Našiel spôsob, ako pomôcť ľuďom pochopiť seba, svojich kolegov, šéfov aj podriadených? Alebo poblúznil masy?
Thomas Erikson predal zo svojich populárno-náučných kníh viac ako osem miliónov výtlačkov, no kritici ho označujú za podvodníka, ktorý si bez akéhokoľvek vedeckého základu podmanil ľudí po celom svete. Ako to vidí on sám?
Povedali ste si už niekedy, že ste v práci obklopení samými idiotmi? Thomas Erikson, populárny švédsky spisovateľ, má na to teóriu, na základe ktorej vám vysvetlí, že chyba nie je v nich, ale vo vás.
Alebo lepšie povedané v tom, ako nesprávne komunikujete. Svet poblúznil „svojou“, či presnejšie prevzatou teóriou štyroch farebných typológií osobností a návodom, ako „heknúť“ každú z nich.
Červení ľudia sú podľa neho dominantní, žltí sú spoločenskí a optimistickí, zelení sú uvoľnení a priateľskí, modrí sú precízni a analytickí. Odkedy v roku 2014 vydal vo švédčine svoju non-fiction prvotinu Obklopený idiotmi, naskočil na obrovskú vlnu úspechu, ktorá mu vyniesla vyše osem miliónov predaných výtlačkov a jeho knihy boli preložené do šesťdesiatich jazykov.
Teória, ktorá pobláznila svet
Na základe jeho teórie sa mnohí ľudia zosobášili, pretože boli „farebne kompatibilní“, iní sa, naopak, rozviedli. Niektoré personálne oddelenia vo firmách nechali otestovať svojich zamestnancov a preskupili pracovné tímy tak, aby v nich boli rovnomerne rozdelené „všetky farby“, pretože čisto červené tímy pôsobili ako recept na problém, kým tie, v ktorých červení absentovali, nevedeli dostatočne dosahovať výsledky.
Thomas Erikson vybudoval zo svojej série kníh celosvetový fenomén. A ešte fenomenálnejší je spôsob, akým vie profitovať z takmer storočia starej teórie, ktorú oprášil, zabalil do marketingovo príťažlivého papiera tak, ako to vie len človek zo sveta biznisu a predal ju masám.
Maria Östlin
Foto: Maria Östlin
Čo tam po tom, že takmer rovnako dlho, ako je úspešný, čelí aj kritike z radov ďalších odborníkov na ľudskú dušu, a to predovšetkým na domácej pôde?
„Nuž, nemôžete sa čudovať, Švédi radi závidia úspech!“ povie hneď v úvode nášho rozhovoru, čím mu udá žoviálny tón. Vôbec mu neprekáža nálepka „pop psychológa“. „Aspoň ma ľudia čítajú!“ odpovedá so smiechom.
„Ak by som napísal veľmi odbornú knihu, ktorú by nikto neotvoril, na čo by bola dobrá?“ pýta sa švédsky samozvaný „behavioralista“, ktorý však správanie ľudí neštudoval, i keď je pravdou, že vyše dve dekády koučoval a viedol lekcie pre manažérov vo firmách.
Jediný moment, v ktorom sa ohradí voči svojej kritike, je, keď mu pripomenieme označenie švédskej spoločnosti skeptikov. Tá ho v roku 2018 označila za „Podvodníka roka“, čo je ocenenie, ktoré udeľuje už štyri desaťročia osobe alebo inštitúcii, ktorá za ostatný rok urobila najväčšiu medvediu službu švédskej vede.
„Erikson má bezpochyby najväčšiu zásluhu svojej generácie za to, že sa verejnosť zaujíma o psychológiu. Škoda len, že teória, na ktorej svoju úspešnú knihu a jej mnohé pokračovania postavil, je pseudovedecký nonsens, ktorý nemá so psychológiou nič spoločné,“ uviedli švédski skeptici.
