Dvaja spomedzi najbohatších Slovákov aj majstri kultúry. Kto nás opustil v roku 2023?

Rok 2023 priniesol úmrtie dvoch členov rebríčka najbohatších Slovákov, ale aj režiséra tých najmagickejších filmov, aké na Slovensku kedy vznikli a toho najstručnejšieho básnika, akého Slovensko malo.

Tu je šesť spomienok na šesť výnimočných ľudí, ktorí zomreli v roku 2023.

Otto Berger: zakladateľ slovenského stávkovania

Úmrtie Otta Bergera, dlhoročného člena rebríčka najbohatších Slovákov, symbolicky uzavrelo prvé tri desaťročia slobodného podnikania na Slovensku – a to nielen v sektore stávkových kancelárií.

Spoluzakladateľ Niké, ktorý zomrel v auguste vo veku 85 rokov, stelesňoval viac. Bol príslušníkom generácie, ktorá po revolúcii položila základy slovenského súkromného podnikania v podobe, v akej ho poznáme dodnes.

Niké vznikla v januári 1991, ešte v bývalom federálnom Československu. „Tikety sme prijímali ručne, cez kopirák na opečiatkovanom tlačive,“ spomínal Otto Berger v roku 2014, keď poskytol Forbesu prvý veľký rozhovor.

„Večer sme prepočítavali, koľko z nich je výherných.“

Po 32 rokoch je Niké stále lídrom trhu. A aj na Slovensku, ktoré bolo dlhé roky plné pobočiek, „stávkoviek“, kam si individuálni „tipéri“ chodili osobne podať „ten svoj tiket“, sa tipovanie postupne digitalizovalo.

Niké, podnik, na ktorý Otto Berger pôvodne získal inšpiráciu v Nemecku na konských dostihoch, je aj vo štvrtej dekáde svojej existencie veľkým hráčom. S tržbami, ktoré sa v minulom roku vyšplhali až nad 800 miliónov, patrí k najväčším firmám so slovenskými vlastníkmi.

Už v našom prvom rozhovore spomínal spoluzakladateľ Niké (na začiatku firmy stáli siedmi spoločníci), že k založeniu stávkovej kancelárie ho „v prvom rade“ zlákala „možnosť zapojiť modernú techniku do tohto druhu podnikania“.

To všetko sa dialo len rok po tom, čo sa štandardom vo svete IT stal systém Windows 3.0 (prvý Windows s ikonkami) a takmer v rovnakom čase, ako sa v Bratislave uskutočnilo prvé stretnutie používateľov počítačových sietí pred založením prvej slovenskej akademickej siete SANET.

Roman a Otto Bergerovci. FOTO: Ondřej Pýcha

O necelých tridsať rokov neskôr, uprostred prvej vlny pandémie, už jeho syn Roman Berger hovoril ako výkonný riaditeľ Niké o tom, že firma zamestnáva 120 IT špecialistov. „Sme trochu aj banka, aj softwarehouse,“ povedal.

„Začína sa intenzívne hovoriť o biometrii a odtlačkoch prstov. Obrovskou témou je umelá inteligencia,“ približoval zmenu v sektore. Opäť o celé dva roky predtým, ako sa celý svet dozvedel o chatbote od OpenAI.

Svoj podnikateľský inštinkt a cit pre trendy osvedčila Niké aj v momente, keď dokázala naskočiť na vlnu nadšenia, ktorú rozpútala lyžiarka Petra Vlhová. Okrem nej Niké dlhodobo podporovala futbalový či neskôr hokejový Slovan, jej spolumajitelia sú spoločníkmi aj vo vydavateľovi Denníka Šport.

Vlhová však priniesla celkom nový level popularity a aj reklamnej spolupráce. Poznámka najlepšej slovenskej lyžiarky, že by jej pomohlo, ak by mala k dispozícii súkromné lietadlo, stála na začiatku kampane, ktorá ovládla televízne obrazovky spôsobom, aký sa dovtedy nepodaril nijakému individuálnemu športovcovi.

V dejinách Niké to bol opäť jeden víťazný tip. „Bolo pre nás samozrejmosťou podať Petre pomocnú ruku. (…) Ona nám to všetkým vráti získaním cenných trofejí a pódiových umiestnení,“ povedal vtedy Otto Berger a ako obvykle sa nemýlil.

