Koncertuje na Slovensku aj v Česku, vydáva albumy, tvorí texty aj merch, vymýšľa choreografie aj grafiku, podniká, podporuje ženy a dievčatá, na sociálnych sieťach oslovuje státisíce fanúšikov. Simona Hégerová, speváčka známa ako Sima, si vytrvalo buduje svoju kariéru.
„Simina armáda“, ako svojich priaznivcov speváčka nazýva, samovoľne tvorí toľko obsahu, že by schovala do vrecka nejeden profesionálny marketingový tím. Sima, členka tohtoročného výberu Forbes 30 pod 30, má dnes 470-tisíc sledovateľov na Instagrame, 108-tisíc na Facebooku a až 397-tisíc na TikToku (čísla aktuálne k 1.5.2024, pozn. red.)
S približne 385-tisíc vypočutiami mesačne na Spotify predbieha aj najetablovanejšie mená nášho šoubiznisu a za viac ako 400 miliónov zobrazení na jej videoklipoch by sa nehanbili ani top slovenskí youtuberi (jej Youtube kanál odoberá 456-tisíc užívateľov).
Rebríček 30 pod 30 je plný inšpirácie. Foto: Pasha Borsai
Selfmade woman
Vďaka svojej osobnej značke dnes dvadsaťosemročná Trnavčanka zamestnáva na plný úväzok jedenásť ľudí. Jej najväčšie príjmy sú z koncertovania a digitálnych platforiem. Ročne odohrá takmer sto koncertov po celom Slovensku aj Česku. Jeden lístok na jej šou stojí v priemere dvadsať eur. Spolu sa na nich zabávajú mamy, dcéry a niekedy aj babičky.
V lesklom futuristickom oblečení im svojimi piesňami zdôrazňuje, že najkrajšie sú práve vtedy, keď sa ony cítia krásne, a povzbudzuje ich, aby sa nebáli postaviť sa samy za seba. Okrem spievania si Sima sama píše texty, strihá videoklipy, vymýšľa koncept svojich šou a choreografie, navrhuje vlastný „merch“ a cez Instagram učí mladé dievčatá napríklad piecť bábovky na nočných livestreamoch.
Sima so svojimi tanečnicami počas koncertu. Foto: Barbora Kolářová
Sima je pravá „selfmade woman“, kariéru si vybudovala od nuly. S hrdosťou zdôrazňuje, že ešte aj na hodiny spevu sa ako školáčka prihlásila sama z vlastnej iniciatívy a poctivo trénovala šesť až osem hodín denne.
Nálepku „vorkoholik“ jej podľa jej slov okolie dáva často. Vpred ju poháňa najmä túžba neustále sa zlepšovať, meniť veci a objavovať nové. S týmto nastavením sa pustila aj do vlastnej značky parfumov, z ktorých prvý by mal byť na trhu už koncom tohto roka.
Na scéne od desiatich
Biznis ste rozbehli vo veku, keď je človek veľmi ľahko ovplyvniteľný. Hádam ešte ťažšie je to pre mladé dievča, ktoré sa ešte iba stáva ženou. Čo bolo pre vás kľúčové, aby ste dokázali ustáť ten tlak?
Moja povaha. Ako malá som v rodine ani v okolí nemala nikoho, kto by sa venoval hudbe alebo kto by mi v tomto akokoľvek dokázal poradiť. Sama som sa prihlásila do umeleckej školy aj do speváckych súťaží a sama som bola presvedčená o tom, že keď budem trénovať a spievať šesť až osem hodín denne, dokážem sa niekam posunúť. Prirodzene som mala v sebe akýsi oheň, do ktorého som stále prikladala.
Čiže vrodený dar…
Asi áno. Mám rada, keď sa okolo mňa dejú veci. Keď mám dva dni voľna a musím byť iba tak doma, mám zlú náladu. Veľa ľudí hovorí, že som vorkoholička, ale ja som si to doteraz vôbec neuvedomovala.
V mojom svete sú niektoré extrémy prirodzené. Napríklad keď natáčame videoklip, necítim hlad, a pritom inak úplne normálne jem. Mali sme výroby, keď sme natáčali dvadsaťštyri hodín v kuse a ja som necítila únavu.
