Bol to trochu netradičný rozhovor. Stretli sa v ňom tri mladé ženy z rebríčka Forbes 30 pod 30, ktoré sa predtým nepoznali. Pri čítaní nasledujúcich riadkov to však zrejme ani nezbadáte. Herečka Natália Germáni, neurochirurgička Veronika Magočová a hudobníčka Tamara Kramar spolu veľmi prirodzene rozoberali, ako na sebe pracujú.
Prečítajte si náš archívny článok z májového vydania magazínu Forbes.
Tamara, počas fotografovania ste spomenuli, že vaším krstným otcom je finančník Gabriel Eichler, ktorý bol historicky prvou osobnosťou na obálke slovenského Forbesu v roku 2010. Vidíte, to sme ani nevedeli.
Tamara Kramar: A vtipné je, že sme si práve telefonovali k jeho meninám, keď ste ma oslovili do rebríčka 30 pod 30. Mal z toho veľkú radosť.
V akej životnej etape sme vás zastihli? Napríklad vy, Veronika, zakrátko odchádzate do Ameriky…
Veronika Magočová: Riešim to už asi pol roka a teraz v apríli konečne odlietam na stáž do Johns Hopkins Hospital v Baltimore. Budem sa tam venovať hlbokým mozgovým stimuláciám, ktoré majú rozvinuté na pokročilejšej úrovni. Hlbokú mozgovú stimuláciu indikujú aj pri pacientoch s epilepsiou, obsedantno-kompulzívnou chorobou či chronickou bolesťou, veľmi dobre spolupracujú s psychiatrami a majú rozbehnutý výskum aj pri Alzheimerovej chorobe.
Natália Germáni: Ja sa mám tak oddychovo lomka pracovne. Po natáčaní českého filmu Jej telo som sa rozhodla, že potrebujem dlhšiu pauzu. Bola som v jednom kolobehu a pred nástupom dcérky Zuny do škôlky som chcela byť viac s ňou, ale už koncom apríla odchádzam do Chorvátska, kde budeme natáčať detektívnu minisériu pre českú televíziu Prima.
Tamara: Ja som zase v takom transformačnom období. Získala som bakalársky titul z neurovedy a teraz pokračujem v magisterskom štúdiu so zameraním na hudbu a produkciu.
Neuroveda a hudba
Prečo ste sa rozhodli zmeniť odbor?
Tamara: Hudbe som sa venovala už počas štúdia kognitívnej neurovedy. Zvolila som ju z čistej fascinácie a lásky k vede. Bolo to zaujímavé, lenže hudba ma priťahovala viac.
Natália: Kde sa u nás vlastne študuje neuroveda?
Tamara: Ja som v Brightone v Anglicku. Tam aj štvrtý rok žijem. Musím však povedať, že si neviem predstaviť robiť to, čo ty, Veronika – „ísť“ do ľudí, operovať ich mozog. Mňa táto oblasť zaujímala skôr z filozoficko-psychologickej stránky. Počas covidu som navyše dosť lietala hore-dole a bola viac na Slovensku, takže som nemala ideálne štúdium.
Veronika: Čomu konkrétne si sa v neurovede venovala? Aj konkrétnemu výskumu?
Tamara: Skôr umelej inteligencii, filozofickým oblastiam, šlo o také všeobecnejšie štúdium, no už som presmerovaná k hudbe, ktorú chcem spoznať aj z akademickej stránky.
Tamara Kramar začala svoju hudobnú kariéru v roku 2020 a hneď sa stala aj Objavom roka na Rádiohlavách. Foto: archív Tamary Kramar
Tamara Kramar začala svoju hudobnú kariéru v roku 2020 a hneď sa stala aj Objavom roka na Rádiohlavách. Foto: archív Tamary Kramar
Nakoľko sa dá využiť neuroveda pri hudbe, pri tvorbe?
Tamara: Využíva sa napríklad v hudobnej terapii. Aj celá moja bakalárska práca bola o vnímaní hudby.
Veronika: Pred tým, ako idem operovať, počas umývania rúk si spievam Under Pressure od kapely Queen. Takže aj tam sa to využije.
Ako sa menia sny
Máte povolania, o ktorých ste vždy snívali, že ich raz budete robiť? Alebo vás k nim skrátka len zhodou náhod zavialo?
Natália: Ja som chcela byť na strednej škole lekárka. A teda, ako vidíte, nevyšlo to. Nikdy som netúžila byť herečkou, nikto z rodiny nepôsobí v umeleckej sfére a tiež som nevedela odhadnúť, či je to vôbec povolanie, ktoré ma môže reálne uživiť. Ale život rozhodol, nejako som sa k herectvu postupne dostávala, začali prichádzať rôzne príležitosti a napokon som sa dostala až k filmu. Šlo to veľmi prirodzenou cestou.
