„Myslíme si, že keď sa ľúbime, predsa sa nemusíme rozprávať o základných veciach, ale je ilúzia myslieť si, že ten druhý vie presne, čo chceme a potrebujeme,“ hovorí spisovateľka Monika Kompaníková, spoluautorka knihy Umenie blízkosti, ktorá pozostáva z rozhovorov so psychológom Jánom Hrustičom o budovaní hlbokých vzťahov.
V 68. epizóde podcastu Nevyhorení zdieľa svoje skúsenosti s prežívaním osamelosti, hovorí o tom, kde vidí dôvody nášho vzďaľovania sa od ostatných a čo nám pomôže zmeniť to.
Nedávno vám vyšla nová kniha s názvom Umenie blízkosti, v ktorej sa rozprávate so psychológom Jánom Hrustičom o tom, ako budovať hlboké vzťahy bez osamelosti. Prečo vám prišlo užitočné pustiť sa práve do tejto témy?
Pri práci na tejto knihe som si spätne uvedomila, že témou samoty a osamelosti som sa zaoberala už 20 až 25 rokov dozadu, keď som začala písať prózu a poviedky. Moja prvá zbierka poviedok sa volala Miesto pre samotu a nejako sa to vinulo aj ďalšou mojou tvorbou. Vyvrcholilo to práve knihou s pánom Hrustičom, kde sa samotou, osamelosťou a blízkosťou zaoberám z iného uhla, tentoraz nie literárneho, ale z toho psychologického.
Psychológ Hrustič hovorí vo vašej knihe o tom, že osamelosť je, keď sme vedľa seba, ale každý vo svojom svete. Môžeme dokonca sedieť v domácnosti za jedným stolom ako partneri a pritom nepoznať vnútorné prežívanie toho druhého, ignorovať ho a nevedieť, v čom žije.
Určite je to najmä o tej komunikácii. Pozorujem to už od detstva aj z môjho okolia a rodiny, že keď sa v blízkych vzťahoch nerozpráva a nekomunikuje určitým spôsobom, tak tie vzťahy sú nevýživné a prázdne. Ľuďom v nich nie je dobre, cítia sa, že strádajú.
Mám pocit, že čím viac ľudí je okolo nás, tým môže byť pocit osamelosti väčší. Stále na niekoho narážame, stále s niekým komunikujeme a niečo riešime. Pritom sme akoby obalený do fólie a nevieme sa týmto ľuďom priblížiť. Komunikácia je nejaká plytká, frustruje nás a nenachádzame v nej taký pokoj a uspokojenie.
Monika Kompaníková
Ako to riešite vy a ako vás ovplyvnili aj tie mnohé rozhovory, ktoré ste absolvovali nielen do vašej knihy?
Prešla som si veľmi dlhú cestu, najmä vďaka pánovi Hrustičovi, ku ktorému som v minulosti chodila aj na terapiu. Taktiež som absolvovala párovú terapiu a prečítala veľa kníh. Naučila som sa, ako inak môžem komunikovať a čo je dôležité vo vzťahu s inými ľuďmi, aby sme sa k sebe priblížili. Bývajú to naozaj jednoduché veci a techniky, ktoré sa dajú naučiť. To bolo pre mňa najprekvapivejšie – že sa to dá naučiť.
Viete uviesť nejaký konkrétny príklad?
Je to určite celoživotná práca a chce to veľa pracovať na sebe. To bolo pre mňa veľké zistenie, že ono to nezávisí od druhých ľudí, ale najmä od nás samotných, keďže sme statoční, nakoľko sa vieme pozrieť na to, kto sme a ako na nás napríklad otlačili naše vzťahy s rodičmi a blízkymi ľuďmi. K tomuto všetkému sa dá dopátrať.
Myslím si, že keď sa človek rozhodne si v tom upratať a je ochotný pozrieť sa sám na seba z inej perspektívy – ako na objekt skúmania – je to užitočné. Ak nám zlyhávajú vzťahy, tak namiesto obviňovania ostatných, môžeme skúmať sami seba. Je to hlavne o nás, o tom, čo máme v sebe, čo vyžarujeme a ako reagujeme.
Mne napríklad pomohlo dopátrať sa k nejakým veciam ešte z detstva a uvedomiť si, ako veľmi ma ovplyvňujú v mojich dospelých partnerských vzťahoch. Keď som si ujasnila, prečo sa v nejakých situáciách správam tak, ako sa správam a prečo mám také vzťahy s partnermi, aké mám. Zrazu mi to začalo dávať zmysel.
Prirovnala by som to v matematickému vzorcu, ktorý je na začiatku úplnou španielskou dedinou – nevidím, nerozumiem, neviem z akej strany ho čítať. Ale keď pochopíte princíp, zrazu je vám to jasné. Treba „len“ nájsť ten kľúč, hľadať „logiku“ v tom, ako sa správame, ako rozprávame, ako sa cítime vo vzťahoch. Keď sa potom dopátrame, prečo je to tam, vieme to riešiť.