Raz som tak napríklad volala Benovi (Cristovaovi, pozn. red.), či by so mnou nechcel spolupracovať na jednej skladbe. Zavolala som mu, že mám skladbu, do ktorej by sa mi „brutálne“ hodil, a on hneď: „Jasné, poďme do toho. A kedy to treba odovzdať?“
Pozrite si rebríček Forbes 30 pod 30 2024. Foto: Pasha Borsai
A ja na to: „Hm. No, o dva dni točíme videoklip.“ Bol v šoku a povedal, že ja a môj tím sme naozaj takí šialení, ako sa o nás v Prahe hovorí. Dovtedy som ani nevedela, že sa o mne v Prahe medzi hudobníkmi niečo hovorí. (smiech)
Kus pravdy na tom však asi bude. Keď niečo robím, chcem to okamžite a najlepšie, ako viem. Keď natočíme klip, najneskôr o týždeň musí byť vonku – a to už som sa naučila na ľudí až tak netlačiť. Keď som si klipy strihala sama, zverejnili sme ich do dvoch dní.
Práca ako oddych
Znie to naozaj ako šialené tempo. Ako oddychujete?
To je zároveň môj oddych. Ale keď už, tak rada spím. Dlhý spánok je asi niečo, čo mi v mojom živote najviac pomáha po náročných dňoch, ale inak oddychujem ako ostatní. Každý rok v januári ideme s priateľom na dovolenku do zahraničia. Máme to ako povinnú súčasť našich plánov, keď si naozaj dovolíme „vypnúť“. V januári ani nikdy nekoncertujem.
Vyžadujete takéto tempo aj od tímu?
Som prísna a mám rada disciplínu. Moje tanečníčky by vedeli rozprávať. (smiech) Naposledy tancovali na tréningu so zatvorenými očami kompletne celú šou. Hovorila som im: keď pôjdete ako jedna so zavretými očami, tak sme vyhrali.
Keď niečo robím, chcem to okamžite a najlepšie, ako viem. Keď natočíme klip, najneskôr o týždeň musí byť vonku – a to už som sa naučila na ľudí až tak netlačiť. Keď som si klipy strihala sama, zverejnili sme ich do dvoch dní.
Simona Sima Hégerová
Beriem to tak, že keď ja do toho dávam tristo percent, tak si automaticky držím pri sebe iba ľudí, ktorí to majú rovnako. Ak to tak niekto nemá, tak ku mne nepatrí a ľahko ho pošlem domov. S veľkou časťou môjho tímu však pracujem už roky a máme blízke, kamarátske vzťahy.
Bezradné začiatky
Keď sa ešte vrátime k začiatkom vašej kariéry, čo bolo pre vás ako pre mladú vychádzajúcu hviezdu najťažšie?
Asi to, že som nevedela, kde mám začať a na koho sa mám obrátiť. Pamätám si, ako som bola sama doma a lámala som si hlavu s tým, ako sa dostať tam, kam chcem; ako to rozhýbať a dostať z mojej detskej izby niekam ďalej. Vtedy som ešte presne nevedela kam, mala som iba predstavu ľudí, ktorí sú na mojom koncerte a počúvajú, ako spievam.
Vôbec som netušila, ako to v hudobnom biznise funguje, tak som začala chodiť do súťaží. Hovorila som si, že keď budem v „telke“, možno ma tam niekto uvidí, všimne si ma a ukáže mi cestu. Vtedy som ešte nevedela, že si budem písať vlastné texty, písala som iba básničky.
Sima pred davom fanúšikov. Foto: Michal Baranovič
A naplnilo sa to? Myslíte si, že ste sa presadili aj vďaka televíznym súťažiam?
Je pravda, že som tam spoznala veľa ľudí – kapelu, vokalistov, porotu. Práve jeden z vokalistov ma zavolal na koncert jeho kapely v Trnave. Opýtal sa ma, či by som si nechcela s nimi zaspievať ako hosť. Vôbec som neváhala a hneď som mu poslala dve skladby, ktoré sme zahrali. Televízna súťaž mi však nezmenila život, na zlomový bod svojej kariéry som si musela ešte počkať.
Kedy prišiel?
Po tomto koncerte mi napísal práve Tomáš Gajlík, ktorý v tej kapele hral na klavíri. Povedal mi, že sa mu veľmi páči farba môjho hlasu a to, ako cítim hudbu. Pozval ma do štúdia s tým, že by sme spolu mohli niečo nahrať. V tom okamihu mi nenapadlo, že to dotiahneme až sem, ale to bol presne náš začiatok.
Čo, ak to nevyjde?