Veronika: A nie je to náročné skombinovať s rodinou? Spomínala si, že máš malú dcérku.
Natália: Myslím si, že nie. Veľa ľudí z brandže, ale aj mimo nej straší mladé herečky, že keď otehotnejú, nebudú mať príležitosti, všetci na ne zabudnú.
Tamara: To platí pri umelkyniach všeobecne.
Natália: Ja som pritom zažila opačný prístup – ako som porodila, tak ponúk odrazu prichádzalo viac. Myslím si, že v herectve sa pre ženu v rámci tvorby otvára najkreatívnejšie či najlepšie obdobie práve po tridsiatke. Už máte vek na úlohy matiek, na postavy, ktoré reálne niečo prežívajú. Dovtedy sú to najmä milenky, narušiteľky vzťahov, dcéry. A to skombinovanie s dieťaťom – závisí to od partnera, od rodiny, ako ťa podporujú… a my to zatiaľ zvládame super.
Tamara: Ja som zase vždy vedela, že herečkou nebudem.
Pre otca, známeho herca Maroša Kramára?
Tamara: Áno. Mňa tá jeho profesia skrátka nelákala. Ja som totiž dosť hanblivý človek. Som skôr introvert a od detstva ma strašilo povedať niečo na kameru či zapamätať si nejaký text. Alebo ten herecký život… Tato hrá veľa v divadle, do práce odchádza o piatej poobede, ja som nechcela takto fungovať. No a vidíte, neušla som pred tým. Aj koncerty bývajú večer, tiež vystupujem pred ľuďmi. Dopracovala som sa k tomu podobne ako Natália – nejako to prirodzene vyplynulo, pritom v detstve som musela chodiť na klavír, čo som vôbec nemala rada. Začalo ma to baviť, až keď som s hodinami skončila.
Na hodinách klavíra trvali rodičia?
Tamara: Veru. Najskôr že „vydrž aspoň rok“, potom že „daj ešte ďalšie tri“ a napokon z toho bolo deväť rokov. Mladší bratia si tým už tak dlho nemuseli prejsť… (smeje sa) Stále sa za to hnevám.
Osobnosť herca či lekára
Natália, prečo neprekáža, keď sa hanblivý človek stane hercom?
Natália: Poznám veľa hercov, ktorí sú introverti a sú aj hanbliví. Dokonca by som povedala, že ich je zrejme väčšina. Ja sa považujem za extroverta, no nie som typ človeka, ktorý chce za každú cenu pútať pozornosť. Nemilujem davy ani masy. Napríklad mám problém, keď mám vystupovať sama za seba. V rôznych šou, na tlačovkách, mám z toho veľký stres. Pri herectve je to iné, naozaj je pravda, že sa jednoducho skryjete za postavu.
Tamara, váš otec je extrovert?
Tamara: (smeje sa) Je. Hoci ani neviem, či to iba nehrá…
Natália: Herec sa časom naučí vystupovať extrovertne, aj keď mu to nie je celkom prirodzené.
Aká osobnosť musí byť lekár?
Veronika: Pokorná, pre mňa je to najdôležitejšia vlastnosť každého lekára.
A zdravo sebavedomá, nie?
Veronika: To určite. Na operačnej sále si musíte byť istý tým, čo robíte, veriť si, ale pokora pre mňa stále vyhráva. Pri sebavedomí sa môže stať, že vám vie zastrieť všetko ostatné.
Deväťdesiatdeväť percent úspechu je drina
Vy ste boli ako 28-ročná hlavnou operatérkou v tíme, ktorý ako prvý na Slovensku urobil hlbokú mozgovú stimuláciu u pacienta s Parkinsonovou chorobou s použitím bezrámovej metódy. To asi nie je bežné, však?
Veronika: Asi to bežné nie je a som šťastná, že som mala takú možnosť. A najmä že sa po zákroku majú pacienti dobre.
Natália: Že žijú, áno?
Veronika: Áno, to som naozaj rada. Pri hlbokej stimulácii zavediete elektródy do mozgu pacienta, čo zmenšuje prejavy Parkinsonovej choroby. Pri tomto zákroku je dôležité presne nasledovať krok po kroku. Potrebujete vedieť pracovať s navigáciou a idete cez niekoľkocentimetrový otvor v lebke. Samotná manuálna práca je však oveľa náročnejšia pri cievnych zákrokoch či nádoroch, keď je operatér za stolom osem alebo viac hodín. Musí sa vedieť dokonale sústrediť na jemnú prácu po celý čas.
Tiež tu platí ako v športe, že talent je fajn, ale dôležitejšia je drina?
