Do vodopádov padajúcich z pamätníka 11. septembra sa pozrie zakaždým, keď ráno mieri do svojej newyorskej kancelárie. Prestavba oblasti Ground Zero je jeho najväčším životným projektom. Hoci nie je stále dokončená, už dnes je z nej najnavštevovanejšie miesto Ameriky.
Svetoznámy americko-poľský architekt Daniel Libeskind stojí aj za ikonickým Židovským múzeom v Berlíne, kam premietol vlastnú skúsenosť človeka, ktorý prežil holokaust. Jeho pozoruhodným životným príbehom sa nápadne prelínajú veľké míľniky uplynulého storočia – zásadnú úlohu hrá tiež jedna veľká láska.
Vďaka svojmu fantastickému hudobnému nadaniu koncertoval už v 15 rokoch v Carnegie Hall. Keď sa rozhodol vymeniť klavír a harmoniku za štúdium kresby, jeho matka vyhlásila: „Neblázni, kreslením si nezarobíš ani na tú ceruzku.“ Ako vtedy mohla tušiť, že jej syn nielen vyštuduje architektúru, ale založí aj jedno z najznámejších štúdií na svete?
Hlava plná nápadov
S Danielom Libeskindom sa stretávame pár dní pred jeho 78. narodeninami. Stále má plnú hlavu nápadov a za pracovnými projektmi cestuje po celom svete. „Priletel som z New Yorku, kde máme kanceláriu a kde trávim väčšinu času. Dosť často sa zdržiavam aj v Berlíne, pretože tam žijú naše deti,“ rozpráva energický chlapík s nákazlivou charizmou.
Foto: Martin Faltejsek
Na klavír ani harmoniku už zo zásady nehrá. Veci sa podľa neho majú robiť s maximálnym nasadením, vášňou a intenzitou – virtuóz podľa neho skrátka nemôže mať hranie ako hobby.
„Nevzdal som sa hudby, len som zmenil nástroj. Tým je pre mňa architektúra,“ hovorí muž, ktorý do Ostravy prišiel vďaka festivalu architektúry a dizajnu Pulse, kde získal Cenu Jana Kaplického za celoživotné dielo. Bola to trochu sentimentálna cesta, pretože blízkosť hraníc s jeho rodným Poľskom mu priniesla spomienky na detstvo.
Aj keď v Lodži strávil len prvých 11 rokov života, dodnes sa mu v mysli občas vynoria záblesky napínavej cesty, keď s rodičmi a sestrou Annette utekali pred poľskými komunistami. Vlakom cestovali cez Prahu až do Benátok, odtiaľ loďou do izraelskej Haify a potom až za oceán.
„Nikdy nezabudnem na to, ako ma mamička na lodi o pol piatej ráno zobudila a povedala: ,Pozeraj!‘ V rannom opare som uvidel Sochu slobody a obrys južného Manhattanu,“ spomína architekt, ktorý sa považuje za prototyp Newyorčana.
Prvá zákazka prišla až v 43 rokoch
„Som prisťahovalec, rodičia pracovali v továrni, ja som bol očarený novým svetom a vypracoval sa z ničoho,“ vracia sa do doby, keď sa rodina v 50. rokoch usadila v divokom Bronxe a Libeskindov svet sa točil okolo cvičenia na harmoniku a neskôr klavír.
Na štúdium hudby získal prestížne štipendium od Americko-izraelskej kultúrnej nadácie, no s jeho sľubne rozbehnutou hudobnou kariérou to nakoniec dopadlo úplne inak.
Architektúru vyštudoval na newyorskej Cooper Union a postgraduál z histórie a teórie architektúry získal na anglickej univerzite v Essexe. Predovšetkým sa venoval práve teoretickej architektúre a svoje kresby, kde dekonštruoval klasické poňatie stĺpov, fasád alebo okien, vystavoval napríklad v MoMA.
Na prvú reálnu zákazku si počkal do svojich 43 rokov, keď v konkurencii troch stoviek štúdií vyhral v roku 1989 medzinárodnú súťaž na vybudovanie Židovského múzea v Berlíne.
