Všelijaké NAJ sa zvyknú v médiách pretriasať. Nikde som však nevidel výpočet, akých NAJ operencov máme u nás na Slovensku. Je ich viacero. Spomeniem päticu, s ktorou som mal osobne tú česť.
1. Najvyšší elegán
Žeriav popolavý (grus grus), najvyšší vták u nás. Narastie až do 120 cm, je teda vyšší ako bocian. Veľmi štíhly, dlhonohý, s dlhým krkom. Obľubuje močaristú krajinu. Potrava: rastlinné zrná, hmyz. Jeho našuchorený akoby ,,chvost“ s dlhými perami sú v skutočnosti konce krídiel. Skvelý letec, presúva sa vo formáciách v tvare V, vo veľkých výškach. Sťahovavý, migruje v obrovských množstvách, lieta zo severu európskeho kontinentu do Malej Ázie a povodia Nílu. U nás zahniezdi len veľmi raritne, na juhovýchode a na Záhorí.
Nie je asi veľa ľudí, ktorí na Slovensku naživo stretli žeriavy popolavé. Ponad naše územie tieto ušľachtilé vtáky v podstate len tiahnu na jeseň a na jar, vtedy ich možno vidieť vo vzduchu a počuť ich volanie.
Mne sa ich však podarilo stretnúť na zemi, ba aj odfotiť. Zážitok ako svet. Hoci som už predtým aj potom videl a fotil žeriavov v maďarskej puste Hortobágy, aj žeriavov stepných v severozápadnom Mongolsku pri rieke Tengiz, ba aj nádherného žeriava kráľovského s chocholom na hlave v Rwande. Ale popolavý u nás je u nás.
Žeriav je vznešený tvor, pôsobí nesmierne ušľachtilo. Zároveň je veľmi opatrný a človeka si bližšie k sebe ako na kilometer nepripustí. Pomôže buď šťastná náhoda, alebo dokonalý kryt.
Náhoda je, keď napríklad vyjdete z lužného lesa na Záhorí a vystupujete na hrádzu, za ktorou sú šíre polia. A len čo sa vaše oči dostanú nad korunu hrádze, stuhnete: na druhej strane chodí po poli a zobe semiačka zo dvadsať žeriavov.
Keď sa už nepohnete, máte vari dvojminútovú šancu pozorovať ich, aj opatrne vyfotiť. Potom vás tak či tak niektorý zbadá, výstražne skríkne a všetci odletia.
Inak máte možnosť len na jar v niektorých lokalitách počuť z diaľky svadobný krik týchto ušľachtilých tvorov: ,,Krrrúúúúú, krrrrúúúú!“ Bližšie by však vtedy šiel a vyrušil ich iba barbar. Zopár mladých žeriavov sa už totiž na Záhorí úspešne vyliahlo, ako tvrdí tamojší strážca prírody a jej znalec Tomáš. Bolo by neodpustiteľným hriechom túto sľubnú tendenciu narušiť.
Druhou možnosťou okrem náhody je využiť kryt v maďarskej puste, v národnom parku Hortobágy, kde majú žeriavy každú jar a jeseň niekoľkodňovú prestávku pri migrácii. Ani s krytom to však nie je jednoduché. Musíte sa nadránom, ešte za úplnej tmy, bez baterky či čelovky nehlučne vplaziť do maličkej búdky v tŕstí, na úrovni vodnej hladiny, v odľahlej bažinatej pustatine, kam vás naslepo zavedie sprievodca József. ,,Žeriavy tam v plytkej vode postojačky nocujú,“ vysvetlil vám vopred. ,,Nesmiete vydať žiaden zvuk, stúpiť na trstinu, kýchnuť, ani nedajbože zakašlať, lebo všetky odletia. Aj spúšť na fotoaparáte musíte mať nastavenú úplne na ticho.“
Potom ďalšie dve hodiny takmer nedýchate a fascinovane pozeráte do temnej hmly, kde vo vode stoja štíhle siluety žeriavov. Už viete, že tejto jesene sa ich tu zišlo rekordných 180-tisíc.
