Veľká časť partnerských konfliktov sa netýka toho, čo sa deje vo vzťahu, ale našich vlastných nespracovaných tém – sú to naše citlivé miesta. Toto uvedomenie nám môže pomôcť preťať cyklus vzájomného neporozumenia, hovorí psychológ Ladislav Timuľák v 72. epizóde podcastu Nevyhorení.
Namiesto neustáleho obviňovania partnera tak môžeme prevziať zodpovednosť aj za vlastnú citlivosť, čo nám otvára dvere v komunikácii. Témou je aj vyjadrovanie nášho prežívania spôsobom, ktorý nebude obviňujúci – radšej napríklad povedať, čo potrebujeme.
V podcaste sa dozviete:
- ako s nedorozumeniami môžeme lepšie pracovať,
- ako sa učiť komunikovať neobviňujúcim spôsobom,
- aké problémy často riešime vo vzťahoch,
- akú rolu v tom hrá naša zraniteľnosť?
Mení sa podľa vašej skúsenosti náš prístup k partnerským vzťahom?
Mení sa prístup k informáciám, ktoré máme aj vďaka literatúre venovanej vzťahom. Vďaka tomu sú dnes ľudia lepšie informovaní a stávajú sa citlivejšími. Niečo podobné sa deje aj vo výchove detí. Rodičia si dnes viac uvedomujú ich emocionalitu a to, ako deti prežívajú jednotlivé udalosti a ako k tomu prispievame. Týmito témami sme sa historicky nezaoberali, pretože ľudia mali viac detí a rôzne iné povinnosti.
Forbes Slovensko
Aj vzťahy dnes vnímame nad rámec nejakej ekonomickej jednotky alebo základného ukotvenia v živote. Chceme byť v partnerstve šťastní, cítiť, že nám dáva niečo navyše, túžime zažívať pocity blízkosti. Badať väčší záujem o naplnenie a o to si náš vzťah „užiť“, mať z neho nejakú extra hodnotu.
Zvyšujú sa tak aj naše nároky od partnerov?
Mení sa spoločenský úzus a doterajšia norma – že keď máme rodinu a deti, musíme spolu zostať bez ohľadu na okolnosti. Pri takomto nastavení sa ľudia nezaoberali mnohými vecami v partnerstve, neriešili, či sú ako dvojica spokojní. Z historického hľadiska sme si to ani nemohli dovoliť.
Keďže sa to postupne rozvoľnilo, viac ľudí v pároch premýšľa nad tým, či sú šťastní a čo by mohlo byť lepšie. Nie sú to nároky v zmysle tlačenia, že niečo chceme, ale skôr uvedomovania si, že možno by to mohlo byť aj iné, príjemnejšie a viac napĺňajúce, že náš partner môže byť spoločníkom, s ktorým si užívame spoločný čas a že niektoré hádky by sa vôbec nemuseli diať.
Spúšťače hádok a nedorozumení
S akými problémami sa na vás partneri najčastejšie obracajú?
V terapii zameranej na emócie, ktorej sa venujem a ktorá je jedna z najčastejšie používaných párových terapií v medzinárodnom meradle, ide zvyčajne o konflikty. Väčšina párov má vo vzťahu niekoľko dominantných oblastí, ktoré zvyknú spustiť hádku či neporozumenie. Témy sa často týkajú peňazí, širšej rodiny, sexuality, intimity či rodičovstva. Väčšinou však nejde o témy, v ktorých sa konflikty prejavujú, ale o ich rigiditu.
Ak máte pocit, že váš partner nevidí niečo, čo by mal vidieť, vyľakáte sa a vaša trpezlivosť vysvetliť mu to alebo sa o niečo podeliť môže byť nízka. Často ju preto vyjadríme vo forme kritiky, čo spôsobí, že partner sa bude cítiť napadnutý, ešte viac sa zatne a nebude chcieť porozumieť tomu, čoho sa obávame. Vytvára sa akýsi cyklus neporozumenia.
Viete uviesť príklad?
Ak som citlivý na osamelosť, je pre mňa náročné zvládať, keď tu partnerka nie je, pretože sa cítim rýchlo sám. Namiesto toho, aby som však povedal, že mi partnerka chýba, začnem kritizovať a hovoriť: „Zase tu nie si.“
Môže to mať hlbšiu históriu a nemusí to súvisieť s mojou aktuálnou partnerkou či partnerom. Keďže je pre mňa partner tým najdôležitejším človekom, ak on či ona prispieva niečím, na čo som citlivý, mám voči tomu ešte nižšiu toleranciu.