Monika Kompaníková a Ján Hrustič s knihou Umenie blízkosti. Foto: Monika Kompaníková
Monika Kompaníková a Ján Hrustič s knihou Umenie blízkosti. Foto: Monika Kompaníková
Ako vám v tom pomohla terapia? A ako ste sa k nej vôbec dostali?
Pred rokmi som sa na odporúčanie kamarátky dostala k pánovi Hrustičovi. Mala som pocit, že mi to vtedy úplne zachránilo duševné zdravie aj život, bola to naozaj veľmi podstatná udalosť v mojom živote. Zistila som, že to naozaj funguje a že tie sedenia majú zmysel.
Potom v určitom životnom období som vyskúšala aj párovú terapiu, kde sme sa s manželom vrátili aj v čase, keď sme už boli rozhodnutí, že sa rozvádzame a riešili sme len, ako to urobiť, aby to bolo čo najmenej bolestivé pre všetkých, najmä pre deti.
Pre mňa osobne bolo dôležité, keď som si uvedomila a naučila sa aj počas terapií, že je rozdiel medzi prežívaním a riešením problémov. Dovtedy som všetko veľmi emocionálne prežívala, rúcala sa a mala až také fyzické prejavy smútku, bývala som často úplne paralyzovaná.
No keď ste paralyzovaní emóciami, tak nie ste veľmi schopní problémy riešiť. To som sa postupom času musela naučiť. Dnes na ľudí často pôsobím, že som chladná, ale to je len dôsledok toho, že sa pri problémoch už nezrútim. A síce konkrétne emócie cítim, ale namiesto utápania, obviňovania a hrabania sa v tom, riešim a premýšľam. Poviem si: „Som v tejto situácii. Čo by som mala robiť?“
Ako ste sa k tomu dopracovali?
Je to podľa mňa proces uvedomovania si samého seba a toho, čo sa v nás deje. Ja napríklad často pozorujem samu seba, čo sa vo mne odohráva, keď stretnem nového človeka a vyvoláva vo mne buď niečo silno negatívne, alebo pozitívne. Najprv to len pozorujem a na základe toho rozmýšľam, čo ďalej.
Často sa to prejavuje aj v tom fyzickom tele, keď vám je niekto nepríjemný alebo práve naopak. Postupne som sa to naučila odsledovať a až potom konať.
Vo vašej knihe píšete, že v tom čase, keď ste prvýkrát vyhľadali psychoterapeuta, hanbili ste sa za to, že napriek zaujímavému životu, ktorý ste viedli, napriek rôznym úspechom, deťom, rodine a dobrej práci, ste sa cítili mizerne. S týmto sa stretávam pomerne často, že ľudia, ktorí z toho objektívneho pohľadu môžu mať všetko a necítia sa dobre, spochybňujú svoje emócie a svoje prežívanie. To bola jedna z tém, na ktorých ste pracovali?
Veľmi mi s tým pomohla terapia. Doteraz si pamätám, aké to bolo uvoľňujúce, keď som prvýkrát počula od terapeuta, že je úplne v poriadku to, ako sa cítim. Že je rozdiel v tom, čo cítime a ako konáme. To prvé je v poriadku a to druhé nemusí byť, pre mňa to bol objav Ameriky. Pritom je to taká jednoduchá vec, no nikto nás to neučí.
Ja som si to začala všímať aj na mojich rozhovoroch v deťmi, alebo z toho, čo počujem medzi inými ľuďmi. Ako veľa vecí hovoríme úplne automaticky. Napríklad, keď dieťa spadne a plače a my mu hovoríme: „Veď to nebolí.“ Aký veľký to je zmätok, keď ho niečo bolí a niekto mu tvrdí, že nie, to nebolí. Počúvame to od mala a potom to sami hovoríme druhým.
Aj preto potom spochybňujeme naše vlastné pocity. A možno aj ostatní vám hovoria, že veď máte všetko – máte zdravé deti, rodinu, ste úspešná, máte ako-tak stabilný život, no napriek tomu vám niečo chýba. Jasné, že to začnete spochybňovať.
Zažili ste to aj od druhých?
Hej, ale asi najmä sama od seba. Naložíte si ďalší batoh pochybností o tom, či ste v poriadku, keď máte takýto pocit. A to už je taký kolobeh, z ktorého je ťažké vyjsť von. Takže keď som počula, že moje pocity sú úplne v poriadku, bola to veľká úľava.
S akými témami vám ešte pomohol psychológ?