Veronika: Určite, deväťdesiatdeväť percent je drina a keď je jedno percento talent, tak je to super. Ja mám mikroskop aj doma a keď sa mi pritrafí voľný predĺžený víkend, tak na ňom pred návratom do práce trénujem.
Bolo u vás rýchlo jasné, že máte na chirurgiu šikovné ruky?
Veronika: Na to by som sa radšej spýtala kolegov, ale hádam áno, videli ma operovať aj na iných pracoviskách, kde som asistovala, a nikde mi nepovedali, že mám dať od chirurgie ruky preč. Skôr som počúvala slová vyjadrujúce podporu.
Tamara: A vždy si to chcela robiť?
Veronika Magočová bola hlavnou operatérkou v tíme, ktorý ako prvý na Slovensku zrealizoval hlbokú mozgovú stimuláciu u pacienta s Parkinsonovou chorobou s použitím tzv. bezrámovej metódy. Foto: archív V. Magočovej
Veronika Magočová bola hlavnou operatérkou v tíme, ktorý ako prvý na Slovensku zrealizoval hlbokú mozgovú stimuláciu u pacienta s Parkinsonovou chorobou s použitím tzv. bezrámovej metódy. Foto: archív V. Magočovej
Veronika: Pre medicínu som sa rozhodla v septime či oktáve na gymnáziu. V druhom ročníku na fakulte som sa potom dostala na operačnú sálu a prvý raz uvidela pulzujúci mozog. Vtedy som si povedala, že tomuto sa chcem venovať. Začala som zisťovať, čo všetko neurochirurgia zahŕňa. Atestácia šesť a pol až sedem rokov, práca najmä v štátnej sfére… To ma trochu odrádzalo, preto som sa obzerala aj po iných špecializáciách – cievnej chirurgii či kardiochirurgii, ale stále ma to ťahalo k mozgu. Aj k ľuďom, ktorí sa neurochirurgii venujú – náš prednosta docent Kaťuch, doktor Bánoci či neurológ docent Škorvánek, ktorý sa zaoberá Parkinsonovou chorobou. Sú to moje vzory a každodenná inšpirácia.
Slovensko alebo zahraničie
Nakoľko riešite, či budete žiť na Slovensku alebo sa trvalo presťahujete do zahraničia? Je to pre vás téma?
Veronika: Pre mňa nie. Neurochirurgickú kliniku v Košiciach som si vybrala zámerne na základe kolektívu. Mám tu podporu, možnosti a šance, ktoré by som inde nedostala. Na kolegov sa môžem kedykoľvek obrátiť, mňa aj ďalších mladých lekárov podporujú v ďalšom vzdelávaní.
Natália: Spomínala si, že ideš na stáž do zahraničia. Zažila sa pri nich aj prekvapivé pozvania?
Veronika: Robila som rozhovor do Denníka N a po jeho uverejnení sa mi ozval jeden neurochirurg, ktorý pôsobí na Floride a rodičov má zo Slovenska. Spýtal sa ma, či by som nemala záujem prísť k ním na stáž. Kto by nemal záujem? Teraz je to v riešení. Napriek zlej situácii v slovenskom zdravotníctve tu však chcem zostať. Verím, že situácia v štátnom zdravotníctve je taká alarmujúca, že s tým politici začnú niečo robiť. Chýba mi tu aj výskum, ale tiež verím, že práve vďaka stážam v zahraničí budeme schopní rozbehnúť ho aj u nás.
Natália, vy ste sa nedávno vrátili z New Yorku, kde máte druhý domov s vaším partnerom bubeníkom a hudobníkom Martinom Valihorom. Riešite nejako vašu kariéru aj v Amerike?
Natália: Po narodení dcéry som začala dostávať filmové ponuky prevažne z Česka, takže aj tam trávim dosť času. Naše pôsobenie v New Yorku vyplynulo aj z toho, že Martin fungoval značnú časť svojho života a tvorby v Amerike. Teraz sa história opakuje a do New Yorku nás pritiahla Viki, Martinova staršia dcérka, ktorá tam študuje výtvarné umenie. To bol prvý popud opäť naštartovať spojenie medzi nami a zahraničím.
Hľadáte si v Amerike aj pracovné príležitosti? Chodíte na kastingy?
Natália: V prvom rade riešime celú byrokraciu v rámci pracovného povolenia, ktorá znamená veľa mailov, odporúčaní, komunikácie s produkciami a umelcami. Je to zdĺhavý proces a popri všetkých aktivitách, ktoré okrem toho máme, to ešte nejaký čas potrvá. Momentálne som v Amerike tri mesiace strihala svoj „showreel“, čo je pre mňa alfa a omega. Ide o prezentačné video, v ktorom predstavujete svoju doterajšiu prácu, sekvencie z filmov, skrátka portfólio v niekoľkých minútach. Následne ho budeme posielať ľuďom z brandže, ktorých poznáme alebo nám ich odporučili.
