Ak ich pamäť neklame, tak na spoločný rozhovor v médiách prikývli vôbec prvýkrát. Počas hodiny a pol sa v debate vypravíme do ich rodinnej histórie a rozoberáme, aké je dnešné Slovensko.
Mama a dcéra. Jedna bývalá herečka, diplomatka a politička, druhá scenáristka a spisovateľka. Magda Vašáryová a Hana Lasicová.
V rozhovore sa dočítate
- čo sa od seba ako mama s dcérou navzájom učia,
- prečo bol Milan Lasica „klasický muž“, ale nikdy nie pomstychtivý,
- ako sa spravuje pozostalosť po Lasicovi a ako sa pozerajú na Básnenie,
- prečo na Slovensku volíme „mačov“,
- a prečo neprestanú podporovať iné ženy, aj keď s nimi nesúhlasia.
„Echt ženy“
V akej životnej etape sme vás práve zastihli?
Magda Vášáryová: Dopisujem dizertačnú prácu, ktorá porovnáva zmeny romantických ideí na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia na politické a popri tom musím stíhať aj svoje ostatné aktivity. Nie je to jednoduché.
Hana Lasicová: Ja pracujem na veľkej encyklopédii o otcovi a píšem seriály pre viacero televízií.
Čo bude encyklopédia zahŕňať?
Hana: Pôjde o výber zo všetkých otcových diel s dôrazom na divadlo, ale aj film, hudbu, texty piesní či jeho ďalšie publikácie.
K vašej rodinnej histórii: vraj ste si nechali vypracovať DNA analýzu. Môžete prezradiť, čo ste sa z nej dozvedeli?
Magda: Venovali mi ju raz na Vianoce, išlo o analýzu matrimoniálnej DNA, ktorá sa nemení. Zaujímavé je, že všetci sme „nulkári“, teda máme tú najstaršiu krvnú skupinu. Zo siedmich matiek, z ktorých pochádzame, ja patrím Sýrii a vraj sa sem geograficky nehodím. No a najviac sa údajne podobám na Richarda III.
Hana: V rodinnej vetve vraj máme aj Martina Luthera. Len neviem, či tam takéto prepojenia nejako umelo neprihadzujú, aby vás za tie peniaze potešili. (smeje sa)
Magda Vašáryová a Hana Lasicová si na jeseň okúsili vôbec prvý spoločný rozhovor do príznačne prvého vydania Forbes Woman. Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes Slovensko
Dá sa povedať, čo je pre vašu rodinu typické?
Magda: Vysoký krvný tlak a zvýšený cholesterol. Inak sme normálni. Treba povedať, že časť rodiny Milana Lasicu pochádza z oblasti Hontu, kde boli stopäťdesiat rokov Turci, takže jeho nos je tohto pôvodu.
Hankina stará mama bola z Krupinských vrchov, ja som zas z tej časti od Švábov, ktorí prišli do Turca po tridsaťročnej vojne. Moja teta, mama a stará mama boli také „echt“ ženy. Všetko muselo byť „na poriadku“.
Hana: Tiež sa dedí, že v rodine sú dve dcéry. Mama má sestru, my sme dve so sestrou a ja mám tiež dve dcéry.
Aký máte so sestrou vzťah?
Hana: Veľmi dobrý, hoci v detstve sme podľa mňa neboli až také dobré kamarátky ako moje deti. Žofia sa však nerada medializuje, takže o nej nechcem veľa prezrádzať.
Magda: Medzi nimi je rozdiel iba trinásť mesiacov, vyrastali ako dvojčatá.
Pani Magda, čím ste sa riadili pri výchove dcér?
Magda: Najmä tým, aby som to prežila. Keďže Milan mal za bývalého režimu zákazy a nemohol pracovať, musela som rodinu ťahať finančne a nemohla si dovoliť byť tri roky doma.
Ako to vyzeralo v praxi?
Magda: Hanka mala tri mesiace, keď so mnou bola na prvej filmovačke. Vzala som ju pod pazuchu a jednu mamu k tomu.
Hana: A som tu a nemám z toho žiadnu psychickú ujmu. Práve naopak, mám krásne spomienky napríklad na natáčanie opery Eugen Onegin s Michalom Dočolomanským.
