi, s ktorými sme sa videli prvýkrát a bolo to uvoľnené, bol to dobrý rozhovor.
Som skôr introvert
Čo hovoríte na názory, že bez ohľadu na vášho nástupcu s vami odíde z paláca veľká empatia? Vnímate to podobne?
Som rada, ak je empatiu cítiť, lebo to tak mám. Prirodzene mám rada ľudí, nemusím sa do ničoho siliť. Kontakt s druhými ma teší, zaujímam sa o nich, o ich súkromné svety a životné skúsenosti. Ak je tomu daný človek otvorený, snažím sa do debaty s ním naplno vložiť svoju pozornosť, vnímať ho, naladiť sa naňho. Je mi to blízke. Empatiu považujem za dôležitú a myslím si, že sa na ňu ani nedá hrať.
Nemáte však aj fázu, že sa cítite „presocializovaná“, keď ste v neustálom kontakte s inými ľuďmi?
Určite. Je to aj tým, že som skôr introvertnejší typ človeka. Niekedy mám dni plné ľudí a potom prídem domov, kde som aj mama, aj partnerka. Automaticky sa zaujímam, aký mali moji blízki deň, čo bolo v škole. Tiež zavolám svojej mame, ak s ňou nemôžem byť osobne, aby som ju počula a vedela, že je v poriadku. Je to môj každodenný rituál.
Je možné počas prezidentského úradovania zájsť s kamarátkou na kávu alebo sa zúčastniť na stretávke z gymnázia?
Teraz v lete sme práve mali stretávku z gymnázia.
Boli ste?
Bola a bolo to veľmi milé stretnutie. Návrat do školských čias spojený s množstvom humoru. Navyše sme tvorili dobrú partiu, takže to bola radosť. Mali sme aj zvyčajné koliesko, pri ktorom mal každý povedať, ako žije a čo robí. Keď prišiel rad na mňa, tak som sa, samozrejme, vyhla tomu, že som prezidentka, ale niekto zakričal: A čo ty vlastne robíš? Bavili sme sa. Na takéto stretnutia mi však nevychádza chodiť najmä z časových dôvodov, nie preto, že by som z protokolu mala nejaké obmedzenia.
Foto: Ondřej Pýcha
Na porovnanie, čo ste pred nástupom na pozíciu prezidentky očakávali a aká bola napokon realita?
Prirodzene, ten rozdiel nastal. Do veľkej miery aj z objektívnych dôvodov, keďže už po krátkom čase prišla prvá z mnohých kríz, ktoré sprevádzali výkon môjho mandátu. Covidová kríza veľmi zredukovala reálne kontakty s ľuďmi, predefinovala priority, riešili sme otázky prežitia a toho, ako byť v tejto pozícii užitočná, hoci bez právomocí, ktorými by som mohla ovplyvniť rozhodnutia vlády.
Ja som do úradu vstupovala s tromi prioritami – chcela som sa zamerať na oblasť ochrany životného prostredia, na sociálnu oblasť s konkrétnymi podmnožinami a na oblasť práva a spravodlivosti; chcela som byť súčasťou dobrých systémových zmien.
Lenže najskôr sme všetci riešili covid, potom prišla vojna na Ukrajine, inflácia, energetická kríza. Nehovoriac o tom, že každý rok sa menila vláda. Tá súčasná je piata, ktorú vo funkcii zažívam. Do istej miery ma to postavilo do nevyhnutnosti reagovať na aktuálne krízové situácie. A popri tom sme sa s mojím tímom snažili v rámci spomenutých priorít presadzovať veci, ktoré považujem za dôležité.
Nečaká ma voľnejšia jazda
Čo myslíte, aké budú vaše posledné mesiace v úrade?
Ako sa poznám a ako poznám svoj diár, bude to práca naplno do posledného dňa. Tak to aj má byť, ide o verejnú službu a mojou úlohou je vykonávať ju čo najlepšie a najprofesionálnejšie.
Foto: Ondřej Pýcha
Do konca funkčného obdobia máme plus-mínus už naplánované zahraničné cesty a prichádzať budú aj vnútropolitické povinnosti. Nevnímam, že by ma čakala nejaká voľnejšia jazda dole kopcom, každý deň je dôležitý a každý deň vytváram obraz o tom, ako svoju funkciu vykonávam.
Máte predstavu, ako asi bude vyzerať váš prvý deň, keď skončíte v prezidentskej funkcii? Dáte si „pyžamový deň“, aké mával Július Satinský, či sa skôr vyberiete do prírody?
Myslím si, že to bude nedeľa, keďže inaugurácia má byť v sobotu. Predpokladám, že pôjde o deň ako každý iný. Mám však pocit, že mi potrvá pomerne dlhý čas, kým dokážem v sebe vypnúť návyk zodpovednosti, povinnosti a toho mentálneho stereotypu, ktorý bol päť rokov veľmi intenzívny. Prichádzať to bude postupne a neočakávam, že zlom nastane hneď v prvý deň.
Budem si pripomínať, že už nemusím riešiť, že už nemusím reagovať. Budem sa tiež tešiť, že sa obrazne „stratím“ v lese, kde sa človek akoby rozplynie nepoznaný a nepozorovaný, čo je pre mňa stále vzácnejšie.
…
Veľký rozhovor so Zuzanou Čaputovou si môžete prečítať v špeciálnom vydaní Forbes Woman, ktorý je v predaji od decembra 2023.