Erikson pri týchto obvineniach odchádza od žoviálneho tónu a húževnato sa obhajuje, pričom hovorí, že zjednodušenia sú potrebné na to, aby ľudia dokázali absorbovať nové informácie a prijať ich za svoje. „Rozhodne nie som žiaden podvodník, to len mylne preložili, prinajhoršom ma označili za najväčšieho zavádzača!“
Stará teória, nový hit
Poďme si ujasniť niekoľko vecí. Nie ste autorom teórie DISC, len ste ju doplnili o štyri farebné schémy a spopularizovali. Prečo ste sa pred desiatimi rokmi rozhodli „oprášiť“ práve túto teóriu?
Máte pravdu, teória DISC vznikla v 30. rokoch minulého storočia a neskôr, v 50. rokoch na ňu nadviazal Walter Clarke, ktorý ju obohatil o test osobnosti. Nezrodila sa na akademickej pôde, čo je dôvod, prečo sú k nej mnohí skeptickí, ale dostala sa rovno do biznisu, kde ju lektori používajú celé desaťročia. Ako biznisový konzultant som používal túto metódu asi pätnásť rokov aj ja.
Za ten čas som si uvedomil, že je to dostatočne jednoduchá schéma, ktorá ľuďom umožňuje porozumieť samým sebe aj druhým bez toho, aby museli stráviť päť rokov štúdiom psychológie a prečítať si tisíce strán skrípt. Tak som si povedal, že by som mohol ľuďom pomôcť oveľa viac, ak by som o tom napísal knihu. Našťastie som vtedy nevedel, že sa touto témou zaoberalo už množstvo autorov a publikovali desiatky kníh, inak by som nikdy ani nezačal.
Ale vy ste publikovali už aj predtým, ibaže fikciu. Prečo ste sa rozhodli prejsť k tomuto žánru?
Písal som trilery o behaviorálnom vedcovi, v podstate o mojom „alter egu“, ale stále som sa zaoberal ľudským správaním. Milujem písanie a ešte radšej mám dobré príbehy. Viem, ako zaujať ľudí a ako vypointovať knihu tak, aby ju ľudia chceli čítať a na záver si z nej niečo odniesli – či ide o fikciu alebo nefikciu. Myslím si, že som dosiahol taký úspech práve preto, že moje knihy sú veľmi čítavé a často používam aj iróniu a humor, to vidíte aj v názve knihy. Obklopený idiotmi je veľmi zapamätateľný názov. Aj ten určite dopomohol k tomu, že sa kniha tak uchytila.
Nezdá sa vám, že je ten názov až príliš „clickbaitový“ v snahe zaujať?
Či je to príliš? Nemyslím si. Ak by sa kniha volala Manuál komunikácie, garantujem vám, že by po nej nikto nesiahol. Určite je to skvelý marketing, ale hlavne preto, že sa s tým dokáže stotožniť každý. Všetci sme mali aspoň raz v živote pocit, že sme obklopení idiotmi a že azda každý okolo nás je „mimo“. Švédsky originál má na obálke ešte podtitul: Ako porozumieť tým, ktorým sa porozumieť nedá. Človek si to prečíta a povie si, že presne to potrebuje. Približne osemdesiat percent ľudí totiž ani len netuší, ako ich vníma okolie a v tom sa skrýva obrovský potenciál. Najprv treba začať tým, že porozumieme sami sebe, až potom nám môžu rozumieť ostatní.
Maria Östlin
Maria Östlin
Thomas Eriskson
Posledných dvadsaťpäť rokov pôsobí ako leadership konzultant, pričom medzi jeho klientov patria spoločnosti ako Coca-Cola, IKEA, Microsoft či Volvo. Pôvodom švédsky bankár a kouč sa dal na spisovateľskú dráhu, kde sa mu podarilo strhnúť lavínu so svojou sériou kníh Obklopený idiotmi, po ktorej nasledovali obdobné knihy Obklopený psychopatmi, Obklopený narcistami a ďalšie z oblasti populárnej psychológie. Stal sa jedným z najpredávanejších švédskych autorov súčasnosti, dosiaľ napísal viac ako desať populárno-náučných kníh a trilerov. Najnovšie mu vo švédčine vychádza kniha Obklopení klamármi.
