Ako prvá žena mala v londýnskej Royal Academy po viac než 250 rokov existencie tejto inštitúcie svoju vlastnú sólo výstavu. V prestížnych londýnskych priestoroch je pre niektorých považovaná za kontroverznú figúru.
Pre iných je očakávanou voľbou, pretože jej tvorba dlhodobo rezonuje medzi verejnosťou. Výstava sa síce začiatkom roka skončila, no otvára otázku, kto je vlastne Marina Abramović.
Umenie je jej život
Abramović zasvätila celý svoj život umeniu. Je v tom takmer až protestantská pracovná etika. Akoby jej nič iné na svete nedávalo zmysel. Keď sa do niečoho pustí, tak jedine naplno. Táto základná myšlienka sa stáva o to dôležitejšou, keď si s aktuálne 70-ročnou umelkyňou vypočujeme akýkoľvek verejne dostupný rozhovor.
Jej viera v silu umeleckého vyjadrenia je skalopevná. Jej život je so všetkými problémami a trápením jej celoživotnou témou a predmetom skúmania.
Ona sama sa stáva samotným umením. Máločo to dokazuje viac, než jej vystúpenie z roku 2010
v newyorskom Múzeu moderného umenia, MoMA, ktoré je známe pod názvom The Artist is Present.
Návštevníci galérie si mohli sadnúť k stolu hneď oproti tejto rodáčke zo Srbska a v tichosti sa jej pozerať priamo do očí tak dlho, ako chceli. Jej stačilo len existovať a pozerať sa na nich späť, čo mnohých priviedlo až k slzám.
Podobne ako niektorí návštevníci Rothokovej kaplnky pri pohľade na jeho abstraktne expresionistické plátna, ktoré ich vo svojej jednoduchosti, ale zároveň spirituálnej rovine privádzajú k dojatiu. Keď je dielo otvorené k inšpirácii, môže pozorovateľa preniesť ako nejednoznačné zrkadlo až do nečakanej formy intímnej sebareflexie.
Do takej, pri ktorej vnímajú farby ako odrazy svojho vlastného vnútra.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Extrémnosť a prekračovanie hraníc
Abramović väčšinou nie je vôbec abstraktná. Naopak. Nie je ani stoický Rothko, ktorý dáva priestor k dlhému zamýšľaniu sa nad tým, čo to vlastne znamená. Obvykle je jej cieľom určitý typ radikálnej konfrontácie.
Samozrejme, tá nakoniec vedie ku kontemplácii, ale nie hneď. Najprv prichádza šok
a vyrovnávanie sa s tým, čo máme pred sebou. To platí pri spomínanom neskoršom diele, pretože pohľad z očí do očí je pre nás spravidla intenzívny. Nie sme naň dlhodobo zvyknutí. Obzvlášť nie s ľuďmi, ktorých osobne nepoznáme. Dvojnásobne to platí v úplnom tichu.
Je to ale iný spôsob konfrontácie než ten, ktorý si umelkyňa vyberala na začiatku svojej kariéry, kedy jej hlavnou témou bola extrémnosť, sebapoškodzovanie a testovanie limitov vlastného tela. Hľadanie toho, kde sa nachádza hranica bezpečia, hrozby, pokoja, paniky, smrti a života.
Takmer ju stálo život
Asi najznámejším vystúpením je hneď jedno z jej prvých – šesťhodinové Rhytm 0 z roku 1974, ktorého premiéra sa odohrala v neapolskej galérii. Vystavila samú seba a 72 rôznych predmetov. Od neškodnej ruže, voňavky alebo vreckovky až po nebezpečné zbrane ako kladivo, klince, nožnice, sekera či pištoľ.
Vystúpenie sa najskôr odohrávalo v pokoji a ľudia sa s umelkyňou len tak hrali, no postupom času strácali zábrany. Rozrezali jej šaty a neskôr ju rezali priamo do tela. V jednu chvíľu jej údajne muž priložil nabitú pištoľ k hlave.
Vystúpenie bolo radikálne nie len preto, že ho Abramović celé vydržala a mohla tak preň skutočne zomrieť, ako opisuje vo svojej autobiografii. V nej spomína, že vtedy mala 28 a pre umenie by sa vtedy pokojne obetovala.
Aktívnymi sa stali diváci, nie umelkyňa. Tá síce vytvorila dielo ako samotnú situáciu, no jej priebeh spočíval v odozve návštevníkov galérie. Ukázalo sa, že ľudia sú schopní čohokoľvek, keď dostanú povolenie. Čo v tomto prípade skutočne dostali: pokynom na výstave bolo, že si
s umelkyňou môžu robiť čokoľvek, čo chcú. Stala sa tak na šesť hodín objektom.
Samozrejmosť, s ktorou diváci prekročili hranice prekvapila aj Abramović, ktorá dopredu počítala s čímkoľvek. Dodnes hovorí, že ak by tam muži nemali manželky, niekto by ju určite znásilnil.
