Najlepšie urobíme, ak budeme trpezliví, po malých krôčikoch budeme podporovať sebaregulačné schopnosti dieťaťa a veriť, že sa tam raz dostaneme, vraví neurovedkyňa Jana Bašnáková. V rozhovore pre podcast Nevyhorení vysvetľuje, ako sa vyvíja náš mozog a ako nám tieto vedomosti môžu pomôcť lepšie pochopiť naše deti.
„Dieťa je egocentrické, dieťa je vždy impulzívne, dieťa nerozumie emóciám tak, ako im rozumieme my a nevie ich ovládať tak, ako ich vieme ovládať my. Nemali by sme sa to snažiť urýchliť,“ hovorí psychologička a neurovedkyňa Jana Bašnáková.
Zdieľa aj užitočnú stratégiu, keď dieťa prežíva silné emócie. „Byť tým najpokojnejším človekom v miestnosti, to je všetko, čo treba spraviť. Nenechať sa vtiahnuť emóciou a nesnažiť sa to zastaviť, len tam byť a stať sa nárazníkom,“ nabáda.
Aké sú najčastejšie mýty o mozgu?
Ľudia veria napríklad tomu, že využívame len desať percent jeho kapacity. Mozog je však metabolicky náročný orgán a keby ho malo telo udržiavať len kvôli tým desiatim percentám, tak by sa mu to neoplatilo.
Ďalším rozšíreným mýtom je, že niektorí ľudia využívajú pravú a iní ľavú mozgovú hemisféru. No platí, že takmer na všetky činnosti potrebujeme obe hemisféry – časti mozgu spolupracujú a sú prepojené, preto funguje tak dobre.
Náš mozog je naprogramovaný tak, aby sa jeho jednotlivé časti správne „poskladali“, čiže bunky sa tam rodia, migrujú na to správne miesto a rôznym spôsobom sa zapájajú.
Často sa hovorí aj o takzvanej racionálnej verzus intuitívnej časti mozgu.
To nie je celkom pravda. Ak chceme hovoriť o nejakých rozdeleniach, poznáme kôrové a podkôrové časti mozgu. Tie kôrové sú navrchu a sú evolučne najvyspelejšie, takže sme vďaka nim schopní veľmi zložitých „výpočtov“, ako je plánovanie, ovládanie impulzov či zadelenie si úlohy, ktorá je zložitá. Potom sú tu podkôrové časti, ktoré sú hlboko v mozgu a väčšinou sú hýbateľom emócií. Napríklad sa stane niečo, čo nás nastraší – spracuje sa to veľmi rýchlo práve v tých podkôrových častiach.
Ako ľudia však máme výhodu, že väčšinu emočných reakcií potom ešte nejakým spôsobom dokážeme spracovať, utlmiť, alebo sa k nim nejakým spôsobom vyjadrí práve mozgová kôra. Nie sme teda primárne ovládaní emóciami.
To sa však rodí až časom, nie? Ako to prebieha v našom mozgu počas jeho vývinu?
Mozog sa začína vyvíjať už pred narodením. Dokonca je mozog funkčný natoľko, že dokáže reagovať na okolie a napríklad v ôsmom mesiaci tehotenstva počuje aj zvuky. Čiže dieťatko, keď sa narodí, je už zvyknuté na hlas svojej mamy alebo dokonca na rytmus rodnej reči.
Zaujímavé je tiež to, že takmer všetky nervové bunky, ktoré máme v mozgu, sa vyvinú ešte pred narodením a neskôr nám ubúdajú. Deje sa to však v záujme zefektívnenia mozgu. Postupne sa nervové bunky medzi sebou zapájajú a tvorí sa zložitá štruktúra mozgu, aby jednotlivé časti mohli komunikovať.
Mozog sa najviac mení práve v období do troch rokov a potom okolo puberty.
Čo na to vplýva?
Deje sa tak na základe dvoch hlavných kritérií. Tým prvým je genetika, no veľkú rolu zohráva aj to, čo dieťa zažíva – čo vidí, ohmatá, „ožužle“, naučí sa. Sú to skúsenosti, ktoré formujú jeho mozog. Dá sa to predstaviť ako takú cestičku, po ktorej keď prejde raz, prebehne tam vzruch a pozapájajú sa určité neuróny. Postupne, ako to opakuje, cestička sa vychodí. Tie oblasti, ktoré zapájame najviac, sa posilňujú.
Mňa veľmi zaujali výskumy, ktoré ukázali, že hudobníci majú často zväčšený takzvaný auditory cortex, ktorý je zodpovedný za počúvanie. Športovci zase majú väčší mozoček, ktorý súvisí s koordináciou pohybov, balansom či vzpriameným postojom.