Cieľom vašej knihy teda je, aby čitateľ lepšie pochopil samého seba? Aby si možno uvedomil, že žiadni idioti okolo neho nie sú, alebo je ním on sám, keďže ostatným nerozumie?
Presne tak, pretože základom našich vzťahov je porozumenie druhých, a to sa dá len prostredníctvom komunikácie. Predstavte si, že by som požiadal môjho agenta, aby mi zarezervoval letenku, no nepovedal by som mu, odkiaľ odlietam a kam chcem ísť. Čo by s tým mohol urobiť? Nič, len by si pomyslel, aký som idiot. Nepodal som mu dostatok informácií, aby urobil to, čo od neho potrebujem a on si ich nevypýtal.
Pochopili ste niečo viac o sebe, odkedy rozvíjate túto teóriu?
Po prvý raz som narazil na túto teóriu pred tridsiatimi rokmi, keď som ako 24-ročný čosi „pokašlal“ v mojej prvej manažérskej práci v bankovníctve a personalistka sa ma spýtala, či by som sa nechal otestovať. Podstúpil som testy, dostal som do rúk výsledok a pomyslel som si: Takto ma vidia druhí?! Po prvý raz v živote som sa nad sebou zamýšľal a akokoľvek nepríjemné to bolo, uvedomil som si, že som príliš často stredobodom pozornosti, priveľa rozprávam, pramálo počúvam a neberiem život príliš vážne. Bol som žltožltý, skrz-naskrz.
Forbes/Martina Pauková
Myslel som si, ako ma ľudia zbožňujú a pravdepodobne som im dosť liezol na nervy. Posledné tri desaťročia teda pracujem na tom, aby som „neodčerpával“ príliš veľa kyslíka z miestnosti, aby ma nebolo priveľa, cielene rozvíjam svoje iné schopnosti a už som teda viac červený a modrý. Stále mám v sebe niečo žlté, to sa nikdy nestratí, ale už s tým viem cielene pracovať.
To je zaujímavé, že sa dá so svojím farebným profilom pracovať. Sú ľudia, ktorí to majú celý život rovnako?
Napríklad moja žena, tá je červená, červená, červená a nič iné! Celý život sa snažím túto pôsobivú osobu rozlúsknuť a ešte mi to určite nejakú chvíľu potrvá.
Masívny úspech (a kritika)
Thomas Erikson je najprekladanejším žijúcim švédskym autorom, pričom v histórii sa viac kníh podarilo preložiť a posunúť za hranice Švédska len Astrid Lindgrenovej, ktorá vdýchla život Pipi dlhej pančuche, a nobelistke Selme Lagerlöfovej. Erikson zo svojich kníh predal už viac ako osem miliónov kópií, boli preložené do šesťdesiatich jazykov a vyšli v stovke krajín. Napriek tomu čelí na domácej scéne kritike za to, že teórie, ktoré popularizuje, nemajú žiaden základ v modernej psychológii a nie je možné ich dokázať. Erikson stále publikuje, prednáša a okrem predaja kníh profituje aj z vyhodnocovania DISC profilov osobnosti, pričom za každú interpretáciu online dotazníka si účtuje 149 dolárov.
Dobré časy, zlí lídri
Nemáte pocit, že sa pracovné prostredie za ostatné roky zmenilo tak zásadne, že aplikovať naň vyše sto rokov starú teóriu nedáva zmysel?
Súhlasím, že sa toho zmenilo veľa. Žijeme v postpandemickom svete, ktorý zásadne ovplyvňuje nástup umelej inteligencie (AI), a ktovie, čo ešte príde. Niektorí si myslia, že sa azda zmení úplne všetko, ale povedzte mi, prečo by sa mala meniť aj ľudská nátura?
