Odchod na platený dôchodok dnes ľuďom pripadá ako samozrejmosť, ktorá jestvuje veky vekov. Ešte pred sto rokmi sa však seniori spoliehali len na to, že sa ich deti riadia poučením z rozprávky O troch grošoch.
Prvé masové sociálne poistenie „pre prípad choroby, invalidity a staroby“ v Československu schválili v roku 1924. V marci sa vtedy v Ružomberku konalo stretnutie dvoch stoviek garbiarov z celého Slovenska.
Medzi siedmimi požiadavkami, ktoré predložili vláde, bolo aj zavedenie povinného starobného poistenia. Podobné žiadosti vtedy na vládu smerovali zo všetkých strán, dôchodky boli témou roka.
Už v januári 1924 významný český sociálno-demokratický politik Lev Winter predložil osnovu zákona o sociálnom poistení, ktorý o trištvrte roka poslanci skutočne schválili. „Švajčiarske dôchodky“ nepriniesol, hoci v tej dobe by ich aj tak skôr nazvali „nemeckými“ dôchodkami. Prvý štátny penzijný systém totiž ešte koncom 19. storočia zaviedol nemecký kancelár Otto von Bismarck.
Pred zavedením tejto novinky sa starí ľudia museli prepracovať až k smrti, spoliehať sa na to, že ich zaopatrí rodina, že im pomôže vrchnosť a cirkev či členstvo v remeselnom alebo baníckom cechu. Veľmi, veľmi výnimočne ich v starobe vyplácali súkromné poisťovne a zamestnávatelia. Peknú rentu mali už dlhé storočia pred Bismarckom zaistenú akurát tak vojaci.
Trinásť ročných platov
Jedny z prvých „dôchodkov“ slúžili na ochranu – avšak nie seniorov, ale pred nimi. Po konci rímskych vojenských ťažení vznikal pre vrchnosť problém: zrazu sa do Večného mesta vracali v boji zdatní muži, avšak bez jasnej ekonomickej perspektívy.
Tí mohli vládcov fyzicky ohrozovať. S riešením prišiel v roku 123 p. n. l. rímsky politik Gaius Gracchus – veteránom poskytol „trafiky“, výnosné a bezstarostné obchodné pozície na juhu Talianska, ďaleko od Ríma.
Nemecký maliar z konca 18. storočia – Výjav z rímskej histórie, 18. storočie, 2. polovica, 1780–1800, Slovenská národná galéria, SNG, https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_1699
Nemecký maliar z konca 18. storočia – Výjav z rímskej histórie Foto: Slovenská národná galéria
O storočie neskôr zaviedol cisár Augustus do tohto náhodného systému veteránskych odmien poriadok. Keď rímsky legionár odslúžil dvadsať rokov aktívnej vojenskej služby a strávil ďalších päť v zálohách, mal nárok na penziu v hodnote tritisíc denárov. Podľa Roberta L. Clarka, autora knihy o histórii amerického penzijného systému, to bol trinásťnásobok ročného platu legionára. Velitelia (centurioni) dostávali násobne viac.
Vojaci si svoje privilégium z rúk už nepustili. Clark ďalej spomína, ako počas americkej vojny za nezávislosť hrozilo, že vznikajúca republika siahne vojakom na výsluhové dôchodky. Vtedy sa armáda ocitla na pokraji vzbury. Na miesto musel osobne doraziť budúci prezident George Washington, aby zabránil nepokojom. Zároveň to však poukazuje na fakt, že dôchodkové systémy boli vždy veľmi krehkým inštitútom.
Po vojakoch sa benefit dôchodkov dostával aj k niektorým štátnym a mestským zamestnancom. V USA boli medzi prvými učitelia či policajti. Newyorskí strážcovia poriadku sa nároku na invalidné dôchodky dočkali v roku 1857, starobné im pribudli o tridsať rokov neskôr. V tom čase už v parku Battery na južnom cípe Manhattanu dohliadali aj na zástupy dezorientovaných ľudí s kuframi – na prisťahovalcov z Európy.
Strata ruky za 500 dolárov
Boli to práve slovenskí emigranti, ktorí ako prví a veľmi kruto pocítili nástup novej doby, v ktorej sa rozprávka O troch grošoch rozpadla. V posledných dvoch dekádach 19. storočia prišli do USA za prácou státisíce ľudí z nášho územia, no v novej krajine sa ocitli bez tradičného rodinného zázemia, ktoré by im pomohlo po ťažkom úraze či v starobe. V rozpohybovanom svete sa museli vynájsť inak.
Inzerát na poistenie pracovných úrazov z roku 1894. Foto: archív autora
V tej dobe v Spojených štátoch žiadne dôchodkové poistenie pre masy ešte nefungovalo. Firma American Express síce zamestnancom ponúkala vyplácanie penzie už v roku 1875, bol to však ojedinelý prípad a podobné praktiky sa rozhodne netýkali banských či oceliarskych robotníkov, čo bolo najčastejšie zamestnanie našich vysťahovalcov. Slováci, ktorí v Pittsburghu, Clevelande či ďalších priemyselných mestách zostarli, boli odkázaní na svoje úspory. Ak ich nemali, okúsili život amerických žobrákov.