Rhythm 0 je preto dielo zaujímavé a znepokojujúce nie iba po umeleckej stránke, ale aj
z hľadiska davovej psychológie, a to skoro v rovnakej miere ako slávny stanfordský väzenský experiment doktora Phillipa Zimbarda.
Viac než tí druhí
Ten sa uskutočnil o tri roky skôr, v roku 1971, pri ktorom ľudia zapojení do experimentu
v rolách dozorcov a väzňov rýchlo prešli k metódam fyzických trestov a mučenia len preto, že im to dovoľovala ustanovená moc. Aj keď celú dobu vedeli, že je to len „akože“.
V davovom zmýšľaní sami seba presvedčili, že to je v poriadku. Uverili v zdanlivé presvedčenie práva jedného človeka trestať druhého. Uverili v to, že sú viac než ostatní.
Tento experiment je dnes síce predmetom etických otázok a v súčasnosti by pravdepodobne nemohol pod akoukoľvek legitímnou vedeckou inštitúciou prebiehať, no napriek tomu tvorí jeden z dôležitých míľnikov nášho vnímania ľudskej morálky. Rovnako ako napríklad kniha Eichmann v Jeruzaleme, ktorého autorkou je filozofka Hannah Arendtová.
Banalita zla
Tá prišla s teóriou banality zla, ktorá sa môže prejaviť u tých najviac nenápadných a zdanlivo láskavých osôb. Jedného z hlavných organizátorov holokaustu videla pri súdnom procese
v Izraeli ako sofistikované a neľudské monštrum, čo aj čakala.
Videla však aj zdanlivo normálneho staršieho muža, ktorý sa za genocídu Židov necítil byť zodpovedný. Sám seba vnímal ako úradníka, ktorý iba vykonával svoju prácu.
Vráťme sa ale k Marine a jej súčasnosti. Okrem už v úvode spomínanej obrovskej výstavy má od minulého roka vonku nové rozsiahle knihy.
Najnovšie diela
Prvá kniha je pomenovaná podľa nej samotnej: Marina Abramović – A Visual Biography. Je to obrovská, takmer 500 stránková, monografia všetkých jej diel doplnená rozhovormi, príbehmi z jej života a viac než 700 fotografiami. Ide o testament jej tvorivého života a jej nezlomnej potreby vzdorovať nepriazni osudu ako bojovníčka.
Sama o sebe často rozpráva takmer až v heroických konotáciách. U mnohých iných by to bol dôvod k úsmevu, no vzhľadom na jej neústupnú nekompromisnú tvorbu a prístup k všetkému, čo ju obklopuje a je jej prekážkou, sa o hrdinstve dá hovoriť bez posmešnej násadky.
Druhou knihou je zbierka jej denníkov a zápiskov z ciest, ktorá má cez 350 strán a vyšla pod názvom Nomadic Journey and Spirit of Places. Denníky a osobné poznámky umelcov sú vždy fascinujúcim pohľadom do ich vnútorného premýšľania, ktoré potom zase ponúka ďalšie spôsoby, ako čítať ich diela. Podľa dostupných kritík a čitateľskej odozvy to rovnako platí aj pri týchto knihách.
Sebapoškodzovanie sa zdá byť krutý a do istej miery kontroverzný spôsob umeleckej tvorby, ale mnohí umelci, ktorí pracujú s touto metódou, uvádzajú Bustera Keatona a jeho groteskné filmy ako svoju najväčšiu inšpiráciu.
V nich sú najčastejším zdrojom humoru jeho autentické pády, popáleniny, nárazy do steny, pošmyknutia a vôbec najrôznejšie formy zranení. Svedčí o tom napríklad aj minuloročná kniha esejí od teoretičky a novinárky Phillipy Snow, v ktorej priamo cituje týchto umelcov pracujúcich so sebapoškodzovaním.
Nič neskrýva
Málokedy si spájame grotesku s niečím temným, obzvlášť vzhľadom k natáčaniu na staré kamery s krkolomnými zrýchlenými pohybmi. Za všetkou tou bujarou komédiu sa však skrýva zábava z toho, že si niekto ubližuje – hoci prehnanou a excentrickou formou, ktorá do istej miery schováva bolesť za gestá.
Abramović vo svojich najznámejších vystúpeniach nič neskrýva. Naopak, ide až na kosť a násilie voči sebe samej je v jej prípade takmer vždy intenzívne nepríjemné. Najmä kvôli danej forme, kedy sú diváci v priestoroch galérie doslova prítomní jej utrpeniu. Medzi nimi a umelkyňou nestojí žiadne plátno ani televízor.
Dnes už áno, pretože väčšina týchto diel sa znovu na živo už neodohráva a dnes existujú vo forme videozáznamov. Ich najväčšia sila spočíva v „tu a teraz“ – v momente, keď vznikali.
