„Moja komunikácia s predstaviteľmi miest sa spravidla začínala tým, že krútili hlavou a hovorili: to sa u nás nedá. A neraz sa skončila tak, že mi dali medailu,“ usmieva sa dánsky architekt Jan Gehl. Jeden z hlavných rečníkov urbanistického podujatia Bratislava Summit 2024 zasvätil celý život zlepšovaniu kvality mestského života.
Profesor Gehl vo svojich knihách ponúka komplexné riešenia, ako zútulniť urbánne prostredie. Mnohí si ho spájajú najmä s projektmi, ktoré uprednostňujú chodcov a cyklistov pred motoristami. Sediac len niekoľko stoviek metrov od bratislavskej cyklotrasy na nábreží, ktorá vlani vyvolala toľko vášní, sme sa zhovárali aj o tom, ako si pri premene miest poradiť s hnevom časti verejnosti.
Keď sme sa spolu zhovárali pre dvanástimi rokmi, načrtli ste víziu pre Bratislavu. Čo z nej sa naplnilo?
Takže vy počítate s tým, že si budem pamätať na to, čo sa stalo pred dvanástimi rokmi. (smiech)
No, môžem vám to pripomenúť. Hovorili ste, že by mesto malo lepšie využiť potenciál územia okolo Dunaja.
Áno, vtedy som mal šancu pozrieť si nábrežie naozaj zblízka. Dánska veľvyslankyňa si totiž pred mojou návštevou požičala rikšu a povozila nás aj s mojou manželkou popri Dunaji. Bol to veľký zážitok. Porovnávať však nemôžem, pretože som z letiska prišiel priamo do centra, k Starej tržnici. Jej okolie je naozaj malebné, tiché, žiadna veľká premávka, nijaká hlasná disko hudba z kaviarní či obchodov. Krásne staré európske centrum. Nepúšťal by som sa do nijakej hlbšej analýzy, na to som vo vašom hlavnom meste nikdy nestrávil dostatok času. Rozprávať môžem skôr o tom, čo funguje v iných metropolách, ktoré som dlhodobejšie študoval.
Celú kariéru ste sa venovali tvorbe mestských priestorov pre ľudí. Za tie desaťročia sa ľudia zmenili. Keď ste začínali, neboli elektrické autá, ľudia nekráčali po uliciach so zrakom zapichnutým do displejov smartfónov… Menil sa v priebehu rokov spolu s ľuďmi aj váš prístup?
Ja som sa vždy snažil zlepšovať život Homo sapiens v urbánnom prostredí. Homo sapiens ako druh sa počas môjho života až tak veľmi nezmenil, takže aj môj prístup zostal v princípe rovnaký. Vnímam veľké trendy, ktoré ovplyvňujú to, ako mestá využívame. Napríklad u nás v Dánsku je v súčasnosti oveľa viac domácností, v ktorých žije len jediná osoba, než kedysi. Či už ide o starších ľudí, študentov, rozvedených… To, že žijú sami, vytvára dodatočný tlak na kvalitné spoločné priestory v mestách, keďže potreba týchto osamotených ľudí stretávať sa mimo svojho domova je väčšia.
Spomenuli ste starších ľudí. To je tiež pomerne nová výzva.
Áno, nikdy v histórii sa ľudia nedožívali takého vysokého veku. Myšlienkou Bratislava Summitu je zamerať sa na deti. Ideou je, že keď vytvoríte kvalitné verejné priestory pre deti, vytvoríte ich vlastne pre všetkých. Ja si myslím, že podobný princíp platí aj pri dizajnovaní spoločných priestorov pre potreby seniorov. Je to aj moja veková kategória a lekár mi vždy prízvukuje, aby som mal dostatok pohybu. Ale o tom, aby sme robili mestá, v ktorých sa dá prechádzať sa, som vo svojich návrhoch písal vždy. Epidémia samoty a starnúca populácia sú nové fenomény, ale riešenia sú rovnaké – vytvárať mestá pre ľudí, ktoré umožňujú bezpečný a príjemný pohyb po vlastných. A s tou ideou som neprišiel ja! Je oveľa staršia, pozrite sa na starobylé mestské centrá, zväčša neboli väčšie ako kilometer štvorcový. Všade sa dalo dokráčať.
Jan Gehl. Foto pre Forbes: Marek Mucha
Jan Gehl. Foto pre Forbes: Marek Mucha
Dnes však máme obrovské metropoly.
Áno, preto treba centier viac. Dokonca by som povedal, že tie mimo hlavného centra sú ešte dôležitejšie, preto sa mi veľmi páči koncept pätnásťminútového mesta. Metropoly by sme mali vnímať ako sústavu malých susedstiev s vlastnými centrami. V každom takomto susedstve by človek mal mať všetky najpotrebnejšie služby dostupné tak, aby k nim dokráčal za pätnásť minút.
Takže sa vraciame do modelov z minulosti?
Svojím spôsobom áno. Staré mestá sa stavali takto, potom sa s rozvojom automobilizmu zmenilo mestské plánovanie, zrazu sa budovali štvrte – tam obytná, tam industriálna, tam rekreačná. Medzi nimi bolo potrebné presúvať sa, často autom. Táto filozofia časom priniesla environmentálne aj bezpečnostné problémy.
Návrat však nie je taký jednoduchý. V Bratislave vlani zmenili štvorprúdovú cestu na nábreží na dvojprúdovú, zabraté pruhy vyhradili pre bicykle a spôsobilo to obrovskú nevôľu. Ako sa vám podarilo rozširovať cyklodopravu v Kodani či New Yorku tak, aby ste nenaštvali kopec ľudí?
