Najdlhšie drevené mólo na svete a raj pre hipsterov. Čo navštíviť v poľskom Trojmestí?

Gdansk. Gdyňa. Sopot. Poľské Trojmestie spája neskonalá schopnosť povstať z popola, prispôsobiť sa dobe a vyťažiť z nej čo najviac. Bolo to tak v minulosti a rastúci zástup turistov v týchto troch odlišných mestách môže potvrdiť, že je tomu tak aj dnes.

Ak existuje jedinečná poľská vlastnosť, tak je to určite schopnosť „reinventovať sa“. Dokazuje to aj príbeh poľského Trojmestia, bohatého trojuholníka, ktorý tvoria tak veľmi odlišné mestá, ako sa len dá: históriou presýtený i bombardovaný Gdansk, okázalý Sopot, ktorý zostal druhou svetovou vojnou takmer nedotknutý, a industriálne mesto Gdyňa.

To sa pre Poliakov stalo synonymom vzkriesenia poľských nádejí na prístup k moru, ktoré boli po vojne na dlhé obdobie zahatané. Ale pekne po poriadku.

Mesto, ktoré vstalo z popola

„Pozrite sa, nič z tohto tu ešte pred šiestimi rokmi nebolo!“ vyhlási náš sprievodca Sebastián, rodák z poľského Trojmestia, stojac na promenáde Dlhého nábrežia v centre Gdanska pri pohľade na rad budov pripomínajúcich architektúru typickú pre hanzovné mestečká.

„Nič z toho nie je pôvodné, iba zopár tehál, ktoré zakomponovali do výstavby, inak všetko vybudovali odznova,“ pokračuje s hrdosťou, ktorú bežne sprievodcovia venujú historickým monumentom a nie budovám postaveným v roku 2018. Ibaže práve toto je novodobá história, ktorú centrum poľského Gdanska teraz píše.

Múzeum Gdańska – Dwor Artusa. Foto: Dariusz Kula

Je to príbeh jedného z najbohatších miest v Európe s vyše tisícročnou históriou, ktoré vystriedalo mnoho mien i majiteľov – od poľského Gdansku, z ktorého sa koncom 18. storočia stal nemecký Danzig, cez Napoleonom vyhlásené prvé slobodné mesto Gdansk až po prevažne Nemcami obývané mesto, kde sa začala druhá svetová vojna tým, že Hitler zaútočil na prístav Westerplatte.

Mesto prežilo bombardovanie Nemcov, plienenie Červenej armády, na niekoľko rokov „zaspalo“ zmietané tragédiami počas a po druhej svetovej vojne, čo dnes pripomína architektonicky dokonale premyslené a taktiež novovybudované multimediálne Múzeum druhej svetovej vojny.

Gdansk sa v osemdesiatych rokoch 20. storočia tiež stal centrom boja poľských robotníkov proti komunistickému režimu, čím dal vzniknúť hnutiu Solidarita Lecha Walesu, prvého demokraticky zvoleného prezidenta v postkomunistickom Poľsku.

Posledné desaťročia sa takmer polmiliónový Gdansk prebúdza do podoby kozmopolitnej metropoly, ktorá láka nielen históriou, ale aj modernou gastronómiou s michelinskými ambíciami či kultúrou, za ktorou sa sem zbiehajú mladí z celého okolia.

Keď sa prechádzame po promenáde na Obilnom ostrove vybudovanej okolo rieky Motlawa, ktorá pretína centrum mesta, je ťažké uveriť, že iba pred pár rokmi to boli ruiny. Sú prvé letné dni, pofukuje teplý vánok a korzo sa začína zapĺňať miestnymi aj turistami, ktorí obsadzujú kaviarne a reštaurácie s výhľadom na druhý breh rieky, kde v rezkom tempe prebiehajú ďalšie stavebné práce.

Tie pripravujú podobnú promenádu, ktorú mesto otvorí už o pár mesiacov. Bude sa vinúť popri ďalších monumentoch, ktoré sú pre toto mesto typické: od Zelenej brány, ktorá bola kedysi pokrytá morskými riasami (preto ten názov, hoci dnes nemá jej oranžovohnedá tehla s touto farbou nič spoločné), až po najväčší drevený žeriav v Európe, ktorý od 15. storočia slúžil na prekladanie morského nákladu s kapacitou až štyri tony a dnes v ňom sídli Národné námorné múzeum. Z jedného brehu na druhý sa dá prechádzať malým otočným mostom, ktorý vedie ponad Motlawu.

