Väčšina lídrov si myslí, že svoje tímy vedú empaticky. Na to je však podľa Milana Kovačiča, CEO Cosmic Latte, potrebná vytrénovaná a vyrovnaná myseľ. Sám sa tejto téme venuje aj prostredníctvom meditácie, ktorej sa venoval v indickom centre, kde pôsobí aj samotný Dalajláma.
Nedávno ste sa vrátili z meditačného pobytu v budhistickom kláštore v Indii. Čo bolo vašou motiváciou prísť na toto miesto?
Za svoj život som prešiel niekoľko meditačných tradícií a nakoniec som zostal pri takzvanej Mahayane. Je to smer, ktorý sa zameriava na empatiu s ľuďmi a je považovaný za jeden z najnáročnejších.
Nejde len o snahu dostať samého seba do stavu nirvány, chcete do neho dostať aj všetkých ostatných. Teraz som sa nachádzal v Indii v Dharamshale, kde žije aj sám Dalajláma. Počas pobytu sa mi ho podarilo osobne stretnúť.
Vstup do kláštora. Foto: Archív Milana Kovačiča
Po prvýkrát som sa rozhodol ísť do niečoho pre pokročilých. Spolu so mnou boli v skupine aj ľudia, ktorí meditujú päť až desať rokov, niektoré veci majú už spracované a mohli sme ísť viac do hĺbky.
Počas kurzu sme meditovali tri až štyri hodiny denne a ďalších šesť sme venovali štúdiu budhizmu. Napríklad sme študovali jeden text z 15. storočia, ktorý do obskúrneho detailu popisuje, ako sa človek dostane z bodu nula do bodu osvietenia.
Alternatíva vytrénovanej mysle
Aké boli vaše pocity, keď ste vyšli z kláštora a mali ste sa zaradiť do bežného života?
Vždy, keď som sa doposiaľ vrátil z podobného pobytu, cítil som, že ma emocionálne mení. Mal som pocit, že som na správnej ceste, ktorá mi pomáha a som pokojnejší. Nikdy som to však nevedel presne uchopiť.
Na druhej strane som si uvedomil, že sa môžem trápiť a snažiť sa dosiahnuť šťastie pomocou toho, že budem mať vytrénované telo, najštýlovejšie berlínske oblečenie, najzaujímavejšie články a najlepšie pracovné výsledky. Druhá alternatíva je vytrénovaná myseľ, ktorá dokáže byť šťastná aj sama. Odkedy som začal meditovať každý deň, zrýchlilo sa to.
Prečo je podľa vás dôležitá meditácia pre ľudí na vysokých manažérskych postoch?
Netrénovaná myseľ si robí, čo chce, a to je problém. Nazýva sa to aj „monkey mind”, čo znamená, že skáčeš z jednej myšlienky na druhú a slepo nasleduješ emócie. Neviem, prečo máme na Západe pocit, že toto je naša autenticita a to, čím naozaj sme.
Považujem to za to isté, akoby som pravidelne necvičil len preto, aby som nemenil svoje prirodzené telo. Tak to nie je. Trénujeme telo, aby sme sa cítili lepšie a to isté môžeme robiť aj pre myseľ, čo dokázalo aj množstvo vedeckých štúdií.
Ak je niekto v pozícii lídra, je to o to dôležitejšie. Z tejto pozície totiž ovplyvňujete celú firemnú kultúru a robíte rozhodnutia, podľa ktorých sa ľudia správajú. Aj ja mám občas dni, kedy mám nepokojnú myseľ a mám tendenciu robiť skratové rozhodnutia.
Ako sa s tým dá vysporiadať?
Keď niekto za mnou príde s istým problémom a mám horší deň, prirodzene, zareagujem emotívne. V lepšom nastavení mám schopnosť sa zastaviť, nadýchnuť, uvedomiť si, že sa začínam hnevať, odizolovať túto emóciu a pozrieť sa na ten problém očami druhého človeka.
Môžem si napríklad uvedomiť, že ten človek za mnou prišiel ako jediný z tímu a nie je dobrý nápad byť na neho nepríjemný, keďže on sám sa už nachádza v nepríjemnej situácii. V manažmente je veľmi dôležité byť schopný vytvoriť si dostatočný priestor na to, aby sme sa nerozhodovali na základe emocionálnej časti mozgu.
Platí to aj všeobecne v stresových situáciách, ktoré život prináša. Niekedy je náročné byť empatickým, pretože každý je iná osobnosť v inej situácii. Líder s touto schopnosťou však napomáha k tomu, aby ľudia dostávali v práci to, čo potrebujú a rástli.
Nie je to niečo, čoho by sme si neboli vedomí, ale ak na tom cielene nepracujeme, môže to byť náročné. Ak by ste sa spýtali desiatich lídrov, či pokladajú empatický prístup vo vedení za lepší ako autoritársky, pravdepodobne by všetci súhlasili. Nie všetci však empatickými lídrami sú. V mozgu totiž treba vyjazdiť neurónové cesty, ktoré smerujú k empatii a nie k diktátorstvu.
Emocionálny manažment
Ako nám meditácia pomáha v bežnom živote?
Myslím, že Harvard Medical Journal zameral svoj výskum presne na túto tému. Jeho výsledkom bolo zistenie, že ľudia už po pár mesiacoch meditácie zaznamenali lepšiu schopnosť manažovania svojich emócií a stresu.
Ja som tie svoje potláčal napríklad prácou. Nie je to nič výnimočné pri ľuďoch na podobnej pozícii ako ja. Keď emócie napokon dorazili, nebolo jednoduché ich manažovať. Okrem toho má meditácia takmer okamžitý efekt v romantických vzťahoch.