Tamara, ako to máte vy v Brightone?
Tamara: Podobne, tiež sa snažím všelikde si pootvárať dvere. Najviac pracovných ponúk však dostávam zo Slovenska.
Hudobná kariéra v Británii
Váš druhý singel Hey Pretty Girl mal premiéru na rádiu BBC v programe Introducing, kde sa stal aj piesňou dňa. Pomohlo vám to k nejakým koncertom alebo šlo len o hrejivý pocit pre vás?
Tamara: Nemalo to priamy dopad, ani sa nestalo, že ma niekto vtedy počul a na základe toho mi zavolal. Asi najväčšie plus je, že si to môžem napísať do životopisu. Takéto veci potrebujete postupne zbierať, aby to dokopy dávalo zmysel. Aktuálne mám však v kalendári pomerne dosť vystúpení v Brightone aj v Londýne.
Predovšetkým v kluboch?
Tamara: Áno. Tam to veľmi funguje cez promotérov, v prvom rade si vás oni musia všimnúť, aby ste získali prácu. Celkovo si však myslím, že kontinentálna Európa je pre život hudobníka oveľa lepšia než Británia.
V čom?
Tamara: Aj čo sa týka financií.
Koľko sa platí za vystúpenie v britskom klube?
Tamara: Ledva si viem z toho kúpiť pivo.
Je to povedzme päťdesiat libier?
Tamara: Pokojne len toľko, a keď si zoberiete, že tam prídeme päťčlenná kapela a taxík nás vyšiel na pätnásť libier… (smeje sa) No, neopláca sa to. V Británii je nastavená veľká priepasť medzi miliónom začínajúcich umelcov a tými, ktorí už majú svoje vydavateľstvá a agentov. Na Slovensku dokážete vyrásť plynulejšie, vlastnou snahou sa viete vypracovať, aby ste si aj zarobili. Kým nemáte v Británii hit na TikToku alebo vás neobjaví agent, tak je to tam veľmi ťažké.
Zrovnoprávnenie žien
Vlani sa váš portrét objavil na najznámejšom bilborde sveta na Times Square v New Yorku – boli ste jednou z ambasádoriek celosvetovej kampane Spotify Equal, ktorej cieľom je zrovnoprávniť ženy v hudobnom priemysle. Otvorilo vám to niekde dvere?
Tamara: Je to podobné ako pri BBC. A celé to bolo celkom vtipné. Najskôr prišla správa, že ma vybrali a mesiac budem na Times Square. Vravím si: wau, to je vážne. Potom z toho vyšlo, že mesiac budem ambasádorkou, ale na Spotify a na bilborde na Times Square sa objavím len jeden deň. A dopadlo to tak, že v rámci toho jedného dňa sa tam moja fotografia objavila každých desať minút asi tak na tri sekundy. (smeje sa) Takže si bolo na mňa treba cielene počkať. Jeden kamarát tam práve vtedy bol a videl to naživo.
Keď sme už spomenuli tú kampaň za zrovnoprávnenie žien – aké sú vaše skúsenosti?
Tamara: Hudbu študujem aj preto, aby som prenikla do zákulisia, spoznala celú mašinériu. Ja osobne som v živote nerobila so žiadnou ženou. Teda okrem vizuálov či fotenia, ale pri technickej práci boli vždy muži. Nemám s tým problém, no percento žien je tu ozaj malé.
Chirurgia je tiež mužskou doménou.
Veronika: Závisí to od pracoviska. Náš prednosta docent Kaťuch nerobí rozdiely. Je jedno, či muž alebo žena, podstatné je, aby si bol šikovný, cieľavedomý a príležitosť dostaneš. Mám aj tri mladšie kolegyne, ktoré nastúpili po mne. Ale iste, nájdu sa oddelenia, kde je prístup k ženám v chirurgickom odbore z môjho pohľadu problematický.
Ako to funguje v hereckej brandži?
Natália: Ani neviem, ako na túto tému reagovať. V mojej profesii je totiž od začiatku dané, či postavu bude hrať muž alebo žena, takže o gendrových rozdieloch či nejakej forme uprednostňovania sa tu nedá hovoriť. Zložitejšie to asi majú ženy režisérky alebo producentky. Myslím si, že dodnes bojujú s predsudkami ohľadom menšej autority na pľaci.
