„Ukazuje sa, že skoro polovica ľudí má nejaký typ neistej vzťahovej väzby, no nie je to žiadna intenzívna patológia,“ hovorí psychoterapeutka Jana Ashford. Ak dokážeme lepšie porozumieť tomu, ako to máme a pracovať na sebe, prejaví sa to aj v našich vzťahoch.
V 79. epizóde podcastu Nevyhorení hovoríme o koncepte vzťahovej väzby a o tom, ako sa prejavuje v našich vzťahoch v dospelosti. Rozoberáme rôzne druhy väzieb, ich špecifiká a tiež spôsoby, ako ich uchopiť jednotlivo, ale aj v páre.
Prinášame čiastočný prepis podcastového rozhovoru:
Kým v minulosti sa vzťahová väzba riešila najmä v odborných psychologických kruhoch, dnes rezonuje aj v bežných rozhovoroch medzi ľuďmi, najmä pri téme partnerských vzťahov. O čo ide?
Vzťahová väzba je spôsob, ako sa naučíme zachádzať so vzťahmi, s okolím aj sami so sebou. Nastavuje sa v prvých rokoch detstva na základe pripútania sa k primárnym vzťahovým osobám. Podľa toho, či a do akej miery na nás dokázali reagovať citlivo, empaticky a včas, sa vyvíja presvedčenie o vlastnej hodnote a o tom, či naše potreby môžu byť naplnené.
Jeden z najsilnejších vplyvov je spomínaná výchova a reagovanie rodičov, no určitú mieru zohrávajú aj gény a to, akú vzťahovú väzbu majú rodičia. Vplývajú na to však aj širšie kontexty, trebárs keď niekto žije v dlhodobom strese alebo v dlhodobo nepriaznivej situácii, tak je vyvinutie bezpečnej vzťahovej väzby výrazne sťažené.
Aké typy vzťahových väzieb poznáme?
Spomenuli sme bezpečnú vzťahovú väzbu – ak to zjednoduším, to je taká, pri ktorej sa ľudia cítia v pohode sami so sebou, ľahko nadväzujú vzťahy s druhými a nie je pre nich veľmi úzkostné byť v blízkosti druhých.
Väčšinou ide o ľudí, ktorí sú štandardne najspokojnejší. Ich rodičia poväčšine reagovali včas na ich potreby, často aj oni sami mali bezpečný štýl pripútania, boli schopní zvládnuť emócie dieťaťa a byť mu nablízku podporujúcim spôsobom.
Takéto deti sú potom aj v strese schopné využiť blízkosť rodiča, ktorý je pre ne upokojujúci a je akousi bezpečnou základňou, z ktorej môžu vychádzať a preskúmavať svet. Keď sa však deťom niečo začne diať, tak sa k nemu vracajú a on či ona sú schopní dieťa efektívne upokojiť.
Vyhýbavá vzťahová väzba
Potom sú tri typy neistej väzby…
Prvou je vyhýbavá. Môžeme ju najlepšie opísať na jednom známom experimente, pri ktorom skúmali reakcie detí hrajúcich sa s rodičmi, ako na nich reagovali a čo robili, keď odišli a neskôr prišli. Pri vyhýbavej vzťahovej väzbe dieťa nemalo s rodičom výraznú interakciu, išlo si viac po svojom a aj keď dospelý odišiel z miestnosti, tak to na dieťati ani nebolo poznať. Akoby sa ho to nijako nedotýkalo.
Keď sa však týmto deťom merali fyziologické hodnoty, zistilo sa, že tiež prežívajú veľký stres. Zároveň sa po príchode rodiča nevedeli upokojiť, síce sa mu potešili, ale nedávali to najavo.
V dospelosti ide o ľudí, ktorí majú veľkú potrebu nezávislosti, viac sa odďaľujú. Je to akoby sa už od detstva naučili, že všetko musia zvládnuť samy.
Keď hovoríme o vzťahovej väzbe, neznamená to, že ide o nejakú jednoliatu skupinu ľudí, v ktorej všetci reagujú rovnako a nemôže to byť inak. Ako dospelí totiž máme možnosť vedome pracovať s tým, ako to máme.
Jana ashford
Môže ísť o deti, ktoré často oceňujeme za to, aké sú vyspelé, ako pekne sa vedia zahrať a na zabavenie „nepotrebujú“ rodičov?
