Dupla na plyn a prešla 14-tisíc kilometrov z Pekingu do Paríža. Nezastavila ju ani piesočná búrka

Tá žena je poriadny zjav. Katarína Kývalová preteká na rýchlych autách, zbiera ich a hľadá realitné investície pre dvojicu zámožných čínskych rodín. Popritom celom si stihla zajazdiť jednu z historicky najvýznamnejších tratí Peking – Paríž. Zdolala 14-tisíc kilometrov naprieč púšťou Gobi aj kazašskou stepou a siahla si na hranicu svojich možností.

Kývalová absolvovala túto trasu ako prvá a zatiaľ jediná Slovenka v histórii. Za volant si sadla ako jedna z dvoch žien spomedzi stovky jazdcov z celého sveta. Náročná rely ju previedla naprieč deviatimi krajinami a ôsmimi časovými zónami. Pôsobivá je aj samotná trasa. Začala sa pri Čínskom múre v Pekingu a pokračovala cez Mongolsko, Kazachstan, Azerbajdžan, Gruzínsko, Turecko a Grécko až napokon cez Taliansko a Francúzsko s cieľovou rovinkou uprostred Paríža.

V ROZHOVORE SA DOČÍTATE

Ako sa dá pripraviť na 14-tisíc kilometrov za volantom a čo je na to potrebné,
Prečo musia v Číne cudzinci tankovať iba na vyhradených pumpách,
Čo sa stane, ak sa zasekne auto v púšti Gobi,
Aké fyzické limity má človek v 40-stupňových horúčavách,
Prečo musela v Turecku klamať o svadbe a jesť kebab v garáži,
Ako vyriešili situáciu, keď zostali trčať v horskom priesmyku v Grécku,
Koľko stojí rely Peking – Paríž a aké náklady sú s ňou spojené.

Na začiatku bola kríza

Pred odletom na rely Peking – Paríž ste mali ambíciu absolvovať ešte preteky na historických veteránoch v Monaku. Stihli ste to?

To bol teda šialený nápad (smiech). Doplatila som na to, že mi meškalo lietadlo do Nice, tak som domov, do Hamburgu, letela s prestupom cez Frankfurt – úplne inak, ako som plánovala. Následne som pred odletom do Pekingu mala len pár hodín, aby som sa zbalila. Bolo to adrenalínové.

Čo ste si hovorili pri odchode na rely?

Moja hlava bola napoly už v Číne a napoly ešte v Monaku. Pociťovala som napätie, nevedela som, čo očakávať. Mala som rešpekt pred navigáciou, môj spolujazdec je síce závodný jazdec, ale na okruhoch, nie na rely, takže ešte nikdy nenavigoval.

Foto: Blue Passion Photo a Will Broadhead

Aká bola vaša najväčšia obava?

Že sa niečo technicky pokazí, pretože rely na teba nečaká, musíš si vedieť pomôcť sám. Bála som sa, že skončíme zaseknutí niekde v púšti bez pomoci, čím je táto rely známa, alebo sa stane nejaká nehoda, na to doplatí niekto každý rok. Tieto obavy som sa ale snažila držať pod pokrievkou.

Naplnili sa niektoré z nich?

Prvé štyri týždne sme nemali žiadne väčšie technické problémy, spojka sa nám pokazila až v Turecku a neskôr nám v Grécku odišlo čerpadlo. To, že sme nemali problémy už skôr, je však polovičná výhra.

A tá druhá obava?

Nám sa našťastie nič nestalo, ale iným áno. Najťažšia situácia sa prihodila hneď na začiatku rely, už po pár dňoch od štartu sa jedno predvojnové auto s tímom z Veľkej Británie prevrátilo. Kým spolujazdec vyviazol s ľahkými zraneniami, jazdec je na tom zle doteraz. Dlho sme nevedeli ani to, či prežil, skončil v kóme a doposiaľ leží v Pekingu v nemocnici.

To veľmi zmenilo celú atmosféru na pretekoch, čakali sme na vyjadrenie organizátora. Na druhú stranu nám to všetkým pripomenulo, že to, čo robíme, nie je hračka a musíme byť naozaj opatrní. Hoci je to súťaž, nejde o nič, musíme ísť s nohou z plynu, ak sa chceme všetci dostať do Paríža. Potom bola ešte druhá veľká nehoda v Azerbajdžane.