Predsa vždy budú takí, ktorí sa snažia podvádzať, budú aj takí, ktorí budú dobré vynálezy využívať nezmyselným spôsobom – napríklad ako to množstvo ľudí, ktorí robia pomocou AI deepfake. Ľudia budú mať rovnaké potreby: budú chcieť, aby ich niekto vypočul, aby im niekto porozumel, aby si s nimi niekto vytvoril vzťah, aby ich niekto viedol a aby niekoho mohli viesť oni. Na to, že sa tieto potreby nikdy nezmenia, by som stavil svoj krk!
Budú ľudia potrebovať aj rovnakých lídrov? Alebo si rôzne časy, ako napríklad rôzne krízy, vyžadujú rôzne typy vodcov?
To je zaujímavá otázka. Poďme si to rozobrať: červení sú dominantní, extrovertní a orientovaní na výsledok, milujú výzvy a „nie“ neberú ako odpoveď. Práve to sú typy lídrov, ktorí dokážu previesť ľudí krízami, pretože sa nedokážu len tak nečinne prizerať. Nepočkajú na to, ako sa situácia vyvŕbi, radšej konajú. Či sú tými najlepšími lídrami, to si nemyslím, ale majú najlepšie predpoklady zvládnuť najnáročnejšie situácie.
A keď sa firma alebo krajina zotavujú po kríze?
Keď pominie kríza, potreba červených lídrov nie je už taká výrazná, ich prístup môže ľudí stresovať. Vtedy môže byť dobré zvoliť žltého lídra, ktorý je orientovaný na ľudí, vie s nimi viesť dialóg. Ešte väčšiu šancu uspieť majú introverti, modrí alebo zelení, ktorí skôr udržiavajú veci v chode a dozerajú na procesy, čo by extrovertného červeného či žltého lídra unudilo k smrti. Niektorí ľudia však potrebujú červených lídrov, aj keď žijú relatívne pokojné obdobia, inak ich práca nebaví a neustále vyhľadávajú nové výzvy. Všimli ste si, ako sa tieto obdobia objavujú v cykloch?
Ako to myslíte?
Keď zažívame ťažké časy, vynorí sa silný líder, ktorého tie časy zocelili. Silní lídri dokážu previesť krajiny aj firmy náročnými obdobiami, po ktorých sa situácia stabilizuje, dokonca môžeme zažívať ekonomické oživenie. No keď nám je dobre, nedostávajú sa k moci silní, ale skôr slabí lídri, ktorí následne uvrhnú ako firmu, tak aj krajinu do chaosu. Znova sa ocitáme v náročných časoch, ktoré si vyžadujú silných lídrov. Tým chcem povedať len toľko, že potrebujeme mať tých správnych ľudí na tých správnych miestach v tom správnom čase.
Čo je podľa vás najzásadnejšia vlastnosť dnešných lídrov?
Rozhodne transparentnosť, to si cením najviac, a veľmi chýba. Lídrov, ktorí sa postavia a povedia ľuďom aj náročné veci, budú od nich veľa vyžadovať, ale rovnako sa otvoria tomu, aby sa od nich veľa vyžadovalo. To je rozdiel medzi silným a slabým manažérom: schopnosť pomenovať veci pravým menom a povedať im nie to, čo chcú počuť, ale to, čo potrebujú počuť, pretože inak sa ľudia jedného dňa zobudia do nepekného rána a zostanú prekvapení.
Poďme sa pozrieť na to, ktoré vlastnosti najviac pomáhajú lídrom z rôznych farieb. Čo sú najlepšie vlastnosti každého z nich?
Červení lídri majú jasnú víziu, ku ktorej sa vedia dopracovať, žltí lídri sú veľmi presvedčiví a večne pozitívne naladení, zelení sú skvelí poslucháči a ide im to výborne s ľuďmi, kým modrí sú orientovaní na proces a dbajú na to, aby všetko išlo podľa plánu.
