Osamotené dieťa bez vytetovaného čísla. Blízka priateľka sira Nicholasa Wintona. Žena pátrajúca po svojej židovskej identite. To všetko je Vera Egermayer.
„Môj príbeh je malý príbeh, ale ak chcete, tak o mne napíšte. Život sa skladá z malých príbehov,“ hovorí s rozpačitým úsmevom drobná žena.
Tu je príbeh Very Egermayer. Jej rodičia, Pavla a Václav, sa brali z lásky v marci roku 1939. O rok neskôr prišla na svet ona. Že nešlo o ideálne detstvo, takmer netreba spomínať. Dni, týždne, mesiace a roky sa chudobná trojčlenná rodina skrývala v temnej miestnosti.
Malá Vera mala zakázané chodiť von a hrať sa na ihrisku. „Vidíš tú žltú hviezdu na mojom kabáte? Nikam nesmieme,“ hovorievala malému dievčatku matka Pavla a ukazovala na nášivku. 83-ročná Vera si dodnes premieta, ako veľmi ju atmosféra strachu, teroru, ponižovania a zákazov formovala.
Citlivo vníma súčasné vojnové konflikty a narastajúci antisemitizmus vo svete. „Láme mi srdce zakaždým, keď vidím zábery detí z vojnových oblastí,“ hovorí s naliehavosťou v hlase. Dodáva, že sa rada chodí pozerať na ihrisko, kde sa deti hrajú a je rada, že majú tú možnosť.
Šťastie, aké mnohí nemali
Verina matka bola židovka, otec Václav sa s ňou však aj napriek nátlaku režimu nechcel nechať rozviesť, a tak bol za trest poslaný do pracovného tábora. Mamička Pavla zase do koncentračného. Malú Veru však stihla umiestniť do židovského detského domova.
Známi jej sľúbili, že sa o ňu postarajú. 16. marca 1945 sa však malé, zmätené a osirelé dievčatko ocitlo vo vlaku AE9, vôbec poslednom transporte do Terezína.
Verina rodina mala šťastie. Našli sa. Vo vojne však stratili príliš veľa blízkych a rozhodli sa emigrovať na Nový Zéland za známymi. Mali toho so sebou len veľmi málo. Otec bol krajčír a okrem najnutnejších osobných vecí si viezol aj dvoje nožnice s razením „Sheffield Steel“.
Aj keď vo Wellingtone hneď vyhľadali českú komunitu, snažili sa nevybočovať a čo najviac zapadnúť. O svojej minulosti nehovorili. Dcéru a neskôr aj syna dokonca nechali pokrstiť.
Útek do Paríža
Vera potom mala úspešnú kariéru v Paríži. V Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj sa dostala až na najvyššie miesta, stala sa blízkou priateľkou „záchrancu židovských detí“, sira Nicholasa Wintona, a dlhodobo spolupracuje aj s Organizáciou spojených národov.
Jej ambície však pôvodne neboli stať sa úspešnou diplomatkou. Išla sa do Paríža schovať. Skryť sa. Byť nevidená a byť neviditeľná. Tak, ako aj mnohí jej kolegovia v práci. Tak ako oni, bola zvyknutá popierať svoju identitu. A keď už, tak ju zaonačiť slovami, že je „židovského pôvodu“.
Počas života sa vracia na miesta, odkiaľ pochádza a znovu objavuje samú seba. V súčasnosti žije striedavo v Prahe a na Novom Zélande. Venuje sa šíreniu osvety, je aktívna v židovskej komunite a hovorí o sebe, že je židovka.
Potlačená identita
Kedy ste si boli naplno schopná pripustiť, kým ste?
Keď som sa vrátila do Českej republiky v roku 1993, bola som schopná viac pracovať so svojou židovskou identitou, bola som ňou obklopená. Myslím, že nie sme len to, čo hovoríme, že sme. Sme to, čo robíme a čomu venujeme svoj čas a energiu.
Priblížite mi to?
Prechádzala som ulicami, ktoré som poznala z detstva a prezerala si miesta, kde sme sa skrývali. Už vtedy sa vo mne moja židovská identita začala prebúdzať. Neskôr som sa zúčastnila množstva aktivít v rámci pražskej židovskej komunity. Špeciálne venovaných deťom a detským preživším.
Prebúdzať? Predtým ste ju teda nevnímali?
Mlčalo sa o tom. Naopak, musela sa skrývať. Najprv ako dieťa v Prahe a neskôr aj ako rodina imigrantov na Novom Zélande. Židia na seba nikdy nepútali pozornosť. Po vojne si menili mená, nechávali sa pokrstiť a robili všetko pre to, aby boli nevidenými a neviditeľnými.
Zlé veci začínajú po troškách. Rozsievajú ich mocichtiví a peniazechtiví ľudia, pokojne na pozadí. Robme to najlepšie, čo vieme. Robme zmysluplné veci, budujme pevné vzťahy a majme nádej.