Čo sa stalo?

Najstaršie auto v rely, American LaFrance z roku 1914, vyhorelo do tla. Stalo sa to britskej posádke, ktorej zrejme praskla nádrž, chytili iskru a nádrž explodovala. Niečo také sa bežne nestáva, vyzeralo to ako z hollywoodskeho filmu. Zhorelo im všetko, batožina, peniaze, doklady, ale im sa našťastie nič nestalo. Potom odleteli späť do Anglicka, vybavili si nové pasy, požičali nové auto a v Taliansku sa symbolicky pripojili k rely, aby mohli spolu s ostatnými prejsť cez cieľovú pásku v Paríži.

Nič ďalšie dramatické?

Niekoľko áut sa rozbilo, išlo o pár bežných nehôd, ale nikomu ďalšiemu sa nič nestalo.

Žiadne bagety z pumpy

Poďme teda pekne po poriadku. Ako sa človek pripravuje na preteky, ktoré ho prevedú cez 14-tisíc kilometrov a deväť krajín sveta, z Pekingu až do Paríža? Čo ste si so sebou zbalili?

Všeličo, ale bolo to zbytočné, lebo príručná batožina sa mi stratila na letisku (smiech). Tri dni pred rely sme kupovali všetko nanovo v Číne, najmä jedlo a hygienické potreby. Našťastie sa nám nestratila batožina uložená v podpalubí, kde sme mali stan a ďalšie vybavenie.

Jedlo?

Samozrejme, počas rely nie je čas zastavovať sa niekde v reštaurácií na obed. Mali sme presné časové kontroly, počas ktorých sme museli absolvovať „checkpointy“, nebolo teda času nazvyš. A na čínskej pumpe si rozhodne nekúpite narýchlo bagetu, tak to tam nefunguje. Mrzelo nás, že mi stratili batožinu, mala som tam proteínové tyčinky z Európy a musela som teda zháňať nové v Číne, doplnili sme si zásoby orieškami, sušeným ovocím a brali sme veľa litrov vody.

Čiže ste päť týždňov prežili na proteínových tyčinkách…

Asi tak, rely sme skončili trochu pochudnutí (smiech). Za tie týždne sme ich zjedli vyše štyridsať. Na šesť týždňov som teda išla s takou batožinou, s akou bežne po Európe chodím zbalená na dva dni.

Ako ste sa museli ešte pripravovať?

Museli sme si napríklad vybaviť čínsky vodičák na policajnej stanici v Pekingu. Podpisovali sme nejaké papiere, ktorým nikto z nás nerozumel, dostali sme čínske ešpézetky a povolenie jazdiť na rok. Dostali sme aj návod, ako jazdiť na čínskych cestách, veľa piktogramov, kde najviac podčiarknuté bolo, že vládna kolóna má vždy prednosť.

Ako prebiehal štart rely?

Skoro ráno sme opustili Peking a štartovali sme pri Čínskom múre. V momente, keď sme odštartovali, som sa rozhliadla okolo seba a prvý raz som si uvedomila, že odtiaľto idem až do Paríža. To je 14 250 kilometrov, cez deväť krajín a osem časových pásiem. Najprv trvalo, kým sme sa adaptovali na podmienky a na teplo, keďže sme mali vyše 40 stupňov. Myslíš si, že vieš, čo robíš a potom sa zmenia podmienky, zmení sa krajina a si takmer na začiatku. Museli sme si zvyknúť aj na auto.

Koľko žien štartovalo na rely?

Spolu nás bolo dvanásť, z toho sme boli iba dve jazdkyne a ostatné boli navigátorky. Mala som byť pôvodne sama ale prekvapila ma jedna Američanka, ktorá mala silný príbeh, prečo sa nakoniec aj ona prihlásila.

Aký príbeh?

Na rely sa prihlásila po tom, čo jej diagnostikovali rakovinu a dali jej pár rokov života. V minulosti už jednu rely Peking – Paríž s manželom absolvovali a túžila to ešte raz zažiť, napísala si to na svoj „bucket list“, čo chce ešte stihnúť.

