Na začiatku boli dva bicykle a dvaja ľudia odhodlaní urobiť dobrý skutok. Po viac ako dvadsiatich piatich rokoch pomáhajú manželia Ondášovci stovkám rodín v hraničnej situácii. Nadáciu Dedo postupne odovzdávajú mladším kolegom. Tí dokazujú, že aj charita môže byť inovatívna.
Meno Jozef Ondáš je v podnikateľskom prostredí na východe Slovenska dobre známe. Informatike a automatizácii sa vo Východoslovenských železiarňach venoval ešte pred rokom 1989.
Chuť podeliť sa
Neskôr pracoval na vrcholných manažérskych pozíciách v IBM a bol aj generálnym riaditeľom spoločnosti T-Systems Slovakia, ktorú na Slovensko pomohol priviesť.
Práve vďaka jeho iniciatíve IT Valley sa rozbehol celý IT sektor v Košiciach. V rovnakom období sa spolu s manželkou Máriou pustili aj do filantropie.
„Keď manžel začal pracovať pre IBM, násobne nám vzrástol príjem. Zrazu sme mali pocit, že máme oveľa viac, ako potrebujeme. Zdalo sa nám to až nespravodlivé,“ hovorí Mária Ondášová.
Manželia Ondášovci, ktorí stoja za nadáciou Dedo. Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Kúpili preto dva bicykle a rozhodli sa ich darovať neďalekému detskému domovu. „Deti boli naša prvá voľba. Sú najzraniteľnejšie a navyše nemôžu za to, v akých podmienkach vyrastajú.“
Ondášovci však rýchlo pochopili, že vecnými darmi deťom v detských domovoch v skutočnosti veľmi nepomôžu.
„Čím viac sme sa do tohto prostredia dostávali a čím viac informácií sme mali o jeho fungovaní, tým viac sme si uvedomovali, že náš prístup nie je správny. Deti v detských domovoch totiž nemajú materiálny nedostatok, mnoho detí vo fungujúcich rodinách malo v tom čase menej,“ vysvetľujú manželia.
Aj charita potrebuje systém
Okrem skutočného zázemia im podľa Ondášovcov v tom čase chýbalo najmä vzdelanie. „Samy ani nerozhodovali o tom, na akú školu chcú ísť – po základnej škole boli automaticky zaradené na tie najmenej atraktívne učňovské odbory. Boli medzi nimi však aj deti, ktoré mali na oveľa viac.“
Prvou aktivitou rodinnej Nadácie Dedo bol preto štipendijný program, vďaka ktorému sa desiatky detí z detských domovov mohli dostať aj na iné ako učňovské školy.
Niektoré z nich dokonca skončili univerzitu. „Každý rok ich bolo niekoľko desiatok. V jednom roku dokonca až štyridsaťtri,“ spomínajú.
„Tam sa to však neskončilo. Zistili sme, že je síce fajn, keď skončia vysokú školu a majú diplom, no v konečnom dôsledku sú po jej absolvovaní presne tam, kde predtým, akurát majú kvalifikáciu. Stále sú však veľmi zraniteľní, nemajú rodinné zázemie, finančnú podporu ani ubytovanie. Často sa tak ocitajú na ulici a sú ľahkou korisťou pre podvodníkov.“
Ondášovci pochopili, že ak chcú deťom z detských domovov naozaj pomôcť, nestačí podporovať fungujúci systém, musia ho inovovať.
„Tu som veľmi využil skúsenosti z biznisu, manažmentu a líderstva. Uvedomil som si, že aj taká oblasť ako charita, v ktorej mnohé funguje na dobrovoľnej báze, potrebuje svoj systém,“ zdôrazňuje Jozef Ondáš.
Domovy na polceste
V roku 2003 preto založili prvý Domov na polceste, ktorý v Dunajskej Lužnej funguje dodnes. Je to zariadenie pre mladých dospelých, ktorí ukončili ústavnú starostlivosť v detskom domove, no ešte nie sú pripravení na dospelý život.