Vera Egermayer
Ako si vlastne môžete pamätať ulice a miesta, kde ste sa skrývali? Boli ste veľmi malá…
Žila som v Prahe do veku osem rokov. Do piatich rokov, počas vojny, bolo zakázané kamkoľvek chodiť alebo sa vonku hrať. Život v tieni, tak by som to nazvala. Po vojne som objavovala Prahu. Bývali sme v Nusliach a chodili všade pešo. Medzi piatym a ôsmym rokom som Prahu spoznala a rada na ňu spomínala.
Strach a popol vo vzduchu
Vráťme sa ešte viac do minulosti. Vaši rodičia boli počas vojny transportovaní. Vo svojich štyroch rokoch ste skončili v detskom židovskom domove. Odtiaľ ste boli 16. marca 1945 prevezená posledným transportom do Terezína. Máte z tej doby spomienky?
Pamätám si na čriepky zo života v židovskom sirotinci. V tom čase už bol takmer koniec vojny, Osvienčim bol oslobodený, ale transporty stále vysielané a ľudia posielaní na smrť. Vybavujú sa mi detaily, keď som bola poslaná do transportu AE9. Ako mi nešli zaviazať topánky alebo ako sa ma, maličkého dievčatka, ujal židovský pár lekárov a dostala som od nich kúsok koláča.
Povedzte mi viac o vašich rodičoch…
Pamätám si ten strašný moment, keď mi zmizli zo života. Otecko bol jeden z tých hrdinských Čechov, ktorí sa nerozviedli so židovskou manželkou, a tak bol poslaný do pracovného tábora. Mamičku poslali do Terezína v januári 1945. Zostala som v štyroch rokoch sama.
Ťažko si niečo také predstaviť, láme mi to srdce.
Mne zase láme srdce zakaždým, keď vidím zábery na deti z vojnových oblastí. Keď vidím, že sú v rozbombardovanom prostredí. Nezáleží mi na tom, akej sú etnicity, ale vnímam voči nim obrovské prílivy empatie.
Pre mňa bolo skoro až životne zásadné, že som sa v detstve nemohla hrať na ihrisku a hrať sa s ostatnými deťmi. Neubránim sa myšlienke, ako to asi majú deti z bombardovaných oblastí. Ale som si istá, že sa hrajú. Dúfam.
Máte vytetované číslo?
Deti boli naozaj tiež tetované. Ale tie, ktoré zase smerovali ďalej. Ja tetovanie nemám, neposlali ma ďalej. Terezín bol tábor, ktorým ľudia skôr prechádzali, aby potom boli poslaní niekam inam. Fungoval aj ako krematórium, pretože miesta na cintoríne došli, a tak boli ľudia spaľovaní.
Na to si pamätáte?
Jedna z mojich prvých spomienok na túto dobu, okrem darovaného koláča vo vlaku, je práve na popol vo vzduchu. Popol, ktorý sme dýchali… Popol, ktorý bolo cítiť.
Opäť v kruhu rodiny
Aké bolo stretnutie s rodičmi?
S mamičkou som sa stretla už v Terezíne, bola v ženských barakoch a párkrát mi priniesla jedlo, ktoré ušetrila. Otecko nás potom v Terezíne po vojne vyzdvihol, vyzeral ako duch. Viselo na ňom oblečenie. To sa ani nedá slovami popísať.
Vaša rodina mala to šťastie, že sa našla.
Áno, to sa nedá povedať o mojej širšej rodine, po zosnulých zostalo obrovské a v niečom ohlušujúce prázdno. Aj preto sme sa z Prahy potom snažili dostať k príbuzným na Nový Zéland. Bola to hlavne iniciatíva mojej matky. Papierovanie zabralo tri roky.
Aký bol život na Zélande?
Mala som to šťastie, že som vyrastala v 50. rokoch, v rovnostárskej spoločnosti a veľmi dobrom vzdelávacom systéme. Hoci sme boli chudobní, mohli sme hovoriť s kýmkoľvek a kedykoľvek sa ozvať. To bolo niečo, čo sme nepoznali, a to pre mňa bolo dôležité. Som rada za život, aký som mala.
V tichu traumy
Bavili ste sa doma o vašich zážitkoch?
Nie. Ani neskôr v živote, keď som sa presťahovala za prácou do Paríža. Bolo tam veľa židov, ktorých sa hrozné zážitky týkali, ale nehovorili o nich.
Nikdy?
Niektorí boli dokonca psychiatrami a zaoberali sa liečením traumy. Sami boli traumatizovaní, ale nikdy sa o tom nebavili.
Čo presne ste v Paríži robili?
Pracovala som pre Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Organizovala som rôzne stretnutia a neskôr pracovala v HR. Môj šéf bol zo Solúna a až oveľa neskôr, na jeho pohrebe, som sa dozvedela, že bol žid. Jeden z mála, ktorí prežili miestny masaker.
Foto: archív Very Egermayer
Aká bola vaša skúsenosť z práce pre OECD?
Zo začiatku som sa veľmi nesnažila. Brala som to ako miesto, kde sa môžem schovať. Paríž bol skvelý a mohla som sa vracať domov na Zéland. Ťažko by sme to mohli nazvať našliapnutou kariérou. Až neskôr som sa vypracovala a bola jedna z 20 percent žien, ktoré boli v tej najvyššej platovej kategórii.