Jozef Kšiňan: sedemdesiat rokov v športe

Slovenský šport stratil v roku 2023 aj inú osobnosť, ktorá ho celé desaťročia spoluvytvárala. Doyen slovenskej športovej žurnalistiky, znalec slovenského futbalu, tréner a čestný člen olympijského výboru Jozef Kšiňan písal o športe sedem desaťročí. Koľko za ten čas vytvoril článkov, asi nikto presne nespočíta, nepochybne ich museli byť celé tisíce.

Bol tiež autorom troch desiatok kníh, redaktorom Pravdy, Práce, Smeny, ČSTK, TASR, organizátorom tlačoviek, ako novinár tiež účastníkom piatich olympiád, v Lillehammeri 1994 aj hovorcom slovenského tímu.

Jozef Kšiňan s prezidentom futbalového zväzu Jánom Kováčikom a generálnym sekretárom Jozefom Klimentom. FOTO: TASR

Sám býval tiež futbalistom, stolným tenistom a basketbalistom. Ako novinár pracoval po väčšinu kariéry v ére telefónov, ďalekopisov či faxov. „Raz sa mi v Izraeli počas zápasu našej dvadsaťjednotky stalo, že som si v jednom podniku blízko pri štadióne dohodol s riaditeľom, že budem môcť telefonovať. Po skončení zápasu mi tam však telefonovať neumožnili,“ spomínal pred rokmi v rozhovore pre TASR.

„Ak by redaktor ČTK nedal správu zo zápasu, bol by to veľký prúser, tak som asi po viac ako kilometri šialeného behu prišiel do najbližšieho hotela, kde som to vysvetlil a zachránil. Takéto katastrofy bývali často, dnes sa to dá len ťažko predstaviť.“

Jozef Kšiňan zomrel v máji vo veku 96 rokov.

Rudolf Hrubý: držal smer v Esete

„Ruda Hrubého chcete mať pri sebe, keď robíte ťažké rozhodnutia,“ charakterizoval spolumajiteľa Esetu v minulosti šéf Esetu Richard Marko. „On drží smer.“

Jeden z najbohatších Slovákov zomrel v decembri vo veku 69 rokov. Jeho majetok, ktorého výšku odhadoval Forbes na 770 miliónov eur, pochádzal z podielu v prvej globálne úspešnej slovenskej IT firme, na ktorú Eset po prelome tisícročí vyrástol.

Hrubý, ktorý bol jedným z jej troch pôvodných spoluzakladateľov (spolu s Miroslavom Trnkom a Petrom Paškom), v nej mal 22-percentný podiel. Antivírusová firma už roky generuje zisky vo vyšších desiatkach miliónov eur.

Podobne ako ostatní majitelia, aj Hrubý sa musel pri budovaní firmy naučiť rozumieť nielen počítačom, ale aj ľuďom a peniazom. „Mňa najviac bavilo učiť sa stále niečo nové,“ hovoril pre Forbes.

„Som teoretický kybernetik, programátor, ale musel som sa naučiť aj ekonómiu. Boli to jednoducho veci, ktoré ma stretli a musel som ich vyriešiť. Jednoducho som sa do toho pustil, a tak to bolo aj s ostatnými,” objasnil svoj prístup.

Išlo napríklad o daňové zákony na začiatku 90. rokov, ktoré mnohí opisujú ako strašné a Miroslav Trnka raz povedal, že podať daňové priznanie bola nočná mora. Hrubý spomínal, že pochopiť realitu im pomohol aj ekonomický softvér, ktorý popri antivíruse v začiatkoch vyvíjali.

A ešte jeden príbeh, ktorý Hrubého charakterizuje: keď v roku 1998 Virus Bulletin spustil nové testovanie antivírusových programov, prišli za ním na priamo na výstave Cofax Richard Marko a Maroš Grund a povedali, že chcú poslať novú verziu softvéru, ktorú pripravili.

Hrubý sa ich spýtal, či je lepšia ako predošlá. Keď povedali, že áno, povedal, nech ju pošlú. Eset vtedy získal svoje prvé ocenenie VB100 a s ním pečiatku, ktorá mu otvorila svet.