Presne tak. Náš mozog je plastický, čo je vlastnosť, ktorá mu umožňuje fungovať v tomto neustále sa meniacom svete. To znamená, že keď sa niečomu venujeme, tak tá časť mozgu sa akoby posilní. Niekedy to znamená, že sa tam utvoria nové spojenia, čiže tá časť je väčšia, a niekedy sa preriedia spojenia, ktoré nie sú dôležité na túto činnosť.
Vždy, keď sa niečo naučíme, tak sa náš mozog zmení. Samozrejme, má to aj nejaké pravidlá a sú napríklad obdobia v živote, keď je mozog extrémne plastický a veľmi sa reorganizuje na základe skúsenosti. Najviac sa mení práve v období do troch rokov a potom okolo puberty.
Spomínali ste, že sme geneticky naprogramovaní na nejaký vývoj mozgu, no veľmi dôležitý je aj vplyv prostredia. Aj preto sa posledné roky čoraz viac hovorí o rešpektujúcej výchove a o bezpečnej vzťahovej väzbe. Aké sú najdôležitejšie faktory, na ktoré by sme mali dbať v prvých rokoch dieťaťa?
Nechcela by som, aby to vyznelo priveľmi osudovo, že my ako rodičia sme nejakými architektmi detského mozgu, lebo to nie je úplne tak. Ale mnoho vecí, ktoré robíme, môžu detský mozog podporiť a niektoré mu môžu aj uškodiť.
Na druhej strane, mozog je naprogramovaný tak, že mnohé dôležité podnety, ktoré potrebuje na fungovanie, si automaticky zoberie z prostredia. V prvých mesiacoch napríklad potrebuje vnemy, primeranú výživu a primerané prostredie – v zmysle, aby malo dostatok spánku, pohybu, ale aj minimalizáciu škodlivých vplyvov, ako napríklad veľké znečistenie alebo ťažké kovy.
Potrebuje skúmať prostredie, loziť, plaziť sa, „ožužlávať“ si veci, vidieť rôzne farby, počuť rôzne zvuky, rôzne hlasy a vidieť k nim výrazy tváre. Rada by som rodičov upokojila, že to nie sú nejaké špeciálne veci, ale úplne normálne prostredie, v akom vyrastá asi väčšina detí. Vtedy je mozog spokojný a rozvíja sa, ako má.
Ďalšia dôležitá vec je byť v prostredí, ktoré nie je veľmi stresujúce. To znamená, že prostredie je do veľkej miery predvídateľné, nemení sa z minúty na minútu, nie je tam veľký chaos, hluk, krik.
Jednou z vecí, ako to zabezpečiť, je nejaký láskavý dospelý alebo viacerí láskaví dospelí. Mozog očakáva interakciu s iným človekom a najviac sa aj naučí v interakcii v tomto ranom období.
Aký je rozdiel medzi toxickým stresom, ktorý vzniká aj vplyvom traumatizácie v ranom detstve, a bežným nepohodlím, ktoré zažíva každé dieťa aj dospelý?
To je veľmi dobrá otázka. Ako ste povedali, nie je stres ako stres. Určitý stres je pre nás aj prospešný, pretože na základe neho sa organizmus ďalej rozvíja. Ak je stres príliš dlhý, príliš intenzívny, alebo je úplne nepredvídateľný, dieťa nad ním nemá absolútne žiadnu kontrolu a je stále prítomný, môžeme hovoriť o toxickom strese. Vtedy organizmus už nevie urobiť nič, aby si s tým poradil, a tým pádom je preťažený.
Jana Bašnáková je neurovedkyňa a psychologička. Foto: Miro Nôta
Jana Bašnáková je neurovedkyňa a psychologička. Foto: Miro Nôta
Často sa to deje deťom, ktoré vyrastajú v rodine, kde sa deje násilie alebo zneužívanie. Násilie pritom nemusí byť len fyzické, ale ak sa tam neustále kričí alebo sa deje násilie medzi inými členmi rodiny, dieťa to zachytáva.
Toxickým stresom pre dieťa je aj to, ak sú jeho potreby ignorované.
Kedy sa vlastne rodia mechanizmy spracovávania emócií? Často totiž vzniká akási nerovnováha medzi tým, ako si predstavujeme reakcie dieťaťa a tým, čoho je dieťa schopné.