Odvtedy ubehlo už takmer desať rokov. Keď sa spätne pozriete na doterajšiu kariéru, ktoré okamihy boli ešte zlomové?
Najťažšie bolo asi vydanie prvého albumu. Pred jeho vydaním sme totiž boli v ťažkom mínuse – aj ja, aj Tomáš Gajlík, dnes už môj priateľ, producent a manažér v jednej osobe. Rozmýšľali sme nad tým, že ak to nevyjde, budeme musieť na nejaký čas odísť do zahraničia a zarobiť si peniaze. Chceli sme ísť niekam, kde je ľahšie uživiť sa hudbou, aby sme mohli dotovať našu kreatívnu prácu na Slovensku. Už sme k tomu mali nafotené fotky a natočené promo video pre zahraničnú agentúru.
Z pódia oslovuje nielen mladú generáciu. Foto: Michal Baranovič
S týmto nastavením sme vydávali Feminu, môj prvý album. Vtedy vyšiel v náklade päťsto kusov. Hovorili sme si, že keď sa ich predá tristo a dvesto nám zostane na sklade, bude to fajn. Ešte v ten deň nám volali, že musíme dať dorobiť ďalšie cédečka. Boli sme v šoku… Presne si pamätám, ako rýchlo to rástlo – tisíc, dvetisíc… A ja som bola neuveriteľne šťastná, pretože som vedela, že nemusíme nikam ísť. Dostala som príležitosť zostať tu a pokúsiť sa živiť vlastnou tvorbou.
A potom?
Za deväťsto eur som si kúpila svoje prvé auto, Renault Clio. Bol to úplný „šrot“, ale veľmi som sa z neho tešila. Dovtedy som sa na všetky natáčania vláčila z Trnavy do Bratislavy vlakom, ovešaná veľkými taškami. Vďaka autu som konečne mohla chodiť všade, kam som potrebovala. Bolo to prvý raz, keď som si kúpila niečo „veľké“ vďaka príjmom z hudby. Ale vôbec som sa nezastavovala, potom sme každý rok vydali nový album. Za osem rokov sme natočili a vydali viac ako šesťdesiat klipov.
Sima a jej Femina
Čo by ste odporučili mladým ľuďom, ktorí túžia po podobnej kariére?
Na nič sa nehrať, byť autentický a intenzívne na sebe pracovať, lebo iba vďaka tomu môže byť človek podľa mňa v hudobnom biznise dlhodobo úspešný. Okrem toho by si určite od nikoho nemali pýtať povolenie. Aj mne dnes píše veľa ľudí v štýle: „Zložil/a som pesničku. Čo si o nej myslíš? Mal/a by som ju dať von?“
To je podľa mňa zle. Človek musí byť sám v sebe presvedčený, že to, čo robí, je správne a chce to robiť. Niektorí sa ma pýtajú, či si myslím, že majú talent, aby mohli spievať. Ja hovorím: keď chceš spievať, skrátka spievaj a nikoho sa nepýtaj, či to máš robiť.
Kritici sa nájdu vždy. Keď sme Feminu pustili jednému veľkému vydavateľstvu, povedali, že to nie je zlé, ale nevedia, či sa to uchytí… V skutočnosti vtedy ten album úplne rozbil hudobnú scénu na Slovensku. Bol to „ženský prevrat“, v ktorom sa mnohé ženy našli. To som však vtedy nečakala ani ja.
Sima sa o svoju armádu stará a je jej na blízku. Foto: Peter Choreň
Keď som ten album písala, pretavila som doň iba moju vlastnú potrebu vykričať sa svetu k niektorým témam, ktoré ma vtedy štvali. Zahrnula som tam všetko, čo ma iritovalo, zaujímalo aj čo som milovala. Môj priateľ spontánne vymyslel, že by sa ten album mal volať Femina. Až potom, keď mi naň ľudia začali písať reakcie, uvedomila som si, čo som vlastne vytvorila. Z každého albumu sa potom v priemere predalo šesťtisíc kusov. V čase streamingu je to dobré číslo.
Krásna podľa seba
V skladbách napríklad povzbudzujete ženy, že nepotrebujú FaceTune a iné vylepšenia svojho vzhľadu. Na druhej strane sa však vy sama prezentujete extravagantným imidžom, do ktorého veľa investujete. Nevnímate to trochu ako protirečenie?