Môže to tak naozaj byť. Ak rodičia preceňujú samostatnosť a dieťaťu dávajú priveľmi najavo, aké dôležité je, aby vedelo fungovať osamote, aby sa nespoliehalo na druhých, keď sa cíti zle. To dieťa potom smeruje k takémuto vzťahového štýlu. Plač alebo rozrušenie dieťaťa pri našom odchode je prirodzená vec. Extrémnejšie podoby potom nadobúda pri úzkostnej vzťahovej väzbe.
Úzkostná a dezorganizovaná vzťahová väzba
To je aká?
Je to ďalší typ neistej vzťahovej väzby. Keď sa vrátime k spomínanému experimentu, tak sú to deti, ktoré od začiatku vyzerajú nepokojné a sú viac závislé od rodiča. Keď rodič na vyzvanie experimentátora odchádza, sú veľmi nešťastné, prejavujú protestné správanie, sú rozhodené a aj keď sa rodič vráti, deti síce vyzerajú byť potešené, ale nedokážu sa upokojiť. Ide o deti, ktoré sú vo veľkej nepohode, keď nie sú pri blízkom človeku.
V dospelosti môže ísť o ľudí, ktorí veľmi túžia po vzťahoch a blízkosti druhého, a preto rýchlo vstupujú do vzťahov. Často sa teda môže stať, že skončia vo vzťahu s niekým, kto sa k nim úplne nehodí. Väčšinou ide o emočných ľudí, ktorí aj svoju hodnotu odvádzajú od toho, ako s nimi partner zaobchádza.
Posledná je dezorganizovaná vzťahová väzba, ktorá je najzávažnejšia. Ide o ľudí, ktorí majú neskôr v živote najväčšie ťažkosti. Ide o väzbu, pri ktorej bol rodič veľmi nepredvídateľný, zároveň je zdrojom opatery, ale aj veľkého strachu. Tento typ väzby sa často spája s výrazným zanedbávaním, zlým zaobchádzaním až zneužívaním či týraním.
Dá sa s nimi pracovať?
Určite, je dôležité povedať, že keď hovoríme o vzťahových väzbách, neznamená to, že ide o nejakú jednoliatu skupinu ľudí, v ktorej všetci reagujú rovnako a nemôže to byť inak. Ako dospelí totiž máme možnosť vedome pracovať s tým, ako to máme.
Ukazuje sa, že skoro polovica ľudí má nejaký typ neistej vzťahovej väzby a nie je to žiadna intenzívna patológia. Dokážeme tomu lepšie porozumieť, prečítať si k tomu niečo a pracovať na tom, aby sme postupne vystupovali z našich automatických reakcií.
Protiklady sa priťahujú
Čo sa deje, keď sa človek s úzkostnou vzťahovou väzbou dá dokopy s vyhýbavým partnerom? Ako to vyzerá v praxi?
Je to celkom nešťastná kombinácia, no často práve títo ľudia spolu končia vo vzťahu. Je to náročné práve preto, že úzkostný človek bude od partnera požadovať, aby s ním bol čo najviac, aby si boli blízko, aby spolu komunikovali, pričom vyhýbavý partner bude mať tendenciu sa odďaľovať. Môže mať pocit prílišného narušenia osobného priestoru a „zviazania“.
Dynamika, ktorú majú prirodzenú, sa tak ešte viac zosilňuje, takže čím viac sa vyhýbavý odťahuje, tým viac podnecuje u toho druhého úzkosť a približujúce správanie, a naopak.
Čím to je, že sa priťahujú?
Určite zohráva veľkú rolu to, že nám na tom druhom imponuje, čo nemáme. Napríklad pre úzkostného emočného človeka môže byť príťažlivé sledovať sebavedomie toho vyhýbavého – často ide o ľudí, ktorí sú schopní a šarmantní. Na tom druhom môže byť zase príťažlivá práve jeho či jej emocionalita, schopnosť ísť intenzívne do vzťahov a byť si blízki. Neskôr nám však tieto veci začínajú vadiť.
Ľudia s úzkostnou vzťahovou väzbou majú často tendenciu k spomienkovému optimizmu, vidia len to pekné a podceňujú to, čo vo vzťahu nebolo dobré.
JANA ASHFORD
Zároveň je to aj akési sebanaplňujúce sa proroctvo, pretože sa tak ľuďom potvrdzujú ich vnútorné modely. Úzkostný typ má vnútorný model, že vo finále mu ľudia nevedia naplniť jeho potreby a ostane nepochopený a nemilovaný. Takisto môže mať vyhýbavý partner iný vnútorný model – napríklad, že ľudia sú príliš citoví a snažia sa nás „zhltnúť“.
Ako s tým môžu pracovať?
