„Veľa vzťahových príbehov je poháňaných vnútornou obavou, keď zo strachu zo straty lásky zvýrazňujeme svoju rolu. To môže byť aj prípad niektorých žien, ktoré majú potrebu samy zabezpečovať celú domácnosť aj starostlivosť o rodinu,“ hovorí psychologička Barbora Kucharová.
Aká je podľa vás najväčšia záťaž, s ktorou sa stretávajú ženy?
Myslím si, že je to dvojzmennosť. To znamená, že nie sú zaneprázdnené len pracovným výkonom, ale musia saturovať potreby celej rodiny. Robia teda dvojnásobne. Muži majú spoločnosťou častejšie „schválené“ revitalizovanie svojich síl, no keď sa o to pokúsi matka malého dieťaťa, napríklad sa rozhodne, že bude chodiť na volejbal, často to prejde cez veľké kolo kritiky.
Možno to bude provokačné, ale predsa sa opýtam. Nespôsobujeme si časť tohto tlaku aj my, ženy, tým, že často máme tendenciu robiť väčšinu činností okolo domácnosti samy? Aspoň ja osobne počúvam od iných žien frázy typu: „Aj tak to najlepšie urobím sama. Môjmu manželovi to nejde, tak sa o to ani nepokúšam. Sama to budem mať rýchlejšie.“
Myslím, že to súvisí s kultúrnou realitou a stereotypmi o tom, čo je a nie je správne. Čiže „správne“ je, keď žena poupratuje. My to pijeme s materinským mliekom, vychovávajú nás tak ako dievčatá a naozaj veľký tlak si vyrábame aj samy. Často musíme dospieť a dozrieť, aby sme vedeli prebúravať tieto kultúrne predstavy o tom, ako sa má správať správna žena.
Napríklad, že sa má nechať viesť mužom, aby pre neho náhodou nebola príliš ohrozujúca…
Toto je celospoločenská téma a súvisí s tým, že rola muža je dnes trochu rozkolísaná. Ak si vezmeme praveké úlohy muža, tak oni vymizli, no a my, ženy, matky, manželky, matky stále „držíme“ ten jeho status, aby si to náhodou nevšimol.
Vzniká tam akási nerovnosť medzi tým, že ženy majú naloženú na pleciach veľkú väčšinu neviditeľnej práce v domácnosti, na strane druhej by stereotypne mali stále „potvrdzovať“ mužskú nenahraditeľnosť. Realita je však iná.
Ženy tu mali a majú feminizmus, emancipáciu a veľa hnutí venujúcich sa témam, ktoré žijú. Pre mužov tu nie je veľa podobných aktivít. Je pre nich aj preto náročnejšie prispôsobiť sa dnešnému svetu?
Podľa mňa je emancipácia vecou vzájomného zrovnoprávnenia. Muži majú pred sebou tiež veľa výziev, preto som veľmi rada, že vznikajú aj rôzne mužské kurzy a kluby, v ktorých sa rozprávajú aj o tom, ako uchopiť svoju úlohu a s čím zápasia. Je napríklad nespravodlivé, keď sa hovorí o tom, že matka je niečo úplne iné ako otec, že matka zodpovedá za zdravý vývin dieťaťa a podobne… Ako keby tam ten otec vôbec nebol prítomný, no nie je to tak.
Ako sa z toho vymaniť alebo na tom minimálne pracovať?
Myslím, že to príde ďalšími generáciami, takže vychovávajme svoje deti tak, aby mladí chlapci neboli šovinistickí, vychovávajme dievčatá k tomu, aby sa cítili rovné. Aby mali pocit vlastnej hodnoty bez ohľadu na to, ako vyzerajú, pretože im často len nevinnými komplimentami podsúvame mantry, že sú hodnotné len vtedy, ak sú pekné.
Potom sa deje to, že tieto dievčatá vstupujú do vzťahov s „kýmkoľvek, kto o nich stojí“. Ocitajú sa v rôznych toxických vzťahoch, čo ďalej ovplyvňuje ich sebaúctu a sebahodnotu, „štrukturuje“ to ich ranú dospelosť alebo pubertu.
Vstupuje do toho aj výchova k poslušnosti?