„Celé mesto bolo takmer z deväťdesiatich percent zničené a ostrov s promenádou, kde sa nachádzame dnes, bol iba ruinou, kam sme sa ako mladí chodili s plechovkami piva pozerať na rieku a sedeli sme na rozvalinách. Do rúk to chytil jeden miestny podnikateľ Nowak, ktorý tu vlastní viacero fabrík na spracované mäso a klobásy. Dohodol sa s mestom, že výstavbu zafinancuje, neskôr na to zohnal ďalších investorov,“ opisuje Sebastián a naráža tým na poľského developera Wojciecha Ciurzyńskieho a belgickú developerskú skupinu Inmobel.

Počas šiestich rokov sa im podarilo na brehu Motlawy nanovo prebudovať známy Obilný ostrov, vytvoriť priestor pre luxusný hotel Radison, vyše 560 apartmánov, konferenčné a obchodné priestory… a to všetko v modernom šate, avšak pri zachovaní tradičnej hanzovnej architektúry. Náš sprievodca dopĺňa, že veľkú časť postavili práve ukrajinskí utečenci, ktorí sa v meste po vypuknutí vojny zamestnali na stavbách.

Kráľovská prechádzka

Za zmienku stojí aj centrum mesta od hlavnej vstupnej brány Porta Alta cez Barbakan až k Dlhej ulici so Zlatou bránou. Tá vedie až k spomínanej Zelenej bráne a následne k Zelenému mostu, pričom táto trasa je celé storočia známa ako Kráľovská cesta. Dodnes je považovaná za jednu z najkrajších peších ulíc v celej Európe.

Počas pochôdzky zazrie návštevník na pár metroch všetko: Neptúnovú fontánu, ktorú počas druhej svetovej vojny ukrývali pôvodní obyvatelia mesta na vidieku pred armádnym besnením a ktorá dnes stojí späť na svojom mieste pred Artušovým dvorom, niekdajším centrom spoločenského života a smotánky v meste.

Pár úzkych uličiek stačí na to, aby sa návštevník zatúlal na Mariacku ulicu, najkrajšiu časť Gdanska, kde terasovité vchody do úzkych domov lemujú kamenné sochy a chrliče a kde aj dnes, podobne ako v minulosti, sídlia prevažne šperkári a obchodníci, ktorí predávajú suveníry z baltského jantáru. Na tomto mieste človek netuší, či sa nachádza v starej londýnskej štvrti alebo na severe Poľska.

Odtiaľ je to už len na skok od Mariánskej baziliky, veľkolepej gotickej katedrály zo 14. storočia, ktorá je jedným z najväčších murovaných kostolov na svete a ktorá pojme až 25-tisíc návštevníkov. Jej najväčším klenotom sú astronomické hodiny z roku 1470, netradične umiestnené v jej vnútornej časti, ktoré boli svojho času najväčšími v celej Európe. Viaže sa k nim rovnaká legenda ako k pražskému orloju, a teda že ich strojcu Hansa Duringera oslepili, aby nedokázal svoje majstrovstvo už nikdy zopakovať.

Úsmevným prienikom „starého“ a „moderného“ je elektronický terminál v zadnej lodi baziliky, ktorý po načítaní QR kódu umožní návštevníkom prispieť na jej obnovu bezhotovostnou platbou. Ako sme už načrtli v úvode, schopnosť prispôsobiť sa presakuje každou škárou tohto mesta. A niekedy aj vedomé zvolenie si, čo ešte zachraňovať a čo už nie. Dôkazom toho je Dlhá ulica tesne za bránami mesta, ktorá je priesečníkom medzi tými ulicami, ktoré miestni po druhej svetovej vojne s veľkou vervou vlastnými rukami zrekonštruovali (tehly na výstavbu námestia nosili až zo Štetína), a tými, ktoré zostali „ošumelé“.