Presne tak. Vidíme napríklad dieťa, ktoré má dva roky a už mnohé veci vie, je veľmi šikovné, pekne rozpráva, no odrazu sa zrúti kvôli koláčiku. To je však vekovo veľmi primeraná reakcia. Vývin sebaregulačných schopností, vďaka ktorým sa dieťa dokáže upokojiť, vie si niečo odoprieť, dokáže odolať nutkaniu urobiť niečo, čo ho strašne láka alebo sa dokáže nerozplakať, keď sa mu niečo stane, to trvá hrozne dlho. Je to záležitosťou celého predškolského veku a aj neskôr sa ešte mnohé veci učí.
Je dôležité si uvedomiť, že dieťa nie je malý dospelý, ale je to tvor, ktorý sa na mnohých úrovniach od nás odlišuje. Dieťa je egocentrické, dieťa je vždy impulzívne, dieťa nerozumie emóciám tak, ako im rozumieme my a nevie ich ovládať tak, ako ich vieme ovládať my.
Nemali by sme sa to snažiť urýchliť. Najlepšie urobíme, ak budeme trpezliví, po malých krôčikoch budeme podporovať sebaregulačné schopnosti dieťaťa a veriť, že sa tam raz dostaneme.
Platí tiež, že svet vníma najmä cez seba a chýba mu komplexný pohľad, čo nám možno komplikuje niektoré situácie.
Presne tak, trvá to až do približne jeho štyroch rokov. Malé dieťa si nevie celkom predstaviť, čo si myslia druhí ľudia alebo čo cítia. Dieťa je egocentrické, ale to je jeho rola. Dieťa je presvedčené, že svet funguje len kvôli nemu. Všetko je tam kvôli nemu. Koláčik v obchode je tu kvôli nemu, tá hračka na stole tu je kvôli nemu… Ono si nevie predstaviť, že iní ľudia majú iné názory. A trvá veľmi dlho, kým sa to naučí.
Napríklad to môžeme vidieť, keď príde do rodiny nový súrodenec. Vtedy sa mu mení svet veľmi zásadným spôsobom, pretože odrazu si niekto berie pozornosť, ktorá dovtedy patrila jemu. Hoci môže mať rado svojho bračeka alebo sestričku, často nevie spracovať to, že niekto môže mať inú perspektívu alebo určité veci pociťovať inak.
Dieťa je egocentrické, ale to je jeho rola. Dieťa je presvedčené, že svet funguje len kvôli nemu.
Jana bašnáková
Už len to samotné uvedomenie, že dieťa nemá mentálne alebo kognitívne schopnosti chápať svet tak, ako ho chápeme my, môže byť prospešné, nie? Aké sú vaše skúsenosti?
Je tu ešte jedna vec, ktorá rodičov často zaskočí. Deti okolo troch či štyroch rokov nám už dokážu povedať nejaké racionálne veci ako napríklad: „Keď niekam idem, tak nebežím cez cestu, ale počkám.“ „Nebijem sa s kamarátmi.“ „Delím sa o svoje veci aj so súrodencami.“
Keď však príde do tuhého, často nevie použiť tento racionálny argument v praxi tak, aby ovládal svoje správanie. Napríklad sa nám vytrhne a prebehne cez cestu.
Dá sa to pekne vysvetliť na fungovaní mozgu. Dieťa totiž ešte nemá úplne vyvinutú komunikáciu medzi kôrovými časťami mozgu, kde je racionálnejšie plánovanie, a podkôrovými časťami mozgu, kde sídlia emócie. Často sa teda stane, že ak je v nejakej silnej emócii, tak logiku nepočuje, je to akési odpojenie.
Ak je ovládané emóciou, tak je úplne jedno, že racionálne vie, že toto sa nerobí alebo takto sa to robí. Chýba tam prepojenie.
Existujú nejaké rozdiely vo vývine spracovania konkrétnych emócií alebo ide o jedno centrum, ktoré je zodpovedné za všetko? Teda, či platí, že niektoré typy emócií sa naučíme spracovávať skôr a iné neskôr.
To je niečo, o čom sa vedci stále tak trochu hádajú. Existuje totiž limbický systém, ktorý ovláda emócie a ktorý má rôzne časti. Niektoré časti sú zapojené do procesov, keď nejaké správanie vnímame ako odmeňujúce. Iné jeho časti zase zohrávajú úlohu v posudzovaní rizika, reakcií strachu a tak ďalej.
Tých emócií je veľmi veľa a mnohé z nich sú také zložité, že aj keď máme vyvinuté „základné prísady“, potrebujeme nejakú nadstavbu, aby sme si vyhodnotili, čo sa tu vlastne udialo.