Problémom okrem toho boli aj pracovné úrazy, z ktorých sa vedeli veľké firmy vyviniť a vyhnúť sa tak vyplateniu kompenzácie. Tento problém čiastočne riešili súkromné poistenia. V Amerikánsko-slovenských novinách z roku 1894 napríklad nachádzame štvrťstranový a v dnešnej dobe veľmi morbídne pôsobiaci inzerát na poisťovaciu spoločnosť J. D. Tátraya. Púta už grafikou – obrázkom kostlivca, ešte bizarnejší je však cenník kompenzácií za jednotlivé úrazy. Za stratu ruky, nohy alebo oka sľubuje Tátray dvestopäťdesiat až päťsto dolárov, za stratu oboch rúk, nôh alebo očí od päťsto do dvetisíc a za smrť až dvadsaťtisíc dolárov. Mimochodom, denná mzda sa vtedy pohybovala na úrovni jeden a pol dolára.
Ako perspektívnejší systém podpory sa však ukázali svojpomocné spolky. Keď bola rodina ďaleko, pomohli si krajania navzájom. Aj v tých najmenších amerických obciach sa zakladali pod značkami ako Slovenský národný spolok či Katolícka Jednota spolky rodákov, ktoré slúžili aj ako súkromné poisťovne. V prípade úrazu poskytli robotníkovi či vdove po ňom predčasnú výplatu úspor; ak sa poistník tešil zdraviu, vyplatený dostal až dôchodok.
Umenie dožiť sa dôchodku
Na druhej strane oceánu v tom čase už kancelár Bismarck rozbiehal svoj veľký dôchodkový plán, ktorý prvý raz predostrel v roku 1881. O osem rokov neskôr sa jeho Nemecko stalo prvou krajinou na svete s celoštátnym povinným dôchodkovým poistením, na ktorom sa podieľal zamestnanec, zamestnávateľ i štát. Okrem dôchodkov pokrýval aj invaliditu, no 74-ročný Bismarck nastavil hranicu odchodu do dôchodku až na sedemdesiat rokov.
Otcovia dôchodkov: Otto von Bismarck (nemeckých) a Lev Winter (československých). Foto: Wikimedia Commons, voľné diela
Otcovia dôchodkov: Otto von Bismarck (nemeckých) a Lev Winter (československých). Foto: Wikimedia Commons, voľné diela
Približne v rovnakom čase, ako sa zavádzal Bismarckov systém v Nemecku, vznikali v Rakúsko-Uhorsku rôzne čiastkové štátne poistenia. Týkali sa však len invalidity. V prípade penzijných dávok boli zase určené iba vybraným skupinám obyvateľov – určitým štátnym úradníkom, ale napríklad aj baníkom. Na plnohodnotný dôchodkový systém si naši predkovia museli počkať na vznik Československa… a potom ešte ďalších šesť rokov.
Predkladateľ zákona 221/1924 „o poistení zamestnancov pre prípad choroby, invalidity a staroby“ Lev Winter v prvej republike pôsobil aj ako minister sociálnych vecí. Pri prezentovaní nového zákona skonštatoval, že vláda si plní záväzok, ktorý ľuďom dala ešte pred dvadsiatimi rokmi stará monarchia. Zákon svojou dôležitosťou prirovnávali k ústave. Priniesol pre ľudí výraznú zmenu?
Ako pre koho. Výška dôchodku závisela od toho, koľko rokov si naň človek odkladal a v akej výške. Lepšie zarábajúci štátni úradníci si neraz dokázali udržať rovnaký životný štandard aj na dôchodku, baníci či robotníci však inkasovali penzijnú dávku len približne vo výške tretiny platu, ktorý poberali v zamestnaní (pre porovnanie – v súčasnosti je to zhruba štyridsať percent, do roku 2050 sa má podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť dostať „miera dôchodkovej náhrady“, teda pomer priemerného dôchodku a priemerného platu tiež len na tretinu). Na príspevok sociálneho poistenia sa skladali zamestnanec a zamestnávateľ rovnakým dielom, pri vyplácaní dostával každý poistník štátny príspevok päťsto korún ročne.
Dožiť sa dôchodku pred takmer sto rokmi však nebola samozrejmosť. V roku 1926, keď nový systém vstúpil do platnosti, bol vek odchodu do dôchodku nastavený na šesťdesiatpäť rokov. Akú perspektívu dožitia mal v tom čase plnoletý človek? Muži šesťdesiatpäť rokov, ženy šesťdesiatsedem. Časť pomenovania zákona „pre prípad staroby“ tak bola veľmi výstižná.
