„Sme teda vedení k tomu, aby sme sa správali veľmi regulovane, čo môže byť v určitých situáciách prospešné, ale v mnohých iných zaťažujúce. Napríklad, keď si nemôžeme dovoliť prejaviť to, čo cítime na emocionálnej aj telesnej úrovni,“ hovorí psychológ Norbert Uhnák.
Prečo je dôležité vnímať nielen svoje myšlienky, ale aj to, ako sa odrážajú v našom tele? V podcaste Nevyhorení so psychológom rozoberáme dôvody, pre ktoré sa odpájame od svojho telesného prežívania a zdieľame praktické tipy, ako s tým pracovať.
Prinášame ukážku z nášho rozhovoru:
Niektorí odborníci a odborníčky z oblasti psychológie poukazujú na to, že my, ľudia, žijeme najmä v hlavách, veľa premýšľame, uvažujeme a cyklíme sa v myšlienkach, no chýba nám kontakt s telom. Stretávate sa s tým aj vy vo svojej praxi?
Áno, patrí to aj k obrazu dnešnej doby. Sme veľmi zameraní na výkon, na rôzne predstavy o tom, ako by sme mali žiť a čo všetko by sme mali dosahovať. Pomáhajú nám k tomu aj technológie, ktoré sú postavené najmä na logike, racionalite a efektivite využitia času. Potom sa stáva, že ľahko stratíme orientáciu v sebe samom a môže to byť zdrojom ťažkostí, problémov či dokonca duševných porúch.
Existuje, samozrejme, aj opačná cesta k zdraviu, ktorej veľmi pomáha aj zaoberanie sa tým, čo sa deje v našom tele. Je to skvelý spôsob, ako sa dostať do kontaktu so sebou samým a ako sa v sebe zorientovať.
Ako v tom pomáhate svojim klientom?
Venujem sa psychoterapeutickej metóde, ktorá pracuje aj s telesným zážitkom – pri pohybe, alebo pri rôznych telesných polohách. Zjednodušene povedané, je to liečba pohybom alebo telesným vnímaním.
Spočíva v tom, že klientovi ponúknem vo voľnom zadaní, aby si vyskúšal alebo zažil určitý pohyb, telesnú polohu, aby ju dobre precítil. Zvyčajne sa počas toho nerozprávame, aby sa mohol plne sústrediť sám na seba. Až potom spolu rozoberáme, čo prežil a čo mu to prinieslo.
Rozprávame sa aj o tom, čo z bežného života mu to pripomína, kde sa cítil podobne a tak ďalej. Dostávame sa tak aj k tomu, čo človeka trápi, ale aj k tomu, čo mu môže pomôcť.
Čím sa tento zážitok a kontakt s telom líši od rozhovoru s klientmi?
Keď sa s klientmi rozprávam, povedia mi to, čo o sebe vedia. Keby sme ostali iba v tejto rovine, tak asi neprídeme ďalej, než sa dostanú v rozhovoroch so svojimi priateľmi alebo partnermi. My sa však potrebujeme dostať k tomu, čo o sebe nevedia, na veci, ktoré niekedy nedokážu presne vyjadriť slovami a aj také, ktoré sú slovami nevyjadriteľné. Môžeme sa k nim však dostať prostredníctvom zážitku.
Všeobecne je preto veľmi prospešné, keď človek vie dobre vnímať to, čo sa deje v jeho tele, rozumie tomu, čo to znamená a čo mu to hovorí. Je to dobrá primárna orientácia v živote a prežívaní, pretože to, čo prežívame a čo si myslíme, má vždy aj nejaký telesný sprievod.
Ako sa v tele prejavujú naše emócie
Vieme to uviesť na príklade?
Keď sme napríklad nahnevaní, máme zaťaté päste, prežívame napätie v sánkach, zrýchli sa nám pulz, cítime nával tepla do hornej časti tela, sme mobilizovaní, aktivizovaní. Naopak, keď nás niečo trápi a prežívame smútok, cítime tiaže na hrudníku, máme pocit sťaženého dýchania, akoby nás niečo zvieralo.
Mnohí ľudia si pri podobných pocitoch, napríklad pri bolesti žalúdka, myslia, že majú zdravotný problém, na ktorý sa zamerajú a potom im môže ujsť, že ide o hnev. Nevenujú sa jeho príčinám, a tak môže ďalej rásť.
Máme s tým problém ako spoločnosť?
Dá sa povedať, že čím civilizovanejšia je spoločnosť, v ktorej žijeme, tým väčšie nároky sú kladené na človeka. Aj v tom zmysle, ako kultivovane sa má prejavovať, ako má vyzerať jeho zovňajšok, ako má vyzerať jeho gestikulácia, o čom má hovoriť…
Sme teda vedení k tomu, aby sme sa správali veľmi regulovane, čo môže byť v určitých situáciách prospešné, ale v mnohých iných zaťažujúce. Napríklad, keď zažívame situácie, keď si nemôžeme dovoliť prejaviť to, čo cítime na emocionálnej aj telesnej úrovni.