Veľa sa s nami zabával, všetci ho milovali. Spomínam si, ako sa s nami hral v kostýmoch. Tváril sa, že podriemkava na lavičke a my deti sme ho strašili.
Magda: Faktom tiež je, že keď mali dievčatá štrnásť rokov, poslala som ich do Rakúska do internátnej školy, kde študovali do osemnástky.
Hana: Tu vtedy vládol mečiarizmus najhrubšieho zrna, aj z toho hľadiska sa na to treba pozrieť. Navyše už predtým sme vo Viedni žili (Magda Vášáryová bola veľvyslankyňou ČSFR v Rakúsku, pozn. red.) a chceli sme sa tam vrátiť.
Bolo to aj z bezpečnostného hľadiska?
Magda: Áno, ale aj tým, že keď sme sa v deväťdesiatom treťom vrátili z Rakúska, dievčatá mali už dobrú nemčinu a zistila som, že ju v slovenskej škole začínajú strácať.
Hana: V deväťdesiatych rokoch to bola aj móda, že sa chodilo do Viedne. Vtedy sa to tak nosilo, teraz to už nie je potrebné.
Domov ste prišli len na víkendy?
Hana: Zvyčajne sme pricestovali až v sobotu popoludní, lebo dopoludnia sme ešte mali školu.
Ako ste to odlúčenie vnímali?
Hana: Svojim deťom by som to teraz nespravila, ale treba sa na to pozrieť v kontexte doby.
Magda: Ja som pochopila, prečo Angličania posielajú svoje deti v štrnástich na internát. V skutočnosti som totiž vôbec nezažila obdobie puberty dcér, hoci som potom mala pocit, že prišlo oneskorene, až keď mali dvadsaťdva či dvadsaťtri rokov.
Mali ste výčitky?
Magda: Nie, lebo ja som v pätnástich začala filmovať, zmizla som z domu na pár mesiacov a zatelefonovala rodičom jedenkrát za niekoľko týždňov a aj to so zlým signálom. Nemám pocit, že som ich „dala preč“, ja som tiež takto vyrastala.
Keď vyrastáte v takej rodine, ste odolnejší
Čo sa od seba vzájomne učíte?
Magda: Hanka by sa mohla odo mňa naučiť variť.
Hana: Nedávno som to vravela aj mojim dcéram, že sa majú od omamy učiť napríklad to, ako správne urobiť zápražku. Ja sa to už nenaučím.
Pani Magda, vy varíte výborne, však?
Magda: Musela som, mala som tetu Anku, o ktorej napísala Hanka knihu Slúžka, ona sa učila v grófskej rodine. Od nej viem o varení úplne všetko. Navyše som ešte klasicky vychovaná – ovládam štrikovanie, háčkovanie, čipkovanie… Všetky ženské práce.
Hana: Áno, akurát mama varí hovädzí jazyk, keď chcú moje deti špagety.
Ako vnímate, že všetky tie práce už dnešné ženy neovládajú?
Magda: Nepotrebujú ich, pretože si všetko môžu objednať. Ja som bola ženami v mojom živote takto vychovaná, inak sa nedalo.
Hana: Keď som písala Slúžku, robila som veľa rešerší, ako sa viedla domácnosť na začiatku dvadsiateho storočia. Na jej chod musela byť vyčlenená aspoň jedna osoba. Len vyprať bielizeň trvalo celý deň, väčšinou vychádzal „prací deň“ na stredu a volávala sa k nemu aj ďalšia žena, takzvaná „práčka“.
Magda: Ako jedenásťročná som už žehlila otcove košele. To bola moja práca – nakropiť, vyhladiť, museli byť tip-top.
Magda Vašáryová spomína aj na svoju tradičnú výchovu či obdobia, ktoré ju v živote zocelili. Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes Slovensko
Mali to ženy kedysi ťažšie?
Magda: Nedá sa to porovnávať. Hanka pracuje veľa z domu, ja som musela často odchádzať, aj večer na predstavenia. Mala som pani, ktorá deti ukladala spať. Raz som to nechala na Milana a zle sa to skončilo.
Ako?
Magda: No, môj muž nevaril…
Hana: Ale varil, veď nás aj otrávil. Silvestrovskou kapustnicou. On ju nejedol a nám bolo zle.
