„Keď naše úsilie postavíme okolo svojich talentov a rozvíjame ich, môžeme dosahovať nielen excelentné výsledky, ale byť pri tom aj spokojní,“ hovorí v podcaste Nevyhorení Tina Nekudová, certifikovaná Gallup expertka, konzultantka a lektorka.
Prinášame čiastočný prepis nášho rozhovoru.
Nie sú talentové testy len iným spôsobom škatuľkovania ľudí?
Myslím, že to nie je škatuľkovanie v pravom zmysle slova. My nehovoríme o tom, že „ty si takýto a ostávaš zaradený v tejto jednej kategórii“, ale konkrétnemu človeku ukazujeme, akú škálu talentov a daností má a práveže zdôrazňujeme, že nie je možné ho dať do žiadnej škatuľky.
Každý z nás je unikátny taký, aký je. A to je na tom fantastické.
Pýtam sa to aj preto, či nás veľký dôraz na talenty nelimituje v rozvíjaní. Napríklad mi test ukáže, že mám nízke sociálne zručnosti, ale som dobrá v číslach, tak si poviem, že sa predsa nemusím zlepšovať v tom, ako interagujem s ostatnými a ako ma vnímajú, lebo to nie je moja silná stránka…
Keď to prijmem ako výhovorku, nie je to správny prístup. My sa len rozprávame o tom, že niektoré veci sú nám prirodzenejšie a iné menej. Neznamená to, že sa teraz nebudem stretávať s ľuďmi, lebo mi to nie je prirodzené, že nebudem plánovať a nedodržím žiadny termín, lebo mi v teste vyšlo, že som v tom zlý a podobne.
Je však dôležité vedieť, čo nám ide a čo nie. Vďaka tomu uvedomeniu s tým totiž vieme lepšie pracovať. Zoberme si napríklad disciplínu alebo konzistentnosť, to je celkom častý príklad. Ak ju mám prirodzene veľmi nízko, robí mi problém vydržať pri niečom dlhší čas, mať nejaký systém, štruktúru a byť disciplinovaný. Nie je to však výhovorka. Ak o tom viem, viem sa napríklad pozrieť na to, čím to môžem nahradiť.
Ako?
Napríklad zistíme, ktorý z mojich iných talentov mi pomôže dodržiavať termíny. Ako to môžem urobiť tak, aby sa na mňa ľudia vedeli spoľahnúť? Možno si uvedomím, že mám super vzťahy a viem to s ľuďmi. Čo tak poprosiť niekoho, kto mi s tým pomôže? Alebo si najmem virtuálnu asistentku, ktorá mi bude dodržať plány.
Nie je to teda o výhovorkách, len o uvedomení, že niekedy tlačiť na pílu nedáva zmysel, lebo výsledok bude prinajlepšom priemerný.
Čo ak potrebujem využívať v nejakej miere aj tie slabšie stránky?
Je fajn pozerať sa aj na to, čo vám vyjde úplne dole. Potom sa pýtať základnú otázku: Je niečo z toho, čo vás vyslovene limituje vo vašom výkone, snoch alebo cieľoch? Niektorí klienti mi rovno povedia, že nie a ideme ďalej.
Keď to je však niečo, čo potrebujeme, vieme na tom zapracovať. Ja sama som mala dlho problém s prispôsobivosťou voči zmenám, ľuďom a tak ďalej. Dávno som si identifikovala, že to je niečo, čo pre svoje fungovanie potrebujem a trochu som sa v tom posunula.
Nikdy mi to nebude prirodzené. Nikdy nebudem rieka, ktorá si len tak prúdi, ale už ma to tak veľmi nelimituje. Stále však platí, že drvivú väčšinu času by sme mohli venovať tomu, čo nám ide – nie naopak. Bohužiaľ, ľudia sú často zvyknutí pracovať práve na tom, čo im nejde. Častejšie sa pozeráme na to, čo nemáme a čo potrebujeme zlepšiť.
Aj na iných ľuďoch často obdivujeme práve to, čo nemáme a veci, v ktorých sme silní, berieme ako samozrejmosť a ani si to neuvedomíme.
Veľká pravda. Často ku mne prídu ľudia s výsledkom svojho testu s tým, že by ho chceli mať iný. Ja im vravím, že to, čo im vyšlo je fantastické a majú dve možnosti, čo s tým. Buď s tým budú bojovať, pôjdu na to silou a budú sa snažiť byť niekto iný, alebo to prijmú a začnú zisťovať, ako to čo najlepšie využiť. Ako svoje talenty uchopiť tak, aby mi pomáhali v tom, čo chcem dosiahnuť?
Vždy budú veci, ktoré nás nebavia. Ako to mať namixované v práci?
Urobte si jedno cvičenie – pozrite sa na svoju aktuálnu rolu a napíšte si aktivity, z ktorých pozostáva. Môže ich byť 5, 10 pokojne aj 20. Spýtajte sa, ktoré z nich máte fakt radi a cítite sa v nich veľmi dobre. Ktoré sú, naopak, „nič moc“?
Ak je 80 percent vecí, ktoré naozaj máte radi a cítite sa v nich super, je to perfektné. Vtedy využívate svoj potenciál naplno.
Neplatí, že v iných kontextoch a situáciách sme rôzni? Napríklad v práci využívame iné talenty ako doma.
V realite to tak nefunguje. Ak som raz kompetitívna a ambiciózna žena, tak budem rovnaká aj v práci aj ako mama. Bude sa to prejavovať aj v mojom súkromnom živote. Okej, môžem si tam uvedomovať iné veci a môže to mať aj rozdielne dopady, ale takáto som. Zvyšok závisí už len od toho, akým spôsobom s tým pracujem.
