Pôvodne bol úspešným investičným bankárom. Dnes Péter Küllői pôsobí ako filantrop, investor a najmä podporovateľ umenia, zároveň je členom výboru londýnskej galérie Tate.
So Slovenskom ho spája jeden veľmi silný zážitok. Keď mal Péter Küllői osem rokov, s rodičmi boli na dovolenke vo Vysokých Tatrách. Bolo to v auguste v roku 1968. Na vlastné oči vtedy uvidel tanky „spriatelených armád“ Varšavskej zmluvy, ktoré sa prehrýzali krajinou a práve obsadzovali Československo.
V tom čase ho niektorí domáci zarytí komunisti, ako aj „veľký brat“ – Sovietsky zväz, považovali za príliš slobodné a zmeny v ňom prebiehajúce za príliš demokratizačné.
„To, čo som videl a zažil, bolo nesmierne silné. Nemal som strach, pretože som bol malý chlapec a boli tam moji rodičia. Strach možno mali skôr oni, pretože si mohli myslieť, že ako Maďari dovolenkujúci na Slovensku by sme sa nemuseli domov dostať v bezpečí. Medzi okupačnými vojskami boli totiž aj maďarskí vojaci,“ spomína Péter Küllői.
Jeho rodičia vtedy zabezpečili, aby ich celou cestou až po hranice sprevádzali dva slovenské vozy – jedno auto išlo pred nimi a druhé za nimi. „Bol to zážitok, ktorý si budem pamätať po celý život.“
Investičný bankár v Tate
Péter Küllői bol úspešným investičným bankárom, v súčasnosti pôsobí ako filantrop, investor a podporovateľ umenia, ktorý má ako jeden z mála Stredoeurópanov vplyv na akvizície jednej z najznámejších umeleckých galérií na svete. Je členom poradného a akvizičného výboru pre stredoeurópske umenie londýnskej galérie Tate.
Okrem podpory umelcov a umenia má aj ďalšiu vášeň – dlhé roky rozvíja charitatívnu nadáciu Bátor Tábor – dnes s pôsobením nielen v Maďarsku, ale aj na Slovensku (kde je známy pod názvom Spolu – S odvahou), ako aj v Česku a Poľsku.
Charitatívna organizácia spadá pod globálny „dáždnik“ The Hole in the Wall Gang Camp, ktorú založil americký herec Paul Newman a organizuje aktivity pre deti s rakovinou a ich rodiny. Ako hovorí Péter Küllői, v ťažkej situácii, keď sa lekári snažia vyliečiť ich telo, sa im s pomocou umenia snažia pomôcť „liečiť dušu“.
Do dôchodku v štyridsiatke
Pracovali ste ako investičný bankár na významných pozíciách. Aká bola vaša profesijná cesta?
Chodil som na matematickú školu a potom som vyštudoval strojárstvo, ale vedel som, že strojárina nie je celkom pre mňa. S biznis partnermi sme v 80. rokoch založili firmu – v Maďarsku bolo súkromné podnikanie už vtedy povolené – a neskôr ma oslovila istá banka. Tak som sa dostal do bankovníctva a neskôr som pracoval pre CRIB (Creditanstalt Investment Bank) v Londýne.
Čítala som, že ste mali plán odísť do dôchodku v štyridsiatke…
A tak sa aj stalo. Investičné bankovníctvo ma bavilo, je to ego-masáž, pri ktorej sa človek cíti veľmi dôležito. Veľa som cestoval po svete a podarilo sa mi zarobiť veľa peňazí. Asi som bol aj celkom dobrý investičný bankár, ale niečo mi chýbalo.
Mojím cieľom bolo nielen zarobiť peniaze, chcel som aj niečo vrátiť späť. Bol to dôvod, prečo som sa začal angažovať aj v charitatívnom projekte Bátor Tábor, ktorý spadá pod neziskovú medzinárodnú sieť s názvom SeriousFun Children’s Network.
Kto je Péter Küllői
Je členom dozornej rady Bank Gutmann so sídlom v Rakúsku, spoluzakladateľ investičnej spoločnosti G-fund. Dlhé roky pracoval ako investičný bankár, v rámci svojej kariéry pôsobil aj ako šéf oddelenia kapitálových trhov v Creditanstalt Investment Bank v Londýne.
Už viac ako dekádu je členom akvizičného výboru pre Rusko a strednú Európu v londýnskej galérii Tate a spolupracuje s mnohými ďalšími významnými globálnymi umeleckými inštitúciami. Okrem iného je aj členom medzinárodného poradného orgánu galérie Kunsthalle Praha.