Herečka Natália Germáni bola v roku 2023 nominovaná na ocenenie Český lev aj na cenu Slnko v sieti. Výrazné filmové úlohy získala aj v rozprávkach Princezná zakliata v čase 1 a 2. Foto: archív N. Germáni
Herečka Natália Germáni bola v roku 2023 nominovaná na ocenenie Český lev aj na cenu Slnko v sieti. Výrazné filmové úlohy získala aj v rozprávkach Princezná zakliata v čase 1 a 2. Foto: archív N. Germáni
Boli ste toho aj sama svedkom?
Natália: Osobne nie, a to som posledné obdobie točila iba s režisérkami. Myslím si, že autorita závisí od človeka, jeho energie, charizmy a prístupu, nie od pohlavia.
Vnímate nejaké rozdiely v honorároch medzi hercami a herečkami?
Natália: Úprimne, ani sa to nesnažím zisťovať, lebo by ma to možno iba zbytočne rozhodilo. V zásade si myslím, že hodnota herca sa zvyšuje tým, koľko pracuje, v akých projektoch alebo či má nominácie na filmové, seriálové, divadelné ocenenia.
Vás tento rok nominovali na ocenenie Český lev za hlavnú úlohu vo filme Svetlonoc. Už ste to pocítili na výške nejakého honoráru?
Natália: Ešte nie, nedostala som odvtedy žiadnu ponuku, ktorá by sa v niečom podstatnom líšila.
Platy lekárov a podmienky v nemocniciach
Platy slovenských lekárov – aj napriek ich nedávnemu zvyšovaniu – sú zrejme stále frustrujúce, nie?
Veronika: Oproti okolitým štátom je to stále frustrácia. Keď si porovnám platy spolužiakov, ktorí odišli len do susedného Česka, tak ide o veľký rozdiel.
Aký veľký?
Veronika: Určite je tam väčší dôraz a možnosti individuálneho ocenenia – aj v rámci špecializácie a kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Mrzí ma, že u nás si štát lekárov viac neváži. A tiež mi bolo ľúto, aká bola počas covidu veľmi krátka pauza, keď ľudia zdravotníkom tlieskali, a v krátkom čase boli pre nich skôr nepriateľmi. Je to veľmi demotivujúce, pritom v štátnych nemocniciach sú podmienky také zlé… My zdravotníci to už kvázi ani nevnímame, snažíme sa pracovať najlepšie, ako vieme. Keby som však mala do tých priestorov prijať člena svojej rodiny, ktorý si na izbe ani nemôže otvoriť okno… Len dúfam, aby nikto z mojich blízkych neochorel. Je pre mňa nepochopiteľné, ako to mohol štát nechať zájsť tak ďaleko.
Niektoré budovy vašej košickej Univerzitnej nemocnice oslávia tento rok sto rokov, chátrajú a už sa v nich medicína 21. storočia nedá robiť.
Veronika: Je to tak. Projekt nemocnice schvaľoval ešte uhorský minister vnútra. Je smutné, že tam sú dodnes aj pôvodné okná. Výstižné je, žiaľ, keď sa na jednej budove areálu objavil oznam: „Neotvárať okná, lietajú dnu netopiere.“
Mladá generácia a duševné zdravie
Aké témy vaša generácia dnes najviac rozoberá?
Natália: Ja v ostatnom čase, samozrejme, vidím rozdiel, keď sa rozprávam s rovesníkom, ktorý má deti, a tým, ktorý ich ešte nemá alebo mať ani nechce. Aj z pohľadu mamy s obavami sledujem vývoj digitálneho sveta, ako sa doň strašne uzatvárame a aké to môže mať dôsledky na duševné zdravie. Desím sa, kam až to môže eskalovať.
Tamara: Ja mám tiež zvláštny vzťah s digitálnym svetom, hoci mne aj veľmi pomohol a pomáha, veď moja hudobná cesta sa začala na sociálnych sieťach. Vyústením sú koncerty, ale celý marketing sa deje online a bez toho si ani neviem predstaviť, ako by som fungovala. Druhý extrém je, že tam trávime naozaj priveľa času, čo vidím aj u môjho 15-ročného brata. Jeho generácia je v tom ešte viac ponorená.
Patríte do generácie Z. Prieskumy o nej napríklad uvádzajú, že je precitlivená, málo odolná voči stresu a kritike, veľmi previazaná s technológiami a že vyššiu dôležitosť pripisuje svojmu duševnému zdraviu ako práci. Čo si o tom myslíte?