Dcéra partizánov
Marína vyrastala vo vtedajšej Juhoslávii ako dcéra Voja a Danice, ktorí počas druhej svetovej vojny pôsobili ako partizáni. Táto skúsenosť z nich urobila tvrdé a sebestačné osobnosti, ktoré verili, že za vlastné presvedčenie má zmysel bojovať, a to aj navzdory nepríjemnostiam, ktoré
s tvrdohlavosťou prichádzajú. A tieto hodnoty preniesli aj na malú Marinu.
Ako sa pri takejto výchove dostala k umeniu nie je príliš veľkou záhadou. Jej matka sa totiž stala riaditeľkou múzea a vyštudovala dejiny umenia. Dcéru teda viedla k podobným záujmom.
Vzťah Abramović s jej matkou je však komplikovaný, ako sama spomína vo viacerých rozhovoroch. Keď svoju dcéru videla ako vo svojich performáciách vystupuje nahá, takmer
s ňou ukončila akýkoľvek kontakt a nikdy jej neprejavovala lásku.
Zároveň ju opakovane bila a hoci nemáme na takéto predpoklady nárok, možno to bol jeden
z dôvodov, prečo si Abramović vybudovala vo svojom umení taký silný vzťah k násiliu na sebe samej a používala ho na vyjadrenie hlbších myšlienok.
„Nikdy ma neobjala“
„To, že ma mala rada som zistila až potom, čo zomrela. Po jej smrti som objavila denníky. Ak by som si prečítala aspoň jednu stránku tohto denníku počas jej života, môj vzťah k nej by bol úplne iný. Ale neprečítala som si. Môj otec po 35 rokoch manželstva odišiel za mladšou ženou a veľmi ju to ranilo. Myslím si, že práve preto ma nikdy neobjala,“ povedala Abramović v nedávnom rozhovore pre denník The New York Times.
„Chcela zo mňa spraviť bojovníčku. Chcela ma urobiť čo najtvrdším človekom. Podarilo sa jej to, ale veľa som si vďaka tomu pretrpela, pretože som potrebovala toľko lásky a nehy – jednoduché veci, po ktorých dieťa túži, ktoré som od nej nikdy nedostala,“ dodala v rovnakom rozhovore.
Vo svojich najznámejších vystúpeniach nič neskrývaFoto: archív Marina Abramović / VG Bild-Kunst, Bonn 2018
Iba tento úryvok ponúka blízky pohľad do jej premýšľania a formovania v útlom veku až do osoby, ktorá sa nebojí nikoho a ničoho. Dokonca ani sama seba. A to je vo svojich dielach často svojím najväčším nepriateľom. Táto drsná výchova možno viedla aj k jej neúprosnému presvedčeniu, že cez prekonávanie prahu bolesti je schopná samu seba čo najlepšie spoznať.
Pre nás smrteľníkov sú jej nekompromisné zásahy do vlastného bezpečia často nepochopiteľné, no stačí to porovnať napríklad s nedávnym a stále aktuálnym trendom. Ten svojho času najviac spopularizoval Win Hof – otužovanie, ľadové sprchy a skoky do vody v časoch najkrutejšej zimy.
Mnoho ľudí hovorí o terapeutickom účinku, ktorý má na nich takéto nepohodlie. Je to ale veľmi veľký skok od toho nechať niekoho mieriť na srdce ostrým šípom s tým, že vás kedykoľvek môže v rámci umenia zabiť. Toto urobila Marina vo vystúpení s názvom Rest Energy z roku 1980 s jej vtedajším partnerom a spolutvorcom Ulayom.
Akákoľvek hraničná skúsenosť v ľubovoľnej forme sa zdá byť pre Abramović zásadným spôsobom sebapoznania a taktiež určitého prebudenia k intenzívnejšiemu žitiu v sebe samej.
Tá skúsenosť však nemusí byť taká drastická ako jej pokusy. Každý má limity inde. Dôležité je skúsiť tú hranicu aspoň prekročiť.
„Predovšetkým sa nemôžete umelcom stať. Buď ním ste, alebo nie. Nemôžete sa to len tak naučiť. Môžete byť dobrým umelcom. Môžete byť skvelým umelcom. Existuje však jedna kategória, ktorá mňa zaujíma najviac. Je to umelec, ktorý vzbudzuje úžas, ktorý dokáže vytrhnúť každého pozorovateľa z pokoja. V každom storočí sú možno dvaja, traja alebo jeden,“ hovorí Abramović v už spomínanom rozhovore.
Keď sa jej novinár pýta na konkrétne príklady týchto revolučných umelcov, spomína Marka Rothka, Vincenta van Gogha, Marcela Duchampa, Johna Cagea a Yvese Kleina. Ak by sme k týmto menám mali pridať súčasných tvorcov, ktorí vzbudzujú úžas a vytrhávajú ľudí z pokoja, meno Marina Abramović by tam nemohlo chýbať.
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je Jan Jindřich Karásek.
