„Nemôžeme od lídrov očakávať, že vyriešia všetky naše problémy. Sme komunita a k zlepšovaniu by sme mali prispievať aj sami,“ hovorí výskumník Pavol Kosnáč. V 77. epizóde podcastu Nevyhorení spolu hovoríme o nádeji a jej dlhodobom poklese nielen u nás, ale aj vo svete.
„Presvedčenie, že spoločnosť napreduje a ďalšie generácie sa budú mať lepšie, je jeden z hlavným hnacích motorov a zdrojom zmyslu pre celú spoločnosť, je to vážny problém, ak tu nádej nie je,“ upozorňuje Kosnáč, ktorý je tiež riaditeľom DEKK Inštitútu – Výskumného inštitútu sociálnej kohézie.
Ako je na tom naša krajina v porovnaní s inými? Kde hľadať dôvody a čo to spôsobuje v spoločnosti? Aký je vlastne rozdiel medzi nádejou a naivitou?
Váš prieskum, ale aj mnohé iné vo svete ukazujú dlhodobý trend – ľudia strácajú nádej, čo má praktické dosahy na mentalitu spoločnosti a následne aj na správanie jej členov. Ako to je vlastne s nádejou a jej „meraním“?
My, vedci a analytici, sledujeme za posledných 10 rokov veľký prepad negatívnych emócií. Meranie emócií je však pomerne nový odbor. Dlho sa nemyslelo, že subjektívne prežívanie jednotlivcov a to, kto sa ako cíti, je také podstatné. Podobné zisťovania sa preto zameriavali primárne na hrubý domáci produkt, nezamestnanosť a iné objektívne kritériá.
Má to svoju logiku, pretože o tieto veci dokážeme opierať verejné politiky. Problém však bol v tom, že sa podcenila subjektívna úroveň. Dnes vidíme, ako veľmi súvisí s verejnými politikami.
Finančný blahobyt sme ochotní vymeniť za pokoj mysle
Vieme uviesť príklad?
Pozrime sa napríklad na Brexit, teda vystúpenie Veľkej Británie z Európskej únie. Británii sa z pohľadu objektívnych dôvodov v tom období darilo. Nezamestnanosť bola fajn, platy na tom boli dobre a tak ďalej. Niekoľko rokov pred Brexitom sa však veľmi prepadla ľudská spokojnosť.
Referendum o Brexite bolo ohlásené dostatočne dopredu, takže prieskumné agentúry mali možnosť sa ľudí pýtať, čo si o tom myslia a ako sa plánujú rozhodnúť. Je veľmi zaujímavé sledovať tieto prieskumy.
Drvivá väčšina ľudí v nich totiž hovorila, že si myslia, že ekonomicky bude pre Britániu vystúpenie z Európskej únie nepriaznivé a ekonomicky na to doplatí. Zároveň mnohí tvrdili, že to bude lepšie pre ich život. To je veľmi zaujímavé.
Pavol Kosnáč na podujatí Nevyhorení v DPOH. Foto: Marek Mucha
Pavol Kosnáč na podujatí Nevyhorení v DPOH. Foto: Marek Mucha
My vlastne úplne presne nevieme, prečo je to tak, no zjavne v tom hrá rolu hodnotový, subjektívny rozmer životnej spokojnosti. Ten pocit bol pekne zachytený v jednom z hesiel, ktoré v Británii vtedy dominovali – že si berieme naspäť svoju krajinu. Zafungovalo to.
Tieto pozorovania môžu byť výstrahou aj pre nás…
Áno, bol to prvý precedens vystúpenia z Európskej únie. Všetky tie argumenty o otvorených hraniciach, o tom, aké je to pre krajinu ekonomicky výhodné, o tom nie sú nejaké veľké spory. Otázka je, aká veľká časť ľudskej motivácie súvisí s finančným blahobytom a aké dôležité sú tie ostatné časti.
