Spoločnosť Niké je aktuálne druhou najväčšou slovenskou rodinnou firmou. Na jej čele stojí Roman Berger, ktorý v rozhovore pre Forbes prehovoril o ťažkom roku ich rodiny.
Obaja už pred rozhovorom vieme, že v ňom často zaznejú spomienky. Vlani v auguste totiž zomrel Otto Berger, zakladateľ stávkovej kancelárie Niké. Jeho syn Roman už roky naviguje firmu do nových, digitálnych čias, no ako hovorí, oponentúra otca mu chýba.
„Vždy sme chceli byť v zhode, aj keby sme mali v kancelárii presedieť päť hodín. Eliminovali sme tým riziko, že neskôr vyskočia výčitky typu – vidíš, malo sa to spraviť podľa mňa,“ spomína si v rozhovore Roman Berger.
Budete súhlasiť, keď poviem, že máte za sebou jeden z najťažších rokov vo vašom živote?
Súhlasím. Stratu otca pociťujem dodnes a vždy to tak bude. Jeho smrť sa však menej prejavuje v pracovnej oblasti, keďže ostatných asi desať rokov už firmu riadim ja. Hlbšia rana je, samozrejme, v osobnej rovine, stratu rodiča je ťažké spracovať.
Ako to medzi vami fungovalo v biznise? V čom ste sa dopĺňali?
Otec bol vždy pre mňa akýsi protipól a veľmi často mi vytváral oponentúru – ale veľmi korektnú. Počul som úprimný názor z inej strany a vždy som nad ním musel rozmýšľať. To mi chýba. Za tridsaťtri rokov sme však fungovali tak, že sme sa vždy dohodli, nič nebolo direktívne. Hľadali sme kompromisy. Vždy sme chceli byť v zhode, aj keby sme mali v kancelárii presedieť päť hodín. Eliminovali sme tým riziko, že neskôr vyskočia výčitky typu „vidíš, malo sa to spraviť podľa mňa“.
Navyše keby sa rozhodlo o niečom, s čím by jeden z nás nebol spokojný, prácu by robil ťažko, bez nasadenia alebo by ju robil zle. Takto sme sa snažili pristupovať aj k zamestnancom, aby sa stotožnili s tým, čo robíme.
V jednom z rozhovorov pre Forbes váš otec spomenul, že vo firme sa o ňom hovorievalo: nebojte sa, keď sa čokoľvek stane, choďte za generálnym, ten vám to odpustí…
Áno, prirovnal by som to k tomu, že vo firme sme fungovali podobne, ako v dobrej rodine funguje vzťah deda a otca k deťom. Otec, teda ja, je prísnejší a starký sa skôr teší z vnúčat a dovolí im viac než otec.
Vždy chcel robiť veci podobrom
V čom bol pre vás inšpiráciou?
Napríklad tým iným pohľadom na ľudí. Ja som skôr razantný typ, otec bol zmierlivý, vždy chcel robiť veci len podobrom. Ako mladý som si hovoril, že všetko musí ísť podľa nejakého pravítka. Od neho som sa naučil, že s každým človekom sa treba rozprávať a pracovať trochu inak.
Každý je iný a ľuďom treba skôr veriť a nie sa na nich hnevať. Žiadny zamestnanec nemá v úmysle robiť zle, snaží sa robiť najlepšie, ako vie. Videl som, že otec s ľuďmi pracuje veľkoryso. Naučil som sa, že ak si k ľuďom férový, aj oni budú féroví k tebe.
Férovosť bola jednou z vlastností, ktorú ste si na otcovi najviac vážili?
Môj otec nemal žiadnych nepriateľov, vedel výborne vychádzať s ľuďmi. Vždy bol priateľský, neviem o tom, že by sa na neho niekto hneval. To sa naučil, keď ešte prednášal na elektrofakulte, a vždy mi hovoril, že najhoršie je vyhodiť študenta, lebo vie, že mu tým môže zmeniť život. Snažil sa každému pomôcť, s každým vedel nájsť reč. Ja sa tú bezkonfliktovosť postupne učím. (úsmev) Pevne verím, že to mám v génoch.
