Natália Centková, projektová manažérka Kina Úsmev pre inklúziu a členka tohtoročného výberu Forbes 30 pod 30, hovorí o bariérach, proti ktorým kino stojí, ale aj o tom, ako sa im darí inšpirovať ďalšie kultúrne inštitúcie.
V košickom Kine Úsmev Natália spolu so svojím tímom organizuje šesť špeciálnych cyklov premietaní pre marginalizované skupiny.
„Máme blind-friendly cyklus pre nevidiacich a slabozrakých, deaf-friendly pre nepočujúcich a nedoslýchavých, autism-friendly pre deti s poruchou autistického spektra, dementia-friendly pre ľudí s kognitívnymi poruchami, senior-friendly pre ľudí vo vyššom veku a baby-friendly pre rodičov s novorodencami,“ spresňuje.
Pri blind-friendly cykle kino na vlastné náklady k filmom pridáva audiokomentár, k deaf-friendly premietaniam dopĺňa titulky pre nepočujcúcich a v sálach je nainštalovaná indukčná slučka, ktorá prenáša zvuk z filmov priamo do načúvacích prístrojov návštevníkov.
Pri autism-friendly premietaniach sú do sály celý čas otvorené dvere a hostia sa po nej môžu slobodne pohybovať, rozprávať aj kričať. Seniori a rodiny s malými deťmi zasa oceňujú skoršie premietacie časy. Cieľom je vytvoriť inkluzívne kino alebo bezpečné miesto pre filmové zážitky dostupné pre všetkých.
Kultúra pre všetkých
Väčšina týchto cyklov má premietania pravidelne – raz alebo dvakrát mesačne. Podľa Natálie Centkovej tomu musia prispôsobiť celý organizačný proces.
„Snažíme sa čo najcitlivejšie pristupovať k potrebám našich návštevníkov. Absolvovali sme na to aj sériu špeciálnych školení,“ hovorí.
„Pozvánky napríklad prekladáme do slovenského posunkového jazyka, robíme kontrastné plagáty s QR kódmi. Týka sa to však aj toho, ako komunikuje náš personál.“
Členka aktuálneho výberu Forbes 30 pod 30 okrem toho zdôrazňuje, že nie každý film sa na takéto špeciálne premietanie hodí. Pri dementia-friendly cykle je napríklad dôležité, aby boli filmy naviazané na aktuálne ročné obdobie, aby sa návštevníci dokázali identifikovať s tým, čo sa v kinosále deje.
Rebríček 30 pod 30 je plný inšpirácie. Foto: Pasha Borsai
„Sú to najmä muzikály, komédie a väčšinou aj staršie tituly, ktoré týmto ľuďom pripomenú ich spomienky z detstva. Tieto filmy premietame doobeda o desiatej, a teda v čase, kedy sú ich kognitívne schopnosti zvýšené. Počas týchto premietaní zakrývame v priestore zrkadlá, ktoré pre nich môžu byť stresujúce,“ vysvetľuje Natália Centková.
Našimi aktivitami chceme tlačiť na to, aby sa proces sprístupňovania začal meniť zhora. Je totiž oveľa jednoduchšie, ak distribútor jednorazovo zaplatí poplatok za výrobu audiokomentára či titulkov a ďalej ho distribuuje za malý príplatok – 10 až 20 eur k právam, ako keď to robíme my, bez možnosti ho ďalej distribuovať.
Natália Centková
Do cyklu autism-friendly zasa vyberajú animované filmy, v ktorých nie sú prudké zvukové ani obrazové zmeny.
V cykle baby-friendly zasa nesprístupňujú detské filmy, ale tie pre dospelých, z aktuálnej distribučnej ponuky. V sále je však aj priestor, v ktorom sa deti môžu hrať, aby mali rodičia možnosť si film užiť.
Na vlastné náklady
S ohľadom na situáciu cieľovej skupiny týchto cyklov stanovili aj cenu premietaní. Vstupné na ne je podstatne znížené oproti ostatným premietaniam v košickom artovom kine.