Okrem podpory umelcov dlhé roky rozvíja aj charitatívnu nadáciu s názvom Bátor Tábor – dnes s pôsobením nielen v Maďarsku, ale už aj na Slovensku (kde je známa pod názvom Spolu s odvahou), v Česku a Poľsku. Charitatívna organizácia, ktorú financujú okrem iného aj výnosmi z aukcií lokálneho umenia, ako aj z individuálnych finančných darov, spadá pod globálny „dáždnik“ medzinárodnej neziskovej organizácie SeriousFun Children’s Network.
Projekt vznikol v roku 1988. Americký herec Paul Newman založil tábor s názvom The Hole in the Wall Gang Camp, ktorý organizuje aktivity pre vážne choré deti a ich rodiny. Ako hovorí Péter Küllői, v ťažkej situácii, keď trpí ich telo, sa im s pomocou umenia snažia pomôcť „vyliečiť dušu“.
Ako sa vlastne formoval váš vzťah k umeniu?
Musím povedať, že s umením žijem, do istej miery sa v tom svete vyznám a poznám veľa ľudí, ale za zberateľa sa nepovažujem. Môj otec bol chirurg a raz operoval istého maďarského obchodníka s umením, ktorý mu predstavil mladého maďarského umelca. Tam to celé začalo. Umenie mám rád, rád sa ním obklopujem a je v mojom živote veľmi dôležité.
Keď hovoríte, že za zberateľa sa nepovažujete, čo pre vás umenie znamená?
Umenie znamená kreativitu, ktorá je obzvlášť dnes kľúčová a zosobňuje pre mňa aj emócie. V súčasnom svete, ktorý je niekedy až príliš racionálny, sú emócie veľmi dôležité. Všetci v živote potrebujeme určitú rovnováhu.
Prejdime teda priamo k veci. Ako sa kurátori Tate pozerajú na stredoeurópske umenie?
Členom akvizičného výboru v Tate som sa stal pred 12 rokmi a vtedy nám táto inštitúcia pripravila prezentáciu o tom, ako vnímajú umenie z nášho regiónu. Z medzinárodného pohľadu svet stredoeurópsky región fascinuje najmä vďaka avantgarde, fotografii zo začiatku 20. storočia a tiež preto, že avantgarda mala v regióne v 60. a 70. rokoch svojich pokračovateľov.
Aj z tohto dôvodu je Mária Bartuszová medzinárodnou hviezdou, podobne ako Stano Filko, Július Koller a spomedzi mladších autorov napríklad aj Roman Ondak. Keď sa na umenie pozeráte z opačnej strany – teda zo Slovenska, Maďarska alebo Česka – z tohto uhla pohľadu sú hrdinovia celkom iní.
Čo tým myslíte?
Spomínajú sa tu celkom iné mená (v porovnaní s tým, čo vyzdvihujú medzinárodné inštitúcie, pozn. red.). Náš lokálny kánon – teda umelci, ktorých považujeme za významných a ktorých aj miestni kupci najčastejšie vyhľadávajú – je od neho výrazne odlišný.
Práve preto je dôležité pochopiť, ako o umení premýšľa Tate, Pompidou (Centre National d’art et de Culture Georges-Pompidou v Paríži) alebo (newyorské galérie) MoMA a Met (Metropolitan Museum of Art). Len tak môžu naši regionálni umelci uspieť.
Spomenuli ste viacero veľkých múzeí a galérií, spolupracujete aj s niektorými z nich?
Umelecký svet je internacionálny a ak sa v ňom pohybujete, prichádzate do kontaktu s mnohými globálnymi hráčmi. Celý ten ekosystém by sa dal porovnať s biznisovým svetom. Veď napokon aj umenie je do istej miery biznis. Toto chápanie, bohužiaľ, v niektorých krajinách chýba a trvajú na tom, že umelecký kánon je to, čo za kánon považujú oni. Ja si myslím, že to tak nie je.
Na základe čoho sa dá určiť, že daný umelec či umelkyňa by mohol zaujať aj v globálnom kontexte?
Je pravda, že za posledné roky som sa toho veľa naučil, ale stále som iba amatér a milovník umenia. Rozumiem umeleckému ekosystému a poznám v rámci neho veľa ľudí. Okrem toho mám šťastie, že moje kritériá vkusu sú veľmi blízke názoru Tate. Z pohľadu, na ktorý sa pýtate, sú však kľúčoví práve kurátori. Ide o to, ako sa na umenie pozerajú práve oni.