Zlatá voda

Pristavme sa ešte pri Neptúnovej fontáne, rokokovom sochárskom diele zo 17. storočia, ktoré znázorňuje pevné puto medzi morom a mestom Gdansk. Vyobrazuje rímskeho boha Neptúna s trojzubcom v rukách, ktorému van den Blocke prepožičal tvár cisára Marka Aurélia a ktorému sa pri nohách vlnia morské príšery.

Podľa legendy vytvoril Neptún známy lokálny bylinný likér „Goldwasser“. Miestni ten príbeh poznajú veľmi dobre. Neptún sa totiž mal na zámožných obyvateľov mesta nahnevať za to, že neustále hádzali do fontány zlaté mince, ktoré rozsekal svojím trojzubcom. Zlato sa tak rozpadlo na kúsky, čím vznikli zlaté lupene, ktoré sú pre tento silný likér typické dodnes.

Goldwasser, čiže v preklade Zlatá voda, sa v meste vyrába od roku 1598 a skutočne obsahovala 23-karátové zlato, pričom to bol nápoj bohatých, ktorý si obľúbil aj ruský cár Peter Veľký a cárovná Katarína Veľká.

Poliaci prišli tesne po prvej svetovej vojne o ochrannú známku na tento sladký, ale silný likér, keďže likérka Der Lachs zu Danzig presunula výrobu do Nemecka, naďalej však tento nápoj v Gdansku vyrába iná firma, ibaže už pod lokálnym názvom, pričom sa hrdí, že oproti nemeckej verzii má „o karát navyše“. Podobne ako v pôvodnej receptúre v ňom cítiť borievku, levanduľu, tymián, škoricu, klinčeky, kardamóm aj koriander.

Zlatá voda je však aj narážkou na bohatstvo, ktoré tomuto mestu priniesla blízkosť mora. Ani nie desať kilometrov od centra mesta sa nachádzajú lodenice, ktoré boli kedysi jedným z najvýznamnejších európskych prístavov a pracovalo tam viac ako 40-tisíc ľudí. Gdanské lodenice sú aj dnes významným zamestnávateľom v Pomoranskom regióne, v ktorých sa ručne budujú niektoré z tých najluxusnejších jácht známych z Monte Carla, ale aj veterné stožiare a turbíny do celej krajiny. Nečakane sa lodenice stali aj centrom alternatívnej kultúry, kde počas leta zavítajú tisícky miestnych.

Počas posledných pár rokov tu vyrástol komunitný projekt 100cznia, v rámci ktorého sa konajú koncertné vystúpenia, filmové premietania, výstavy pouličného umenia, swapy oblečenia či rôzne workshopy, a to všetko za prítomnosti desiatok streetfoodov a barov. Celý projekt je vybudovaný priamo v centre historickej lodenice z množstva recyklovaných nákladných kontajnerov, ktoré spájajú komplex viacerých miestností s indoorovým basketbalovým ihriskom alebo vlakovým vozňom, čo ešte viac podčiarkuje industriálnosť tohto miesta.

Práve v čase, keď tadiaľ prechádzame, otvára 100cznia svoje brány koncertom poľského rapera Łona. Stovky mladých stoja v dlhom rade vinúcom sa pozdĺž lodenice a pomaly sa posúvajú vpred, aby si užili predĺžený víkend začiatkom mája, ktorým Poliaci štartujú letnú sezónu.

Chute Gdanska

Pokiaľ by ste po návšteve lodeníc dostali chuť na pivo, tak môžete vyskúšať poľskú klasiku Jopenbier („piwo jopejskie“), ktoré sa v minulosti vďaka svojej sirupovej konzistencii pridávalo aj do polievok či omáčok. Niektorí si ním vraj „priostrovali“ aj bežné pivo, keďže bolo skutočne silné, iní ho používali ako domáci liek na tráviace ťažkosti.

Nečudo, veď pivo samotné kvasí takmer rok v otvorenej nádobe a je fermentované na trikrát. Aj vďaka tomu má výraznú chuť po pripálených čerešniach podobnú portskému vínu.

Blízko sa nachádza aj reštaurácia Eliksir postavená v priestoroch bývalej kasárne, ktorá je okrem svojej vychýrenej kuchyne výnimočná aj párovaním degustačného menu s kokteilmi, a tiež vínny bar Mielźyński, ktorý sa nachádza v budove bývalej požiarnej stanice.