Aj Rudolf Hrubý bol fanúšikom športu, za mladých čias hrával volejbal. Od leta 2020 sa stal aj väčšinovým majiteľom hokejového Slovana Bratislava (s 57-percentným podielom) a po jeho kúpe na tlačovej konferencii povedal, že to nie je biznis projekt, ale práve fanúšikovský projekt.

Bol tiež podporovateľom atletiky či automobilových pretekov, v roku 2020 sa stal spolumajiteľom okruhu Slovakia Ring. Angažoval sa tiež v realitách (cez firmu Cedic-SK) a podiel mal aj v projekte vodíkového autobusu, ktorý predstavil technologický startup Mobility-Innovations Production.

S ďalším spolumajiteľom Esetu Marošom Grundom vstúpil aj do majiteľskej štruktúry hotela Carlton, s bývalým spoločníkom v projekte kúpy hotela Erikom Mikurčíkom sa však dlhé roky súdili. Stál aj pri vzniku Denníka N, bol aj členom jeho dozornej rady.

Keď sa ešte vrátime k jeho kľúčovému biznisu, v Esete bol Rudolf Hrubý doteraz jedným z troch konateľov firmy a členom správnej rady, ktorá rozhoduje o strategických otázkach.

Náhle úmrtie jedného zo spoluzakladateľov je tak faktorom, ktorý neplánovane vstúpil do procesu prechodu Esetu do novej éry. Firma sa už v priebehu tohto roka začala pripravovať na transformáciu na novú právnu formu, zo spoločnosti s ručením obmedzeným na akciovú spoločnosť.

Ako povedal ďalší zo spoluzakladateľov Peter Paško, urobiť je to potrebné aj preto, že Eset tu bude aj vtedy, keď tu my nebudeme.

Juraj Jakubisko: nielen slovenský Fellini

„Slovenský Fellini“ či „magický realista“ sú zjednodušené frázy, ktoré sa hodia do digitálnej éry. Hodia sa vôbec? Kým všetkým vlastne Jakubisko ako režisér za tých vyše päť desaťročí bol?

Skúsme len stručný prehľad: najprv žiakom Václava Wassermana, scenáristu, ktorý kedysi dával dokopy všetky tie Burianove fórky a gagy vo filmoch Karla Lamača o Funebrákovi, Ducháčkovi či Hadimrškovi, alebo scénky Voskovca s Werichom vo Fričovom Hej rup!

Nepochybne bol však aj žiakom Alfréda Radoka, zakladateľa Laterny Magiky a priekopníka využívania techniky v divadle, ktorému komunisti neskôr nadávali do „formalistov“ a dotlačili ho do emigrácie.

Krátko na to bol už ako samostatný tvorca filmov spolužiakom a kolegom Ela Havettu, s ktorým sa rýchlo stal spolutvorcom slovenskej filmovej „Novej vlny“ (ďalšia zjednodušená encyklopedická skratka).

Menovať by sme mohli asi donekonečna a ešte stále sme vlastne ani nezačali. Bol napríklad prvým režisérom, ktorý spolupracoval s Igorom Lutherom ešte predtým, ako tento prenikavý mladý kameraman emigroval do Nemecka.

V tom čase už bol (napríklad) aj prvým režisérom mladej bábkoherečky Jany Stehnovej-Čechovej, ktorá rok po úlohe v jeho Kristových rokoch naplno zažiarila v Herzovom Spalovačovi mrtvol.

A tiež sa čoskoro mal stať režisérom, ktorému počas nakrúcania filmu o druhej (ale aj o tretej) svetovej vojne vojde do záberu reálny sovietsky tank počas invázie v šesťdesiatom ôsmom. To je magický realizmus, nie Fellini!

Neskôr bol, ako je známe, trezorovým režisérom, potom zasa rozprávkarom. V rozprávkach okrem iného pomohol Petrovi Hapkovi k tým najlepším melódiám. Pri tom všetkom bol aj umelcom, ktorý dokázal z prostredia a v prostredí komunizmu tvorivo spolupracovať s talianskymi či francúzskymi autormi a producentmi.

Juraj Jakubisko počas nakrúcania filmu Post Coitum. Foto: TASR

Samozrejme, bol aj celoživotným tvorcom dejovo vírivých a vizuálne hýrivých filmov. Surrealistom, ktorý okolo seba hádzal podivnými metaforami podobne ako kedysi Burian gagmi.