Keď zanedbáme „tie ostatné“, tak je to problém, pretože niektorí ľudia sú ochotní vymeniť finančný alebo materiálny blahobyt za pokoj mysle či akýsi pozitívny „sebaobraz“. Sme v poriadku s tým materiálne tratiť, ak si myslíme, že je to dobré a dôležité. Teraz si zjavne časť spoločnosti myslí, že je dobré a dôležité zastaviť vplyvy, napríklad zo Západu, ktoré vnímajú ako negatívne.
Takže argumenty o ekonomických výhodách tu nefungujú?
Existuje dokonca takzvaná teória posvätných hodnôt, ktorá hovorí, že ak je pre niekoho určitá hodnota posvätná a vy mu za ňu ponúknete finančnú kompenzáciu, tak on to nielen neprijme, ale ho tým urazíte a on sa vám to potom skúsi vrátiť. Nie všetko má finančné riešenie.
Počúvajme sa navzájom
Je to veľmi pekný príklad toho, aké dôležité je počúvať obavy aj ľudí, s názormi ktorých sa nestotožňujeme a možno nám aj pripadajú uletené. Keď ich budeme iba umlčiavať a hovoriť, že toto sú bludy, prípadne argumentovať výhodami, tak asi nikam nedospejeme, prípadne ich ešte viac podporíme v uzatvorení sa…
Súhlasím. Znie to veľmi banálne, že počúvajte sa navzájom, ale niekedy nám tieto úplne základné veci vypadávajú. Keď to napríklad vztiahneme na voľby, tak mnohé politické strany, ale aj jednotlivci, sa chopia určitých tém a stanú sa pre nich natoľko symbolické a ide do nich toľko energie, že sa podcenia témy, ktoré časť ľudí veľmi trápia. Už však na ne neostáva energia alebo sa tí lídri rozhodnú, že je to nezmysel a nebudú sa nimi zaoberať.
Krásny príklad bola migrácia a ochrana hraníc v rokoch 2015 až 2017, ktorá prispela aj k výsledku Brexitu. Každý, kto v týchto rokoch tvrdil, že migračná vlna by sa mala nejakým spôsobom kontrolovať a môže to byť bezpečnostné riziko, bol často doslova označený za fašistu. Nakoniec tie hranice zavreli aj Nemci, ktorí boli najväčší advokáti, aby to prešlo, ale v určitom momente to nezvládali.
Otváranie kliniky v utečeneckom tábore Khabertoo-1 pri Dohuku, severný Irak. Foto: Pavol Kosnáč
Pavol Kosnáč pôsobil aj v Iraku, tu otvára kliniku v utečeneckom tábore Khabertoo-1 pri Dohuku, severný Irak. Foto: Pavol Kosnáč
Jedna vec je teda dobrý úmysel – pomôcť ľuďom utekajúcim pred vojnou, ale pokiaľ to sami nezvládneme, je to na niečo dobré?
Strach z nekontrolovanej migrácie bol vtedy mnohými elitami odignorovaný a reakciou na to bol vzostup populistov a niekedy aj krajnej pravice, ktorej doménou je práve bezpečnosť a ochrana komunity – bez ohľadu na to, ako veľmi to zodpovedá realite.
Podcenili sme strach ľudí z vojny na Ukrajine, ktorá sa stala aj predmetom záveru prezidentskej kampane?
Nerád by som menoval konkrétne, lebo potom sa stratí tá pointa v hádke o konkrétnych politických rozhodnutiach, no odpoveď by som rozdelil na dve časti. Jedna je, že áno, podcenili. Strach z vojny je úplne prirodzená vec. Vojna je strašná.
Druhá vec je, ako bol strach použitý, teda spôsobom, ktorý nezodpovedá realite. O rozhodnutí vyslať vojakov do zahraničia rozhoduje parlament a vláda, ktorá sa jednoznačne vyjadrila, že nebude vysielať nikoho. Prezident na to nemá vplyv, čiže toto bolo čisté strašenie a volebná stratégia.