Magda: Mal im vtedy spraviť kašu pred spaním, ale prišla som z divadla, deti hore, hladné, všetko doma zalepené. Ja som skrátka musela byť klasická žena, lebo môj muž bol klasický muž minulého storočia.
Len raz som kúpila nôž, ktorý bol ostrý a schovávala som ho pred ním. Beztak si ním odsekol polovicu prsta.
Hana: To sme s ním boli doma so sestrou samé a nedovolili mu ísť na pohotovosť. Tak si to scvikol sám.
Magda: Keď som videla, že Milan berie do rúk kladivo alebo sekeru, hneď som bežala a vzala som mu ich z rúk. Ak som veci opravila ja, bolo to bezpečnejšie.
Aký dnes máte medzi sebou vzťah? Zdôverujete sa?
Magda: Dcéry sú už veľmi dospelé, takže nevyzvedám a len čakám, čo mi kedy povedia. Aj sa ma v určitých situáciách pýtajú na radu. Často však počujú odpoveď: ,Čo ti už ja môžem radiť?!‘
Hanka, máte pocit, že vo výchove svojich detí kopírujete mamu?
Hana: Jasné, aj bez toho, že by som chcela. Moja výchova je však oveľa benevolentnejšia – dcéry majú väčšiu nezávislosť, než sme mali my.
Magda: Uvažujem, čo vlastne znamená, keď sa spomína taký či onaký problematický vek. Nepamätám si, že by som mala nejaký vzdor, ani by mi to otec nedovolil. Tým, že som bola často preč a musela byť samostatná, po návrate domov som hrala malé poslušné dievčatko.
Napríklad v maturitnom ročníku ma rodičia bez mihnutia oka preradili zo školy v Banskej Štiavnici do Bratislavy. Nik sa ma nepýtal na názor. Dnes by sa rodičia presťahovali až po maturite.
Myslíte si, že tento spôsob výchovy vás v živote posilnil?
Magda: Takto som nad tým nikdy nerozmýšľala, ale asi áno. Vezmite si, že som vyrastala v rodine, kde som si ako dieťa pamätala, že prišli „eštebáci“ a vyhádzali nám celú knižnicu. Presne viem, ako vyzerali v tých kožených kabátoch a s baretkami na hlavách. Mohla som mať tri či štyri roky.
Máte aj ďalšie podobné spomienky?
Magda: Mohla som mať asi sedem rokov a eštebáci ma prišli vypočúvať do školy. Pamätám si dve otázky. Najprv, či sa povie dva stoličky alebo dve stoličky – to zisťovali, či doma nehovoríme po nemecky.
Potom sa ma spýtali, kde má otec schované knihy. Vedela som, že sú pod uhlím, ale rovnako som vedela, že to nesmiem prezradiť. Otca odviezli, nevedeli sme, či sa vráti alebo nie. Keď vyrastáte v takej rodine, ste odolnejší.
Hana Lasicová pristupuje k výchove svojich dcér benevolentnejšie, hovorí v rozhovore pre Forbes. Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes Slovensko
Ako ste, Hanka, vnímali herecký život vašej mamy?
Magda: Videla si vôbec niekedy nejaký môj film?
Hana: Videla som Markétu Lazarovú a Postřižiny, ale až v dospelosti. U nás sa to nepozeralo.
Prečo?
Hana: Má to tak veľa detí umelcov, čo poznám. Ani v divadle sme nevyrastali, hoci sme od útleho detstva poctivo chodili na každú premiéru. Filmy sme však vôbec neriešili.
O práci sa teda u vás doma nerozprávalo?
Magda: Nie. Ani som nečakala, že sa ma muž spýta, na čom práve robím alebo že mi povie, kam ide. Pokiaľ som mu niečo cielene neukázala, o mojej práci nevedel nič.
Hana: Nežilo sa tým. Chodili sme však do Štúdia S, potom L+S, na tom otcovi záležalo. Vždy nás pozval na premiéru, videli sme všetky inscenácie.
A politická kariéra vašej mamy?
Hana: Mala som deväť rokov, keď sme sa presťahovali do Viedne, kde pôsobila ako veľvyslankyňa. Tam som v podstate už zostala žiť, a tak som slovenský kontext nejako neanalyzovala.