Jasné. „Ty to musíš strpieť a počúvať.“ Potom aj vo vzťahoch ľahšie skĺzneme k tomu, že ja som tá sekundárna, ja mám plniť očakávania svojho partnera. Vo vzťahu vtedy vzniká veľmi nerovná pozícia a takáto submisivita je podľa mňa prvou molekulou toxického vzťahu.
Niekedy to ani nie je vina tých mužov, ale konceptu, ktorý nosíme v hlave. „Veď tato si buchol do stola, tak aj ty si máš tiež buchnúť do stola.“
Je zaujímavé, že tieto vzťahové prejavy niekedy nemusia byť také zrejmé alebo závažné. Násilie môže začínať aj na prvý pohľad nevinne.
Ja osobne vnímam slovo násilie veľmi citlivo. Keďže sa tejto téme venujem vo svojej práci, nevnímam ho len ako nejaký fyzický útok. Medzi násilie patrí aj psychické násilie, sociálne násilie alebo ekonomické násilie, keď je žena vydeľovaná z peňazí. Myslím si, že ako spoločnosť sme citliví až k veľkému extrému, no väčšina príbehov násilia nie je „len“ o tom fyzickom.
Veľa žien má v domácnosti zúžené práva a žijú život podľa svojho manžela.
Ako vyzerá rovnocenný vzťah?
Ako harmónia. Vzťah je proces, tvorí sa a nikdy nie je hotový. Chvíľu to môže byť aj nerovné, pretože jeden z páru prechádza výzvou, ale potom sa to zase môže posunúť. Neexistuje tu nejaký správny pomer 50:50, že takto to musí byť a nijak inak, no existuje vzájomné uspokojovanie potrieb. Treba merať pocit, či to, čo žijeme, prežívame ako rovnocenný vzťah dvoch dospelých osôb.
Veľa príbehov o vzťahoch je však príbehom vnútornej obavy, keď zo strachu zo straty lásky zvýrazňujeme svoju rolu. Chceme mať viac povinností, aby ten druhý vedel, že mňa sa neoplatí opustiť. To môže byť aj prípad niektorých žien, ktoré majú potrebu robiť všetko okolo domácnosti. Tá aktivita je pritom poháňaná úzkosťou zo straty lásky.
To môže byť bolestivé uvedomenie…
Mám veľa klientok, ktoré sa v terapii vybrali na cestu sebaobjavovania a uvedomili si, že to všetko doma robili najmä kvôli sebe. Uvedomia si, že sú tie „yes manky“, lebo ich to upokojuje a vidia v tom svoju vlastnú hodnotu. Veľmi veľa vecí v našom živote je poháňaných práve týmto strachom a zaujímavé je, že z tohto pocitu, že pomáhame, sa vieme „napapať“ aj my sami.
Dáva nám to saturáciu, cítime sa z toho dobre, ale akonáhle to začneme vykladať za niečo sväté a bohumilé, je to slepá ulička.
Čo sa vlastne zmenilo oproti minulosti? Máme od seba vyššie očakávania?
Je tu niekoľko fenoménov a spoločenských trendov, ktoré na to vzájomné vplývajú. Jeden príbeh je emancipácia – ženy majú viac práv a s právami sa spájajú aj nejaké povinnosti. Druhou témou je nadmerná výkonnosť vo všeobecnosti. Všetko, čo robíme, musíme dať na 120 percent. A ja sa pýtam, či by nám nestačilo aj 80 percent. Myslím, že ak sa nič nezmení, ten výkon nás zničí.
Často sa bojíme odsúdenia iných, s čím súvisí aj jeden špecifický typ „neviditeľnej práce“, s ktorou sa stretávajú ženy. Ide o tzv. emočnú prácu – narábanie so svojimi vlastnými pocitmi, skrývanie únavy alebo predstieranie, že nás rutina starostlivosti o malé deti neubíja. Akoby sme ani nemohli ukázať, keď sme bezradné a nebaví nás to, pretože príde odsudzovanie zo strany iných mužov a asi najmä žien, matiek.
My žijeme akýsi stereotyp materstva a to, ako má vyzerať matka. Milujem preto terapie, kde sa ľudia uvoľnia a medzi štyrmi očami počujem, čo reálne prežívajú. Je jasné, že keď človek vychováva deti, tak s tým nie sú spojené len pozitívne pocity. Dieťa je náš najbližší človek, ktorý nás vie najviac zaplniť láskou a najviac hnevom. Myslím, že by sme mohli upustiť od romantizovania materstva.