Jana Bašnáková. Foto: Miro Nôta
Jana Bašnáková. Foto: Miro Nôta
Jedna z vplyvných teórií hovorí, že keď sa dieťa narodí, má iba dva nešpecifikované pocity – dobrý pocit slasti alebo zlý pocit, ktorý reprezentuje strach či hnev. Postupne zisťuje, ako reagujú ľudia okolo neho a čo sa deje, keď niečo spraví. Takto sa tieto nešpecifikované pocity rozdelia a menia sa na konkrétne emócie, ako im rozumieme my.
Trik je v tom, že to nie je úplne rovnaké u každého človeka. Veľmi závisí od toho, ako bol vychovávaný, v akej kultúre žije, aké veci sú v nej oceňované.
V našej kultúre sa napríklad deje to, že inak pristupujeme k malému chlapčekovi a malému dievčatku, teda aj keď sa prejavia úplne rovnako, tak si to často vyhodnotíme rozdielne a dávame im inú spätnú väzbu.
Ako vieme deťom pomôcť pri rozvíjaní ich emočnej gramotnosti?
Jednou z najdôležitejších stratégií je uznať im emóciu, ktorú práve prežívajú. Stačí úplne jednoducho: „Ty sa teraz hneváš, vidím, že ti nie je dobre.“ Môžeme to modelovať aj hlasom, prípadne pomocou nejakej nálepky pomôcť dieťaťu postupne to spracovať.
Ďalej mu pomôže vidieť, že ste nejakým spôsobom prepojený, že vnímate, ako sa cíti. Tiež mu to pomôže uvedomiť si, že nie je jediné na svete, ktoré pociťuje tieto emócie. Často je užitočné, keď počujú, že to má meno, že aj iní ľudia to poznajú.
Ako rodičia môžeme pôsobiť aj ako nárazník. Medzi intenzívnymi emóciami, ktoré dieťa prežíva, sa ho snažíme zregulovať napríklad tak, že ho zoberieme na ruky alebo ho nejako utíšime. Telesný pocit môže byť veľmi užitočný, najmä keď je dieťatko ešte malé. Vtedy mu totiž môžeme hovoriť čo chceme, ale ono nám nerozumie.
Intuitívne často robíme presný opak, napríklad mu hovoríme, nech neplače, veď sa nič nestalo. Aký to môže mať na neho vplyv?
My mu tým vlastne ukazujeme, že jeho skúsenosť nie je platná. V dobrej viere sa snažíme, aby mu bolo lepšie, aby už neplakalo, ale docielime presný opak. Dieťa nerozumie, čo sa práve teraz deje, keď mu nedáme návod: „Okej, toto je nejaký nepríjemný pocit, je okej cítiť ho, takto sa táto emócia volá. Poď, teraz si ťa pritúlim a bude ti trošku lepšie.“
Keď mu dlhodobo hovoríme, aby to, čo prežíva, necítil, môže sa stať, že sa v sebe nevyzná a nebude rozumieť svojim emóciám.
Možno tým chceme upokojiť sami seba, pretože je nám nepríjemné, keď dieťa plače.
Jedna moja kamarátka má takú stratégiu, keď dieťa prežíva silné emócie – byť tým najpokojnejším človekom v miestnosti. To je vlastne všetko, čo treba spraviť. Nenechať sa vtiahnuť emóciou a nesnažiť sa to zastaviť, len tam byť a stať sa nárazníkom.
Napadá vám ešte niečo, čo by bolo fajn spomenúť pri téme raného detstva?
Ja sa často snažím upokojiť rodičov. Žijeme v období, v ktorom nám neustále niekto hovorí, že musíme niečo robiť, aby sa mozog nášho dieťaťa vyvíjal správne. A musíme to robiť už pred narodením, keď je bábätko, lebo inak niečo premeškáme a bude neskoro. My však nemusíme robiť absolútne nič špeciálne.
Všetko, čo je bežnou súčasťou života s deťmi alebo rodičovstva, je pre mozog úplne dostatočné. Stačí, keď dieťa bude mať nejakú voľnosť na skúmanie sveta. Stačí, keď sa cíti v bezpečí, keď nejakým spôsobom validujeme jeho emócie, keď ho prijímame, keď má primeranú stravu, primeraný spánok a tak ďalej. Toto je pre mozog optimálne prostredie.
Nepotrebujeme žiadne špeciálne kurzy alebo špeciálnu hračku, ale bežné, láskavé prostredie, v ktorom má dieťa voľnosť objavovať a skúmať.
Vypočujte si podcast
Celý rozhovor aj jeho pokračovanie si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy a tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk či osvety na sociálnych sieťach.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber noviniek tu.
Tretiu sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame vďaka našim dlhodobým partnerom.
Generálnym partnerom podcastu je Digitálna očista od SPP.
Hlavným partnerom je Raj zdravia.