Akú rolu tu hrá sebapoznanie a uvedomenie našich nenaplnených potrieb, ktoré môžu byť za konfliktom?
Určite by pomohlo, ak by sme si vedeli lepšie uvedomovať svoje spúšťače. Ak však ide o citlivé a emocionálne náročné témy, je oveľa ťažšie pri nich reagovať podporujúco či rešpektujúco. Sú to práve tieto citlivé veci, ktoré sa ozvú veľmi rýchlo. Ten druhý ani nemusí zareagovať, stačí len, že nezareaguje včas, prípadne niečo uvidíme v jeho či jej tvári.
Začneme na to reagovať, pretože sa napríklad cítime chronicky neporozumení. „Ako môžeš byť taký?“ „Ako to môžeš nevidieť?“ Ten druhý sa zase cíti napadnutý, ponižovaný alebo kritizovaný. Môže byť paralyzovaný a neposkytuje nám podporu, lebo nevie, čo s tým.
Čím viac neposkytuje podporu, tým viac sa cítime nepochopení, nahnevaní. Čím viac sme nahnevaní, tým viac kritizovaná sa cíti druhá strana a tým menej podpory nám poskytuje.
Dominantné cykly sa točia okolo zraniteľných miest oboch partnerov
Jadro vašej práce ako párového terapeuta je teda v tom, že sa snažíte lepšie porozumieť tomu, čo a prečo sa to deje?
Áno. Zvyčajne máme vo vzťahoch zopár takýchto cyklov a jeden až dva sú dominantné. Väčšinou oscilujú okolo zraniteľností obidvoch partnerov. V terapii sa snažíme zachytiť, čo sa deje, ale pozeráme sa aj na možné dôvody. Snažíme sa dotknúť zraniteľnosti oboch partnerov a rozumieť jej kontextu.
Často pomôže napríklad uvedomenie, že ide o „moju tému“ a netýka sa toho, čo sa deje vo vzťahu. Znižuje to potom obviňovanie partnera. Podporujeme to, že „vlastníme“ svoju citlivosť a že za ňu máme aj zodpovednosť.
Témou je aj vyjadrovanie nášho prežívania spôsobom, ktorý nebude obviňujúci, napríklad v potrebách. Náš partner totiž zareaguje oveľa rýchlejšie, keď povieme, čo potrebujeme, namiesto hovorenia, čo ten druhý urobil zle.
Prečo je pre nás také náročné ukázať vlastnú zraniteľnosť a namiesto toho, aby sme povedali napríklad „chýbaš mi“ alebo „bolí to“, hovoríme „zase tu nie si“?
Pretože je to citlivé a niekedy je pre nás ťažké zostať s týmito pocitmi aj nám samým. Často si ich ani nemusím byť plne uvedomovať. Je nám ťažšie o tom hovoriť, je to bolestivé alebo zraňujúce. Nevieme, ako to vyjadriť, prípadne nemusíme dôverovať tomu, že to ten druhý bude počuť.
Je pre nás „bezpečnejšie“ druhému vynadať, ako povedať „chýbaš mi“, pretože ak reakcia druhej strany nie je adekvátna, tak toto otvorenie sa partnerovi môže byť zraňujúcejšie.
Alebo si ani neuvedomujeme, ako reagujeme. Sme síce niekde hlboko vnútri smutní, ale navonok vyžarujeme hnev. Často ide o milisekundy a reakcie sú veľmi rýchle.
Čo pomáha?
Ako s tým potom môžeme pracovať? Ak jeden z partnerov neprelomí cyklus, tak sa od seba budú stále vzďaľovať.
Nie je to vecou jedného zážitku. Budovanie dôvery trvá. Keď tomu druhému ublížim a vidím jeho bolesť, tak pomáha neutekať pred ňou alebo sa len neospravedlňovať, ale ukázať, ako aj mňa bolí to, že som spôsobil bolesť. To pomáha budovať dôveru.
Musí to byť však prítomné kontinuálne a je prínosné robiť veci, ktoré budujú dôveru a zbližujú nás. V angličtine je na to pekné slovo – „bonding“ (spájanie, budovanie puta, pozn. red.).