Oba podniky ponúkajú dokonalý kulinársky zážitok a ako majitelia zhodne priznávajú, skôr cielia na užšiu skupinu miestnych, ktorí sa budú vracať opakovane.

Paweł Wątor, majiteľ reštaurácie Eliksir, ktorá ponúka vyše štyristo rôznych druhov alkoholu a na konte má viacero ocenení ako jedna z najlepších reštaurácií a barov v celom Poľsku, nám nadšene vysvetľuje, ako sa snaží aj svojou reštauráciou a individuálnym prístupom, ktorý garantuje aj osobnú konzultáciu chutí a potravinových intolerancií pri rezervácii stola, oživiť okrajové časti Gdanska neďaleko lodeníc.

Pre návštevníkov, ktorí vyhľadávajú miesta, kde sa to nehemží turistami a kde nadobudnú autentický zážitok z poľskej kuchyne s moderným twistom, je to tá pravá voľba. Bližšie k turistickému centru na brehu rieky Motlawa sa zas nachádza reštaurácia White Marlin s bohatým romantickým interiérom, prémiovou vínnou ponukou a kuchyňou, ktorá taktiež ašpiruje na michelinskú hviezdu, na ktorú región poľského Trojmestia ešte len čaká.

Prvotriedne gdanské reštaurácie, ktoré navštevujeme, majú spoločnú aj ďalšiu výraznú črtu: majiteľov a šéfkuchárov, ktorí sa do Poľska vrátili po rokoch strávených priúčaním sa špičkovej gastronómii v Londýne, Osle či v Štokholme.

Zo zahraničia si priniesli silnú víziu, ako by mala moderná poľská kuchyňu fungovať (áno, stále v nej má výsostné postavenie kôpor na mnoho spôsobov ako súčasť azda každého jedla), ale aj dril a schopnosti pretaviť ju do reality.

Gdansk sa v roku 2018 zaradil medzi top päť destinácií na vzostupe podľa portálu Tripadvisor a takisto patrí medzi víťazov súťaže Európska destinácia roku 2017. Bezpochyby sa aj vďaka tomu počet návštevníkov Gdanska vyšplhal tesne pred pandémiou na takmer štyri milióny turistov a hoci po vypuknutí vojny na Ukrajine poklesol príliv ruských dovolenkárov, značne to kompenzuje zhruba milión Švédov, ktorí hromadne využívajú trajekty na krátke dovolenky, a medziročne narastá aj počet návštevníkov z Lotyšska, Litvy či Česka.

Námorné útočisko

Iba pár kilometrov za Gdanskom sa nachádza jeho mladší brat, mestečko Gdyňa, ktoré v jeho tieni vyrástlo z malej rybárskej osady na veľký prístav, v ktorom sa po prvej svetovej vojne sústredil všetok poľský námorný obchod. Na základe Versaillskej zmluvy totiž Poliaci stratili prístup k moru, s výnimkou 140-kilomerového úseku, ktorý sa rozhodli využiť naplno: za dvadsať rokov tu vybudovali najväčší prístav v celom Pobaltí.

Po pár rokoch sa v počte prepraveného nákladu vyrovnala Gdyňa starobylému Gdansku, no prístav si rýchlo vyslúžil pomenovanie „okno do sveta“, keďže práve odtiaľto utekali za lepším životom cez oceán do USA aj poľskí emigranti.

Prístav, na rozdiel od centra mesta, zničilo vojenské bombardovanie a na svoju starú úroveň obchodu sa dostal až v sedemdesiatych rokoch. To už bolo v čase, keď mesto získavalo svoju brutalistickú podobu, ktorá však zanechala dojem praktického, otvoreného mesta s typickými radovými domami s bielou fasádou a so širokými bulvármi, vybudovaného pre lepší život.

Svojho času bola Gdyňa najrýchlejšie rastúcim mestom Európy, ktoré dobové noviny prirovnávali k rozpínajúcemu sa New Yorku. „Gdyňa je mesto poľských snov, je mladé, nemá ešte ani sto rokov, ale je plné nádeje do budúcna,“ hovorí náš sprievodca Sebastián.