„Granty tvoria veľký zdroj našich financií. Financovať naše kultúrne činnosti nám ale pomáha aj to, že máme kaviareň. Mnohí z našich návštevníkov idú iba do kaviarne, nie do kina a práve to sa snažíme zmeniť. Dlhodobo sme naše premietania robili zadarmo, aby sme si vybudovali aspoň základné publikum,“ hovorí Natália Centková a dodáva, že týmito tržbami sa dnes snažia pokryť náklady na distribučné práva a z časti aj výrobu audio komentára či titulkov pre nepočujúcich.
„Distribútori na Slovensku nie sú povinní audio komentár a titulky vyrobiť a v drvivej väčšine prípadov to ani nerobia. My v Kine Úsmev si ich preto dávame vyrábať na vlastné náklady. Doteraz sme týmto spôsobom sprístupnili už 30 titulov,“ vysvetľuje. Náklady na ne sa pri jednom filme pohybujú medzi 300 a 400 eurami.
Foto: archív Kina Úsmev
Snahou Kina Úsmev tiež je, aby tieto náklady postupne prešli práve na filmové distribučné firmy.
„Našimi aktivitami chceme tlačiť na to, aby sa tento proces sprístupňovania začal meniť zhora. Je totiž oveľa jednoduchšie, ak distribútor jednorazovo zaplatí poplatok za výrobu audio komentára a titulkov a ďalej ho distribuuje za malý príplatok – 10 až 20 eur k právam, ako keď to robíme my, bez možnosti ho ďalej distribuovať. Mohli by sme to robiť, ale dnes to robíme iba ad hoc. Nie je to biznis model pre kino, ale pre distribútora,“ vysvetľuje.
„Tieto diskusie sme už začali. Ďalší krok potom je štátne ukotvenie. Že by bolo štátom určené, aký podiel filmov musí byť dostupný aj s hlasovým komentovaním, alebo s titulkami. Podobne, ako je napríklad pri detských filmoch dnes povinný dabing. Každá zmena musí niekde začať a toto je začiatok tejto,“ hovorí.
Potenciál nového publika
Pri inkluzívnom programe už dnes spolupracujú aj s islandským kinom Bíó Paradís a kinom v Hradci Králové Bio Central. Inšpirovať k inkluzívnejšiemu prístupu sa im podarilo aj ďalšie kultúrne inštitúcie v Košiciach ako Východoslovenská galéria či Tabačka Kulturfabrik.
„Pracujeme na príprave tréningového programu pre kinárov, kultúrnych a kreatívnych pracovníkov. Naše aktivity totiž nekončia kinami. Chceli by sme ho navrhnúť čo najuniverzálnejšie – zamestnanci tak získajú školenie na to, ako sprístupňovať program, komunikáciu a priestor. A zároveň im ukážeme a motivujeme ich, že za ťažkou a permanentnou prácou stojí aj veľký potenciál nového publika,“ hovorí členka výberu Forbes 30 pod 30.
Foto: Ctibor Kočiš
„Takto by sme chceli budovať komunity po celej Európe. Po pandémii totiž do kín, kultúrnych a kreatívnych centier chodí vo všeobecnosti menej ľudí. A práve tieto aktivity majú obrovský potenciál osloviť publikum, ktoré má bežne limitované možnosti prístupu ku kultúrnym zážitkom. Od roku 2019 sme vďaka tomu získali vyše 5 500 nových divákov. Môže to byť taktiež začiatkom pozitívnej zmeny v okolí a v komunite, keďže vďaka projekciám informujeme majoritné publikum o potrebách zraniteľných skupín, čo podporuje toleranciu, vzájomný rešpekt a búranie predsudkov a negatívnych stereotypov.“
Natália Centková dodáva, že vďaka inkluzívnemu programu pre marginalizované skupiny je celý tím Kina Úsmev citlivejší.