Súvisí to s tým, o čom sme už hovorili – predstavou o tom, ako by mala vyzerať dokonalá žena, dokonalá matka, ako by sa mala správať, ako by mala pôsobiť na svoje okolie… Potom tie, ktoré narúšajú túto predstavu o tradičnej žene, sú inak prijímané aj spoločnosťou, nie?
Áno, pretože zneistia ostatných. Ukazujú, že aj iná cesta je v poriadku a to vie ľudí veľmi vyplašiť. Pamätám si doby, kedy sa pozeralo na mamu zvláštne, keď bola ostrihaná. Nespĺňala vizuál správnej ženy, ktorá má mať dlhé vlasy.
Akékoľvek „oslobodenie“ ľudí veľmi zneisťuje. My totiž veľmi potrebujeme jednoduchý svet, ktorý je prvoplánový a sú tam nejaké jasné ukazovatele. Sú tu určité spoločenské objednávky, ktoré však spĺňa len minimum žien, ale aj mužov.
Čo máte na mysli pod pojmom oslobodenie?
Tento výraz používam v zmysle oslobodenia sa od stereotypov. Calr Rogers hovoril, že my, ľudia, sme veľmi zviazaní plnením očakávania druhých a v tom máme svoju sebahodnotu. Som napríklad len taká dobrá, ako sa páčim svokre, alebo čo o mne hovorí moja suseda. Je veľmi dôležité vziať háčiky toho sebahodnotenia a vložiť si ich do seba. Spýtať sa, či sa sama sebe páčim, či mi to takto vyhovuje a čo už nechcem napĺňať.
Ako podporiť vlastnú odvahu, ale aj odvahu iných žien „oslobodiť sa?
Každá zmena chce odvahu. Často z nej máme obrovský strach, je to náročné, no keď sa oslobodíte, prichádza úľava. Môžeme sa navzájom podporovať v tom, aby sme to skúsili. Ak to aj nevyjde, stále to dokážeme zmeniť. Základom oslobodenia je tiež vykašlať sa na okolie. Človek si musí povedať, že ide robiť veci pre seba, kvôli sebe. A ako to prijme okolie, to mu môže byť naozaj jedno, lebo to okolie nebude žiť jeho alebo jej život.
Špecifikom našej spoločnosti je, že sme krajina s najvyšším výskytom sudcov na meter štvorcový. Tu vie každý posúdiť hocičo. Ja milujem pesničku od Depeche Mode s názvom Walking in my shoes a verím tomu, že až keď si niekto obuje nachvíľu moje topánky a ide môj život, až potom má právo mi do neho niečo hovoriť. Takže áno, niektorí ľudia možno budú vnímať určite rozhodnutia ako bláznivé, ale ja sa oslobodzujem. Je to rozhodnutie, ktoré robím pre seba.
Poviem vám aj jeden extrémny prípad z terapie. Sprevádzala som ženu, ktorá zažila sexuálne zneužívanie v manželstve, bolo to veľmi zlé, no nakoniec sa oslobodila. Na tejto ceste stratila kamarátku, ktorá sa na ňu nahnevala. Ona sama totiž nebola schopná celý život odísť z podobného patologického vzťahu.
A čo nám môže ešte pomôcť? Vzdať sa „judgmentu“. Naliať si čistého vína a veľmi zodpovedne rozmýšľať o tom, prečo ma niečo alebo niekto vyrušuje. Kde je ten zdroj? Zdá sa mi, že ak prestaneme súdiť iných, tak aj my sa budeme cítiť slobodnejšie. Keď budeme rozumieť svojim motívom a tomu, čo nás „zneisťuje“, bude nám lepšie.
Viac o tejto téme sa dozviete v 73. epizóde podcastu Nevyhorení.
Vypočujte si podcast
Celý rozhovor si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Tretiu sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame vďaka našim dlhodobým partnerom.
Generálnym partnerom podcastu je Digitálna očista od SPP.
Hlavným partnerom je Raj zdravia.
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk či osvety na sociálnych sieťach.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber noviniek tu.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy a tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