Aj mamina prezidentská kandidatúra mi preto prišla vzdialená. Viac som žila jej pôsobením veľvyslankyne vo Varšave, kde som s ňou istý čas aj žila. Ostatnú politickú činnosť som si uvedomila až postupne, keď som sa ako dvadsaťosemročná vrátila späť do Bratislavy.
Lasica nebol pomstychtivý
Len pár dní pred naším rozhovorom sa zverejnilo, že Milan Lasica po sebe zanechal ešte jeden veľký projekt. Hudobno-literárny. Volá sa Básnenie a ide o kolekciu jedenástich piesní na texty slovenských básnikov. Čo na to hovoríte?
Hana: Podľa mňa je ten klip patetický, tie slzy a dojímanie sú presne to, čo otec neznášal. Vždy nám opakoval: ,Prosím vás, len nedovoľte, aby niekto nad mojou truhlou stál so sviečkou a so slzami deklamoval.‘
Asi sa to teraz trochu stalo, ale on sa so svojím nadhľadom a humorom hádam na tom niekde dobre baví. Chápem však úmysel a aj to, že veľa ľudí to chytí za srdce, čo je zase pekné.
Treba tiež povedať, že List do vetra je krásna báseň, ktorej autorom nie je otec, ale Miroslav Válek, s ktorým mal antagonistický vzťah. Veď práve Válek ako normalizačný minister kultúry mu nedovolil dlhé roky tvoriť.
Magda: Milan sa týmto vlastne zapojil do modernej debaty, či sa má na diela umelcov spred rokov prihliadať podľa súčasných morálnych štandardov.
On na príklade Miroslava Válka, jedného zo svojich najväčších nepriateľov v sedemdesiatych rokoch, ukazuje, že jedna vec je osobná rovina a druhá samotné dielo.
Ak Milan Lasica niečo nebol, tak nebol pomstychtivý. To je zásadné najmä dnes, keď začíname žiť obdobie pomsty.
Hana: Viem, že Válka vnímal ako génia a mnohé jeho texty vedel naspamäť.
Magda: Lasica nebol skrátka provinčný človek.
Pozostalosť po svojom otcovi spravuje Hana Lasicová. Na fotografii Milan Lasica počas udeľovania Ceny prezidenta Art Film Fest v júni 2021. Foto: SITA/Peter Stas/AFF
Aké vlastnosti ste vy, Hanka, zdedili po rodičoch?
Hana: Po otcovi mám šporovlivosť, aj keď rada obdarúvam, ale na sebe šetrím. Marián Labuda to mal ešte vo väčšej miere a spolu s otcom si k tomu vymysleli aj bonmot. Zvykli vravieť: „Ja keď idem do bankomatu, mne sa smrti rovná.“ (smeje sa) A po mame mám pracovitosť.
Určili ste si v rodine, kto sa bude starať o umelecké dedičstvo Milana Lasicu?
Hana: Je to moja úloha, ja sa tomu venujem.
Čo všetko to zahŕňa?
Hana: Môj otec si všetko odkladal. Vysvedčenia od prvej triedy, aj tie z klavíra, všetky fotografie, tablo, denníky, dokonca aj všetky diáre od roku 1989.
Magda: Čo diáre, on si od roku 1986 odkladal aj zdravotné správy.
Hana: My sme žili v tom, že nič odložené nemá, lebo tak nám to celé roky tvrdil. Lenže odkladal si všetko, kde o ňom bola zmienka. Ja teraz postupne jeho pozostalosť preberám.
Pani Magda, aj vy si všetko odkladáte?
Magda: Len veľmi málo. Hádam niektoré prejavy v Národnej rade SR, s ktorými budem ešte pracovať, napríklad čo sa týka zrodu Audiovizuálneho fondu. A ešte moje najzávažnejšie vystúpenia na konferenciách.
Nezabudnuteľné spomienky
Čo si najviac považujete vo svojej profesijnej kariére?
Magda: Predovšetkým, že som to celé prežila bez toho, aby som sa zrútila. Aj v hereckých časoch boli veľmi ťažké momenty. Veď nás vyhodili z divadla, ešte predtým z univerzity, potom som žila s Lasicom a to nás stále odpočúvali.
Roky ma prenasledovali psychopati, v parlamente na mňa útočili smeráci. Vždy som utiekla do Česka, lebo tam sa na mňa usmievali.
Ale na herectvo máte aj pekné spomienky, nie?