Dnes vládne v meste čulý stavebný ruch a ako nám vysvetľuje sprievodca, developeri tu pripravujú viacero apartmánov na brehu mora, ktorých cenovka je pre miestnych astronomická: cena za štvorec sa šplhá až na 17-tisíc eur. Sú jasne určené ako investičné byty, napríklad na prenájom cez Airbnb. Gdyňa, ktorá bola historicky skôr lokálnym než kozmopolitným mestom, sa tak pripravuje na vstup do novej éry a má ambíciu vítať turistov s rovnakou vervou ako jej susedia v poľskom Trojmestí.

Niekdajšiu vojnovú históriu mesta pripomína už len dvojica veľkolepých lodí zakotvených v prístave: plachetnica Dar Pomorza, legenda poľského námorníctva známa aj ako „biela fregata“, ktorá absolvovala aj plavbu okolo sveta, a tiež torpédoborec ORP Błyskawica, ktorý sa použil aj na evakuáciu vojakov z Dunkirku. Dnes sú obe prerobené na plávajúce múzeá. Prechádzka po južnom móle dlhom 626 metrov ponúka výhľad na obidve monumentálne lode aj oddych v zátiší zelene.

Gdyňa pôsobí veľmi pohodovým a uvoľneným dojmom, ale netreba sa nechať oklamať: počas letných mesiacov je práve toto mesto plné života, a to najmä v čase konania Open’er Festivalu, jedného z najväčších hudobných festivalov v celej Európe, ktorý vlani navštívilo za jediný deň 40-tisíc ľudí, aby si vychutnali veľké hudobné mená ako Arctic Monkeys či Kendrick Lamar.

Pre zámožnejších, ktorí sa rozhodnú navštíviť Gdyňu, sa za mestom týči päťhviezdičkový Hotel Quadrille Relais & Châteaux s molekulárnou kuchyňou reštaurácie Biały Królik v avantgardnom štýle Alice v krajine zázrakov.

Hotel a reštaurácia, ktorá patrí v celom regióne medzi jediné s nálepkou „iba pre dospelých“, pôsobí tajnostkárskym až snovým dojmom, čomu nahrávajú nielen surrealistické obrazy na stenách, ale aj izby pomenované po majstroch literárnej provokácie, ako sú Gustave Flaubert či Vladimír Nabokov, a intímne parky tiahnuce sa pozdĺž zámku.

Marcin Popielarz, hlavný šéfkuchár, nám pri návšteve zdôrazňuje, aké dôležité je pre neho ponúknuť návštevníkom plnohodnotnú vegánsku kuchyňu, čo nie je v molekulárnych reštauráciách s michelinskými ambíciami ani bežné, ani jednoduché.

Pokiaľ je Gdyňa vstupnou bránou do Sopotu, tak malú ochutnávka toho, čo čaká návštevníkov, ponúka menšie mólo, ktorého história siaha do roku 1929, a krásna pláž tiahnuca sa takmer po šesťsto metrov dlhom pobreží v neďalekom Orłowe.

Táto štvrť je plná krásnych víl, ktoré dodnes lákajú tých najzámožnejších ľudí z okolia. Nečudo. Výhľad z móla na útes, ktorý obmýva Baltské more, patrí pri západe Slnka medzi to najpôsobivejšie, čo sa tu dá zažiť. Ale iba do momentu, kým človek nevstúpi do Sopotu.

Monte Carlo Pobaltia

Najväčšmi turistami pobozkané je práve mestečko Sopot, ktoré si vďaka svojej secesnej architektúre a prímorskému duchu vyslúžilo prezývku „Monte Carlo“. História mesta je úzko spätá s kúpeľníctvom, za čo vďačí vojenskému lekárovi Jeanovi Georgesovi Haffnerovi, ktorý tu po získaní licencie v roku 1823 vybudoval prvý kúpeľný dom pre vojakov. Zakrátko sa z kúpeľníctva stala nová móda a Sopot mohol svojou kvalitou konkurovať známym kúpeľným mestám na Západe.