Čo ich, naopak, dokáže najviac rozhodiť a oberá ich o energiu?
Červení neznášajú, keď im niekto povie, že sa čosi nedá spraviť. Žltí potrebujú byť stredobodom pozornosti, preto veľmi ťažko znášajú, keď im niekto povie, aby boli radšej ticho. Zelení sú veľmi priateľskí, preto nikdy nejdú do konfliktu, aj za cenu toho, že niektoré problémy zostanú nevyriešené. Modrí sa dostanú do veľkého stresu, keď nemajú dostatok času na to, aby všetko dotiahli do dokonalosti.
Mnohé spoločnosti sa rozhodli na základe tejto teórie otestovať a následne premiešať svoje pracovné tímy, aby mali „vhodné“ zloženie zamestnancov. To je podľa vás správne?
Myslím si, že je dobré, aby spoločnosti vyberali lídrov na základe toho, aké majú komunikačné zručnosti, a toho, ako vedia pracovať s ľuďmi. Najväčšou zručnosťou lídra je vedieť správne prečítať druhých a prispôsobiť svoju komunikáciu voči nim tak, aby našli spoločnú reč.
Nemyslím si však, že DISC profil je jediný, ktorý môže k tomu pomôcť, tých prístupov je mnoho, ale jeho výhoda je, že je ľahko zapamätateľný. Pravdepodobne si skôr zapamätáte, ak vám niekto povie, že ste červeno-žltý líder, než keď vám ukážu percentily parametrov dominancie či stability alebo keď vám priradia jeden zo šestnástich akronymov, napríklad ENTJ, ako to robil populárny Myers-Briggsov test (MBTI). To si nezapamätáte.
V minulosti boli mnohé obdobné osobnostné testy masívne využívane, kým dnes sú už zaznávané.
Sám som certifikovaný na Myers-Briggsov test, ale prestal som ho pri koučovaní používať už pred dvadsiatimi rokmi práve preto, že jeho výsledky sú pre ľudí ťažko uchopiteľné a zapamätateľné. Červená a žltá – to si zapamätajú všetci.
Dobre, tak sa vrátim ešte k personálnym oddeleniam, ktoré na základe vami popularizovanej teórie preskupujú celé tímy, aby pracovali efektívnejšie. Nie je tento prístup príliš redukujúci voči vplyvu, aký má na ľudí pracovné prostredie a napríklad kultúra organizácie?
Pozrite sa, voda vždy tečie zhora nadol. Pokiaľ sa nám podarí vo firmách vhodne nastaviť top manažment vrátane členov predstavenstva či CEO, čo sú tie úrovne manažérov, s ktorými pracujem, tak sa to všetko odrazí aj vo zvyšku spoločnosti. Ak sa rozhodneme niečo reorganizovať len na nižšej úrovni a nepozrieme sa na to, ako fungujú lídri, tak sa žiadna zmena neudeje. Problémom je, že reformu kultúry a líderstva firmy hádžu na HR oddelenia, akoby to bol ich problém, ktorý treba vyriešiť.
Čo môžu teda podľa vás robiť vedenia firiem? Nastavovať „farebné kvóty“, koľko modrých či žltých lídrov potrebujú vo svojich štruktúrach?
Téma diverzity mi je veľmi blízka. Podľa štatistík sú ženy viac zamerané na ľudí, čiže majú v sebe viac žltej a zelenej, kým muži sú skôr zameraní na výsledky a procesy, a teda sú viac červení a modrí. Určite som za to, aby bolo v predstavenstvách firiem viac žien než mužov, pretože to prinesie iný pohľad, ale verím v meritokraciu, v to, aby sa ľudia vyberali na základe ich schopností, nie pohlavia.