Ako hovoria Ondášovci, potrebujú veľmi silné zázemie a podporu. Na ceste za životnými cieľmi ich tu sprevádza tím profesionálnych sociálnych pracovníkov.
„Bola to inovácia. Niečo také nepoznala ani naša legislatíva. Museli sme ho pomenovať Domovské vzdelávacie centrum, aby nám vôbec dovolili založiť ho.“
Tento model sa však osvedčil a Domovov na polceste je dnes po celom Slovensku niekoľko.
„Dodnes to robíme tak, že my nejakú sociálnu inováciu vymyslíme, ‚odpilotujeme‘, a ak funguje, vytvoríme samostatnú organizáciu, ktorú sa snažíme napojiť na systémové zdroje, aby dokázala fungovať samostatne,“ vysvetľujú manželia.
Nadácia manželov Ondášovcov má za cieľ ukončiť bezdomovectvo rodín. Foto: archív Nadácie Dedo
Za viac ako dvadsaťpäť rokov existencie sa však zameranie Nadácie Dedo výrazne zmenilo.
„Deti rodičov, ktorí vyrastali v detskom domove, tam veľmi často končia tiež, je to zacyklený problém. Povedali sme si, že sa pokúsime tento začarovaný kruh preseknúť,“ hovoria Ondášovci a dopĺňajú, že na naplnenie tohto pre niekoho možno až nemožného cieľa potrebovali ďalšie inovácie.
Vďaka nim dnes Nadácia Dedo ponúka komplexné riešenie nielen pre deti, ale pre celé rodiny bez domova. Stala sa z nej sieť neziskových organizácií. Prvou je Dorka, klasické krízové centrum a prechodné bývanie pre rodiny v núdzi.
Druhým pilierom nadácie je organizácia Všetci pre rodinu, ktorá rodinám bez domova poskytuje stabilné, dlhodobé bývanie a odbornú podporu.
Tretím je Dorka bags, sociálny podnik, ktorého cieľom je pracovné začleňovanie a v ktorom aj ľudia bez domova šijú dizajnové tašky z použitých reklamných pútačov. „Naším cieľom je ukončenie bezdomovectva rodín,“ zdôrazňujú.
Nebáť sa inovovať
Keď človek chce prinášať inovatívne riešenia, musí sa podľa Ondášovcov vzdať presvedčenia, že systém, akým doteraz fungoval, je správny. Práve mladšia generácia zo zahraničia priniesla koncept Housing first, ktorého cieľom je poskytnúť ľuďom bez domova bývanie.
„Ľudia, ktorí sa dostanú do veľkej krízy, sa prirodzene dostávajú aj do mentálne beznádejného stavu. Východisko si často nedokážu ani len predstaviť. Práve podstatou prístupu Housing first je dať im v tomto tmavom tuneli, ktorým musia prejsť, svetielko nádeje. Uvedomia si, že dokážu žiť aj inak, usporiadane a dostanú sa na správnu cestu,“ hovorí Jozef Ondáš.
„Dovtedy sme aj my boli v tom, že človek bez domova ide z ulice do útulku, potom sa krátkodobo ubytuje v Dorke a potom sa posunie. Housing first naše predstavy úplne zmenil. Od začiatku fungovania našej nadácie sme boli obklopení ľuďmi, ktorých to ťahalo rovnakým smerom ako nás, no väčšina z nich má na to aj vysokoškolské vzdelanie. Dnes už ani v charite nestačia iba dobré srdce a nadšenie.“
Cieľom konceptu Housing First je vytiahnuť ľudí z ulice a poskytnúť im cenovo dostupné bývanie a dať im tak základnú istotu, od ktorej sa môžu odraziť. Foto: archív Nadácie Dedo
Pred tromi rokmi sa preto v Nadácii Dedo rozhodli pre generačnú výmenu. Predsedníčkou správnej rady sa stala Alena Vachnová, ktorá spoločne s kolegyňami Viktóriou Rusňákovou a Janou Krajkovičovou vedú celú sieť organizácií Nadácie Dedo.