Tiež je fajn pýtať sa, či sme jeden tím, či sa dokážeme podporiť a rešpektovať, či vieme narábať s kompromisom v takýchto situáciách.
Čo je ešte dôležité?
Napríklad uvedomenie, že každý sme iný a každý z nás inak narába so svojou zraniteľnosťou. Niekomu sa o tom hovorí ťažšie, možno na to nemá jazyk, nie je socializovaný tak, aby o týchto veciach vedel hovoriť.
V páre sú dva druhy, kadiaľ sa konflikty často vedú – blízkosť alebo ochrana, či si tu a dostanem ochranu a podporu, alebo sme si blízki. Dôležitá je aj spomínaná akceptácia odlišnosti, to znamená – ja som taký či taká, ale od teba nevyžadujem, že budeš rovnaký alebo rovnaká.
Stáva sa často, že jeden z páru chce otvárať boľavé témy a druhý sa tomu vyhýba?
Áno. Náš vzťah môže slúžiť ako nárazník a veľký zdroj podpory, no na druhej strane partneri nie sú trénovaní profesionáli, čiže niekedy je pre nich ťažké zostať s niekým v nepríjemnostiach či bolesti. Je dobré sa v takýchto prípadoch obrátiť na externú pomoc na individuálnej rovine alebo na párovú terapiu. Môžu sa pozrieť na to, koľko im partner ešte dokáže pomôcť a kde je to už pre neho ťažké, ale nemusí to vedieť komunikovať.
Je pre nás ťažké zvládať, ak sa naši blízki trápia, ale vo všeobecnosti platí, že partner by mal byť najbližšou osobou, s ktorou sa môžem podeliť o svoje prežívanie. Nemôžeme však od seba vyžadovať, aby sme boli dokonale emočné socializovaní, pretože v tom je aj naša individualita.
Prevencia
Ako robiť prevenciu konfliktov?
Uvedomujem si, že sa to nedarí robiť v každom partnerskom vzťahu, ale je veľmi dobré, keď sme schopní pozrieť sa po nejakom konflikte na to, čo sa udialo a snažiť sa vytvoriť akési spoločné porozumenie.
Keď si to spoločne prejdeme, vieme lepšie jeden druhému porozumieť, bez obviňovania a bez toho, aby to jeden z partnerov zadefinoval, že „bolo to takto“. Skôr by to malo byť o spoločnom hľadaní dôvodov.
Druhá vec je, že keď získame nadhľad na témy, ktoré sa nám opakovane vracajú, môžeme nabudúce skúsiť urobiť niečo inak. Ak je našou citlivou témou svokra, ako nabudúce naložím s jej kritikou? Čo urobím s tým, ako zareaguje alebo nezareaguje partner? Keď pochopíme tento cyklus, budeme mať viac možností.
V konečnom dôsledku je však najdôležitejšie, aby o to mali záujem obaja partneri. Aj v terapii často používame napríklad otázku: „Čo by som musel urobiť, aby som vyvolal hádku?“ To nám môže poskytnúť nadhľad nad situáciou.
Čo ešte pomáha?
Mať spoločné zážitky, ktoré nás zbližujú a pomáhajú vytvárať puto. Niektoré páry spolu chodia napríklad na túry. Sú v inom prostredí, čo im vytvára priestor rozprávať sa aj o všeobecnejších témach – o tom, ako fungujú, ako sa uzmierujú, čo by chceli. Môže to byť veľkým zdrojom pre vzťah.
Byť jeden druhému oporou a vytvárať priestor, že som tu, keď ťa niečo trápi a že ja som teraz ten najbližší človek. Keď sme vyrastali, tak to boli rodičia alebo tí, čo sa o nás starali, v dospelých vzťahoch sú to práve partneri, ktorí nám dávajú podobné nasýtenie.
Určite nás zbližuje aj ochota trochu zariskovať a priniesť svoju zraniteľnosť. Vidieť niekoho zraniteľného prirodzene vyvoláva súcit, lásku a starostlivosť. Prichádza prirodzená reakcia, že sa chceme o toho druhého postarať a ochrániť ho.
Vypočujte si podcast
Celý rozhovor si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Tretiu sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame vďaka našim dlhodobým partnerom.
Generálnym partnerom podcastu je Digitálna očista od SPP.
Hlavným partnerom je Raj zdravia.
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk či osvety na sociálnych sieťach.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber noviniek tu.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy a tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