Pomôže porozumieť sebe samému. Naučiť sa vnímať, čo cítim, čo potrebujem, naučiť sa to komunikovať, ak s tým mám ťažkosti. To platí úplne pre všetkých.
Ak sme tí „úzkostnejší“, je vhodné nachádzať zdravú mieru toho, ako často iniciovať nejaký spoločný program a aktivity. Neznamená to, že by vyhýbaví partneri nechceli vzťahy, len majú inú potrebu blízkosti. Môžeme tiež pracovať na vlastnom sebavedomí a získavať spätnú väzbu od okolia.
Ak sme napríklad boli alebo sme v ubližujúcom vzťahu a máme úzkostný typ väzby, stáva sa, že na to nemáme taký náhľad. Často máme tendenciu k spomienkovému optimizmu, vidíme len to pekné a podceňujeme to, čo tam nebolo dobré, preto je fajn sa o tom aj rozprávať s inými, ktorí môžu mať objektívnejšie vnímanie.
A čo vyhýbaví ľudia?
Pri vyhýbavej väzbe je to často aj o vedomom rozhodnutí občas potlačiť nejakú svoju individualitu a nastaviť si spolupracujúcejší mód. Ak má môj partner väčšiu potrebu kontaktu, uisťovania a blízkosti, je fajn sa dohodnúť na tom, kde máme svoje limity a v čom si vieme vyhovieť.
Je skvelé zobrať si spätnú väzbu, ak si ju ten druhý trúfne dať a zamyslieť sa nad sebou. Niekedy sa ľuďom s vyhýbavým typom väzby vo vzťahu odporúča si každý večer povedať, čo sa im na tom partnerovi páči alebo za čo sú vďační, pretože majú väčšiu tendenciu sa utiekať k negatívnemu mysleniu, ktorým podvedome odtláčajú partnera od seba preč.
Pomáha aj rozumieť tomu, ako to vzniklo, prečo reagujem takto. To je prvý krok, aby som s tým dokázal niečo robiť – to sa týka všetkých vzťahových väzieb. Nemusím potom len automaticky reagovať na môjho partnera, ale uvedomím si, čo sa deje a prečo – napríklad sa hnevám alebo som podráždená, lebo sa táto téma dotýka mojej minulosti.
Cesta k priblíženiu
Aké témy ešte ľudia riešia v súvislosti so svojou vzťahovou väzbou?
Často sa stáva, že partneri ľudí s úzkostnou vzťahovou väzbou cítia nestabilitu u toho partnera – majú pocit závislosti toho druhého, vnímajú priveľkú zodpovednosť a nie je im to sympatické. Môžu mať pocit, že ten druhý by mal byť pevnejší a nezávislejší, naučiť sa lepšie fungovať, vedieť si poradiť so svojím životom.
Tiež sa napríklad stáva, že sa partner s úzkostnou väzbou podobne naviaže na deti a potom vo vzťahu ostane málo priestoru na niečo partnerské. Ten druhý sa potom cíti vyčlenený. Takto sa potom mení dynamika v celej rodine.
Ak to máme s partnerom opačne, často sa stáva, že ho chceme zmeniť, prispôsobiť viac na svoj obraz. Hoci sa vieme na škále nejako posúvať, očakávať kompletnú transformáciu asi nie je najlepšie, či?
Nedejú sa u nás radikálne zmeny z čiernej na bielu, no každý z nás má možnosti, v rámci ktorých sa dokáže posúvať. S ohľadom na to, koľko na sebe človek pracuje a akým spôsobom, sa môže stať, že niekto s vyhýbavou vzťahovou väzbou alebo úzkostnou väzbou začne mať bezpečný typ pripútania. Môže sa to diať aj vďaka vzťahom, v ktorých sme.
Pomôcť s posunom k bezpečnému pripútaniu môže komunikácia svojich pocitov neobviňujúcim spôsobom: Ako to cítim? Čo by som potreboval? A robiť to bez toho, aby sme hrali nejaké hry alebo sa snažili druhého do niečoho manipulovať. Hovoriť to priamo, s otvorenými kartami a dôverou, že druhý človek ma nezraní v mojej otvorenosti.
To je cesta k tomu, že ako si porozumieť a priblížiť sa.
Vypočujte si viac v 79. epizóde podcastu Nevyhorení.
Počúvajte podcast Nevyhorení
Celý rozhovor si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Tretiu sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame vďaka našim dlhodobým partnerom.
Generálnym partnerom podcastu je Digitálna očista od SPP.
Hlavným partnerom je Raj zdravia.
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk či osvety na sociálnych sieťach.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber noviniek tu.
