„Namiesto hľadania pravdy tak oveľa častejšie presviedčame druhých o tom, že pravdu máme,“ hovorí psychologička Vladimíra Čavojová zo Slovenskej akadémie vied.
Ľudský sklon k sebapotvrdzovaniu spôsobuje, že sme si svojimi presvedčeniami prehnane istí a držíme sa ich aj vtedy, keď existuje množstvo dôkazov o ich neudržateľnosti.
V 80. epizóde podcastu Nevyhorení hovoríme o tom, prečo ľudia veria nezmyslom.
Spomínate si, kedy naposledy ste spochybnili nejaké svoje presvedčenie?
Stáva sa mi to pomerne často, je to taká profesionálna deformácia. Dnes už to nie sú také veľké aha momenty, pretože sa snažím nevytvárať si k svojim presvedčeniam až taký blízky vzťah, ale pamätám si na jedno konkrétne, keď som bola postdoktorandka. Skúmali sme tému praktickej inteligencie od jedného profesora, do ktorej som sa zažrala. Po asi dvoch rokoch som však naďabila na článok, ktorý celú túto teóriu spochybňoval. Naučilo ma to si minimálne v pracovnej sfére pozerať hneď na začiatku nejakej témy aj protichodné názory a spochybnenia.
V živote každého z nás sú témy, do ktorých sme „zažratí“ a ani nám nenapadne vyhľadávať informácie, ktoré oponujú našim presvedčeniam…
Áno, skôr hľadáme dôkazy, ktoré ich podporujú. Sklon k sebapotvrdzovaniu spôsobuje, že sme si svojimi presvedčeniami prehnane istí a držíme sa ich aj vtedy, keď existuje množstvo dôkazov o ich neudržateľnosti. Týka sa to nielen faktov, ktoré často ohýbame vo svoj prospech, ale aj presvedčení o tom, kým sme. Ak je niektorá črta dôležitá pre našu identitu a zapadá do našej predstavy o sebe, možno si ani neuvedomíme, že sa to časom zmenilo.
Napríklad si o sebe myslíme, že sme dobrodružný typ a je to dôležitá súčasť nášho sebaobrazu. Potom sa však dostaneme do kontaktu s niekým, kto toho zažil oveľa viac, prípadne trochu zostarneme a už sa nám nechce chodiť vonku… Vtedy je ťažké opustiť vlastnú predstavu o tom, kým sme.
Často nechceme vidieť dôkazy, ktoré svedčia o opaku. Zaujímavá je aj tzv. slepá škvrna.
O čo ide?
Je to zaujímavý kognitívny omyl, keď máme pocit, že sa nás to netýka. Sme ochotní pripustiť, že ľudská psychológia nás vedie k sebapotvrdzovaniu, ale hoci to vidíme na druhých, máme pocit, že to nie je náš prípad. Vo výskumoch sa často ukazuje presvedčenie ľudí, že vedia lepšie odolávať rôznym kognitívnym skresleniam ako iní.
Myslíme si, že sme výnimka zo štatistiky, že to platí na všetkých ostatných, ale na nás nie, lebo my sme tí racionálnejší. Veď keď to vidíme na druhých ľuďoch, všimli by som si to aj na sebe…
Čím to je, že my sme k niektorým presvedčeniam pripútaní oveľa viac ako k iným?
Existuje viacero vrstiev presvedčenia. Do nejakej miery to súvisí s našou sociálnou identitou. Tie, ktoré nám sú „bližšie“, sa týkajú našich vnútorných presvedčení, ktoré sú pre nás bytostne dôležité – týkajú sa toho, ako sa vnímame, akí sme ľudia, často súvisia aj s ideologickými presvedčeniami, s tým, akých komunít sme súčasťou a ako chceme, aby nás vnímali ostatní.
Je oveľa náročnejšie zmeniť tieto presvedčenia, pretože sme do nich už veľa emocionálne investovali a v istom zmysle je racionálne v nich zotrvať. Tak funguje aj náš mozog.
Často platí, že skupina, s ktorou sa identifikujeme, je zdrojom pozitívneho vnímania seba samého. Ak teda aj existujú argumenty, ktoré presvedčenie spochybňujú, neuveríme im, pretože to nabúra aj náš sebaobraz, nie?
Áno, skupiny, do ktorých patríme, vnímame pozitívnejšie. Ak sa však stáva, že sa potrebujeme cítiť lepšie ako nejaká iná skupina a začíname preferovať svoju skupinu na úkor tej druhej, môže to byť problematické. Aj mnohé predsudky a konšpiračné teórie sýtia potrebu byť lepší – vtedy iné skupiny považujeme za menejcennejšie, máme pocit, že my sme tí lepší.