Teória štyroch farieb
Teóriu rozvinul v roku 1928 William Moulton Marston, vyštudovaný psychológ, spisovateľ (z jeho pera sa zrodila aj komixová postava Wonder Woman) a zanietený vynálezca. Okrem iného prispel k vzniku prvého polygrafu – detektoru lži. Marston rozdelil ľudí do štyroch kategórií podľa toho, ako veľmi sú dominantní (D – dominance), ovplyvniteľní (I – influence), stabilní (S – stability) a poddajní (C – compliance). Na základe toho vznikla teória známa pod akronymom DISC. Neskôr túto teóriu ďalej rozvinul v roku 1956 Walter Clarke, keď vytvoril známy DISC test osobnosti. Na jeho prácu nadviazali ďalší, no teória sa dočkala väčšieho rozmachu až v roku 2014, keď ju spopularizoval švédsky behavioralista Thomas Erikson vo svojej knihe Obklopený idiotmi. Erikson pridal ku každej kategórii jednu z farieb – červená (D), žltá (I), zelená (S) a modrá (C) – a vznikla tak jeho známa teória štyroch farebných typov osobností. Červení ľudia sú podľa tejto teórie dominantní, žltí veľmi energickí a spoločenskí, modrí skôr analytickí a opatrní, kým zelení sú trpezliví, uvážliví a viac submisívni. Erikson získal celosvetový úspech, ale zarovno s tým rozprúdil diskusiu o tom, do akej miery populárna psychológia pomáha a do akej miery škodí. Zároveň sa tak otvorila Pandorina skrinka s ďalšími testami osobnosti a s polemikou o ich výpovednej hodnote a relevancii ich použitia v pracovnom kontexte.
Zoči-voči kritike
Vo svojich knihách píšete, že väčšina ľudí je kombináciou viacerých farieb. Dáva stále zmysel rozdeľovať ich do štyroch kategórií?
Presne, aký to má zmysel, však? Potrebujeme porozumieť základným rozdeleniam, aby sme vedeli, čo to znamená, keď je niekto kombináciou rôznych farieb, najčastejšie dvoch. A, samozrejme, aj nekonfliktný zelený môže na tridsať minút „sčervenať“, ale to neznamená, že je pre neho táto farba vystihujúca.
Niektorí psychológovia tvrdia, že táto teória je prehnane zjednodušená a nemá žiadnu vedeckú oporu. Ako na tieto obvinenia reagujete?
Pozrite sa, ako na samotnú psychológiu hľadia iné vedné odbory ako matematika či fyzika. Nepovažujú ju ani len za skutočnú vedu, jej výsledky sú ťažko replikovateľné a mnohé štúdie, ktoré v minulosti čosi dokázali, dnes po zopakovaní nedochádzajú k rovnakým záverom. Nič zo psychológie sa nedá opakovať znova a znova s identickým výsledkom, pretože nič, čo sa týka ľudskej psychiky, nie je čierno-biele. Ani žiadna metóda testovania ľudských vlastností nie je presná, či už ide o DISC alebo populárne testy Myers-Briggs (MBTI), alebo o model Veľkej päťky, ktorá sa zatiaľ zdá byť najpresnejšia, ale aj voči nej sa už vznáša kritika, že hodnotiť osobnosť človeka na škále piatich vlastností je málo a malo by ich byť šesť, sedem či desať.
Čo si o kritike metódy, ktorú používate vy, myslíte?
Popravde mi na tom nezáleží, pretože radšej by som používal funkčný model, ktorý ľuďom pomáha, ako vedecky presný model, ktorý je ťažké uchopiť. Pre mňa je v poriadku, keď ľuďom vysvetlím, čo im DISC profil ešte dokáže povedať a čo im už nepovie, pretože má svoje limity.
Švédska spoločnosť skeptikov vás v roku 2018 označila za Podvodníka roka. To je už celkom drsné obvinenie, nie?
