Keď sa chce, tak sa dá. Keď sa dá, tak sa chce. Zrejme žiadna iná veta viac nevystihne športujúcich lekárov a lekárky, ktorí sa na ultramaratóny a triatlony pripravujú popri celodenných zmenách v zdravotníckych zariadeniach. Neraz musia vstávať o pol piatej ráno, aby tréning nevynechali.
Viete, čo sa dá stihnúť za 5 hodín, 46 minút a 52 sekúnd? Skutočne všeličo. Za ten čas sa dá odbehnúť aj autentický aténsky maratón, čo si v roku 2023 vyskúšala záchranárka Lucia Lukáčiková Gálová. Bol to už jej štvrtý maratón.
„Vďaka behu som viac odreagovaná. Počas hodinového tréningu dokážem vstrebať všetko negatívne a domov prídem usmiata. Keby som z práce prenášala všetko domov a neventilovala to športom, bola by som neznesiteľná matka i manželka,“ hovorí Lucia Lukáčiková Gálová, ktorá pracuje na urgentnom príjme Fakultnej nemocnice Nitra, na urgentnom príjme Penta Hospitals v Topoľčanoch a v záchrannej zdravotnej službe v Nitre.
Ako si dokáže nájsť priestor na šport popri troch až štyroch 32-hodinových zmenách mesačne a celkovo takmer 330 odpracovaných hodinách za mesiac? Rovnako ako si ďalší lekári, ktorí pre nedostatok personálu pracujú nadčasy, dávajú silový trojboj či polovičného Ironmana za odmenu.
V cieli aténskeho maratónu. Foto: Archív Lucie Lukáčikovej Gálovej
Pracuje dvesto hodín mesačne
V práci naplno, doma naplno. Keď Filip Klement spočíta svoj pracovný čas strávený na ortopedickom oddelení a urgentnom príjme nemocnice v Nových Zámkoch a na Mestskej poliklinike v Šuranoch, vyjde mu viac ako dvesto hodín mesačne. Podobne zaplnený má aj voľný čas, keď sa venuje silovému trojboju, prekážkovým behom Spartan race a klasickým bežeckým pretekom.
„Za posledné roky sa mi takmer nestalo, že by som vynechal nejaký tréning. Treba mať stanovené priority, dostatočne usporiadaný život a premyslený voľný čas,“ radí Klement.
Športovať začal na konci gymnázia a najvýraznejšie odvtedy, ako sa stal lekárom. Do posilňovne chodí štyrikrát do týždňa a v lete pridáva aj vytrvalostné aktivity, ako sú beh a cyklistika. V priemere mu to zaberá sedem hodín týždenne.
Preferuje skôr individuálne športy, keďže ako introvert vidí podľa vlastných slov viac ľudí, ako by chcel. Má dvoch trénerov a aktuálne sa s nimi pripravuje na 55-kilometrový ultramaratón vo Veľkej Fatre. Pri športe si dokáže dobre vyvetrať hlavu a vníma to aj ako priestor na inšpiráciu pacientov.
„Jeden z najzákladnejších problémov dnešnej doby je nedostatok pohybu. Epidémia obezity je jednou z najväčších výziev v zdravotnej starostlivosti, preto je vhodné, aby lekár športoval a pacientom išiel príkladom,“ približuje Klement.
Počas pretekov Kordícky extrém. Foto: Archív Filipa Klementa
Na štarte s Richardom Vargom
Aj keď by sa mohlo zdať, že medicína je časovo aj fyzicky taká náročná oblasť, že popri nej nezostane čas ani chuť už na nič zásadné, opak je pravdou. Keď si chce ortopéd Peter Ďurec z Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici skutočne zasúťažiť, musí ísť do zahraničia, pretože je taký dobrý, že na Slovensku nemá konkurenciu.
Primár najoceňovanejšej pôrodnice na Slovensku Peter Kaščák má zas na konte už viac ako päťdesiat maratónov a každý rok rozšíri zbierku o päť ďalších. Vzdialenosť 42,2 kilometra už odbehol v mestách ako Miláno, Paríž, Berlín, Riga, Varšava i Barcelona.
Podobne svetobežne sa pozerá na šport aj Michal Hošala, brušný chirurg Univerzitnej nemocnice v Martine a zástupca prednostu pre pedagogickú činnosť Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine. V bežeckom denníku by ste mu našli polmaratóny v Marrákeši, na Malte aj v Budapešti, ale i maratón z Nice do Cannes. K behu postupne pridal plávanie aj bicykel a začal sa venovať triatlonu.
