Na festival Pohoda každý rok vozia 84 kamiónov vybavenia a ich snahou je prísť s mobilnými toaletami aj do Tatier. Budú slovenské hory konečne bez rozhádzaných servítok a zapáchajúcich exkrementov?
Toi Toi má na Slovensku najnižšie ceny zo všetkých 22 krajín, v ktorých pôsobí. Toaletné kabíny pritom vyrábajú z vylovených rybárskych sietí z morí a vyvŕtali si vlastné studne, aby nemuseli na prevádzku míňať pitnú vodu. V téme udržateľnosti by robili aj viac, ale na Slovensku to takmer nikoho nezaujíma.
„Renomované firmy sa s vami budú doťahovať aj pre 1,50 eura,“ hovorí generálny riaditeľ Toi Toi & Dixi na Slovensku Jozef Szabo.
Keď zákazníkom ponúkli papierové návleky na celú misu za dve eurá mesačne, aby si ich nemuseli robotníci obkladať toaletným papierom, neprejavil záujem nikto. Vraj sú to vyhodené peniaze. Ticho medzi klientmi zostalo aj po pokuse prejsť na ekologický recyklovaný papier. Zaujalo to len dve firmy.
„Ukazuje to, ako firmy rozmýšľajú o svojich zamestnancoch. V Nemecku je takmer 90 percent všetkých objednaných kabín s umývadlom a na Slovensku netvoria ani 20 percent. Pritom sú drahšie len o pár eur na mesiac, ale firmy ich svojim ľuďom objednávať nechcú,“ dodáva Szabo.
Hovorí sa, že dobrú reštauráciu spoznáte podľa toaliet. Podľa čoho spoznáte dobré mobilné toalety?
Podľa toho, ako sú čistené. Ako dobre, ako kvalitne a ako často.
Dokážeme si na Slovensku priplatiť za kvalitnú službu alebo vyhráva najlacnejší?
Bohužiaľ, vyhráva lacnejší. Slovensko je nastavené na akceptáciu strašne nízkej kvality a cena je pre zákazníkov jediný parameter.
Ako je to v porovnaní so zahraničím? Skupina Toi Toi & Dixi pôsobí v 22 krajinách Európy.
Na Slovensku máme najnižšie ceny zo všetkých. V Česku sú o 30 percent vyššie ceny a v Nemecku si za rovnakú službu zaplatí zákazník o 2,5-krát viac. Postupne sa to vyvíja a najviac to vidieť vo festivalovom sektore. Usporiadatelia kladú väčší dôraz na kvalitu hygieny. V stavebníctve, ktoré je náš najväčší trh, je to však ešte v plienkach. Veľké renomované firmy sa s vami budú doťahovať aj pre 1,50 eura.
Prepustiť 90 percent zamestnancov priebežne vnímam ako zlé rozhodnutie, pretože keď zoberiete jedného normálneho človeka medzi piatich, ktorí robia blbosti, o chvíľu ich bude robiť aj on.
Jozef Szabo, Toi Toi & Dixi
Čo to pre vás znamená? Máte nižšiu maržu?
Áno. Toalety čistíme štandardne raz týždenne. Umiestniť niekam kabínu nie je drahé, ale potom jej počas celého roka pravidelne robiť servis je ten najväčší náklad a aj najdôležitejší parameter, ktorý ukazuje kvalitu firmy.
Vidieť to aj na stave toaliet, že sú viac znečistené ako v zahraničí, lebo ich vnímame ako lacný produkt?
To nie. Keď natrafíte na blbca, urobí paseku kdekoľvek. Najväčší neporiadok je na festivaloch. Na stavbách je to lepšie, pretože keď si tam robotníci urobia bordel, urobia si ho sebe. Problém nastáva skôr v prípade, keď sú tam cudzokrajní robotníci, ktorí majú štandardy nastavené niekde inde. Veľký problém sú kabíny pre kamionistov. Napríklad kamionisti z Turecka a východných krajín to používajú ako turecké záchody „na stojáka“. Nesedia, ale postavia sa hore a potom to vyzerá všelijako.
Po návrate do skladu kontrolujú a dôkladne čistia každú kabínu. Postupne dokupujú nové, pretože niektoré sa im vrátia zničené. Foto: Marek Mucha, Forbes
Keď ste pred deviatimi rokmi nastupovali do firmy, vymenili ste 90 percent zamestnancov a zostali dve osoby. Nebáli ste sa, že s nimi odíde aj know-how firmy?