Ak aj máme dôkazy, ktoré spochybňujú naše predsudky, nechceme ich vidieť, lebo by nám to narušilo obraz o nadradenosti skupiny, do ktorej patríme.
Takže vedecké poznanie a fakty, na ktoré sa často odvolávame...
Sú nedostatočne funkčným nástrojom, ako niekoho presvedčiť o opaku. Zvonku to síce vyzerá ako jedna „malá vec“ – napríklad, že niekoho presvedčíme o bezpečnosti očkovania. To však súvisí s veľa inými vecami, napríklad s dôverou voči rôznym inštitúciám, súvisí to s tým, ako tento človek vníma autority, ako sa zamýšľa nad rôznymi témami.
Je to komplexný balík tém súvisiaci s príslušnosťou k určitej skupine. Súvisí aj s tým, čo hovorí skupina, do ktorej patriť nechceme.
Často sa hovorí o tom, že keby sme mali lepšie školstvo, ľudia by neprepadli nezmyslom, ktoré sa šíria. Akú rolu hrá v konšpiračnom myslení vzdelanie?
To je veľmi komplikovaná otázka, na ktorú existuje viac odpovedí. Vzdelanie je dôležité, ale často nie nevyhnutne kvôli tomu, čo si myslíme. Vyššie vzdelanie nám napríklad pomáha zarábať viac a máme sa materiálne lepšie, čo môže ovplyvniť aj naše názory. Ukazuje sa, že ľudia, ktorí sa cítia existenčne v ohrození, majú väčšiu nedôveru voči oficiálnym naratívom. Vzdelanie nám tiež ponúka nástroje a nové spôsoby, ako rozmýšľať nad vecami, viac si uvedomujeme komplexitu toho, čo sa deje a čo je dôležité. Čiže investovať do vzdelania sa oplatí.
Zároveň však platí aj B – že pri niektorých typoch presvedčení vyššie vzdelanie nepomáha. Mnohé výskumy, naopak, ukazujú, že ľudia, ktorí majú viac informácií a vyššie vzdelanie, majú viac prostriedkov racionalizovať si svoje presvedčenia.
Vďaka svojmu vzdelaniu vedia lepšie spochybniť protichodné názory, pomáha im to nájsť viac argumentov pre svoje stanovisko, vedia si ho lepšie odôvodniť.
Čo sú to vlastne konšpirácie?
V bežnej reči často používame slovo konšpirácie, aj keď v skutočnosti myslíme konšpiračné teórie. Konšpirácia znamená sprisahanie, je to podozrenie, že určitá skupina ľudí so zlými úmyslami chce škodiť, či už inej skupine ľudí, alebo celej spoločnosti. Takéto sprisahania sa v histórii diali a máme o nich kopec dôkazov, napríklad aféru Watergate, rôzne pokusy o atentát a podobne. To je konšpirácia alebo sprisahanie.
Konšpiračná teória sa líši od tej potvrdenej tým, že ani po dlhšej dobe nemáme dostatok dôkazov, čiže je odôvodnené predpokladať, že v skutočnosti k žiadnemu sprisahaniu nedošlo.
Často vznikajú, keď sa udeje niečo nové sprevádzané veľkou neistotou, napríklad vojnový konflikt alebo pandémia. Snažíme sa nachádzať vysvetlenia, nemáme dostatok informácií, no ako sa hromadia, niektoré vysvetlenia začínajú byť pravdepodobnejšie a iné menej.
O konšpiračných teóriách hovoríme vtedy, keď neexistuje dostatok dôkazov potvrdzujúcich ich pravdivosť.
Čím to je, že sa šíria tak rýchlo?
Často podhodnocujú úlohu náhody, lebo zložitým spoločenským udalostiam pripisujú jednoduché príčiny, ktoré sú pri zvážení všetkých dohromady, veľmi nepravdepodobné. Relativizujú, čo je a nie je pravdivé, spochybňujú, že svet sa dá nejako poznať, tiež sú často formulované široko a vágne, preto ich prakticky nemožno vyvrátiť.
My, ľudia, navyše, máme tendenciu vidieť nezávislé udalosti v živote ako vzájomne prepojené a inklinovať k takým vysvetleniam udalostí, ktoré sú úmyselné. Mnohé výskumy hovoria o tom, že keď niekde vznikne požiar, ľudia si častejšie myslia, že ho niekto založil ako to, že to bola náhoda, že preskočila iskra a podobne. Súvisí to s evolúciou a s tým, že pre nás bolo adaptívnejšie a bezpečnejšie hrozbu preceniť, ako podceniť.