„Štartoval som na majstrovstvách Slovenska v triatlone. Síce som skončil medzi poslednými, ale zúčastnil som sa. Pretekal som s Richardom Vargom,“ usmieva sa Hošala.
Kedysi mal aj trénera, ale bolo to pre neho také časovo náročné a prišiel tým o relaxačný oddychový zmysel, že od toho upustil. Napriek tomu stále sníva o polovičnom Ironmanovi, ktorý by sa mu mohol podariť už tento rok.
„Sezónu vždy otváram seneckým triatlonom. Primárne však pre mňa šport znamená vyčistenie si hlavy, vyplavenie endorfínov, odstránenie stresu a udržiavanie si duševného aj fyzického zdravia. Najčastejšie chodím do lesa. Zoberiem psa a ideme sa prejsť na štyri hodiny,“ opisuje Hošala.
sdr
Radosť v cieli polmaratónu v Marrákeši. Foto: Archív Michala Hošalu
Štyri „stokilometrovky“ ročne
Martinského chirurga Michala Hošalu, ortopéda Filipa Klementa a záchranárku Luciu Lukáčikovú Gálovú spája okrem behu ešte jedna vec. Riaditeľ Mestskej polikliniky Šurany Martin Detvaj. Všetkých troch totiž odporučil do článku o behajúcich lekároch on.
„Beh sa stal mojím životným štýlom. Vďaka nemu mám lepšiu fyzickú kondíciu, zmenilo mi to mentálne nastavenie a získal som veľa nových priateľov,“ približuje Detvaj.
Ročne sa zúčastní desiatok bežeckých podujatí, pričom jediným kritériom je, aby mali aspoň desať kilometrov. Inak takmer nerozhoduje, či sú v lese alebo na ceste, či trvajú hodinu alebo celý deň a či pri nich odbehne dvadsaťjeden kilometrov alebo sto.
Najdlhšiu vzdialenosť zatiaľ absolvoval v rámci ultramaratónu Štefánik Trail, keď prešiel cez Karpaty 140 kilometrov. Tento rok sa pokúsi hranicu posunúť na 165 kilometrov, keď bude začiatkom októbra štartovať na Ultra Trail Nice Côte d’Azur by UTMB. Predtým má naplánované ešte tri stokilometrové ultramaratóny v Malej Fatre, v okolí Košíc a v Alpách okolo masívu Mont Blanc z Courmayeur do Chamonix.
„Zaberá to veľa času, ale často to kombinujem s dovolenkou a rodina sa tomu ochotne prispôsobuje. Beh posilnil moju vytrvalosť aj trpezlivosť. Tiež mi dodal odhodlanie, že nič nie je nemožné. Naše telo aj hlava dokážu viac, ako si myslíme. Tento prístup prenášam aj do práce,“ hovorí Detvaj.
Na trati 120-kilometrového Lavaredo Ultra Trail by UTMB. Foto: Archív Martina Detvaja
K príprave na preteky pristupuje natoľko vážne, že keď náhodou cez deň nestíha, ide na tréning aj o deviatej večer s čelovkou. Vynechať nejaký tréning by ho potom na pretekoch mohlo stáť kŕče, nebodaj aj predčasné odstúpenie. Všetky tréningy má preto zaradené priamo v kalendári.
„Snažím sa vopred si usporiadať deň tak, aby som s tréningom počítal a pracovné veci si plánoval v inom čase. Nikdy to však nie je na úkor pracovných povinností a termínov,“ dodáva Detvaj.
Mať zaradený šport v kalendári odporúča aj Lucia Lukáčiková Gálová, avšak nie je to len o tom. Dôležitejšie je odhodlanie. „Aktuálne mám tréning nastavený na viedenský maratón a predtým pôjdem ešte na bratislavský polmaratón. Beh ma neunavuje, ale skôr dobíja,“ hovorí Lukáčiková Gálová.
„Keď odslúžim ‚dvadsaťštvorku‘, idem si zabehať na päť až desať kilometrov. Alebo keď začínam v práci ráno o 6:45, vstanem o piatej a odbehnem si svoje kilometre. Zrazu je zo mňa iný človek,“ uzatvára záchranárka.