Magda: Samozrejme. Som rada, že som sedemdesiate roky prežila v divadle s osobnosťami ako Vladimír Strnisko, Miloš Pietor. S nimi som vyrastala, so všetkými veľkými režisérmi. Panovala tam demokratická atmosféra.
Hana: Obaja rodičia pôsobili na bratislavskej Novej scéne. Z otcovej pozostalosti vidieť, že aj v zložitých časoch vždy vedeli nájsť niečo humorné.
Príklad: Mali tam istého vyslúžilého vojaka, straníka, ktorý veľmi rád organizoval branné cvičenia alebo rôzne prednášky pre hercov. Keď prednášal o protipožiarnych opatreniach, Stano Dančiak mu položil legendárnu otázku, či možno požiar v divadle hasiť teplou vodou. (usmieva sa)
Mama s dcérou o tom, ako boli vychované ony, akú výchovu posúvali ďalej a ako ich to celé obohacuje navzájom. Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes Slovensko
Vám sa, pani Magda, čo z tých čias vybaví?
Magda: Napríklad náš výjazd do Moskvy so Zuzkou Kocúrikovou, ktorú sme volali „Kocka“, Zdenou Studenkovou a Kamilou Magálovou. Mám pred očami, ako si vykračujeme pestrofarebne poobliekané a svietime na diaľku v šedivom metre.
Hana: Tradovalo sa to ako zájazd, kde Zuzka Kocúriková hovorila po rusky, aj keď po rusky nevedela. Od začiatku až do konca sa tam smiali. Teda aj preto, že ste dosť pili. (smeje sa)
Magda: Vodku nám stále liali ako dezinfekciu a prevenciu pred chorobami. Zuzana Kocúriková dva dni pred návratom povedala, že už nebude piť, lebo z nej alkohol zacíti dcéra. Tak nepila – a ochorela! (smeje sa)
Znie to ako nezabudnuteľný výlet.
Magda: Tiež si spomínam, ako Zdenu Studenkovú nechceli pustiť do hotelovej izby, lebo nemali rovnaké meno s manželom (režisérom) Stanom Párnickým. Zdena sa nahnevala a kričala: „A Krupskaja?!“ (Manželka Vladimíra Iľjiča Lenina). A pustili ju.
Prečo volíme „mačov“
Keď sa posunieme do súčasnosti, máme tých dôvodov na úsmev asi menej. Ako sa vám po parlamentných voľbách žije na Slovensku?
Magda: Pred voľbami sa spoločnosť polarizuje, ale o tom sú voľby, je to normálne. Zároveň si však kladiem otázku, ako ďalej pri tejto populistickej politike, keď aj zásluhou médií či sociálnych sietí sa kampaň nikdy nekončí.
Politici aj novinári potrebujú neustále udržovať tú najvyššiu teplotu. A ja sa pýtam, ako sa to skončí?
Ako?
Magda: Nebudem ako striga veštiť z gule, ale pozorujem situáciu v Spojených štátoch, Nemecku. Vidíme, že v Nemecku rastie krajne pravicová AfD. Dnes sa nemôžeme spoliehať ani na to, že snáď Donald Trump nevyhrá ďalšie voľby.
Tiež premýšľam, či sa v Amerike podarí zastaviť rozpad republikánskej strany. Ich model dvoch strán, republikánov a demokratov, sa rúca, pritom ide o tradičný model overený stáročiami.
A vy, Hanka?
Hana: Teraz veľa cestujem po Slovensku s filmom Slúžka, ktorý je inak prvou slovenskou lesbickou snímkou a mám samé pozitívne zážitky.
Vypla som správy, vypla som sociálne siete, ktoré fungujú na tom, že bičujú tie najsilnejšie emócie. Ja zostávam v pokoji.
Pani Magda, aj vy sa dokážete takto odosobniť?
Magda: Ja som bola veľmi aktívna v roku 1998, ktorý umožnil, aby sme sa sami vytiahli z bahna „čiernej diery“. Dostali sme sa do NATO, do Európskej únie, prácne sme si budovali nový imidž, ktorý teraz začíname strácať.
Uvedomujem si, že aktívne budem žiť možno ešte štyri či päť rokov a naša krajina bude v tých nastávajúcich rokoch zrejme robiť kroky späť. Už však nemám toľko sily proti tomu bojovať.