Nepodceňujete sa?
Myslím, že som viac pre ľudí urobila, keď som sa v roku 1993 stala členkou čestnej rady Nového Zélandu.
Antisemitizmus dnes
Kedy ste si teda pripustili židovskú identitu, keď nie na pracovisku?
Hovorila som napríklad, že som židovského pôvodu, ale nehovorila som, že som židovka. Teraz to už hovorím. Zároveň si však uvedomujem, že mi čiastočne chýba to kultúrne zázemie, ktoré k židovstvu patrí, a je teda potom trochu zložité hovoriť, že som židovka. Hlboko mnou však rezonuje napríklad to, ako znie jidiš či rytmus klezmerovej hudby.
Ako vnímate vzrastajúci antisemitizmus vo svete?
Je to všade, dokonca aj tu na Zélande. Je dôležité hovoriť o tom, čo sme zažili, využiť príležitosť pripomenúť si to a zároveň sa zamerať aj na naše vlastné správanie. Ale nemienim moralizovať.
Veríte v zlo v ľuďoch?
Nemyslím si, že ľudia sú zlí. Verím v nádej. Keď som sa v roku 1993 vrátila do Prahy, stretla som sa s nespočetnými preživšími a hovorili mi, že prežili práve vďaka nádeji. To ich držalo nad vodou. Vedeli, že s novým dňom príde nový východ slnka a s ním svetlo.
Vybaví sa vám konkrétny príbeh?
Áno, počas pobytu v Terezíne mala Irena Ravel maličkú knižku s dreveným chrbtom. Jej spoluväzni do nej písali odkazy. Všetky sú pozitívne. Vezmite si to… Písali z takého miesta a napísali pozitívne odkazy. Irena mi ju dala a ja ju chcem priviezť do Terezína. Ľudia chcú v živote krásu, chcú sa prepojiť s tými, ktorí „ešte zostávajú“.
S legendou
Viem, že ste sa osobne poznali so sirom Nicholasom Wintonom…
Prichádzal do Prahy v 90. rokoch, až po tom, ako bol „objavený“. Keďže som pracovala ako diplomatka, často sme sa na rôznych akciách stretávali. Hlavne sme si však takmer okamžite porozumeli. Nechcem sa akokoľvek priživovať na jeho sláve, ale my sme skutočne boli blízki priatelia.
Ako si to mám predstaviť?
Mali sme nespočetné obedy a večere. Slávila som s ním všetky jeho narodeniny, dokonca aj jeho 105. narodeniny na britskej ambasáde. Zoznámila som sa aj s „deťmi“, ktoré zachránil.
Foto: archív Very Egermayer
Čo mi môžete povedať o nich?
Viete, ja pochádzam z chudobnej rodiny. Ešte som nebola na svete, keď organizoval záchranu detí v roku 1939. Väčšina z tých 669 zachránených detí boli potomkovia zámožných židov. Neboli to úplne „tie“ deti, kvôli ktorým pôvodne začal organizovať záchranu.
Asi by sa o ňom však dalo povedať, že organizovanosť bola jeho prednosť.
Stopercentne, bol v tom úplne špičkový. Nejednalo sa o sentimentálneho človeka, no rád dokončil, čo začal. A keď niečo dokončil, hneď si našiel niečo nové.
A osobnostne?
Navštevovala som ho v Maidenheade, v jeho krásnom dome s bazénom. Bol neskutočne pohostinný, vždy sme spolu jedli. Vozil nás do reštaurácie. Miloval šoférovanie. V reštaurácii presne vedel, kde sú záchody a podobne. Všetko bolo vždy dokonale zorganizované. Aj on sám varil a jedlo si užíval.
Slávnym sa stal až na sklonku života…
No, slávu si užil asi tak 25 rokov. Spoznala som aj jeho deti. S Barbarou a Nickom sme sa tiež priatelili. Barbara napísala jeho biografiu If It’s Not Impossible. Skutočne totiž veril, že pokiaľ niečo nie je absolútne technicky nemožné, je to uskutočniteľné. Barbara mala radosť, že rolu jej otca bude vo filme Jeden život hrať Anthony Hopkins, aj keď sa filmu nedožila.
Žiť jednoduchšie a mať nádej
Čo vás čaká? Trávite v Českej republike polovicu svojho života. Ste tu vždy v lete a na zélandské leto sa vraciate tam…
Áno, žila som takto dlho, ale už nechcem. Chcem sa vzdať svojho života v Prahe, v mojom veku som už radšej na jednom mieste a chcela by som žiť jednoduchšie.
Jednoduchšie?
Áno, chcela by som sa vzdať materiálnych statkov. Už ich nepotrebujem. Tešia ma maličkosti – príroda a vľúdnosť.
Čo by sme podľa vás mali vedieť?
Zlé veci začínajú po troškách. Rozsievajú ich mocichtiví a peniazechtiví ľudia, pokojne na pozadí. Robme to najlepšie, čo vieme. Robme zmysluplné veci, budujme pevné vzťahy a majme nádej.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Julie Mahlerová.