Ďalšia vec, že po vojne je každý generál. Keď sa rozprávame o tom, čo mal kto urobiť, ako mali politické strany lepšie zareagovať a čo všetko podcenili… Mnohé tieto veci sú pre nás nové. Nemôžeme od lídrov očakávať, že vyriešia všetky naše problémy. Sme komunita a mali by sme k tomu prispievať aj sami.
Viac sa teda spoliehať na vlastnú schopnosť ovplyvňovať veci vo svojom okolí?
Áno. Máme takú tendenciu projektovať si do našich lídrov nejaké spasiteľské očakávania, no tým sa len zbavujeme vlastnej zodpovednosti. Sme zvyknutí na to, že vždy bol nad nami nejaký pán a ten všetko riešil. Každá iniciatíva sa trestala. Je to teda aj nejaký historický reflex.
Pavol Kosnáč | Foto: Marek Mucha
Pavol Kosnáč | Foto: Marek Mucha
Myslím, že dnes doplácame na cenu slobody a neochotu preberať zodpovednosť. Pointa občianskej spoločnosti je v tom, že celý štát vnímate ako spoločný projekt a ste zaň spoluzodpovední. Nemôže všetko vyriešiť politik. Je to akýsi princíp subsidiarity, ktorý znamená, že máte riešiť problémy na úrovni, na ktorej vzniknú a až potom ju má riešiť vyššia úroveň.
Ak očakávate, že problémy vo vašej dedine vyrieši premiér, tak je to veľmi iracionálne, aj keby to bol najschopnejší a najlepší človek na svete. Ak teda chceme mať lepšiu krajinu a rozprávame sa o prodemokratických silách, tak sa to začne diať vtedy, keď začneme preberať zodpovednosť za naše komunity.
Dopady frustrácie a beznádeje
Ak sú však ľudia frustrovaní a presvedčení o tom, že to tu nikdy nebude dobré, majú potom aj menšiu ochotu angažovať sa vo svojich komunitách alebo na tých vyšších úrovniach, nie?
Určite áno. Keď chýba nádej, je to veľmi veľký problém. Pri našom meraní z roku 2022 nám vyšlo, že 46 percent ľudí na Slovensku je presvedčených, že ďalšie generácie sa budú mať horšie. To je veľmi dôležitý ukazovateľ.
Výsledky sú nebezpečné práve preto, lebo nádej je sila, ktorá nám umožňuje ísť ďalej tvárou v tvár nepriazni osudu, je zdrojom zmyslu a hnacím motorom pre celú spoločnosť. Ak sa bude dlhodobo ukazovať, že naše spoločné snaženie nemá výsledok, pozitívny dopad na náš život a nedáva nám dôvod byť na svoju skupinu hrdý, prehodnotím svoju príslušnosť k tej skupine a upnem svoju nádej k iným riešeniam a k iným skupinám.
Pohľad na mesto Karkúk. Foto: Pavol Kosnáč
Pohľad na mesto Karkúk. Foto: Pavol Kosnáč
Niektorí idú na úrovniach identity vyššie a upierajú nádej na nadnárodné inštitúcie. „Zachráni nás Brusel, Európska únia alebo OSN.“ Iní idú naopak o úroveň nižšie. Prestanú sa zaujímať o svet, lebo politika je to panské huncútstvo a aj tak nemôžeme vedieť, ako to naozaj je.
Kam to môže zájsť?
Keď zájde toto presvedčenie dostatočne ďaleko, nastupuje volanie po ideologickej čistote najbližšieho okolia, pracoviska a nakoniec aj celej spoločnosti… Ako to, že je tam niekto, kto nehovorí presne to, čo ostatní?
Máme výskumy, ktoré sa pýtajú napríklad na to, či ste ochotní pracovať s konzervatívcom alebo ste ochotní pracovať s liberálom. Ukazuje sa, že táto ochota klesá, pričom väčšina prác sa nijako neviaže na ideológiu. Napriek tomu to ľuďom vadí.