Prečo si na Slovensku volíme „mačov“?
Magda: Nielen na Slovensku. Pozrite na Orbána, Trumpa, Babiša. Tí naši mačovia sú popri nich skôr také mačiatka.
Hana: Ja už dvadsať rokov na volebných lístkoch krúžkujem výlučne ženy. Neočakávam tým nejakú veľkú zmenu, ale usilujem sa, aby ma reprezentovali ženy a reflektovali „moje témy“.
Napríklad to, aby sa zmenilo, že ženy z jedného eura, ktoré zarobia muži, dostanú len osemdesiattri centov a pri zohľadnení už odpracovaných dní v roku 2023 pracujú od 1. novembra zadarmo?
Hana: Netreba tiež zabúdať, že dôchodkyne žijú o desať rokov dlhšie než dôchodcovia, no majú nižšie dôchodky.
Magda: Keď im zomrú manželia, prepadajú sa do chudoby. Ani Danuše Nerudová (ekonómka a kandidátka na prezidentku) nedokázala v Česku presadiť férovejší dôchodkový systém. Aj ženy proti nej hlasovali.
Prečo je to tak?
Magda: Sedela som desať rokov v slovenskom parlamente a strany, ktoré závisia od „otca zakladateľa“, akými boli Vladimír Mečiar či Pavol Rusko, síce majú v členskej základni aj ženy, ale sú to skôr také „mamičky“.
Živo si pamätám, ako reagovali, keď niekto v pléne kritizoval Mečiara. „Jeho ženy“ sa postavili okolo neho a usilovali sa ho zabaviť, aby ho to tak veľmi nebolelo.
Pri Ruskovej strane ANO zas všetci muži postupne opúšťali potápajúcu sa loď a do poslednej chvíle pri ňom zostali len ženy.
Začína sa to v rodinách
Myslíte si, že je dnes politika voči ženám priateľskejšia?
Magda: Jednoznačne. Už si zvykli, že sme tam. Napríklad, keď v pléne parlamentu vystupovala Lucia Žitňanská, prišli si ju vypočuť aj poslanci, ktorí tam inak nechodili, lebo to bola ako prednáška na vysokej škole, aj sme sa niečo priučili.
Žiaľ, ľudia nevolia právnikov, lebo si stále neuvedomili, že parlamentná politika je o tvorbe zákonov, pritom uhorský snem tristošesťdesiat rokov zasadal v Bratislave. Už by sme skutočne mali vedieť, čo je parlamentný systém – ale stále to nevieme.
Čo s tým? Rozprávať sa s deťmi doma, keď to v škole nerobia?
Hana: To je tiež tendenčné, každý rodič bude rozprávať svoje vnímanie histórie, udalostí.
Magda: Mne otec ako päťročnej vysvetlil vzťah Tita a Stalina a pochopila som. Nevylučovala by som deti z debát, sú veľmi vnímavé. Vôbec, vzťah k verejnému priestoru vzniká v ranom detstve, keď deti počúvajú rodičov rozprávať sa aj o politike či histórii.
Na druhej strane sa mnohé pri počúvaní rodičov akurát naučia, že nie my sme zodpovední, ale niekto „tam hore“. V kritických situáciách sa im vracia tento stereotyp.
Hana Lasicová a Magda Vašáryová vo svojom prvom veľkom spoločnom rozhovore. Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes Slovensko
Ako to bolo u vás doma?
Magda: Ja som pozorne počúvala debaty rodičov s hosťami, ktorí nás často navštevovali a na každú otázku som dostala odpoveď. V súčasnosti je však problém, že ľudia už spolu veľmi nesedia za jedným stolom. U nás to bolo samozrejmé a odtiaľ sme veľa čerpali.
Hana: Lenže aj tie nedemokratické myšlienky sa perpetuujú práve v rodinách, preto nie je také ľahké povedať, že rozprávajte sa s deťmi, bude lepšie.
Súhlasíte, pani Magda?
Magda: Kľúčové je, z akých rodín pochádzate, a pritom mnohí ani nevedia, kto boli ich starí otcovia. Môj spolužiak z vysokej školy sociológ Vladimír Krivý napísal v deväťdesiatych rokoch knihu Slovensko a jeho regióny.