To nie je pravda. Ak ste sa to niekde dočítali, vedzte, že to je bohapusté klamstvo. Prinajhoršom ma označili za najväčšieho zavádzača, človeka, ktorý najviac zmiatol verejnosť. A v tom je rozhodne rozdiel. (Švédska spoločnosť skeptikov používa vo svojej zverejnenej kritike termín Fraudster of the year, vo švédskom origináli však táto anticena nesie názov Årets förvillare, čo sa dá voľne preložiť ako confuser alebo misleader, pozn. red. ). Všetko sú to činy jedného psychológa, ktorému sa síce podarilo vzbudiť nejakú pozornosť svojou kritikou mojej osoby, ale to, čo ste povedali, nie je pravda.
Časť kritiky sa týka aj toho, že nie ste behaviorálny vedec, hoci sa označujete za behavioralistu . Ako to teda je?
Nie, nie som ani vedec, ani psychológ, som behavioralista , čo je úplne iné označenie, na ktoré vo Švédsku nepotrebujem mať žiadne špeciálne dosiahnuté vzdelanie. Nikdy som netvrdil nič iné. Ale viete, mám doma neprajníkov, veď kto nie?
Dobre, uznávam, veď aj jednu z najpredávanejších kníh v motivačnej literatúre Ako si získať priateľov a pôsobiť na ľudí napísal americký lektor Dale Carnegie, celosvetovo sa z nej predalo viac ako 30 miliónov výtlačkov, a to rozhodne nebol psychológ.
No vidíte, a taký Napoleon Hill je jedným z najpredávanejších autorov všetkých čias, z jeho knihy Mysli a zbohatni sa predalo cez sto miliónov výtlačkov. (Novinára Hilla poveril americký oceliar Andrew Carnegie, aby viedol rozhovory s tými najúspešnejšími ľuďmi v krajine a publikovali ich spolu v knihe, avšak okrem toho bol Hill za života považovaný za sériového podvodníka, ktorému nevyšlo viacero podnikateľských počinov, pozn. red.).
Neporovnávam sa s ním, ale povedzte, prečo si myslíte, že sa tieto motivačné knihy tak dobre predávajú? Pretože ponúkajú užitočné rady, ktorým ľudia rozumejú. Aj v súčasnosti sú autori, ktorí píšu skvelé knihy, nemajú pred menom titul zo psychológie a ani ich teórie nie sú preukázateľné, ako napríklad taký James Clear a jeho kniha Atómové návyky, z ktorej sa predalo cez 30 miliónov výtlačkov.
Tak povedzte, aké sú limitácie tejto teórie?
Najčastejšie mi ľudia vyčítajú, že túto farebnú typológiu nemôžem používať na to, aby som hodnotil niečiu osobnosť, ale veď to ja viem! Nepoužívam žiadne DISC testy osobnosti, pretože na to ani nie je táto teória určená. Iba pomocou nej ukazujem, aké sú medzi ľuďmi rozdiely v ich správaní a ako ich môžu čo najlepšie preklenúť. Správanie ľudí sa zvykne meniť, kým ich osobnosť zostáva rovnaká. Ich kritiku teda považujem za bezpredmetnú.
Sú ešte nejaké ďalšie limitácie?
Táto teória pomáha ľuďom interpretovať správanie druhých, to, čo vidia a čomu nerozumejú. Vysvetľuje len to, ako sa ľudia správajú, nie prečo to tak je, čo ich k tomu motivovalo. Pomocou tejto teórie nevieme odhadnúť či zmerať inteligenciu ani žiadne poruchy správania, ako sú napríklad ADHD, Aspergerov syndróm, narcizmus, bipolárna porucha, schizofrénia alebo nejaké psychózy.
Nová etapa
Neplánujete túto teóriu revidovať, prípadne urobiť nové vydanie svojej pôvodnej knihy s komentárom, ktorý by lepšie objasnil limitácie teórie alebo zohľadnil to, v akom svete v súčasnosti žijeme?