Tamara: Tému duševného zdravia vnímam okolo seba veľmi intenzívne aj ja a neviem presne, kde ja sama stojím. Myslím si, že je to veľmi dôležité, že to treba riešiť aj sa o tom rozprávať, ale zároveň vnímam, že sa niekedy tomu venujeme až príliš. Ale je ťažké generalizovať, všetko závisí od prípadu k prípadu. Takže súhlasím, že mentálne zdravie je dôležité, no veľakrát mám pocit, že sa z toho stáva trend, hlavne u mladších ľudí akoby mal každý pre seba nejakú diagnózu.
Natália: Keby sme sa v tom začali všetci piplať, každý by u seba určite našiel nejaký problém. Ja tiež vnímam pozitívne, že sa to začalo riešiť a napríklad považovať návštevu psychológa za niečo úplne normálne až nutné. Už nehovoríme o bláznoch, ale o ľuďoch, ktorí ako si liečia svoje telo, tak chcú vyliečiť aj svoju dušu, často možno len poradiť v nejakej životnej situácii. A čo sa týka mojej generácie okolo tridsiatky, nemám pocit, že by bol ten popis presný. Práveže si myslím, že okolo mňa je veľa silných ľudí, ktorí sú cieľavedomí a veľmi pracovití.
Veronika: Ja som tiež rada, že sa o duševnom zdraví začalo rozprávať. Myslím si, že je to dôležité. Keď sa pozriete na USA alebo Veľkú Britániu, vidíte napríklad to, koľko samovrážd sa deje aj v komunite mladých lekárov v rezidentúre. V Anglicku to štatisticky vychádza tak, že si na život siahne jeden zdravotník za tri týždne, čo je naozaj veľmi vysoké číslo.
Komunikácia s pacientom
Takže seriály z lekárskeho prostredia o tom extrémnom vypätí neklamú?
Veronika: To neviem, lebo ich nepozerám, ale ako hovorila Natália, aj ja mám okolo seba veľmi veľa neskutočne silných mladých ľudí, ktorí sú moji kolegovia, a mám pocit, že ak majú nejaký problém, vedia o tom rozprávať, ale rovnako dokážu aj poriadne zabrať v práci. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby človeka práca bavila. A ak sa vyskytne nejaký problém, treba to vedieť komunikovať.
Keď o tom hovoríme – aká dôležitá je pre lekára otvorená komunikácia s pacientom napríklad pred operáciou? Vždy im všetko presne vysvetlíte?
Veronika: Áno, pretože chápem, že je to pre nich stresujúci proces. Deň pred zákrokom pacientovi všetko podrobne vysvetlím a rovnako s ním komunikujem aj počas zákroku, pretože je počas neho pri vedomí. Hovorím mu, čo práve robím, vysvetľujem krok za krokom – teraz vám miesto umŕtvim lokálnou anestéziou, nebudete cítiť bolesť, ale budete cítiť tlak… Keď vŕtam do lebky, je to pocit podobný ako u zubára, je to trošku nepríjemné, ale dá sa to zvládnuť. No a samotný mozog je nebolestivý.
Koľko operácií máte za sebou ako hlavný operatér?
Veronika: Cez tristo. Niekto na to reagoval, ako ich môžem mať toľko, keď som taká mladá… Ale treba si uvedomiť, že ak chcem ísť na atestáciu, mám stanovenú kvótu operácií, ktorú musím splniť, lebo potom už prídem do služby ako hlavný neurochirurg, ktorý sa musí vedieť ku všetkému postaviť. Navyše neatestovaný lekár je na sále vždy s atestovaným lekárom. Ale možno by som to neoznačila ako operácie, ale skôr ako výkony, môže to byť napríklad zavedenie vonkajšej drenáže alebo odoperovanie nejakého krvácania. Okrem toho my sme vlastne jediná neurochirurgia na východe Slovenska a aj preto máme každú službu minimálne jednu operáciu, kde operujú aj neatestovaní lekári. V Bratislave je neurochirurgií päť, takže tu má neatestovaný lekár menšiu šancu dostať sa k tým výkonom.
Keď máte známych rodičov
Tamara, vy ešte pripúšťate, že by ste sa niekedy k neurovede vrátili?
Tamara: Teraz už asi nie. (smeje sa) Ja som si toho bakalára z neurovedy chcela dokončiť, ale predtým som zažila aj momenty, keď som si hovorila, že sa na to vykašlem, pretože keď som študovala, bol covid a vyučovanie nebolo príliš interaktívne. Napríklad laboratórne cvičenia sme mali online. Nebolo to ono. Ale bola by škoda vykašľať sa na to.
Tlačili vás aj rodičia?
Tamara: Jasné, že aj rodičia, všetci mi hovorili, aby som si to dokončila. Ale bolo to aj moje rozhodnutie, lebo som si hovorila, že keď som sa na to dala, mala by som to dotiahnuť do konca – a som za to rada. Možno niekedy na tom budem môcť stavať. Uvidíme v budúcnosti.