Zistil, že obce, ktoré volili autoritatívne strany za prvej republiky, ich volili aj po novembri 1989. Takže napríklad, kde kedysi podporovali gardistov, neskôr dávali hlasy HZDS. To je obrovská zotrvačnosť, vzťah k verejnému priestoru je dedičný.
Ako to zmeniť?
Hana: Skvelú prácu robia napríklad knižnice. Mám ich na Slovensku pobehaných veľa, niektoré sú krásne, iné chátrajú, ale pôsobí v nich veľa zapálených žien, ktoré pracujú s deťmi. Tam sa začína vzdelávanie – cez literatúru, cez komunitu.
Tento priestor je však u nás veľmi poddimenzovaný.
Magda: Knižnice sú pod samosprávami. V Bratislave sme nepostavili ani jednu novú, kým na porovnanie v Poľsku sa stavajú za európske peniaze. Tam je v každom krajskom centre nová knižnica vo forme moderného kultúrneho centra.
Alebo dôležitosť základných umeleckých škôl. Ukazuje sa, že deti, ktoré hrajú na nejaký hudobný nástroj majú lepšie prepojené neurónové siete v mozgu.
Hana: Nejde o to, že budete mať doma klavírneho génia. Ja som z donútenia chodila na klavír sedem rokov, ale tie vystúpenia a disciplína vás naučia veľa.
Podporiť iné ženy
Aké sú vaše skúsenosti so ženami na líderských pozíciách? Čo z vášho pohľadu prinášajú do riadiacej pozície?
Magda: Mám skúsenosť s vedením mnohých kolektívov a vždy som sa snažila, aby boli zmiešané. Ten doplňujúci element, mužský aj ženský, je najefektívnejší. Zároveň však mám priateľky, ktoré sú skvelé líderky manažérky, ako bývalá ministerka kultúry Silvia Hroncová.
U nás navyše prevláda pocit, že na ministerstve kultúry potrebujeme umelcov, ale reálne potrebujeme manažérov. My ich máme aj v tých kultúrnych centrách po celej krajine, akurát veľmi zriedka na ministerstve kultúry.
Hana: Nevidím zásadný rozdiel medzi šéfom mužom a ženou. V privátnej sfére som pracovala v automobilke aj v televízii a stretla som sa napríklad s tým, že mužský šéf bol voči zamestnankyniam počas tehotenstva ústretovejší. Žena šéfka mala pocit, že keď si ona musela všetkým prejsť bez pomoci, nebude robiť žiadne úľavy.
Tomu sa hovorí syndróm včelej kráľovnej.
Magda: Vymyslela som si teóriu, že to súvisí s tým, že my ženy bojujeme o priazeň samcov. Napokon, máme blízko k zvieracej ríši, v ktorej to platí. Myslím si, že mladé ženy by však už mohli prestať takto očividne bojovať o priazeň alfasamcov.
Mali by viac staviť na vzájomnú solidaritu ako ženy v Živene (spolku slovenských žien). Tam napríklad Podjavorinská vyhlasovala, že ženy nemajú nosiť nohavice. Timrava zase mala ťažšiu povahu, ale v zásade sa podporovali, aj keď nie vo všetkom spolu súhlasili.
Ako ste to vy mali v ženských kolektívoch?
Magda: Na mňa v parlamente pravidelne útočila jedna poslankyňa, označovala ma za najväčšiu nepriateľku národa, no keď sa potom na ňu oborili mužskí kolegovia, práve ja som sa jej zastala. Nikto mi nerozumel, no jasne som povedala, že takto sa k žene skrátka nemôžu správať.
Na obálke prvého vydania Forbes Woman je Zuzana Čaputová. Aká je podľa vás prezidentka?
Magda: Jedným slovom skvelá.
Hana: My jej každý rok s dcérami posielame vianočné obrázky. Je to náš prejav úcty a snažíme sa ju aj potešiť.
Magda: Veľké šťastie, že ju máme. Nie je len vzdelaná, ale aj empatická. To je veľmi dôležité – ktokoľvek príde po nej, v empatii sa jej vyrovná ťažko. Smutné je, že my si to nevieme poriadne uvedomiť, pritom vo svete si to uvedomili už dávno.
Ondřej Pýcha
Rozhovor je pôvodne súčasťou prvého slovenského špeciálu Forbes Woman. Objednať si ho môžete tu.