„Mladšia generácia postupne preberala naše kompetencie a časom sme to chceli aj zoficiálniť. Z mladého tímu, s ktorým sme dovtedy spolupracovali viac-menej neformálne, na dobrovoľníckej báze, sa napokon stal tím odborníkov, ktorý zastrešuje celé fungovanie našej nadácie. Sme hrdí na to, že namiesto systémového riadenia bezdomovectva rodín ho dnes ukončujeme.“
Šanca ukončiť bezdomovectvo
Ako teda funguje Housing first v Košiciach? Tento koncept vychádza z presvedčenia, že domov je riešením bezdomovectva a môže mať na človeka uzdravujúci účinok.
„Okrem bezpečia a stability tým rodina získava priestor, súkromie a následne prichádza podporná služba, ktorá odkrýva a pomáha jej riešiť zranenia a traumy z minulosti. Náš multidisciplinárny tím je zložený z právnika, psychológa, sociálneho pracovníka, zdravotníka, peer pracovníka a ak treba, dokážeme doň zapojiť aj iných odborníkov. Pre každého klienta ho v podstate ‚šijeme na mieru‘,“ vysvetľuje Viktória Rusňáková, predsedníčka Správnej rady neziskovej organizácie Všetci pre rodinu, ktorá rodiny v bývaní odborne sprevádza.
Rodina v bývaní v programe Housing first má iba tri povinnosti. Musí platiť nájomné, jej členovia musia byť dobrými susedmi a musí spolupracovať s multidisciplinárnym tímom, ktorý ju procesom sprevádza.
Práve tím odborníkov je pre rodiny v hraničnej situácii kľúčový. Udržať si bývanie sa podľa zahraničných štatistík podarí viac ako deväťdesiatim percentám z nich. „Pre porovnanie, úspešnosť Dorky, teda dočasného bývania, je niekde okolo sedemdesiat percent,“ vyzdvihuje Jozef Ondáš.
Alena Vachnová dopĺňa, že takzvaný prestupný systém bývania, ktorý Slovensko oficiálne používa na ukončenie bezdomovectva, je úspešný iba na štyridsať percent.
„A aj to sa doň môže začleniť iba človek, ktorý spĺňa všetky vopred zadefinované požiadavky. Hovoríme tomu cherrypicking – teda že tento systém podáva pomocnú ruku iba tým ‚čerešničkám na torte‘, ľuďom bez závislostí, problémov, tráum,“ hovorí.
„Housing first celú škálu stupienkov, ktorými človek bez domova musí prejsť, vynechá a ide rovno do nájomného bývania. Tento koncept totiž funguje práve pri skupinách, ktoré sú najzraniteľnejšie – ako sú ľudia s traumami a závislosťami.“
Ako to funguje?
Nadácia Dedo aktuálne spravuje tridsaťsedem bytov, v ktorých stabilne býva stotridsať ľudí, z toho až sedemdesiatosem detí. Manželia zdôrazňujú, že práve deti sú stále v centre ich záujmu. „Je veľká šanca, že deti, ktoré vďaka Housing first nevyrastú na ulici, sa v dospelosti začlenia do spoločnosti.“
Získavanie nových bytov podľa Aleny Vachnovej nie je jednoduché. Nadácia totiž vlastní iba štyri z nich.
„Štrnásť bytov sú sociálne nájomné byty od mesta Košice. Nadácia Dedo ich má prenajaté a môže ich prenajímať ďalej svojim klientom za výhodných podmienok. Zodpovednosť za platenie nájmu je však plne na nadácii,“ približuje.
„Zvyšok bytov máme prenajatých od komerčných prenajímateľov. Tí ich však prenajali priamo našim klientom a Nadácia Dedo do tohto vzťahu vstupuje iba ako garant. Pri týchto nájmoch platíme aj časť nájmu formou príspevku.“
Práve príspevok na bývanie by podľa Aleny Vachnovej pomohol vyriešiť problém bezdomovectva aj systémovo.