Našu prirodzenosť vieme ovládať len do nejakej miery a nevieme ju úplne zastrieť či potlačiť. Ak áno, tak sa to niekde prejaví.
Môže byť našou silnou stránkou niečo, na čo nemáme prirodzený talent? Organizačný psychológ Adam Grant vo svojej najnovšej knihe Hidden Potential píše o tom, že žijeme vo svete, ktorý je posadnutý talentom, ale že sa dokážeme zlepšovať v zlepšovaní a do komfortu sa dostávame len tým, že z neho vystupujeme.
To je jedna z mojich najobľúbenejších tém, budem pri nej asi trochu kontroverzná. Často sa smejem, že keď raz napíšem knihu, bude sa volať: Nevystupuj z komfortnej zóny.
Pre mňa je totiž komfortnou zónou práve pochopenie a prijatie svojich talentov. To je stav, ktorí veľa ľudí vôbec nedosiahne. Potom nevieme, kde sa nachádza naša platforma sily. Keď ju však nájdeme, najideálnejšie je v nej zotrvať.
Neznamená to, že stagnujeme, ale že to postupne „strečujeme“ aj pomocou svojich silných stránok. Tak sa aj naša komfortná zóna zväčšuje, prichádza k excelentnosti aj brutálnej satisfakcii.
Talent plus investícia rovná sa silná stránka. Takýto jednoduchý je pre mňa ten vzorec. Možno si viem vybudovať silnú stránku aj z niečoho iného. Otázka však znie, či to bude udržateľné. Budem mať z toho radosť?
Aké sú hlavné prínosy práce s talentami?
Tou prvou je určite uvedomenie, aký som. Napríklad som človek, ktorý príde do miestnosti a zažiari, ľudia sa so mnou chcú rozprávať a mne to vôbec nerobí problém, mám rád „small talky“ – hovorím tomu také spoločenské flirtovanie. Niečo z toho človeka ide, chceš za ním ísť a on pre to nemusí nič robiť. To je talent.
On si povie: „Veď to nič nie je.“ Uvedomuje si však, koľko ľudí sa to snaží naučiť? Uvedomuje si, že s tým dokáže pracovať? Uvedomuje si, že to je fantastické pre obchod, PR, networking?
Často mi moji klienti povedia, že sa prestávajú ospravedlňovať za to, akí sú. Prestávajú si myslieť, že to je samozrejmosť. Začínajú si uvedomovať, že to tak nemá každý. Vidia svoju výnimočnosť a dokážu ju pomenovať. Keď si niečo dokážeme pomenovať, zrazu s tým vieme pracovať. To je základ. Kým si to nepomenujem, tak neviem, ako s tým robiť, čo to pre mňa znamená.
Veľkou témou je aj sebavedomie. Keď zistím, v čom som dobrý a čo mi prirodzene ide, tak to môžem začať robiť. Vtedy sa mi zvyšuje sebavedomie.
Čo keď sa v tíme alebo páre stretne dvojica, ktorá má úplne odlišné talenty, prednosti a spôsobuje to časté konflikty?
Často sa najmä v pároch stáva, že toho druhého chceme zmeniť, no úplne najlepšie je pochopiť, ako to tomu druhému beží v hlave a akceptovať to. Uvedomiť si, že ten človek je presne taký, aký je a akého ho potrebujem.
Napríklad máme dvoch ľudí, ktorí spolu podnikajú. Jeden je analytický, všetko potrebuje mať postavené na dátach, číslach a exaktných informáciách. Keď chce, aby ho ten druhý pochopil, musí mu to preložiť do ľudskej reči: „Tu je síce číslo, ale pre mňa to znamená toto.“ Tu je teda tabuľka, poďme sa o nej rozprávať.
Nie je to o tom, že ty si hrozný, ty si analytický. Práve naopak – viem, čo mi prinášaš do tohto vzťahu, uvedomujem si tvoju pridanú hodnotu a takto je to dobre.
Zároveň je dôležité povedať, že niektorí ľudia si proste nerozumejú a aj to je v pohode.
Ako s tým môžem pracovať mimo testov? Existujú nejaké otázky, ktoré si môžem klásť?
Ja pracujem s teóriou troch P, ktorá môže byť užitočná: pomenuj – prijmi – pracuj. Každý z týchto bodov môžeme napĺňať rôznymi spôsobmi. Pri pomenovaní našich talentov je užitočné napríklad:
- Pozorovanie sa – vnímanie toho, ako sa cítime pri konkrétnych činnostiach.
- Kladenie si rôznych otázok: Pri akých aktivitách sa cítim veľmi dobre? Kedy mi ubieha čas tak, že o tom ani neviem? Kedy sa cítim absolútne nepremožiteľná? Ktoré veci sa rýchlo učím?
- Testovanie – k dispozícii je množstvo testov, ktoré nám s tým môžu pomôcť. Treba však dávať pozor na to, či je konkrétna metóda overená.
Najťažším je však ten druhý bod – prijatie. Je dôležité najprv akceptovať samých seba – akí sme. Až potom môžeme na sebe pracovať.
Vypočujte si podcast
Celý rozhovor s Tinou Nekudovou a ďalšie zaujímavé epizódy si môžete vypočuť v podcaste Nevyhorení na Spotify, či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Tento podcast je súčasťou limitovanej edície podcastu Nevyhorení s názvom Well-being v práci, ktorú vám prinášame v spolupráci s ING Hubs Slovakia.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu.
Ak chcete dostávať informácie o projekte a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.