Chápem, čo tým myslíte, no poviem niečo, s čím mnoho ľudí nebude súhlasiť a mnoho možno áno. Neuznávam totiž, keď niekto povie, že žena je krajšia prirodzená. Čo to znamená? Pre mňa je prirodzené mať takéto dlhé nechty, mať na nich nalepených milión vecí, mať každý týždeň iné vlasy a umelé mihalnice. Cítim sa tak dobre. Nosím ich desať rokov a som na to zvyknutá.
Pointou mojich skladieb a toho, čo sa snažím odovzdať ľuďom, nie je to, že by sme sa mali všetky odlíčiť a chodiť tak, ako nás Boh stvoril, lebo všetky sme krásne. Podľa mňa by sa každá žena mala upraviť tak, aby sa cítila dobre. To je to najdôležitejšie.
Na nič sa nehrať, byť autentický a intenzívne na sebe pracovať, lebo iba vďaka tomu môže byť človek podľa mňa v hudobnom biznise dlhodobo úspešný.
Simona Sima Hégerová
Je totiž veľmi veľa žien, ktoré sa síce nalíčia, upravia, oblečú a aj tak sa necítia krásne. Mejkap podľa mňa nie je iba na zakrytie nedokonalostí, je to spôsob sebavyjadrenia. Na livestreamoch som často odlíčená, v pyžame alebo v starom tričku a s vlasmi v gumičke – aj keď viem, že ma tam uvidia tisíce ľudí. Zároveň som však rada, keď sa na šou môžem nahodiť, lebo to jednoducho chcem. Mám veľa podôb a všetky tie podoby sú pre mňa prirodzené.
V čom ste podľa vás pre fanúšikov výnimočná?
Myslím si, že je to súhra viacerých vecí. Uvedomujem si, že každý človek na tejto planéte má svoje problémy, no tie sú v konečnom dôsledku vo väčšine prípadov veľmi podobné. Život je kolobeh situácií a starostí, ktoré sa v trochu upravenej podobe stále opakujú, a ľudí láka, keď to niekto pomenuje a zhudobní.
Silný hlas
Cítite sa byť hlasom dnešnej mladej generácie, lepšie povedané svojich fanúšikov?
To je silná otázka. Necítim sa ako niekto, kto by mal zastupovať všetkých, ale určite platí, že bez problémov vždy hovorím, čo si myslím – prostredníctvom textov, popisov na sociálnych sieťach aj v odpovediach na otázky v livestreame. Moje slová sú autentické, tak ak sa v nich niekto nájde, beriem to tak, že keďže mám určitý dosah a vplyv, môžem tieto myšlienky dostať aj k ďalším ľuďom. V skutočnosti sme v tom aj tak spolu.
Beriete dosah a vplyv do istej miery aj ako zodpovednosť voči fanúšikom?
Určite chcem svojich fanúšikov ovplyvňovať pozitívne, no to z môjho pohľadu niekedy znamená povedať aj niečo negatívne. Napríklad v otázke šikany alebo „hejtu“ na internete. Nie som zástankyňou názorov, že by ľudia k sebe mali byť vždy iba dobrí a nehádali sa. Skôr si myslím, že keď ťa niekto šikanuje, mal by si sa vedieť brániť a možno mu to aj nejako vrátiť, aby vedel, aké to je a prestal sa tak správať – nastaviť mu zrkadlo.
Aj keby možno nemusela, stále chodí na hodiny spevu – chce byť najlepšou verziou seba. Foto: Slavo Visuals
Možno by som teraz mala povedať, že by sme k sebe mali byť dobrí a neubližovať si, lebo by sa to hodilo, no ja radšej poviem, čo si myslím, aj keď viem, že s tým mnohí nebudú súhlasiť. Aj veľa známych ľudí povie, že hejt netreba riešiť, že je to zbytočne negativistické. Ja si to nemyslím. Pokiaľ budeme pred hejtom zatvárať oči, bude ďalej platiť, že dobro je vždy tichšie ako zlo. Ale kto si z môjho názoru čo vezme, je, samozrejme, na ňom.
„Normálna práca“
V speváckych a tanečných súťažiach ste začínali už ako desaťročná. Mnohé detské hviezdy hovoria, že v škole zažili šikanu. Aká je vaša skúsenosť?