Pracujem na novom vydaní knihy Obklopený idiotmi, ktorá by mala vyjsť vo švédčine v lete pri príležitosti desiateho výročia jej prvého vydania. Plánujem tam pridať niektoré nové pasáže, ktoré zohľadnia posledné roky, a niečo vynechám, ale opäť – ľudia sa nemenia, nemôžem revidovať to, ako to funguje. Nezmenili sme sa za posledných desať ani dvesto rokov, ani 70-tisíc rokov.
Prečítajte si grécke tragédie a nadobudnete pocit, akoby ste čítali o ľuďoch, ktorí majú rovnaké trápenia a radosti ako vy. Dnešné tempo rozvoja je také rýchle, že sa mu ľudstvo nestíha prispôsobovať, a už vôbec nie natoľko, aby sa menila naša osobnosť a to, čo ju tvorí. Vezmite si, že onedlho budeme mať umelú inteligenciu, ktorá bude ma IQ v hodnote tisíc. Ako to dobehneme? Nijako, stále budeme rovnakými ľuďmi, ako keď v roku 1928 prišiel Marston s touto teóriou.
A čo argument, že ľudia sa počas svojich životov vyvíjajú a menia?
Môžete zmeniť svoje presvedčenia, svoje pohnútky a spôsob, akým pristupujete k životu, ale nezmeníte svoju osobnosť. Pokiaľ neutrpíte nejaké zásadné traumy alebo zážitky blízke smrti, nedokážem si predstaviť, že by ste sa zmenili.
Dá sa povedať, že umiestnenie na farebnej škále ovplyvňuje aj vek? Napríklad že tínedžeri alebo aj ľudia na vrchole svojich síl sú primárne červení, kým seniori pôsobia skôr rozvážne a sú viac modrí?
Na to by som na vašom mieste nestavil. Mladí ľudia sú väčšinou hlučnejší, ale nie nevyhnutne „červenší“. Rovnako môžeme povedať, že starší ľudia spomaľujú aj preto, že sú múdrejší, zrelší, ale nijako to nesúvisí s ich zaradením na škále. Nie je to ani žiadne pravidlo. Ja mám po päťdesiatke a teraz „šliapem“ na plyn viac ako kedykoľvek predtým. Uvedomujem si, že život je krátky a musím z neho vyťažiť čo najviac.
Na čom ešte v súčasnosti pracujete?
Práve vo Švédsku vydávam novú knihu s názvom Obklopený klamármi a verím, že postupne vyjde aj v slovenčine (rozhovor prebehol začiatkom apríla, pozn. red.). Pracujem aj na ďalšom románe a mám hneď niekoľko ďalších nápadov, ktoré by som rád rozpracoval, ale aj môj deň má len dvadsaťštyri hodín. Čo vám poviem, mám rád dobrý príbeh.
Povedzte na záver, zvyknete bežne ľudí zaraďovať do farebných kategórií podľa toho, ako sa správajú? Napríklad keď sa s niekým rozprávate, hneď si poviete, že to je modrý typ?
Samozrejme, aj práve teraz analyzujem, kam asi patríte vy. Niektorí ľudia prídu za mnou a chcú sa so mnou porozprávať, ale hneď na úvod ma prosia, aby som ich neanalyzoval. Ale ja si nemôžem pomôcť! Pozerám sa na ich správanie a vidím vzorce, pre mňa je táto farebná teória ako druhý jazyk, mám to už tak zautomatizované. Je to podobné, ako keď sedíte v cudzej krajine v kaviarni a od vedľajšieho stola započujete niekoho hovoriť vo svojej rodnej reči. Prirodzene spozorniete a nemôžete si pomôcť, nemôžete to nevnímať.
Čo si myslíte, koľkokrát musí človek prečítať vaše knihy, aby to mal rovnako zautomatizované ako vy? Je to možné dosiahnuť?
Dokáže sa to naučiť každý, koho zaujíma ľudské správanie. Pokiaľ som to dokázal ja, tak to dokáže naozaj hocikto. Nie som múdrejší ako druhí, veď nie som ani len psychológ!