Vyhrať alebo sa zúčastniť?

Aká bola vaša stratégia, chceli ste od začiatku vyhrať? Mali ste premyslené nejaké „ťahy“?

Nie je to tak, že by sme vyštartovali všetci naraz a obiehali sa. Každú minútu vyštartuje jedno auto a do „road booku“ zapisujú navigátori, či ideme doľava alebo doprava, riadia sa len podľa šípok v slepej mape. Nedáva preto zmysel držať sa napríklad niekoho, kto vedie, pretože nemáte nikdy istotu, že ide správnym smerom.

To sme ale zistili sami na vlastných chybách (smiech). Prevažne teda nejde o rýchlosť, to by bolo neférové voči predvojnovým autám, ale skôr o udržiavanie určitej rýchlosti na presne vytýčených úsekoch a o správnu navigáciu v teréne. Boli ale aj niekoľko kilometrové úseky, kde išlo len o rýchlosť. To boli tie najtvrdšie úseky na nespevnenom teréne, prevažne na piesku alebo kameňoch.

Akou najvyššou rýchlosťou ste išli?

Na diaľničnom úseku sme išli rýchlosťou 180 kilometrov za hodinu, ale to nie je nič obdivuhodné. Možno len to, že sme išli na aute z roku 1967, ktoré bolo jedným z tých najrýchlejších.

Tak povedzte, ako sa vám darilo v úvode pretekov?

Prvý deň som sa ešte stále učila, ako robiť testy na priemernú rýchlosť, a preto nás veľmi prekvapilo, že sme skončili hneď v prvý deň na prvom mieste. Keď sme sa pýtali ostatných jazdcov na nejaké tipy z rely, tak nám tí z prvej desiatky nechceli najprv ani pomôcť, neverili, že favorit nevie základy jazdenia na tejto trase. Prvé štyri týždne sme sa držali v top desiatke, dlho sme sa držali na treťom či štvrtom mieste.

Brali ste to natoľko vážne, že ste chceli vyhrať?

Pôvodne nie, ale keďže sme začali mať lepšie výsledky, ako sme čakali, tak sme to začali brať veľmi vážne. Naše auto Ford Mustang Hero-Era 1 z roku 1967 pripravovala profesionálna rely firma Prodrive, ktorá pripravuje autá aj na rely Paríž – Dakar. Keď sme po dvoch týždňoch boli stále medzi prvou trojkou, tak sme začali pociťovať ich očakávania voči nám, bol tam určitý tlak. Nedovolila som si dať pred spaním viac ako jeden drink, aby som bola ráno pripravená.

Tlak?

Hoci sme sa snažili držať ich očakávania pri zemi, tak sme si to skomplikovali našou jazdou. Nešlo o žiadne financie, za prenajatie auta sme platili organizátorovi a neboli v hre ani žiadne prize money. Im išlo vyslovene o prestíž a o imidž. Sú zvyknutí vyhrávať, preto mi každý večer prišla od nich správa, že na to máme, že si ideme po víťazstvo. Prvé štyri týždne sme to brali veľmi, veľmi vážne. Potom sa to celé začalo kaziť.

Napríklad ste sa aj stratili?

Samozrejme, že sme sa stratili! (smiech) Hneď v Číne sme zle odbočili, vyšli na diaľnicu a ďalší výjazd z diaľnice bol až o 60 kilometrov, takže sme prešli 120 kilometrov navyše. Boli tímy, ktoré sa stretli v protismere, pri tom prachu v Ázii človek ani nevidí, či ide správnym smerom. Toľko prachu som v živote nezjedla. Hoci bolo 35 až 40 stupňov, mali sme zatvorené okná a rúška aj vo vnútri auta.

Z PEKINGU DO PARÍŽA

Celé sa to začalo ešte v roku 1907, keď sa parížske noviny Le Matin spýtali na ten čas dych berúcu otázku: „Kto sa toto leto vyberie autom z Pekingu do Paríža?“ Neubehla ešte ani dekáda od toho, čo Henry Ford skonštruoval prvý „automobil“, ktorý stále pripomínal viac kočiar na kolesách než neskôr známe modely A a T, ktoré počnúc rokom 1903 chrlili jeho detroitské linky.