Len čo sa začne brieždiť, žeriavy začnú vzrušene tancovať a pokrikovať. Potom v usporiadaných rodinných formáciách odletia kŕmiť sa na strniská. Po štvrťhodine zostane po nich len prázdna hladina plytkého rybníka, na nej zopár divých husí a jeden zadriemaný kalužiak.
József vás následne zavedie do inej takmer neviditeľnej skrýše uprostred stepi, pri malom močiari. ,,Okolo poludnia sem zvyknú prísť piť vodu,“ vysvetlí. ,,Večer sa pre vás zastavím.“ A zmizne.
Najprv chodia zahnať smäd iba straky a havrany. Ale potom… Jeden, druhý… Prilietajú žeriavy dospelé aj juniori. Desiatky, možno stovky. Pijú vodu, postávajú, bavia sa chytaním hrabošov a lúčnych koníkov. Na niekoľko hodín máte možnosť akoby žiť uprostred nich. S príchodom večera odletia, nocovať nazad na plytký rybník.
,,Boli?“, spýta sa už potme málovravný József.
Že či!
Vhodných miest na niekoľkodňový odpočinok pre žeriavy pri ich migrácii v strednej Európe ubúda. Koncentrácia kŕdľov na maďarských močiaroch a rybníkoch je mimoriadne vysoká.
Zrejme aj preto si príroda tohto roku vybrala krutú daň. Na zimoviská do Malej Ázie a severnej Afriky 2-tisíc žeriavov z medzipristátia v Maďarsku už neodletelo. Skosila ich vtáčia chrípka. Radšej nevidieť.
2. Najväčší dravec
Orliak morský (Haliaeetus albicilla) je najväčší u nás hniezdiaci dravý operenec, s rozpätím krídiel až 240 cm. Žije na pobreží morí, jazier a riek. Na Slovensku vzácne hniezdi najmä v okolí Dunaja a Moravy. Zaujímavé je, že mladé orliaky na zimu spravidla migrujú na juh, kým staré zostávajú.
Ak ste orliak morský, musíte vedieť, kedy sa z veľkej výšky, kde celé hodiny krúžite bez pohnutia krídiel, využívajúc vzostupné prúdy, spustiť prudko nadol. Lebo máte výnimočný zrak a zbadáte rybu na hladine alebo tesne pod ňou aj z kilometra.
Nad hladinou jazera treba už len v pravý čas a na správnom mieste pribrzdiť…
…a chňap! Ryba je vo vašich pazúroch.
Svet je, pravdaže, zlý. V okamihu sa zlietne konkurencia. Aj najlepší kamarát či súrodenec je schopný vám závidieť a nedbal by vás okradnúť. Treba ho však nekompromisne držať na dištanc, kým sa nasýtite vy. Máte na to skvostné pazúry a mohutný zobák.
Otravujú aj kadejaké čajkovité šeplety, ale ste orliak – iná váhová kategória. Nezačnú si s vami. Zato vrany a straky vás drzo mykajú za chvost, krkavec provokuje tiež, kým si kúsok neuchmatne.
Ryba je zarytá v bahne, chuťovo je však skvelá.
Keď z nej už veľa nezostáva, treba ten zvyšok vytiahnuť, a rybaciu hlavu si odniesť v pazúroch na bezpečné miesto. Trochu ste sa azda aj zababrali, ale to patrí k veci a koruna kráľa operencov vám zato z hlavy nespadne.
Ak je korisť bohatšia a vystačí aj pre viac orliakov, má to výhodu: netrúfnu si na vás ani dravé myšiaky, ani haje. A ak áno, ľahko môžu prísť o život.
Neďaleko v tráve leží aj autom zrazená líška, ktorú ráno našiel pri ceste a podhodil vám ako korisť v kryte schovaný človek – fotograf. Nik sa jej však napodiv celý deň nedotkne. Ani krkavec. Líška má rešpekt aj po smrti.