„Výsledkom celej našej iniciatívy je, že oveľa citlivejšie a empatickejšie pristupujeme k sebe navzájom a aj k našim návštevníkom. Ak by všetky oddelenia nemali také skvelé vzťahy a spoluprácu, nemohli by sme robiť to, čo robíme a mať dopad,“ hovorí a dodáva, že práve scitlivenie spoločnosti je to, čo by svojimi aktivitami chceli perspektívne dosiahnuť.
Filmy sú totiž historicky najdostupnejšou formou umenia a kamenné kiná sú miesta, na ktorých sa prirodzene stretávajú rôzne komunity. Sú preto ideálnym začiatkom pre spoločenskú zmenu.
Dva svety
Keď sa dnes dvadsaťdeväťročná Natália Centková rozhodla pre štúdium medzinárodného a európskeho práva v Holandsku, myslela si, že to bude iba „krátka zastávka“.
Jej vášňou bol totiž odjakživa film. Aj vďaka skúsenostiam z Holandska sa jej však tieto dva svety podarilo spojiť. Zo Slovenska však odišla už počas strednej školy, ktorú dokončila v Anglicku.
„Začala som sa tam stretávať s rôznymi kultúrami, menšinami a aj pohľadmi na rôzne témy. To bol pre mňa počiatok uvedomenia si, že svet sa nekončí tam, kde som si myslela, že sa končí,“ hovorí.
Pozrite si rebríček Forbes 30 pod 30 2024. Foto: Pasha Borsai
Popri stáži v ľudskoprávnej organizácii The Hague Institute for Innovation of Law sa začala dobrovoľnícky angažovať aj pre Amnesty International.
„Tam som mala možnosť zúčastniť sa miestneho filmového festivalu, ktorý sa venuje ľudským právam. Obdoba na Slovensku je festival Jeden svet. Vtedy som si povedala, že to je presne to, čo chcem robiť. Cez film budovať povedomie o ľudských právach, vzdelávať a vytvárať priestor pre diskusiu,“ hovorí.
Inšpirujú ďalších
Do Kina Úsmev sa dostala pred viac ako tromi rokmi, keď po návrate na Slovensko z vlastnej iniciatívy organizovala festival Jeden svet v Košiciach.
„Tam som stretla ľudí s podobným pohľadom aj prístupom a veľmi mi to pomohlo. Po návrate mi totiž práve toto veľmi chýbalo. Zdieľali sme vášeň k tomu, ako film dokáže spájať,“ vysvetľuje.
Aj košický Jeden svet organizovali práve v artovom Kine Úsmev. Keď potom jeho spoluzakladateľka a projektová manažérka pre inklúziu Barbora Andor Tóthová odchádzala na materskú, Natália vedela, že to je presne to, čomu by sa chcela venovať.
Foto: Palko Matia
So zámerom inšpirovať ďalšie kultúrne inštitúcie sa teraz Natália Centková prihlásila aj do programu Comunity Solutions v USA.
„Jednotlivec sa tam hlási s komunitným projektom, ktorý chce rozvíjať. Ja som si vybrala naše inkluzívne aktivity a navrhla som práve model tréningového plánu pre iné organizácie, ktorý chceme zaviesť. Vybrali ma spomedzi 11-tisíc uchádzačov z celého sveta. Každý rok vyberú 70. Už som sa na neho raz hlásila, ale vybrali ma až na druhý pokus, keď mal môj projekt celistvejšie kontúry“ hovorí.
Pri otázke, či neuvažovala nad stabilným životom v zahraničí, sa členka výberu Forbes 30 pod 30 zasmeje a dodá, že túto možnosť ešte stále celkom nezavrhla.
„Rada by som žila v tolerantnejšom prostredí, ale verím, že je to iba proces. Každá krajina má nejakú históriu a musí si prejsť rôznymi obdobiami,“ hovorí.
„V Európe sa inklúzii v kinách venuje veľa skvelých iniciatív. Beriem to tak, že keďže na Slovensku je takýchto aktivít menej, je tu oveľa väčší potenciál inovovať a prispieť k hmatateľnej zmene,“ uzatvára.