„Cez garančný fond zo súkromných zdrojov máme vybudovaný mechanizmus podpory. Ten hovorí, že žiadna rodina by nemala za bývanie platiť viac ako štyridsať percent svojho príjmu. Podobný mechanizmus by mohol fungovať aj legislatívne,“ vysvetľuje a dopĺňa, že pri mestských sociálnych bytoch, kde je cena nájmu nižšia, mnohé rodiny príspevok už ani nepotrebujú.
Nehrajú na city
„Teším sa z toho, že od začiatku, pri každej inovácii sa nám s pilotným programom podarilo uspieť a inšpirovať ostatných. Domovy na polceste sa vďaka našej iniciatíve dostali až do legislatívy, systém Housing first dnes funguje už aj v iných mestách na Slovensku,“ hovorí Mária Ondášová a dopĺňa, že inovatívny je aj ich prístup ku komunikácii s verejnosťou.
Podľa Jany Krajkovičovej sa totiž charita často zneužíva ako nástroj citového vydierania.
„Súčasťou našich princípov je, že pomáhame čestne, morálne a eticky. „Ide o to, že nikdy nekomunikujeme príbehy rodín, ktorým pomáhame. Našich klientov neukazujeme a nerobíme zbierky pre konkrétne rodiny. Chránime ich súkromie. Niekedy je získať peniaze takýmto spôsobom ťažšie. Nejde o to, že by sme nevedeli, že takýto systém funguje,“ vysvetľuje.
„Náš komunikačný prístup Data first je o tom, že ak vám budem hovoriť, ako sa má nejaká rodina zle, vyvolám vo vás emóciu ľútosti, ktorá vám nie je príjemná, v podstate sa ma chcete zbaviť a to vás prinúti dať mi jednorazový dar.“
Manželia Ondášovci sa filantropii venujú už vyše dve dekády, ale neradi sa tým prezentujú. Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Pri systémových riešeniach, akým je Housing first, je však pravidelná podpora oveľa efektívnejšia. „Na to nestačí silná emócia, človek musí racionálne vyhodnotiť, že je to dobré a dôležité. Je to náročnejšie, trvá to dlhšie, ale je to udržateľnejšia podpora.“
Hoci manželia Ondášovci za viac ako dvadsaťpäť rokov fungovania Nadácie Dedo pomohli stovkám jednotlivcov, filantropia podľa nich nie je o sebaprezentácii.
„Nikdy to nebolo o nás. Mnohí ľudia z nášho okolia ani nevedia, že sme založili nejakú nadáciu,“ pripúšťajú.
„Stretávame sa dokonca aj s reakciami, že už ‚nevieme, čo so sebou‘, tak sme sa rozhodli mať nadáciu. Vtedy sa vždy riadime známym citátom Antoina de Saint-Exupéryho: ‚Keď zachrániš jeden život, pre jedného človeka si zachránil celý svet.‘“
Čo je to housing first
Iniciatívy zamerané na získanie stáleho bývania pre ľudí bez domova sa rozmohli v uplynulých dekádach v mnohých mestách Európy či Severnej Ameriky. Na Slovensku sú projekty v tejto oblasti rozbehnuté okrem Košíc, kde na nich spolupracuje aj Nadácia Dedo, tiež v Bratislave.
Cieľom Housing first je vytiahnuť ľudí z ulice, poskytnúť im cenovo dostupné bývanie (nie v útulkoch) a dať im tak základnú istotu, z ktorej sa potom môžu odraziť pri hľadaní práce, zlepšení rodinných vzťahov či získaní potrebnej zdravotnej starostlivosti.
Štúdie ukazujú, že ak aj samosprávy či štát prispievajú na takéto bývanie, v konečnom dôsledku ušetria, keďže nemusia vynakladať toľko zdrojov na riešenie dôsledkov bezdomovectva.