Jeden z komponentov, ktorý môže k niečomu podobnému viesť, je práve nedostatok nádeje a, paradoxne, aj nedostatok zvedavosti. Obe vlastnosti, nádej aj zvedavosť, nám totiž pomáhajú budovať vzťah s realitou, lebo iba vtedy fungujú.
Aké politické dopady môže mať nižšia nádej v spoločnosti?
Niektoré už sme spomínali, napríklad Brexit alebo Arabská jar. Keď ste presvedčení, že to, ako je nastavený systém, nemá budúcnosť, tak postupne robíte stále radikálnejšie kroky, aby ste s tým niečo urobili.
Môže to mať pozitívny efekt, teda akési celospoločenské vzopätie, ktoré skúsi odstrániť tie zlé veci konštruktívnym spôsobom. Takýmto nástrojom sú v demokracii voľby. Negatívnym efektom môže byť to, že keď chýba nádej, ľudia sú ľahšie manipulovateľní lídrom, ktorý sľúbi riešenie situácie. Namiesto riešenia však dodáva len emocionálne uspokojenie, ktoré časom, keď spoločnosť pochopí, že reálne riešenie dodané nebolo, iba posilňuje ich frustráciu.
Naivita vs. nádej
Aký je vlastne rozdiel medzi nádejou a naivitou?
Súčasťou nádeje je aj akýsi racionálny komponent. Odmietanie reality je totiž najlepší spôsob, ako si vyrobiť traumu a zničiť život sebe a možno aj budúcim generáciám. Ak nemám normálny vzťah k realite, kde som schopný odčítať, čo sa vlastne deje, tak tá nádej nefunguje. Potrebujeme mať realistickú cestu na dosiahnutie cieľov, pretože inak sa nádej „poskladá”.
To znamená, že nádej funguje dobre vtedy, keď mám nejaký vzťah s realitou a viem plánovať. Aj preto nádej sídli v prefrontálnom kortexe, čiže keď si zaklopete na čelo, tak približne tam. To je najnovšia časť mozgu, ktorá sa vyvíjala spolu so schopnosťou dlhodobého plánovania, strategického myslenia a projektovania do budúcnosti.
Je to veľmi cenná schopnosť, ktorú majú ľudia vyvinutejšiu než akýkoľvek iný organizmus. Nevieme úplne presne, ako funguje, ale vieme, že má nielen emocionálny komponent, ale aj ten racionálny.
Už sme hovorili o tom, že nádej neklesá len na Slovensku, ale aj vo svete. Ako sme na tom?
Pokles spokojnosti a nárast frustrácie vidíme vo všeobecnosti. Mnohí lídri to pripisovali covidu, ktorý zavrel všetkých ľudí doma, ale keď sa pozrieme na tie čísla, ono to rastie posledných desať rokov.
Vychádzame pritom z World Happiness Survey, čiže svetového prieskumu šťastia a spokojnosti. Prvé sa umiestnilo Fínsko, druhé je Dánsko, tretí Island a tú top desiatku v podstate obsadili škandinávske krajiny a Benelux. Zaujímavosťou je Izrael na piatom mieste.
Keď sa pozrieme na naše najbližšie okolie, tak Česko je devätnáste, čo je zo 143 meraných krajín veľmi dobrý výsledok. Slovensko je 45, čo je oproti predošlým rokom pokles z 29. miesta.
Viac o tom, čo môžeme robiť, sa dozviete v podcaste Nevyhorení.
Vypočujte si podcast
Celý rozhovor s Pavlom Kosnáčom si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Tretiu sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame vďaka našim dlhodobým partnerom.
Generálnym partnerom podcastu je Digitálna očista od SPP.
Hlavným partnerom je Raj zdravia.
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk či osvety na sociálnych sieťach.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber noviniek tu.