Nosili ste si prácu aj domov, k rodinnému stolu?
To nebolo dobré, lebo potom sa občas aj zbytočne zaiskrilo, preto sme to odstrihli. Práca zostala v práci a naučili sme sa viac počúvať jeden druhého.
Vedel pohnúť mojou tvrdohlavosťou
Boli ste spoluzakladatelia, otec a syn, spolu ste mali vo firme väčšinu. Nastali po otcovom odchode chvíle, keď ste si v riaditeľskom kresle pomysleli, ako by na danú situáciu reagoval on?
Určite. Ako som spomínal, odchodom otca mi vo firme začal chýbať oponent, ktorý by ma viac upozorňoval na chyby, ponúkal iný názor, nastavoval mi zrkadlo. Dnes pri mnohých rozhodnutiach rozmýšľam, ako by ich riešil môj otec.
Nenabádate manažment, aby vám viac oponoval?
V našom predstavenstve sedí päť manažérov, ktorí mi dávajú na mítingoch spätnú väzbu, ale v niektorých prípadoch som tvrdohlavý. Myslím si, že taký by manažér aj mal byť a mal by si ísť za svojím cieľom. Miera, ako veľmi sa nechám ovplyvniť, však bola logicky väčšia od otca. Jeho názor dokázal pohnúť aj tou mojou tvrdohlavosťou.
Rozprávali ste sa v ostatných rokoch, ako si otec predstavuje budúcnosť firmy?
Samozrejme, s otcom sme riešili hlavne veľké strategické veci. Aj pri rozhodnutiach o budúcnosti firmy bol veľkorysý. Hovoril mi: „Pozri, ja mám svoj vek, firma raz bude tvoja, urob si to tak, aby si bol spokojný. Zariaď si život, nech si šťastný.“
Kládol vám na srdce nejaký odkaz, ako by Niké mala ďalej smerovať?
Myslím si, že bol spokojný so súčasným stavom. Mali sme však veľký cieľ vykročiť s podnikaním za hranice Slovenska. To sa, žiaľ, z rôznych dôvodov nesplnilo, ale možno raz ten otcov sen naplním.
Z desiatich rozhodnutí šesť správnych
Váš otec zomrel minulý rok v auguste vo veku 85 rokov. Uvedomujete si od toho času nejakú chybu, ktorú ste spravili?
Aj kolegom hovorím, že áno, robíte chyby, ale nebojte sa, tie robí každý. Ja ich robím asi najviac, lebo mám najviac vecí, ktoré musím rozhodnúť. Zohľadňujem to pri hodnotení. Podľa mňa ak manažér spraví z desiatich rozhodnutí šesť správnych, tak je výborný. Nie je v ľudských silách dosiahnuť pomer desať k desiatim.
Moje chyby sa prejavia neskôr, lebo prijímam strategické rozhodnutia. Teraz pripravujeme štyridsaťosem väčších a menších projektov, ktoré bežia súbežne. Kým sa daný projekt pripraví, spustí a vyhodnotí, tak výsledok vidím niekedy až o osemnásť mesiacov. Musíme si preto počkať a potom vám poviem, koľko chýb som spravil. Ale určite nejaké budú.
Ktorý z toho balíka projektov je najzásadnejší?
Nemôžem ich veľmi prezrádzať, niektoré môžu takzvane „meniť hru“. Zvyknem hovoriť, že podnikateľských plánov mám aj na tri ďalšie životy… Zásadné je vedieť vybrať, čo je aktuálne najdôležitejšie a niekedy s ťažkým srdcom zhodiť zo stola aj pekný projekt. Máme limitované kapacity, nemôžeme robiť všetko.
Medzi tou štyridsaťosmičkou je aj vstup na zahraničný trh, o ktorom sníval váš otec?
Zatiaľ nie je. Ešte plus-mínus rok sa chceme zamerať najmä na zlepšenie kvality poskytovaných služieb a projekty, ktoré zvyšujú komfort klientom. Až potom bude efektívnejšie a jednoduchšie spraviť repliku dcérskej firmy v zahraničí.
Veľký rozhovor s Romanom Bergerom si môžete prečítať v aktuálnom vydaní magazínu Forbes.