Ak ste človek, čo sa už pekných pár desaťročí túla po divokom svete, môžete si spokojne povedať, že ešte stále sú veci, ktoré ste dosiaľ nezažili. A tešiť sa na ďalšie.
3. Najohrozenejší šialenec
Hlucháň hôrny (tetrao urogallus), aktuálne najohrozenejší ikonický vták na Slovensku, na pokraji vyhynutia. Žije výlučne v starých, riedkych ihličnatých lesoch s borovicami a kamenným podložím. Je veľmi citlivý na neporušené divoké prostredie a vyrušovanie. Ohrozuje ho najmä bezohľadná ťažba starých pôvodných lesov.
Potravu hlucháňa tvoria bobule, najmä čučoriedky a brusnice.
Hlucháň hôrny. Foto: Mikuláš Sliacky
Hlucháň hôrny. Foto: Mikuláš Sliacky
Keď zostane hluchání samec – kohút – sám, bez kŕdlika svojich samičiek, môže zošalieť. Začne mu byť všetko jedno a – inak mimoriadne plachý – operenec agresívne útočí na všetko živé naokolo.
Na hrebeni Veľkej Fatry jeden taký existuje. Stretol ho tam nielen známy britský tvorca prírodopisných filmov Nigel Marven, ale aj ja.
Vyrazili sme zjari zavčas rána s kamarátmi nahor, do pásma smrečín a horských lúk. Šliapal som pomalšie ako oni, vliekol som ťažký foťák a statív, aj sedem krížikov na chrbte. Mal som však priateľov stále na dohľad. Keď dorazili do sedla, všimol som si, že po chvíli začali divne pobiehať a poskakovať.
Bol to on. Šialený hlucháň. Rozčertený, hneď doletel z blízkeho lesa a pustil sa do kamarátov aj do mňa. Každého sa usiloval ďobnúť do nohy a vypudiť z čistinky, ktorú si vyhliadol za svoje teritórium.
Nebol to veselý pohľad ani príjemná situácia, preto sme sa po pár minútach dali na odchod.
Hlucháň hôrny. Foto: Mikuláš Sliacky
Hlucháň hôrny. Foto: Mikuláš Sliacky
Hlucháň hôrny. Foto: Mikuláš Sliacky
Hlucháň hôrny. Foto: Mikuláš Sliacky
Cestou do doliny som sa ešte dlho obzeral. Na hrebeni nehybne stál šialený hlucháň, osamelá silueta, a pozeral za nami. Chcel sa asi ubezpečiť, že naozaj odchádzame a on môže ďalej čakať, či mu osud neposkytne nejakú hluchániu partnerku, s ktorou by mohli splodiť malé hlucháne.
Jeho šance sú takmer nulové.
Diskusia cestou nadol viazla. Poznajúc situáciu a perspektívu slovenských hlucháňov, cítili sme smútok.
4. Najmenší vták ohnivák
Králiček ohnivohlavý, asi najmenší slovenský operenec, meria aj s chvostom iba okolo 9 centimetrov a váži 5,5 gramu. Obýva ihličnaté a zmiešané lesy, živí sa drobným hmyzom. Nie je ohrozený, žije u nás celý rok, jeho společenská hodnota je 500 eur. Patrí medzi kolibkáriky.
Králiček ohnivohlavý. Foto: Mikuláš Sliacky
Králiček ohnivohlavý. Foto: Mikuláš Sliacky
Kráčame s priateľom Dušanom po lesnej zvážnici v pohorí Oravská Magura. Pred chvíľou sme mali šťastie a mohli sme na vrcholci smreka pozorovať našu najmenšiu sovičku – kuvička vrabčieho. Sedel nepohnute a vôbec si nevšímal dobiedzajúce spevavce. Tie ho z duše neznášajú, lebo im občas vyplieni hniezda s mladými.
,,Kuvičok je frajer, hoci len o trochu väčší od vrabca, ale považuje sa za šéfa celého lesa,“ smeje sa Dušan. ,,Ale počkajte, o chvíľu prídeme k miestu, kde býva ešte menší Nebojsa“.