Pozornosť v umení je ako kyvadlo
Trúfli by ste to opísať – hoci aj na základe vášho vlastného pozorovania?
Po prvé – umenie, ktoré zaujme svet, musí byť niečím iné a nové, preto je pre medzinárodnú umeleckú komunitu fascinujúce to, čo robili Filko alebo Koller. Aj Mária Bartuszová priniesla niečo úplne nové a navyše niečo mimoriadne špecifické.
Zaujímaví by podľa mňa mohli byť aj autori ako Peter Bartoš či Jana Želibská. To, že pochádzate z nejakej časti sveta alebo regiónu, dnes už nie je také dôležité. Umenie je globálne a súťažíte v ňom s Američanmi alebo Afgancami, jednoducho s umelcami z celého sveta. Ak chcete uspieť, musíte chápať, čo sa vo svete deje a vedieť, na aké témy sa v súčasnosti zameriava pozornosť.
Aké témy v súčasnosti rezonujú najviac?
Funguje to ako kyvadlo. V minulosti sa pozornosť zameriavala na americké umenie, západné umenie, mužských autorov. Dnes sa kyvadlo postupne presúva na druhú stranu, smerom k ženám, menšinám, gendrovým otázkam a podobne.
Existujú isté témy, s ktorými môžete uspieť. Zároveň stále platí, že presadiť sa môžete so všetkým, len to musí byť niečím nové, neopozerané a špeciálne. Osobne verím, že príde čas, kedy bude opäť objavený aj Filko.
Úspech na medzinárodnej úrovni si však vyžaduje veľké úsilie. V ekosystéme sa musíte vedieť pohybovať, musíte tú hru hrať. Podobne sa to podarilo spomínanej Márii Bartuszovej. Jej rodina, ktorá tomuto všetkému rozumie, založila nadáciu, bola aktívna a komunikovala na globálnej úrovni. Umelec musí byť viditeľný aj na umeleckých veľtrhoch, aby o ňom kurátori vedeli a mal by mať svojho galeristu, ktorý ho zastupuje, čo sa často v našom regióne podceňuje.
Objavovať mladých umelcov nie je prácou veľkých inštitúcií. To je predovšetkým práca kurátorov a zberateľov umenia. Veľké inštitúcie píšu kánon.
Do akej miery tieto inštitúcie sledujú mladších umelcov?
Treba povedať, že objavovať mladých umelcov nie je prácou veľkých inštitúcií. To je predovšetkým práca kurátorov a zberateľov umenia. Veľké inštitúcie píšu kánon. Pri mladých umelcoch neviete, ako sa bude vyvíjať ich tvorba a život. Také 60., 70. aj 80. roky sú už súčasťou kánonu. Tate, Pompidou a MoMA ich objavili a zaradili do zbierok.
Znamená to teda, že ako autor musíte byť takpovediac „za zenitom“, aby ste sa stali súčasťou kánonu?
Nie nevyhnutne, napokon už spomínaný Roman Ondak je dôkazom toho, že sa to dá, aj keď ste mladší. Aby ste uspeli, musíte chápať, čo sa deje v umeleckom svete, aké sú trendy, musíte rozumieť aj tomu, ako funguje obchod s umením. Bez toho, aby ste boli aktívnou súčasťou ekosystému, je to skoro nemožné.
Nedá mi nespýtať sa, aké rady by ste dali zberateľom – do čoho sa podľa vás oplatí investovať?
Asi najdôležitejšia rada je, že umenie, ktoré kupujete, sa vám musí páčiť. Musíte s ním vedieť žiť. Verím tomu, že na umení zarobia peniaze len tí, ktorí ho majú naozaj radi a vyznajú sa v ňom. Druhá rada je, že musíte chodiť do sveta – na umelecké veľtrhy, do galérií, múzeí a sledovať, čo sa v umení deje.
Spojte sa s galériami, ktoré tomu rozumejú a sledujú situáciu na medzinárodnej úrovni, nielen tie, ktoré sa zaoberajú iba lokálnym umením. Sledujte trendy. Bartuszová bola dlhý čas aj na Slovensku prakticky neznámou umelkyňou, dnes patrí k najznámejším z tohto regiónu.
Tí, ktorí do jej diel investovali ešte predtým, ako sa preslávila, si ich kúpili hlavne preto, že sa im páčili. To, čo kupujete, sa vám teda musí páčiť. Na umení môžete zarobiť aj veľa peňazí, ale to by nemal byť váš primárny cieľ.