Nebolo to zo dňa na deň a dialo sa to priebežne. Spätne to však vnímam ako zlé rozhodnutie, pretože keď zoberiete jedného normálneho človeka medzi piatich, ktorí robia blbosti, o chvíľu ich bude robiť aj on. Dnes by som to spravil rýchlejšie.
Firmu ste prevzali v strate a do plusu sa vám to podarilo preklopiť po piatich rokoch. Čo vás utvrdzovalo v tom, že to ide dobrým smerom a raz sa to podarí?
Je to skreslené. Firma bola jednak zle riadená predošlým manažmentom a ani sa do ničoho neinvestovalo. Do ľudí, do áut, do technológií, do ničoho. Keď sme chceli začať robiť niečo väčšie, museli sme si to najskôr nakúpiť. Tak sme si priebežne dokupovali autá, kabíny, ploty, zábrany a podobne. Postupne sme to budovali a v pluse sme posledné štyri roky.
V ostatnom období ste začali byť pomerne aktívny na LinkedIne, kde píšete informácie zo zákulisia firmy. Pomáha vám to v niečom?
Toalety väčšinou objednávajú bežní projektoví manažéri alebo stavbyvedúci, ktorých úlohou je nakúpiť čo najlacnejšie. Naši obchodníci majú občas problém dostať sa k vyššiemu manažmentu firiem, ktorých by mohli zaujímať aj iné témy ako cena, pretože sme na stavbe v podstate finančne zanedbateľná položka. Riaditelia sa veľmi netrhajú osobne riešiť nejakých pár kabín, kontajnerov či plotov na stavbách, preto som hľadal možnosť, ako osloviť aj najvyšší manažment a LinkedIn mi z toho vychádza ako veľmi efektívna možnosť.
Písali ste tam aj o tom, že ročne spracujete minimálne 16,5 milióna litrov odpadu. To je 45-tisíc litrov denne a takmer dvetisíc litrov každú hodinu. Ako ho spracúvate?
Jediný spôsob, ako môžete legálne a ekologicky zlikvidovať fekálie, je likvidovať ich na čističke odpadových vôd. Je to veľká a dôležitá téma, preto by bolo zaujímavé pozrieť sa na to, ako firmy s rovnakým zameraním ako naša likvidujú odpad. My máme podpísané zmluvy s ČOV-kami po celom území Slovenska a konkurenčných som tam veľa nevidel. Moja otázka teda je, kam sa to vylieva? Kanál? Pole? Všetky možnosti sú nezákonné.
Toi Toi & Dixi ponúka okrem prenosných toaliet aj ploty, zábrany a ďalšie vybavenie na stavby a festivaly. Foto: Marek Mucha, Forbes
Za likvidáciu odpadu v čističkách odpadových vôd sa na Slovensku platí a napríklad vo Viedni je to zadarmo. Pochopiteľne, zadarmo to majú aj tí, ktorí ho spracúvajú nelegálne. Ako dokážete byť popri takejto nevyváženej súťaži najlacnejší v Európe spomedzi vášho holdingu?
Ono to nie je o tom byť najlacnejší. My nechceme byť najlacnejší. Nízka cena pre mňa znamená, že nebudeme mať možnosť zlepšovať sa, nebudeme mať možnosť skvalitňovať služby a dvíhať úroveň hygieny na Slovensku, čo sme si dali ako dlhodobý cieľ. Problém s nízkou cenou nie je ten, že by zákazník prišiel a tlačil na cenu, ale konkurencia, ktorá to dá zákazníkovi lacnejšie. Tomu je v podstate jedno, lebo na kvalite služby mu veľmi záleží.
Naozaj nezáleží? Spomenuli ste, že toalety väčšinou objednávajú projektoví manažéri, čiže nie osoby, ktoré ich nakoniec používajú.
To je presne ono. Ukazuje to, ako firmy rozmýšľajú o svojich zamestnancoch. Existujú hygienické normy, koľko toaliet má byť na koľko osôb. Napríklad na stavbe by mal byť minimálne jeden záchod na desať osôb. V prípade vyššieho počtu osôb sa nádoba môže naplniť predčasne. Keď však niekto napriek odporúčaniam objedná namiesto navrhovaných troch toaliet dve, tak s tým nič neurobíme.