Za zákrutou Dušan zastane a vydá zvláštne, takmer nečujné tenučké, trhané zapískanie. A znova. A znova.
,,Asi nie je doma,“ krčíme plecami a chystáme sa na odchod, a vtedy maličký operený chumáčik s jasne oranžovým zježeným čírom na temene vyletí z krovia, sadne na konárik a očividne nám nadáva. Dovolili sme si narušiť jeho územie, a to sa jednoducho nerobí. Neprekáža mu, že sme o kus väčší ako on a v početnej presile.
Králiček ohnivohlavý. Foto: Mikuláš Sliacky
Králiček ohnivohlavý. Foto: Mikuláš Sliacky
Pofotíme mrňavého a smelého vtáka ohniváka a ideme kade ľahšie, nech ho nestresujeme.
5. Najťažší hosť
Drop veľký (Otis tarda) – Najťažší lietajúci vták, aký sa v Európe vyskytuje. Samec váži až 18 kíl. Ten môže mať rozpätie krídiel aj väčšie ako orliak, okolo 2,5 metra. Žije na otvorených pláňach, živí sa podobne ako žeriav rastlinnou potravou, mláďatá hmyzom. U nás však nemá vhodný priestor na hniezdenie, hoci kedysi hniezdil bežne. Aspoň zimovať začal po dlhom čase na Sysľovských poliach v trojhraničí Slovenska, Rakúska a Maďarska, po úpravách poľnohospodárskeho terénu. Najväčšie svetové populácie dropa žijú v Španielsku a Portugalsku.
Ešte o niečo väčší je drop kori, ktorý žije v Afrike na juh od Sahary. Váži 19 kíl a je vysoký meter dvadsať.
Stojíme na trojhraničí medzi slovenskými Rusovcami, maďarskou Rajkou a rakúskym Deutsch Jahrndorfom. Pokúšame sa cez ďalekohľad spočítať dropov, ktoré sa pohybujú ďaleko v biopásoch v vyššou vegetáciou, ktoré po dohode s ochranármi nechali na poliach poľnohospodári. Už predtým mi kamarátka Jana zo Štátnej ochrany prírody avízovala, že ich napočítali 451. Až taký kvalitný ďalekohľad nemám, musí mi stačiť približný odhad, že ich je ,,hodne“. Kto by nebol potešený?
Dropy veľké. Foto: Mikuláš Sliacky
Dropy veľké. Foto: Mikuláš Sliacky
Priblížiť sa k nim nemožno: jednak je tam zákaz vstupu, a jednak sú dropy plaché, uleteli by. V čase toku na jar, keď sa samce našuchoria ako moriaky a predvádzajú sa samiciam, je fotenie tiež takmer nemožné: teplý vzduch spôsobuje, že vzdialený obraz je napriek silnému objektívu roztrasený.
Práve sa chystám spomenúť ako som odfotil v Botswane velikánskeho dropa kori, ktorý si musí pri pití vody sadnúť, keď vtom vidíme z diaľky prichádzať z dropieho územia dvojicu so psom. Dosť ma to nadvihne a nachystám sa vyčistiť im žalúdok.
,,Viete, že ste prešli územím so zákazom vstupu?“, oslovím ich príkro a ukazujem tabuľu. Mladí ľudia pokrčia plecami, že sorry, boli zabratí do rozhovoru a nič si nevšimli. Nuž im stručne poviem, že tu žijú vzácne dropy, veľmi citlivé na vyrušovanie ľuďmi, ktoré navyše úplne neznášajú voľne pobiehajúcich psov.
Pozorne ma vypočujú, pokývajú hlavami a hovoria, že nabudúce tade na prechádzku nepôjdu.
Lúčime sa v dobrom. Mladý muž sa ešte opýta: ,,Fajn, ale čo sú to vlastne tie dropy?“
Vtedy som si zaumienil, že napíšem tento článok.
Autorom článku je cestovateľ, publicista a karikaturista Mikuláš Sliacky.