„Ako jediný zo všetkých som vo svojom projekte nenavrhol most medzi starou barokovou budovou a novou stavbou. Medzi Židmi a Berlínom predsa neexistuje most. Ten je neviditeľný, preto som obe budovy prepojil v podzemí. Svet nemá stabilné základy, o ktoré by sme sa mohli oprieť. Niekedy sa ocitneme v slepej uličke dejín, preto je súčasťou stavby aj časť, ktorá nikam ďalej nevedie,“ opisuje architekt.
Kvôli projektu sa s manželkou Ninou a tromi deťmi do Berlína presťahoval a pracoval na múzeu viac ako desať rokov. Jeho návrh budil kontroverzie: nakreslil ho ako kľukatú čiaru, ktorá pretína práve padnutý Berlínsky múr, namiesto okien sú len priesvitné zárezy.
Židovské múzeum | Foto: Wikimedia/Tanweer Morshed v licencii CC BY-SA 3.0
„K realizácii viedla náročná cesta, spoločnosť sa nachádzala na historickej križovatke. Parlament projekt dokonca stopol s tým, že by sa peniaze mali investovať na potrebnejšie stavby, ako sú cesty, diaľnice, železnice,“ spomína architekt, ktorý súťaž vyhral ešte pred pádom Berlínskeho múra.
Pomery sa zmenili. „Židovské múzeum som považoval za spoločensky dôležitý projekt, za ktorý som musel veľmi bojovať, kým vláda svoje stanovisko zmenila,“ hovorí Libeskind. Holokaust je pre neho aj osobnou témou: „Z otcovej strany sme prišli o 85 členov rodiny,“ pripomína.
Nikdy preto nemal strýka alebo tety. „Nikto taký nebol. V Lodži žilo pred vojnou štvrť milióna Židov a nezostal takmer nikto, prázdnota bola až hmatateľná. Kvôli svojim stavbám som nikdy túto tému nemusel študovať, bola mojou súčasťou,“ konštatuje.
Pamätníky ako pohľady do budúcnosti
Na základe berlínskeho múzea potom získal množstvo ďalších zákaziek so židovskou tematikou. Podľa jeho návrhov vznikli napríklad židovské múzeá v San Franciscu, Kodani alebo Amsterdame.
„Do každého z nich som sa snažil vtlačiť unikátnosť daného miesta, jeho históriu a atmosféru. Pamätník nemá byť pietnym miestom, ale má hľadieť do budúcnosti. Zatiaľ čo minulosť zmeniť nemôžeme, budúcnosť je v našich rukách,“ verí Libeskind.
Vráťme sa však do Berlína. Otvorenie dnes už ikonického Židovského múzea sprevádzali pozoruhodné náhody. Po rokoch príprav bolo slávnostné otvorenie naplánované na 11. septembra 2001 – z pochopiteľných dôvodov sa na poslednú chvíľu muselo odložiť.
„Dodnes nechápem, ako sa moje dva zásadné projekty preťali v jednom jedinom dni,“ zamýšľa sa architekt, ktorý o pár rokov neskôr vyhral globálnu súťaž na plán novej štvrti v mieste bývalého Svetového obchodného centra v New Yorku, ktoré zničili teroristi.
„Mojím cieľom bolo zhmotniť víťazstvo života nad zlom. Aby sa ľudia na toto miesto naozaj chceli prísť pozrieť,“ hovorí architekt, ktorý na projekte pracoval so stočlenným tímom. Na 6,5-hektárovú plochu dokázal vtesnať stavby so symbolickými významami: hlavná veža Freedom Tower meria 1776 stôp (541 metrov), čo odkazuje na rok vyhlásenia americkej nezávislosti, vodopády na pôdorysoch pôvodných Dvojčiat zase vyjadrujú nekonečný kolobeh života.