Milan s priateľom Richardom. Foto: Archív Milana Kovačiča
Ak je človek s niekým intenzívne previazaný, zdieľa s ním najväčšiu časť svojej emocionality. Meditácia mi pomáha byť lepším a empatickejším partnerom, vysporiadať sa s komplikovanými emóciami a zamerať sa na tie dobré. Dokážem si zadefinovať, čo je už príliš, kde nakresliť červenú čiaru. Naučil som sa odlíšiť, čo je obyčajný hnev a čo skutočný problém.
Cesta k takémuto stavu je asi dlhá…
V bežnom živote ma motivuje získavanie ocenení a je pre mňa dôležité vyhrávať. Pri meditácii však nefunguje nič také, ako je získanie cieľa vďaka väčšiemu tlaku na výkon. Práve naopak, a to bolo pre mňa demotivačné.
Venoval som tomu veľa času a odhodlania, robil som si tabuľky, ale vôbec to ničomu nepomáhalo. Treba si na to dať pozor. Je to ako pravidelné cvičenie, nie je to projekt, je to spôsob života a beh na dlhú trať. Aj keď človek dosiahne veľkú zmenu, do cieľa je ešte veľmi ďaleko.
Kedy nastal vo vašom živote okamih, pri ktorom ste si uvedomili, že práve toto je cesta?
Ešte som si to asi úplne neuvedomil, pretože na jednej strane som presvedčený o benefitoch meditácie a správnosti tejto cesty, ale na druhej strane to automaticky neznamená, že som schopný sa jej systematicky a dlhodobo venovať.
Držím sa jej štvrtý mesiac, ale občas je to boj. Pamätám si „aha moment”, kedy som si uvedomil, že meditácia je jedna zo spirituálnych vecí, ktorej sa chcem venovať popri terapii. Bolo to po mojom prvom meditačnom pobyte v Indii, na ktorý som nastúpil po príšernej otrave jedlom. Prišiel som tam nahnevaný, oblečený celý v čiernom a s technom v slúchadlách.
O dva týždne neskôr som odtiaľ odchádzal farebný, omotaný červeným šálom a naplnený pocitom radosti. Bola to situácia, ktorú nie je možné porovnať s čímkoľvek iným, čo som predtým zažil.
Zopakoval som si to ešte niekoľkokrát a vždy sa mi podarilo vďaka meditácii dostať do tohto štádia cez akúkoľvek bolesť. Dokonca som sa dostal do stavu, že to bolo to najlepšie a zamýšľal som sa nad tým, prečo sa v živote nezamerať len na meditáciu a prečo sa mám vlastne vracať späť do temnej Európy.
Ale mníchom ste sa zatiaľ nestali…
Zatiaľ som túto myšlienku vždy zavrhol, ale reálne som o tom uvažoval. Emocionálna skúsenosť bola intenzívna a vnímal som, že sa niečo deje. Teraz však neviem nijako zaručiť, že sa meditácii budem venovať do konca života. Je to náročná cesta, povedal by som, že jedna z tých ťažších, na ktoré som sa v živote vydal.
Vedecky podložené
Stále existujú názory, že ide len o ezoterickú záležitosť, čo je často aj dôvodom, prečo sa ľudia meditácii vyhýbajú.
V etablovaných médiách pravidelne vychádzajú články o benefitoch meditácie a je označovaná ako nové náboženstvo podnikateľov. Mám pocit, že v mojej osobnej bubline prevláda názor, že meditácia je super a naozaj funguje, žiaľ, nikto ju nerobí.
Dôvodom je, že náš mozog si zvykol na dopamínové odmeny. Sociálne siete, streamovacie platformy, záplavu videí – všetko nám poskytuje rýchle dopamínové odmeny. Zrazu chceme od mozgu, aby nič nerobil. Spočiatku, keď človek nevie, ako meditovať, je to nekonečná nuda a mozog sa tomu nekonečne bráni.
Milan počas svojich ciest po Indii. Foto: Archív Milana Kovačiča
Žijeme vo svete, kedy chce všetko elektronické našu pozornosť. Paradoxne, meditácia je nástroj, ktorý tú odmenu prináša až neskôr.
Čo vám pomáha prekonať sa?
Osvedčilo sa mi začať meditovať hneď po prebudení, ešte predtým, ako sa dotknem akejkoľvek obrazovky. Vtedy je oveľa nižšia šanca, že prepadnem dopamínovým pasciam v podobe prezerania sociálnych sietí.
Ani pri cvičení nezodvihnete 130 kíl na prvýkrát, ale potrebujete pravidelný tréning. Keď sa rozprávam s niekým, kto je voči tomuto smerovaniu skeptický, vysvetľujem mu, že neverím na žiadneho abstraktného Budhu, ktorý všetkému vládne, ani na Bohom danú morálku.
Verím vedecky podloženým faktom a na nich nie je nič ezoterické. V Dalajlamovom budhizme je navyše pravidlom neveriť ničomu, čo si človek nie je schopný overiť. Poznám mníchov a mníšky, ktoré neveria v reinkarnáciu, sú v kláštore 40 rokov a všetci sú s ich názorom v poriadku.
Projektovanie nášho kresťanského dogmatického videnia viery na niečo, čo je v skutočnosti sofistikovaným nástrojom na cvičenie mysle, nie je úplne to isté. V budhizme je veľmi málo viery, je to skôr cesta sebapoznania. Je rozdielne od vnímania viery, aké je napríklad na Slovensku.