Nemôžem povedať, že by ma šikanovali za to, že som chcela spievať. Vtedy som ešte nebola taká úspešná, že by ich k tomu motivovala závisť. Keď som potom bola v Hlase Česko Slovenska, mala som viac problémov s učiteľmi ako so spolužiakmi. Veľa hodín som preto vymeškala a niektorí mi to vyčítali. Hovorili mi, že som sa do súťaže prihlásila zbytočne a že škola má byť vždy prvoradá… Brali to tak, že sa iba zabávam.
Keď som napríklad potrebovala skôr odísť z posledných dvoch hodín telesnej, aby som stihla vystúpenie, viackrát ma nepustili. Nechcem tým povedať, že škola nie je dôležitá, ale v tom, čo robím, sa dnes dokážem uživiť aj bez vysokoškolského titulu.
S odstupom času však ich prístup vnímam pozitívne, bol to pre mňa ďalší hnací motor. Keď som niekomu v detstve povedala, že raz budem speváčka, každý mi povedal: „Ale vieš, mala by si si nájsť nejakú normálnu prácu, lebo týmto sa poriadne neuživíš. To nie je iba tak.“ To ma len ďalej naštartovalo.
Sima na koncerte. Foto: Peter Choreň
Hovorili sme o predaji cédečiek, no na Spotify patríte s takmer 380-tisíc vypočutiami mesačne k najpočúvanejším slovenským interpretom, so 454-tisíc odberateľmi a niekoľkomiliónovými vypočutiami sa vám veľmi dobre darí aj na YouTube. Ako ziskový je pre vás streaming?
Mám podpísanú distribučnú zmluvu s Warner Music Group. Nie sú priamo moje vydavateľstvo, ale zabezpečujú mi distribúciu pre všetky streamy – Spotify, Deezer, Google Play, Tidal, ale aj TikTok a Instagram. Na YouTube zisk veľmi závisí od toho, koľko človek vydáva. Príjmy z digitálnych platforiem mi vyplácajú kvartálne. Je to 30- až 40-tisíc eur za kvartál.
Úspech ako zadosťučinenie
A čo koncertovanie?
To je ťažšie vyčísliť, koncerty sme nikdy súhrnne nezrátavali. V poslednom období sa snažíme organizovať si ich viac sami. Keď však koncertujem na objednávku, cena sa pohybuje na úrovni 5- až 6-tisíc eur. Vrátane charitatívnych a firemných akcií ročne odohrám osemdesiat až sto koncertov po celom Slovensku a Česku.
Chvalabohu, že nám Česi rozumejú. Ak by som mohla koncertovať iba na Slovensku, za mesiac by som mala obehnuté všetky mestá a už by sme nemali čo robiť. A čo sa týka turné, máme svoj tím – štyri tanečníčky a DJ-a.
Okrem toho s nami chodí aj Tomáš Gajlík ako hlavný manažér, potom mám ešte booking manažérku, šoféra, zvukára. To je tím deviatich ľudí. Na turné, ktoré sa začalo vo februári (Bejby tour on heels, pozn. red.), so mnou chodí ešte dizajnér Lukáš Krnáč a Dominika, ktorá sa stará o môj vlasový styling. Mám aj asistenta Dominika, ktorý mi natáča videá zo zákulisia výroby klipov a koncertov.
V počúvanosti na streamovacích platformách nechávate za sebou aj zvučné šoubiznisové mená ako Dara Rolins, Tina, IMT Smile či Desmod, ktoré sú na scéne násobne dlhšie ako vy. Aký je to pocit?
Nikdy som to nemala tak, že by som chcela niekoho predbehnúť alebo zhodiť. Skôr som chcela byť toho súčasťou, aby som mohla robiť to, čo ma baví. Ale jasné, že keď sa teraz pozriem na čísla počúvanosti, je to krásne. Je to pre mňa veľké zadosťučinenie za všetku tú drinu a za všetko, čo do muziky investujem.
Pokračovanie rozhovoru nájdete v májovom vydaní Forbesu.
V rozhovore pre májové vydanie magazínu Forbes sa ďalej dočítate:
- Ako sa jej podarilo presadiť v reperskom svete, v silne maskulínnom prostredí?
- Ako sa dostala do Spotify Eqaul, vďaka čomu bola jej tvár aj na The Times Square v New Yorku?
- Do akej spolupráce by nikdy nešla?
- Čo prezradila o svojej pripravovanej značke parfumov?
- Prečo bolo pre ňu dôležité osobne sa prihlásiť k skúsenosti so sexuálnym zneužívaním?
- Ako pracuje s osobnou značkou?