Súčasťou je aj podzemné múzeum, dopravný terminál a štyri kancelárske veže. „Je to najväčší projekt môjho života, na ktorom sa napokon stále pracuje, Tower 2 stále chýba. Splnilo sa mi však, že sa na spodný Manhattan vrátil život. Predtým sa po odchode ľudí z kancelárií večer vyprázdnil, dnes je to najnavštevovanejšie miesto v Štátoch.“
Foto: Martin Faltejsek
Práve New York a Berlín sú dnes dvoma miestami, kde Daniel Libeskind striedavo žije. V jeho rovnomennom štúdiu, ktoré zakladal s manželkou Ninou, pracuje okolo 40 architektov a architektiek – jeho manželka má na starosti všetko praktické okolo každodenného chodu kancelárie.
Stará sa o administratívu, finančné plánovanie, prípravu zmlúv a zúčastňuje sa verejných prezentácií či rokovaní. „Bez Niny by nikdy žiadny projekt nevznikol a pri každej stavbe jej patrí kredit. Je obrovské šťastie, že spolu môžeme byť 24 hodín denne v práci aj doma. Vďaka nej sa môžem plne venovať tvorivej práci a nemusím premýšľať o biznisovej stránke veci,“ pochvaľuje si Libeskind.
Aj nevedomosť môže posunúť
„Ako hovoril stredoveký anonymný autor kresťanského diela Oblak nevedenia, niekedy sa musíte zbaviť skúseností, aby ste mohli vytvoriť niečo tvorivé. Nevedenie a istá naivita sú pre nájdenie nových riešení nevyhnutnosťou,“ približuje svoj pohľad na prácu.
So svojím tímom v súčasnosti pracuje v 14 krajinách sveta, do ktorých sám osobne cestuje. Stavia múzeum Alberta Einsteina v Jeruzaleme, mrakodrapy v Dubaji, múzeum v púšti Atacama či budovy sociálneho bývania v Brooklyne.
Svoju stopu zanechal v mnohých metropolách: do panorámy Varšavy pridal rezidenčnú vežu Zlota, ktorá akoby viedla dialóg so susedným socialistickým Palácom kultúry a vedy. Pre Drážďany navrhol vojenské múzeum, kde pôvodnú budovu pretína klin v tvare kokpitu napádajúceho mesto.
Vo Fínskom Tampere postavil priamo na dôležitom železničnom uzle multifunkčnú arénu a Miláno podľa jeho návrhu postavilo symbolickú Libeskind Tower.
Milánska Libeskind Tower | Foto: Wikimedia/Ibex73 v licencii CC BY-SA 4.0
Tento rok v januári v Londýne za prítomnosti kráľovnej Camilly otvorili v tesnej blízkosti nemocnice Libeskindom navrhnuté stredisko Maggie’s Royal Free, kde nachádzajú podporu a pomoc ľudia s onkologickou diagnózou.
„Architektúra môže pomôcť upokojiť myseľ. Chcel som vytvoriť živý priestor, kde ľudia môžu zdieľať skúsenosti, porozprávať sa s lekármi alebo sociálnymi pracovníkmi, zacvičiť si jogu alebo spoločne variť. Skrátka získať pocit, že na chorobu nie sú sami,“ hovorí Libeskind.
Práve v Londýne sa pred rokmi stretol s českým architektom Janom Kaplickým, o ktorom tvrdí, že jeho nápady boli vždy „out of the box“, a tak zostáva nesmrteľnou inšpiráciou. Aj preto tento rok Libeskind vo svojom newyorskom štúdiu privíta na stáži českého študenta, ktorý zvíťazí v stále prebiehajúcej súťaži Kaplicky Internship. Jej partnerom je Nadačný fond Kaplicky Centre, ktorý sa stará o architektov odkaz.
„Svet je mladým architektom otvorený, majú fantastické možnosti. Presadiť svoju kreativitu v dobe, ktorej dominujú technológie, nie je jednoduché. Spojenie mozgu, oka a ruky je nesmrteľné – je to iné, ako pri používaní klávesnice. Ceruzka a papier sú tiež najudržateľnejším riešením,“ uzatvára Libeskind.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Aneta Šaferová.