Mimochodom, ako sa vám žije v Brightone? Čo tam máte najradšej?
Tamara: Asi more. Brighton je taká väčšia dedina, je tam veľa univerzít, študentov, je to živé, hudobné a farebné mesto, liberálne a otvorené. Je to taká bublinka. Mám to tam veľmi rada.
A tiež je zrejme fajn, že keď ste v zahraničí, ľudia vás nepoznajú, nevedia, kto je váš otec.
Tamara: To je moja obľúbená téma. (smeje sa) Z tohto pohľadu je určite fajn byť v Anglicku. Občas totiž premýšľam, keď ma niekto na Slovensku alebo v Česku pochváli, aký je ten naozajstný dôvod. Keď za mnou niekto príde v Anglicku a pochváli koncert, tak viem, že je to naozaj. Som si viac istá, že je to kvôli mojej hudbe, mojej práci a nie preto, že som niekoho dcéra.
Aké bolo vyrastať v umeleckom prostredí?
Tamara: Je to to jediné, čo poznám, takže to neviem zhodnotiť, ale moja mamina je právnička, takže to sú dva odlišné svety. Ale ako som už hovorila, mňa to skôr utvrdilo v tom, že nechcem robiť ani herectvo, ani právo. No v niečom ma to asi pripravilo na život – na tie rozhovory, na kameru… Mám kamarátov, ktorí tiež robia hudbu, a toto ich vie rozhodiť viac než mňa.
Natália, aký je váš život v New Yorku?
Natália: Myslím si, že New York nie je pre každého. Je veľmi intenzívny, rýchly a plný všetkého. Veľmi závisí od človeka, aké má preferencie, ale dá sa tam robiť naozaj všetko a dvadsaťštyri hodín denne. Hlavne je však pre ľudí, ktorí sú aktívni a chcú aj veľmi aktívne žiť. Je to miesto plné príležitostí, dá sa tu naozaj vybudovať „American dream“, ak človek chce a je cieľavedomý.
Takže pre vás žiadne negatíva?
Natália: Práve ten tlak, ktorý je neustály. Všetko je rýchle, presuny v rámci mesta trvajú často hodiny. Napriek tomu to tam mám strašne rada, asi aj preto, že tam nie som stále a že mám možnosť sa presúvať na rôzne miesta. Pri tomto striedaní si uvedomujem hlavne tie krásy a New York ma dokáže vždy pri príchode naspäť očariť.
O filme Jej telo
Preskočme k novinke, ktorá na jeseň smeruje do kín – k filmu Jej telo. Ide o príbeh českej skokanky do vody Andrey Absolonovej, ktorá sa stala pornoherečkou. Ako ste reagovali, keď vás s tou rolou oslovili?
Natália: Musím povedať, že som veľmi váhala a veľa som sa o tom rozprávala aj s manželom. Je to film inšpirovaný skutočným príbehom o žene, ktorá bola športovkyňa, olympionička, no neskôr sa po tragickom úraze stala slávnou pornoherečkou. V dvadsiatich siedmich rokoch jej však našli tumor na mozgu a krátko nato zomrela. Vedela som, že to bude zaujímavá rola a že je to obrovská herecká príležitosť. Dlho sme sa o tom s režisérkou Natáliou Císařovskou rozprávali, bola veľmi empatická a chápala moje obavy. Napokon som sa rozhodla za, ale musím povedať, že príjemné natáčanie to vždy nebolo. Hlavne časti, keď sme točili scény z pornosveta. V jednej scéne dokonca účinkuje môj muž, lebo som vedela, že to inak nezahrám, že to nedám.
Bolo ťažké ho prehovoriť?
Natália: Práveže vôbec nie, je výhodou, že on je otvorený svetu a každému nápadu. (smeje sa) A veľmi ďakujem, že mám po mojom boku takéhoto človeka. V každom prípade ocitať sa v tých situáciách a stretávať sa v jednom priestore s reálnymi pornohercami bolo pre mňa psychicky pomerne náročné.
Veronika: Prepáč, že ti do toho skočím, ale ja som si teraz uvedomila, že ťa registrujem, keď si účinkovala v jednej rozprávke. Ale som zvedavá aj na tento film, lebo to bude niečo nové.
Natália: Áno, bude to naozaj niečo nové. (smejú sa)
Tamara: Ako vnímaš napríklad to, že tento film raz možno uvidí aj tvoja dcéra?
Natália: To ešte neviem, neustále nad tým premýšľam. A nielen v súvislosti s týmto filmom, ale všeobecne v rámci kombinácie mama – herečka – chúlostivé scény. Niečo podobné som zažila aj vo filme Svetlonoc, kde sa tiež objavili nahé scény. Bolo to však úplne inak spracované. Nahota bola éterická, spätá s prírodou, našou prirodzenosťou. Tu je nahota ukázaná vo vulgárnom slova zmysle. Porno.