Telo nás však o tom nejakým spôsobom informuje, napríklad nepríjemnými pocitmi, o ktorých sme už hovorili.
Porozumieť, čo sa s nami deje
Aký to má zmysel?
Dôvodom je, aby sme vedeli zachytiť, čo máme riešiť, čo je naša aktuálna téma alebo konflikt, aby sme vedeli sami sebe lepšie rozumieť. Aj klientov učíme, že hoci sa pri niektorých emóciách necítia príjemne, tak ich telo informuje o tom, čo sa v nich odohráva a čo je téma dňa – čo je na stole a čo je dôležité, aby sa tomu venovali.
Ide o porozumenie, čo prežívame, čo sa v nás vlastne deje, čo riešime a aké máme možnosti.
Telo nám teda môže pomôcť aj v akomsi zastavení sa a vnímaní prežívania.
Áno, už len tým, že ho máme stále k dispozícii. Je to obrovský rezervoár nielen problémov a pocitov, ktoré nás kvária, ale aj pocitov, ktoré nám môžu prospieť. Uvediem to na príklade prežívania strachu, napätia, hnevu či zmesi iných pocitov, ktoré sa v nás búrlivo striedajú. Keď sa nám to deje, môžeme si napríklad všimnúť, ako sedíme na stoličke alebo kráčame. Už len to samotné vnímanie zážitku nám môže pomôcť nájsť cestu k upokojeniu.
Norbert Uhnák sa venuje terapii zameranej na prácu s telom. Foto: archív Norberta Uhnáka
Norbert Uhnák sa venuje terapii zameranej na prácu s telom. Foto: archív Norberta Uhnáka
Môžeme si napríklad aj predstaviť, že nás objíme osoba, ktorú milujeme a uvedomíme si ten telesný dotyk, pohyb, ktorý pri tom robíme s ramenami, s celým telom, s hrudníkom, zachytíme pocity, ktoré to v nás vyvolalo. Keď sa objímame s milovaným človekom, napadnú nám k tomu myšlienky o tom človeku, ale aj o sebe, o našom vzťahu k nemu.
Vieme začať vnímať rôzne pocity a procesy v tele, akú máme napríklad chuť v ústach, čo cítime v nose a podobne. Môžeme si uvedomiť, ako nám bije srdce alebo procesy trávenia v bruchu.
Môžeme tak nájsť svoju kotvu a prepojiť sa s niečím, čo je stabilné a trvalé, napríklad dýchanie.
Čo je to tá kotva?
Znamená to nájsť nejaký základ, prepojiť sa s niečím, čo je stabilné, trvalé, rovnaké. Dýchanie je niečo, čo budeme robiť celý život. Je to dynamická záležitosť a rovnako ako všetky ostatné telesné procesy, ktoré môžeme vnímať, je to niečo, čo máme stále k dispozícii. Obrazne povedané, je to naša kotva alebo morské dno, na ktoré sa kotva hodí.
V našej kultúre sa nekladie až taký dôraz na to, ako sa ľudia prejavujú telesne, čo sa dá realizovať na telesnej rovine, či už ako vo forme pohybu alebo nejakého iného stvárnenia. Asi málokto je profesionálny tanečník alebo športovec, ktorý má k telu asi trošku lepší „prístup“.
Je však zaujímavé, že aj ľudia, ktorí športujú, môžu byť úplne odpojení od toho svojho tela napriek tomu, že na ňom pracujú a vykonávajú s ním aktivitu, nie?
Áno, z telesnej aktivity sa dá tiež urobiť výkon, keď sa človek nezaoberá tým, čo cíti, ale tým, čo by mal dosiahnuť a aký by mal byť. Napríklad, v akej jogovej polohe by sa mal nachádzať, ako treba vystrieť ruky, nohy alebo aké by mal mať tempo pri behu. Zaoberá sa niečím, čo s jeho telom až tak nesúvisí. Aj ľudia, ktorí trebárs aktívne športujú, vôbec nemusia rozumieť svojmu telu.
Ako pracovať s pocitmi
Dá sa na tom však pracovať.
Áno, v tele máme zmyslové receptory, ktoré nás informujú o tom, čo sa v ňom odohráva a je to tak s akoukoľvek formou vnímania, ktorú si človek môže cibriť, napríklad sluchom. Môžeme si ho cibriť, aby sme vedeli zachytiť melódie alebo identifikovať konkrétne zvuky. Môžeme si cibriť chuť, aby sme sa mohli stať gurmánmi.