Pamätám si na jedno obdobie, keď som nevedela, kto som, cítila som sa ako rozpadnutá na kusy a na to, aby som mohla ďalej fungovať, som sa musela znova poskladať. Nevedela som pritom, kto som, hoci som mala veľa rolí. Bola som matka, manželka, zamestnankyňa a neviem čo ešte, v každej role boli nejaké očakávania a ja som mala pocit, že mojou jedinou úlohou je ich napĺňať. Pýtala som sa, kto je vlastne Monika? Načo tu som? Aké mám úlohy sama voči sebe? Je to vôbec relevantné, chcieť aj sama pre seba niečo?
Ako ste k tomu pristúpili?
Priznám sa, že už si to veľmi nepamätám, pretože to bolo naozaj dávno, ale zostalo mi z toho, že si viem povedať, čo potrebujem. A to je podľa mňa veľmi dôležité.
Myslím si, že najmä ženy v tomto životnom štádiu matiek, dcér, manželiek a zamestnankýň, často zabúdajú na to, že je tu ešte nejaká ich časť, ktorá potrebuje starostlivosť. Nielen všetci ostatní okolo nich, ale aj ony samy majú právo si ju žiadať. Majú právo povedať. „Teraz som tu ja a potrebujem toto, toto a toto. Alebo nepotrebujem nič, nechajte ma na pokoji.“
To je možno aj otázka stanovovania si hraníc, nie?
Stanovovanie si hraníc a verbalizovanie toho, čo potrebujeme. Keď sa to človek naučí, zistí, že všetko funguje lepšie, že aj ostatní lepšie pochopia, čo chceme. Pretože oni to nevedia odhadnúť, nie sú natoľko vnímaní alebo zameraní na nás, že to presne vedia povedať.
A často máme od druhých príliš veľké očakávania. Pritom keď si nepovieme, čo chceme, tak sa nám to nedostane, z čoho vznikajú ďalšie frustrácie, najmä v partnerských vzťahoch. Myslíme si, že keď sa ľúbime, predsa sa nemusíme rozprávať o základných veciach, ale je ilúzia myslieť si, že ten druhý vie presne, čo chceme a potrebujeme.
Vyžaduje si to však určité schopnosti, ktoré nám často chýbajú.
Chce to odvahu, aby bol človek statočný a nebál sa. A tiež to chce skúsenosť. Pre mňa osobne bolo zásadné mať vzťahy, aj priateľské, v ktorých si viete vyskúšať otvorenie sa a odhalenie, vďaka ktorému zistíte, že ostatní vás neodsúdia, že sú tam pre vás vtedy, keď to potrebujete a že aj oni sami majú vo vás toľko dôvery, že sa vám odhalia. Potom máte odvahu ísť ďalej, aj v iných vzťahoch.
Rozumiem však, že keď má niekto skúsenosť, že bol otvorený a ostatní to zneužili, môže mať blok a nechce to opakovať. Je to veľmi zraňujúce.
Veľmi sa mi páčil citát psychológa Hrustiča, že k vzájomnému porozumeniu sa dostaneme, ak sa usilujeme o to, aby sme boli pred blízkym človekom viac a viac intímne nahí a nie prikrytí hrubými dekami. Nielenže tak odhaľujeme svoj svet, ale prenikáme aj do intímneho sveta svojho partnera tým, že sa mu snažíme rozumieť.
Každý vzťah je najmä o interakcii. Podľa mňa to v dobrom partnerstve funguje tak, že keď vy niečo dávate, tak sa vám aj vracia. Keď sa otvárate, tak aj ten druhý sa otvára a ak sa neotvára, tak to treba riešiť, rozprávať sa o tom. Chce to tiež odvahu začrieť do sveta toho druhého a zistiť, či je niečo v neporiadku. Ľudia to nemajú radi, boja sa otvoriť tie témy, aj keď cítia, že je doma dusno a ticho.
V skutočnosti sú to často symptómy hlbších problémov, na ktoré mnoho ľudí nemá kapacitu vôbec prísť. Čo i len si priznať, že niečo také potrebujeme riešiť. Párová terapia aj individuálna terapia je maratón, je to na dlhý čas a je to bolestivé.
Mnohí sa toho boja práve preto, lebo tušia, že tam vylezú témy, ktoré nemajú silu otvárať. Nechcú sa rýpať a sypať si soľ do rany, ktorá bolí, ale z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že rozhodne je lepšie tú ranu otvoriť, vyčistiť a zahojiť, ako ju nechať mokvať.
Vypočujte si podcast
Celý rozhovor s Monikou Kompaníkovou si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy a tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk či osvety na sociálnych sieťach.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber noviniek tu.
Tretiu sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame vďaka našim dlhodobým partnerom.
Generálnym partnerom podcastu je digitálna očista od SPP.
Hlavným partnerom je Raj zdravia.