Veronika: Možno keď dcére povieš, že si tam aj s tatinom… (smejú sa)
Natália: To práve neviem. V každom prípade si myslím, že kľúčom v tomto, ale aj v inom prípade sú komunikácia a dôvera. Dcéra vyrastá v prostredí, kde má mamu herečku a otca muzikanta. Viem, že pre ňu určite nebude jednoduché pochopiť niektoré veci, ale na druhej strane povolanie herca alebo muzikanta prináša rôzne situácie, ťažké, ale aj veľa príjemných. Takže verím, že to bude celé o našej spoločnej komunikácii. Nič iné mi totiž nenapadá. Jedine že by som začala odmietať všetky filmy, kde sa vyskytuje nahota, ale to by som zrejme prišla o väčšinu pekných a hodnotných hereckých príležitostí.
Zmena k lepšiemu a pomoc psychológa
Keď o sebe rozmýšľate, je niečo, čo by ste chceli na sebe zmeniť?
Natália: Ja si myslím, že pracujem na veciach, ktoré by som chcela na sebe zmeniť. Je ich niekoľko. Pomáha mi v tom aj psychológ a som rada, že som sa na to dala.
V čom spočíval ten problém?
Natália: Povedala by som, že som bola občas veľmi tvrdohlavá, trvala som si na svojom, nebola som ochotná pripustiť, že veci môžu byť aj inak, ako si myslím ja.
Tamara, vy ste na tom ako?
Tamara: Ja stále hľadám balans medzi zdravým sebavedomím a pokorou. Chcela by som sa naučiť byť viac hrdá na moje úspechy bez toho, aby som pôsobila namyslene. Tento strach z namyslenosti často vedie k tomu, že sa zbytočne zmenšujem a hovorím „ále, to nič nebolo…“.
Myslíte si, že je to nejako spôsobené rodinnými okolnosťami?
Tamara: Toto sa zvrtlo k psychoanalýze. (smeje sa) Možno to súvisí aj s tým, jednoducho mi ide o to, ako správne vybalansovať ego a sebavedomie, ako sa zbytočne nezhadzovať, ale zároveň nepôsobiť nejako arogantne.
Veronika, keď už máme to psychologické okienko, u vás je to ako?
Veronika: Snažím sa na sebe pracovať. Je pre mňa dôležité uvedomiť si vlastné chyby a vedieť sa z nich poučiť a takisto je pre mňa dôležité učiť sa od ľudí, ktorí sú pre mňa inšpiráciou, napríklad boli ako tridsiatnici pozvaní prednášať do Ameriky. Som vďačná, že mám možnosť pracovať s ľuďmi, ktorí ma dokážu inšpirovať a zároveň usmerniť.
Povedali by ste, že to, čo najviac riešite, je skôr profesijné alebo skôr súkromno-osobné? Na čom vám záleží viac?
Veronika: U mňa je to päťdesiat na päťdesiat. Tak ako práca je pre mňa dôležitá aj rodina. Viem, že jedného dňa by som si ju chcela založiť, to bol aj jeden z dôvodov, prečo som zostala v Košiciach. Viem, že keď mám ťažkú službu, keď prídem domov, môžem ísť za synovcami a môj deň je hneď lepší.
Vyhliadky do budúcna
Ak by sme sa takto o rok stretli, s čím by ste boli spokojné, keby sa za ten čas stalo?
Natália: Pre mňa by bolo skvelé, ak by som dostala príležitosť vyskúšať si herectvo v zahraničí, mimo česko-slovenského trhu – to je z profesijného hľadiska. Z toho rodinného nám len želám, aby sme boli zdraví, to je najdôležitejšie.
Tamara: Ja sama som veľmi zvedavá, kde budem o rok, lebo po prvý raz v živote už vlastne nebudem študent. Magisterské štúdium končím v septembri, takže mám pred sebou rok plný otáznikov.
Veronika: Ja verím, že sa mi podarí dokončiť doktorandské štúdium a že sa nám následne v práci podarí rozbehnúť aj spoluprácu so psychiatrami, nielen s neurológmi, aby sme hlbokú mozgovú stimuláciu mohli využiť aj pri psychiatrických diagnózach. V súkromnom živote je pre mňa tiež najdôležitejšie zdravie a nech môj partner zostane taký, aký je.
Článok vyšiel v magazíne Forbes v máji 2023. Kliknite a pozrite si najnovšie vydanie alebo si kúpte predplatné magazínu na celý rok.