Bol tiež dokumentaristom z donútenia, ktorý v skutočnosti dokumentoval vlastné postrehy a svoj pohľad na témy ako stavba tranzitného plynovodu, Ondrej Nepela či Mesiac československo-sovietskeho priateľstva.

Ako päťdesiatnik bol ešte aj režisérom, ktorý dostal do filmu Darinku Rolincovú, po revolúcii zasa režisér „porno“ filmu, v ktorom v skutočnosti išlo skôr o nedostatok citov. A ešte aj jednej výpravnej historickej fantasy.

V roku 2014, časovo na pol ceste medzi Bát(h)oryčkou a dvojkou Perinbaby, podporil kandidatúru Roberta Fica za prezidenta, pričom v médiách preblikli slová odporúčania, že voliť treba toho, kto je vám sympatický.

No a keď mal 80 rokov, aby sme túto „nejasnú správu“ uzavreli v štýle, sa stal ešte aj 45. najväčším Slovákom v jednej surreálne-absurdnej ankete.

V tej, ktorú napokon „vyhral“ istý populárny astronóm a generál, ktorého sochu Jakubisko v jednom zo svojich parádnych filmov zhodil do Dunaja spolu s hlavným hrdinom – samovrahom, ktorý sa podpáli ako Palach.

Juraj Jakubisko zomrel vo februári vo veku 84 rokov.

Dobroslav Trnka: prokurátor a jeho Gorila

Niekdajší vojenský prokurátor a v rokoch 2004 až 2011 generálny prokurátor zomrel v novembri vo veku 59 rokov. Parlament ho zvolil za druhej Dzurindovej vlády na návrh Ivana Šimka, niekdajšieho druhého muža SDKÚ, v tom čase už len bývalého člena SDKÚ, taktiež bývalého ministra vnútra a obrany.

V hlasovaní v parlamente podporila relatívne málo známeho prokurátora dosť nezvyčajná skupina poslancov – stretli sa v nej rôzni zástupcovia KDH, SMK, Smeru, Ruskovej ANO či KSS.

Ako sa neskôr ukázalo, Trnka nastúpil do úradu v ére, ktorú definovali kolujúce nahrávky, prípadne prepisy nahrávok odposluchov, plných, ako sa v médiách zvyklo písať, najrôznejších „hlasov podobných hlasom“ známych politikov či podnikateľov.

Predvedenie Dobroslava Trnku na výsluch v januári 2020. FOTO: TASR

Tá najznámejšia z nich viedla napokon aj k obvineniu Trnku zo zneužitia právomoci verejného činiteľa. K záznamu nahrávky „Gorila“ mal mať prístup medzi rokmi 2007 až 2014, no neodovzdal ho polícii ani prokuratúre, tvrdili vyšetrovatelia. Trestné stíhanie však bratislavský okresný súd v júli 2022 zastavil.

Trnku zadržala Národná kriminálna agentúra (NAKA) v januári 2020, podľa denníka SME ho obvinili na základe jeho rozhovoru s exministrom financií za Smer Jánom Počiatkom o kauze cyperskej firmy Lemikon, ktorej mala národná lotériová spoločnosť Tipos za sporné používanie know-how a ochranných zámok uhradiť vyše 30 miliónov eur.

V roku 2021 na súde prehrávali aj nahrávku, ktorá má pochádzať z roku 2014 a na ktorej Trnkovi nadáva Marian Kočner – neskôr obžalovaný z objednávky vraždy novinára Jána Kuciaka – za to, že nahrávkou vydieral vtedajšieho partnera skupiny Penta Jaroslava Haščáka.

Tomáš Janovic: kedy začne svitať?

Písať o aforistovi, ktorému často stačili tri slová, v rozsahu väčšom ako tri riadky by sa asi nehodilo. Skúsme nejako takto: žil počas ér, v ktorých sa na verejnosti normálne takmer nekomunikovalo. Najprv sa budovateľsky ospevovalo, potom normalizačne deklamovalo, neskôr eurofondovo implementovalo a teraz sa čoraz viac digitalizovane emotikonuje.

Tomáš Janovic (1937-2023) písal svoje aforizmy inak – krátko a múdro, stručne a vtipne. Na záver roka 2023 sa hodí napríklad tento: „Treba veľa tmy, kým ľuďom začne svitať.“

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

1/2025 – Kapitalista