Zároveň platí, že ak ukážeme prstom na nejakú skupinu či minoritu a pripíšeme jej vinu za niečo, čo sa deje, nadobudneme pocit, že to vieme riešiť.
Prečo sa to deje najmä v časoch krízy a neistoty?
Pretože nám dávajú jednoduché vysvetlenie a pomáhajú nám opäť nastoliť pocit zmyslu, ktorý sme stratili. Nekontrolovateľnosť a náhoda nám nedávajú istotu, potrebujeme riešenia. Pre časť ľudí sú konšpirácie a pseudoveda prostriedok, ako sa v ťaživej situácii vyznať.
Pandémia je toho veľmi dobrý príklad. Keď si spomeniete na začiatky, na prázdne ulice, ktoré pôsobili až apokalypticky, na nedostatok informácií a všadeprítomnú neistotu, ako dlho to bude trvať… Spôsobovalo to rôzne pocity úzkosti a živnú pôdu pre hľadanie rôznych vysvetlení, ktoré nám dajú zmysel. Ak si povieme, že vírus vyrobili v laboratóriu, dá nám to ilúziu kontroly, vieme, čo máme urobiť, aby sme tomu v budúcnosti predišli alebo máme dobrý pocit z toho, že sme to prekukli.
Bolo to tak aj v minulosti?
Ukazuje sa, že konšpiračné teórie tu s nami boli od nepamäti. Prvé zdokumentované siahajú do obdobia Ríma a veľkého požiaru, ktorý podľa rôznych naratívov založil cisár Nero a zvalil to na kresťanov. V USA bol realizovaný aj jeden prieskum, v rámci ktoré sa pozreli na listy, ktoré v dávnej minulosti chodili editorom do rôznych novín. Ľudia v nich písali o tom, čo ich trápi a dávali novinárom tipy na témy.
Už tam sa objavovali konšpiračné naratívy a najviac sa ich objavovalo práve v obdobiach spoločenskej neistoty, napríklad po zavraždení amerického prezidenta Kennedyho alebo počas studenej vojny. V zásade tu však boli prítomné stále, akurát väčšinová spoločnosť si ich nevšímala tak ako teraz.
Akú rolu hrá informačný pretlak, ktorému dnes čelíme?
Veľkú. Výskumy ukazujú, že pod vplyvom množstva informácií, ktoré sa na nás valia, ľudia dnes nerozlišujú zdroj, odkiaľ k nám prichádzajú. V minulosti človek získaval informácie najmä cez noviny, v ktorých prechádzali články štandardným redakčným procesom.
Zároveň platí, že vedieť menej a pripúšťať si svoju nedokonalosť je často viac, než vedieť mnoho, no nebyť ochotný pripustiť si hranice svojho poznania.
psychologička vladimíra Čavojová
Internet tvorbu obsahu zdemokratizoval, dnes môžete šíriť hocičo a úplne jednoducho, zatiaľ čo redakčná práca a overovanie si informácií nejaký čas trvá. Zodpovednosť vyhodnocovania pravdivosti informácií sa tak presúva na ľudí.
To sa deje v kombinácii s našou tendenciou myslieť si, že veciam rozumieme do oveľa väčšej hĺbky, ako tomu v skutočnosti je. Zároveň máme často pocit povinnosti uviesť nejaký názor napriek tomu, že nemáme v danom ohľade dostatočné poznatky.
Ľudia tak môžu byť „dotlačení“ spoločenskými normami, aby mali na všetko utvorený názor.
Čo môže urobiť každý z nás, aby minimalizoval vplyv a šírenie nepravdivých informácií?
Povedala by som, že overovať si informácie, ale zároveň platí, že si nevieme overovať úplne všetko, preto pomáha pestovať intelektuálnu skromnosť, uvedomovať si, že nemusíme mať názor na všetko a nemusíme vedieť o všetkom. Môžeme si nájsť témy, ktoré sú pre nás dôležité a pri ktorých sme ochotní investovať svoj čas do hlbšieho skúmania a ísť do hĺbky, pri iných témach sa spoľahnúť na nejakého odborníka alebo odborníčku, v ktorej máme dostatočnú dôveru.
Zároveň platí, že vedieť menej a pripúšťať si svoju nedokonalosť je často viac, než vedieť mnoho, no nebyť ochotný pripustiť si hranice svojho poznania.
Podcast Nevyhorení
Celý rozhovor si môžete vypočuť v podcaste o duševnom zdraví na Spotify či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Tretiu sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame vďaka našim dlhodobým partnerom.
Generálnym partnerom podcastu je Digitálna očista od SPP.
Hlavným partnerom je Raj zdravia.