Myslíte si, že v New Yorku sa nik nenahneval? (úsmev) Ľudia majú často pocit, že čo tu raz funguje, je akoby dané zhora a nesmie byť zmenené. Tak to je všade, pritom keď meníte kanalizáciu a uzavriete nejakú ulicu, ľudia si rýchlo nájdu inú trasu a nie je z toho nijaký škandál, ale keď to isté spravíte s úmyslom skvalitniť život v nejakej lokalite, tak ľudia kričia. Aj preto sa predstavitelia miest najskôr takýchto zmien obávajú. Často sa mi stávalo, že keď som im predostrel svoju víziu, krútili hlavou a hovorili: je to pekné, ale to sa u nás nedá zrealizovať’. A potom, keď sa to podarilo, dali mi medailu alebo čestný kľúč od mesta, ako napríklad v Sydney. V austrálskej metropole boli tiež skeptickí a v súčasnosti sa okrem opery chvália aj príjemným centrom.
Cyklopruh na Vajanského nábreží v Bratislave. Foto: Mesto Bratislava / Marek Velček
Cyklopruh na Vajanského nábreží v Bratislave. Foto: Mesto Bratislava / Marek Velček
No dobre, ale ako to dosiahnete?
Napriek tomu, že som často počúval, ako sa to v danom meste nedá, lebo ľudia nie sú pripravení, inšpirácia napokon v cudzine zafunguje. Treba sa vedenia mesta aj občanov pýtať: nechceli by ste krajšie mesto, kde sa môžete bezpečne prechádzať? Najnovšie môžete poukázať aj na to, že mnoho nových cyklotrás sa vybudovalo počas covidu. Keď sa po konci pandémie ľudia vrátili do kancelárií a zvýšila sa mobilita, zrušili tie cyklotrasy? Nie, väčšina z nich zostala zachovaná.
Vami založené architektonické štúdio Gehl Architects v Bratislave spolupracuje na plánovaných veľkých developerských projektoch, ako sú Nové Lido či Palma. Máte o nich prehľad?
Na dôchodok som odišiel pred siedmimi rokmi a rozhodol som sa, že svojim architektom nebudem zasahovať do práce. Nechcel som byť ten starý pán, ktorý sa do všetkého vŕta. Som si istý, že pri všetkých projektoch postupujú podľa postupov, ktoré sme vyvinuli počas mnohých rokov výskumu.
Zaujímalo ma, ako prispôsobujete váš koncept mesta pre ľudí konkrétnym lokalitám.
Predovšetkým nemôžete pracovať tým spôsobom, že priletíte na miesto, obzriete si ho a najbližším letom odídete domov kresliť riešenie. Je za tým dlhodobejší výskum. Vo väčšine miest, pre ktoré som pripravoval riešenia, som aj nejaký čas žil, minimálne mesiac, občas aj podstatne dlhšie. Okrem toho, že nasávate atmosféru miesta, zároveň vzdelávate ľudí, vysvetľujete im, čo robia dobre v iných metropolách a prečo to bude fungovať aj tu. Bez trpezlivého vysvetľovania nemôžete začať, lebo príde k nepochopeniu, občas aj k hnevu. Takže poradie je: výskum, vzdelávanie a až potom zmena.
Aké miestne faktory musíte brať do úvahy?
Určite sú to ekonomika, kúpyschopnosť, klimatické podmienky, občas aj náboženstvo a tradície. Napríklad práve na Slovensku sa viete oprieť o veľmi silnú tradíciu stredoeurópskych miest. Práve nedávno som čítal knihu o Kafkovej Prahe a to bolo mesto, kde musela byť radosť sa prechádzať. Určite to bolo podobné aj v starej Bratislave.
Cyklotrasa v New Yorku. Foto: Flickr/Janine and Jim Eden, v licencii CC BY 2.0
Cyklotrasa v New Yorku. Foto: Flickr/Janine and Jim Eden, v licencii CC BY 2.0
Aké mesto vás naposledy uchvátilo po urbanistickej stránke?
Žiaľ, zdravotný stav mojej manželky nám už neumožňuje cestovať tak veľa ako kedysi. Stále sa však zaujímam o nové prístupy a v poslednom čase ma najviac zaujal spomínaný princíp pätnásťminútového mesta. Počas pandémie sa týmto princípom riadili v Paríži a výsledky sú zaujímavé.
Myslíte si, že ústup automobilizmu bude celosvetový trend?
Starostovia či developeri, ktorí sa snažili budovať priestory pre chodcov a cyklistov pred rokom 2000, ešte čelili protivetru, no s príchodom nového milénia sa vietor otočil a dnes nám možno už trochu fúka do chrbta. Ľudia si uvedomili, že dvojnásobný počet áut neprinesie dvojnásobné šťastie, ale skôr dvojnásobné problémy. Teší ma, že vidím čoraz viac diskusií o kvalitnejších mestských priestoroch a že sa mestá aj skutočne menia. Viete, ja som už naozaj veľmi starý, ale výhodou takéhoto vysokého veku je to, že som na vlastné oči videl, ako sa postupne zmenilo zmýšľanie ľudí, že som mohol byť svedkom toho procesu od úplného začiatku.
Jan Gehl (1936) je dánsky architekt a konzultant pre mestský dizajn, ktorého projekty sa zaoberali zlepšovaním kvality mestského života pre ľudí. Svetu opísal, ako sa z Kodane ovládanej autami stalo mesto pre cyklistov. Neskôr pomáhal s rozširovaním cyklistickej dopravy v New Yorku a iných mestách. Jeho knihy ako Život medzi budovami a Mestá pre ľudí boli preložené do viac ako štyridsiatich jazykov. Je zakladajúcim partnerom ateliéru Gehl Architects, ktorý sa podieľa aj na plánovaných bratislavských projektoch Nové Lido či Palma.