Klientov učíme, že hoci sa pri niektorých emóciách necítia príjemne, tak ich telo informuje o tom, čo sa v nich odohráva a čo je téma dňa.
Norbert uhnák
Takisto sa môžeme zapodievať a cibriť aj vnímanie telesných pocitov, ktoré pochádzajú z vnútra tela, z našich orgánov, z vnútorných častí tela, napríklad z hrudníka, brucha, hlavy, rúk či nôh.
Ako na to?
Zameriavaním pozornosti. Tým, že sa dlhšie venujeme nejakému podnetu, nenecháme ho len tak odísť a vďaka tomu sa s ním môžeme lepšie zoznámiť, môže sa prehĺbiť, zvýrazniť. Takto funguje aj hypochondria, ľudovo povedané – títo ľudia sa cielene venujú nepríjemným a nepohodlným pocitom v tele, ktoré sú bežné a ktoré iní ľudia možno ani len nezaregistrujú. Keď sa im však cielene venujú, tak ich aj veľmi intenzívne prežívajú a interpretujú ich tak, že sú vážne chorí.
To je už prehnaný prípad, no rovnako sa môžeme naučiť zamerať svoju pozornosť aj na pocity, ktoré sú trebárs príjemné alebo sú neutrálne. Dnes sa veľa hovorí o mindfulness, veľmi precízne a dôkladné zapodievanie sa tým, čo človek vníma telesne aj v bežnom dni, nielen formou cieleného experimentu so psychológom.
Učíme sa to už od útleho detstva
Čím to je, že niektorí ľudia majú dobre rozvinutý kontakt s telom a iní nie? Čo všetko na to vplýva?
Rozumieť sami sebe a vnímať samých seba sa učíme od útleho detstva, najskôr tým, ako s nami zaobchádzajú rodičia. Začína sa to učiť už bábätko, ako sa oň starajú, ako ho hladkajú, ako ho berú do náručia, ako ho kúpu, obliekajú, hrajú sa s ním, ako sa spoločne hýbu, ako sú telesne v kontakte trebárs v posteli alebo pri odpočinku. Toto všetko dáva základy, ktoré sú v rámci nášho vývinu veľmi hlboko položené.
S tým súvisia aj rôzne traumatické zážitky, ktoré sa ukladajú v tele.
Áno, náš mozog uchováva veľa spomienkového materiálu. Keď je veľmi bolestivý alebo sprevádzaný nepríjemnými emóciami, tak môže mať aj traumatický charakter. Takýto človek si to vie veľmi rýchlo vybaviť alebo ho dokonca až prepadávajú rôzne zážitky.
V podobných situáciách sa využívajú práve terapeutické metódy, ktoré sú postavené na tom, že sa najskôr pracuje s telom, až potom s uvedomením toho, čo sa deje, pretože k niektorým typom zážitkov sa dá verbálne dostať veľmi ťažko alebo po veľmi dlhej dobe.
To, čo si človek uvedomuje je totiž len taká kôrka na chlebe – čo o sebe vieme v danej situácii je veľmi malá časť toho, čo sa v nás odohráva a veľa práve nevedomých pocitov, ktoré sa v nás odohrávajú, sa prejavujú telesne. Tieto zážitky sú preto ľahšie dostupné.
Keď sú niektoré emócie tabu
Ako by ste opísali zdravý kontakt so svojím telom?
Súvisí to s tým, nakoľko je človek vitálny, živý, nakoľko vie ukázať a byť si vedomý vlastných emócií – nielen príjemných, ale aj nepríjemných. Napríklad sú ľudia, ktorí sa nenaučili alebo ktorých nenaučili prejavovať pocity. O niektorých pocitoch sa napríklad nesmelo hovoriť alebo boli tabuizované. Títo ľudia sa potom nemusia prejavovať, sú trebárs strohí, veľmi zatuhnutí aj v telesnom prejave, málo flexibilní. Boja sa ukázať nejakú negatívnu emóciu.
Často sa to ukazuje aj na chôdzi, keď napríklad opatrne preskúmavajú nový priestor, majú ruky za chrbtom, nedovolia si k niečomu sa priblížiť, dokonca aj k tomu, čo ich zaujíma.
Cieľom je byť si viac vedomý samého seba. Nie v extréme, kde si uvedomujeme len seba, ale nachádzať v tom akúsi rovnováhu. Potrebujeme vnímať seba a zároveň produkovať nejaký výkon, zodpovedať potrebám aj iných, pretože ich tiež potrebujeme k životu.
Vypočujte si podcast
Celý rozhovor si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy a tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
Tretiu sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame vďaka našim dlhodobým partnerom.
Generálnym partnerom podcastu je Digitálna očista od SPP.
Hlavným partnerom je Raj zdravia.
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk či osvety na sociálnych sieťach.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber noviniek tu.