Počas 19. storočia dochádza k výraznému rozmachu mesta a začiatkom 20. storočia, keď je kúpeľnícka tradícia už pevne usadená v Sopote, stavia sa impozantný Grand Hotel pre tú najvyššiu vrstvu, ktorá tam vyhľadáva nielen odpočinok, ale aj zábavu v tamojšom kasíne a baroch. Hotelová história je však rozpačitá: sídlili v ňom nemeckí vojaci, ktorí odtiaľ ostreľovali Gdyňu a polostrov Hel, istý čas v ňom pobýval aj samotný Hitler či hviezdy filmového plátna ako Marlene Dietrich a Greta Garbo.

Po vojne zas hotel slúžil ako sídlo štábu Červenej armády, počas socializmu v ňom istý čas pobudol aj Fidel Castro. Bez ohľadu na to patrí tento päťhviezdičkový hotel k najväčším architektonickým skvostom v celom Pomoransku.

Mimochodom, pamätníci si možno spomenú aj na medzinárodnú pesničkársku súťaž, ktorá sa v Sopote konala pravidelne od šesťdesiatych rokov minulého storočia a ktorú v roku 1977 vyhrala Helena Vondráčková s hitom Malovaný džbánku. Medzi ďalších interpretov, ktorí sem zavítali, patrili aj Marika Gombitová, Václav Neckář či Boney M.

Pri prechádzke po bohatej ulici Monte Cassino, alebo „Monciak“, ako ju volajú miestni, naozaj cítiť, že ide o obľúbenú destináciu, pretože ruch aj hustota turistov je tu ďaleko väčšia ako v predchádzajúcich mestách.

Malé kaviarničky, pekárne, reštaurácie a obchodíky sú usadené v secesných a bohato ozdobených budovách, z ktorých vytŕča len jedna: Krivý domček s č. 53 (Krzywy Domek) z roku 2004 pripomínajúci Tancujúci dom v Prahe, ktorý si pravidelne nachádza svoju cestu aj na zoznam najzvláštnejších budov sveta.

Monte Cassino je práve „tá“ promenáda, ktorou sa dostanete až k najdlhšiemu drevenému mólu v Európe s pôsobivou dĺžkou 511,5 metra, ktorého výstavba započala ešte v roku 1827.

Práve tu si možno naplno vychutnať prímorskú atmosféru Sopotu, kde sa slaný morský vzduch mieša s vôňou čerstvo pečených rýb a výhľad na Baltské more strieda panorámu tohto kúpeľného mestečka. Od móla vedie na obe strany piesočnatá pláž, ktorá sa tiahne v dĺžke zhruba štyri a pol kilometra.

Zaujímavosťou je aj blízky hotel Zhong Hua umiestnený priamo na pláži. Ten bol v minulosti taktiež útočiskom kúpeľných hostí a svojou vikingskou architektúrou zaujal čínskeho investora zo skupiny Min-Hoong, ktorý ho nadobudol v rokoch 1994. Hotel však historicky nemá žiadne čínske korene a jeho exotický názov zostáva pre turistov skôr kuriozitou.

Sopot si zachováva svoju kúpeľnú tradíciu dodnes, pričom v meste vznikli aj známe kúpele Sopotarium, ktoré ponúkajú liečivú silu „solanky“ – slanej vody z prameňa svätého Vojtecha s vysokou koncentráciou jódu, bóru a bromidu, a to ako na kúpanie, tak aj na inhaláciu.

Zaujímavosťou sú aj „solankové fontány“, dve veže, ktoré vznikli za posledný rok v bohatých mestských parkoch, kde si je možné sadnúť na lavičku a inhalovať slaný vzduch. Miestni ich využívajú aj na liečbu postcovidových ťažkostí, dozvedáme sa od nášho sprievodcu.

Celé poľské Trojmestie spája krajinný park, cez ktorý vedie vyše sedem peších turistických ciest s dĺžkou od desať do stodvadsať kilometrov. Je tu bohatá spleť cyklotrás, ktoré spájajú napríklad Kodaň s Litvou.

Trojica odlišných miest, ktoré ako presýpacie hodiny spojil rozdielny osud jedného na úkor ďalších, ale aj spoločná túžba po reinvencii. Rozhodne však stoja za návštevu, pretože toto „okno do sveta“ je dnes otvorené dokorán a čaká na to, aby ste ho objavili.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

11/2024 – Na ťahu