Keby sa na tom dalo aspoň ušetriť, nepoviem, ale naše služby sú v rámci celkových nákladov na stavbu nič. Stavba stojí milióny a na hygienu dávajú desiatky, maximálne stovky eur mesačne. Toalety nie sú nejaký luxus, je to bazálna hygiena. Firmy k tomu však často pristupujú ako k nutnému zlu a robia to takmer len preto, aby si splnili zákonnú povinnosť. V Rakúsku sú na stavbách už štandardom kontajnerové splachovacie záchody, o čom môžeme na Slovensku len snívať.
Vy však máte nastavený nejaký štandard, aby ste sa dokázali pod kvalitu svojej služby podpísať a niekto si objedná menej toaliet. Čo spravíte?
Pri eventoch odmietneme takú objednávku, lebo čo sa potom stane? Na sociálnych sieťach sa budú šíriť fotky znečistených záchodov s kilometrovými radami a zlí budeme my. Nemáme šancu vysvetľovať, že usporiadateľ si objednal menej toaliet. Náročnejšie je to nastaviť pri stavbách, lebo nikdy neviete, koľko ľudí tam bude presne. Keď potom počas používania toaliet zistíme, že sú preplnené a bolo by ich treba viac, riešime to priebežne.
Je šanca presadzovať v takomto prostredí udržateľné opatrenia a hovoriť firmám o minimalizovaní odpadu? Stavebníctvo má pomerne veľký podiel na jeho tvorbe.
Na Slovensku je to bez šance. Pred pár rokmi sme chceli prejsť na ekologický recyklovaný papier a okrem dvoch firiem na to nezareagoval nikto. Ponúkali sme aj špeciálne papierové návleky na celú misu, aby si ich nemuseli ľudia obkladať toaletným papierom. Neprejavil o to záujem nikto. Vraj sú to vyhodené peniaze.
Ďalšou témou sú kabíny s umývadlom. V Nemecku je ich takmer 90 percent všetkých a na Slovensku netvoria objednané kabíny s umývadlom ani 20 percent. Pritom sú drahšie len o pár eur na mesiac, ale firmy ich svojim ľuďom objednávať nechcú. Nerozumiem prečo.
Značka Toi Toi & Dixi je jednotkou v Európe. Na Slovensku má najnižšie ceny spomedzi všetkých 22 krajín. Foto: Marek Mucha, Forbes
Zrejme nemáte veľa možností, ako zarábať viac. S maržou veľmi nepohnete a o doplňujúce služby nie je záujem. Jedinou možnosťou je viac zákazníkov?
Keď som začínal, povedal som si, že nechcem preraziť cez cenu a byť najlacnejší. S kolegami sme sa zhodli, že budeme tí, ktorí budú nastavovať level hygieny a zvyšovať ho. Často je to na úkor marže, lebo ľudia za to naozaj nie sú ochotní zaplatiť, ale inak ich to nenaučíme.
Čo ste ich už naučili?
Najväčšou zmenou je, že sme zaviedli týždenné čistenie a urobili z toho štandard. Predtým to bolo ad hoc. Ďalší štandard sme nastavili v rámci dezinfekcie. Dlho sme boli jediná firma, ktorá to robila pri každom umývaní a nie až na koniec po návrate do skladu.
Existujú v oblasti chemických záchodov aj nejaké trendy?
Téma udržateľnosti rezonuje v celej našej skupine. Začali sme používať recyklované materiály, kabíny vyrábame z vylovených rybárskych sietí z morí a vyvinuli sme aj špeciálnu chémiu na rozklad fekálií, ktorá o polovicu znížila potrebný objem vody. V Ivanke pri Dunaji sme prestali používať pitnú vodu na čistenie a plnenie záchodov, vyvŕtali sme si vlastné studne a na prevádzku používame vodu z nich.
V Nemecku sa testujú pilotné projekty na zber dažďovej vody pre umývanie kabín. V rámci skupiny sme prijali záväzok, že do roku 2028 prejdeme na 50 percent servisných áut s alternatívnym pohonom. Bohužiaľ, tieto témy zatiaľ nie sú veľmi zaujímavé pre zákazníkov na Slovensku, napriek tomu, že má každý plno rečí o udržateľnosti. Stále vyhráva ten najlacnejší.
Ako by to, naopak, mohlo vyzerať, keby zákazníci chceli platiť? Máme na Slovensku nejaký ukážkový príklad?
Napríklad máme špeciálnu vákuovú technológiu, ktorá funguje na princípe podtlaku. Pri klasickom splachovacom záchode miniete na jedno spláchnutie od sedem do desať litrov vody. Vákuová technológia minie na jedno spláchnutie 0,8 litra vody, čo je desaťnásobne menej. Napriek tomu to je téma len pre dva festivaly Pohoda a Grape.
Keď sme to prvýkrát použili na Pohode, po skončení festivalu za mnou prišiel Michal Kaščák s riaditeľom trenčianskej vodárenskej, či sme vylievali odpad niekam inam, lebo vraj si zmerali celkový prítok odpadu a podľa toho to vyzeralo, akoby mali predaných len polovicu lístkov.
Redaktor magazínu Forbes Mário Šmýkal počas rozhovoru s Jozefom Szabom. Foto: Marek Mucha, Forbes
Aká veľká udalosť je pre vás Pohoda?
Ideme tam všetci, ktorí máme ruky a nohy. Celé leto sme vonku na festivaloch a pracujeme. Je jedno, či je niekto riaditeľ alebo šofér. Rodina, samozrejme, frfle, lebo Pohoda pre mňa znamená dva týždne pred a týždeň po, takže doma nie som tri týždne. Vozíme tam okolo 600 mobilných toaliet, desiatky splachovacích, takmer 13 kilometrov oplotenia, viac ako dva kilometre zábran, stovky bariér pred stageom, káblové prechody, pisoáre, žľaby, umývadlá aj sprchové kontajnery. Minulý rok to bolo dokopy 84 kamiónov. A to isté platí aj pre Grape.
Turistická komunita Hikemates nedávno oznámila cieľ vytvoriť generické kompostovacie toalety, aby sme sa nemuseli v Tatrách pozerať na odhodené servítky a zapáchajúce exkrementy. Nebola by to téma aj pre vás?
Riešili sme to už veľakrát. Stretli sme sa s vedením TANAP-u, ministerstvom, združeniami cestovného ruchu aj miestnymi podnikateľmi a rozprávali sme sa, ako vyriešiť tému exkrementov v Tatrách.
Najjednoduchšie riešenie je postaviť tam naše kabíny. Povedali nám, že to nechcú. Tak sme identifikovali hlavné turistické trasy, kde však nie je žiadna infraštruktúra, odpad ani elektrina, preto by tam museli byť samostatné solárne toalety. Ani to by nebol problém. Dá sa to dať na fekálne tanky aj pravidelne čistiť a vyťahovať, lenže autá nemôžu ísť do vyšších pásiem ochrany.
Tak sme našli iné miesta, kde by sme to teoreticky mohli niekedy položiť, ale potom sme narazili na to, že bolo treba vysporiadať pozemky. To by vraj trvalo šesť až sedem rokov, tak sa dvadsať ľudí pri stole postavilo a celý projekt sa skončil.
A čo tak latrína na Rysoch, ktorú minulý rok sfúkol vietor a bolo treba postaviť novú?
Riešili sme aj to a pôvodne sme tam navrhovali naše plastové. Tie sa však “Rysom” nepáčili. Tak sme chceli zabezpečiť drevené a urobiť z toho taký komunitný výstup, že by ich tam ľudia vyniesli a my sme ich zmontovali. Lenže chatár na to nedostal stavebné povolenie. Následne sa do toho zapojil Hikemates, ale ich predstava by vyšla na státisíce eur a navrhovali, aby sme to čiastočne zafinancovali aj my. Toalety a poriadok v Tatrách sú však podľa mňa vecou štátu a nemá to čo riešiť súkromná firma ani občianske združenie. Je to postavené na hlavu.
Znie to ako práca s množstvom prekážok a minimálnym priestorom na progres. Čo vás motivuje vytrvať?
Neustála výzva. Nebaví ma nudiť sa, sedieť a čakať. Veľmi ma dobíja vymýšľanie vecí nad rámec. Kedysi nás zákazníci vnímali ako „posledné handry” a neplatili nám ani faktúry. Dnes sme seriózny a uznávaný partner v stavebnom aj eventovom biznise.
Jedna z prvých vecí, ktorú som zamestnancom povedal, bola, že aj keď robíme s hovnami, nemusíme tak vyzerať a správať sa tak. Chcel som od nich vyššiu kvalitu vo všetkých smeroch. Veľa známych mi hovorí, že robíme veci, ktoré od nás nikto neočakáva a robíme to zbytočne. Možno to tak je, ale ja som si povedal, že to odvetvie zmením a neustále budem zvyšovať našu úroveň.