Parížske noviny vo víre nadšenia pre nový dopravný prostriedok hľadali dobrovoľníkov, ktorí dokážu, že „keď má človek auto, dokáže všetko.“ Nešlo o cenu pre víťaza, tou bola iba 1,5-litrová fľaša šampanského, ale o prekonanie dosiaľ nemysliteľnej vzdialenosti na štyroch kolesách, navyše bez navigácie a na prašných cestách, po ktorých auto jakživ neprešlo. Približne štyri desiatky záujemcov sa zredukovali na päť tímov, ktoré to mysleli natoľko vážne, že prepravili svoje automobily cez oceán a odštartovali 10. júna 1907 spred francúzskej ambasády v Pekingu.

Po ôsmich týždňoch sa v cieľovej rovinke ako prvý objavil taliansky aristokrat Scipione Borghese, ktorého sprevádzal novinár Luigi Barzini. Ten počas cesty telegrafoval do Paríža, aby mala verejnosť čo najskôr informácie z ostro sledovaných pretekov. (Borghese mal podľa už kultového príbehu počas cesty taký náskok, že si z Moskvy „odbehol“ mimo trasu do Petrohradu na večeru, stihol sa pripojiť späť a udržať si vedenie.)

Ďalší účastníci rely dorazili do cieľa až pár týždňov po ňom. Z politických dôvodov sa táto rely na sto rokov prerušila a obnovila sa až v roku 1997. Účastníci sa vtedy vybrali opačným smerom – z Londýna do Pekingu. V roku 2005 sa však rely konala v pôvodných kontúrach na trase, ktorou išiel aj princ Borghese.

Tu sa vraciame do súčasnosti. Pôvodne sa ôsmy ročník v týchto kruhoch legendárnej rely mal konať v roku 2019, ale pandémia a výrazné obmedzenia v Číne ho posunuli až na prelom mája a júna tohto roka. Dokopy sa prihlásilo 95 tímov zložených z dvojice jazdca a navigátora, pôvodom z 31 krajín.

„Prihlásila som sa hneď ako vypísali termín, ale trikrát sa závod presunul až sme sa nakoniec dočkali tento rok. Je to tá najväčšia motoristická výzva v mojom živote!“ povedala ešte vo februári pre Forbes Kývalová.

Len na vlastné riziko

Cez deň sa jazdí, ale ako vyzerajú noci? Prespávali ste v hoteloch?

To až neskôr, museli sme si prejsť tvrdým začiatkom. Najhoršie boli prvé týždne, keď sme stanovali v púšti Gobi a potom na severe Taklamakanu. Zažili sme aj púštnu búrku, ktorá nám rozburácala stany, nevideli sme pred seba, snažili sme sa chrániť maskami a okuliarmi.

Nevedeli sme poriadne ani dýchať, nieto ešte jesť. Hoci nám organizátori postavili každý večer jeden veľký stan, kde sme mali k dispozícii jedlo, počas búrky sme mali v každom súste piesok.

Svoje vlastné stany sme si už stavali sami, a to bol tiež zážitok. Celú noc lomcovalo stanom natoľko, že sme ho zaťažovali kameňmi a držali, aby nám ho vietor nezobral. Potom sme stanovali aj v Kazachstane, tam boli tiež veľmi tvrdé podmienky.

Čo bolo to najťažšie?

Boli sme unavení, mali sme za sebou stovky kilometrov, ale každý večer sme sa museli najprv venovať autu, potom postaviť stany a na treťom mieste sme zamierili do provizórnych spŕch v stanoch. Našťastie sme mali lokálnou agentúrou pripravený jeden spoločný stan s vodou, občerstvením aj hygienickými zariadeniami.

Predpokladám, že hygienický štandard ide počas takejto rely úplne bokom.

Nemali sme čas chodiť na toaletu do nejakých reštaurácií alebo púmp. Keby aj áno, tak v Číne sú verejné toalety príšerné, všetci sme radšej uprednostnili prírodu. Prvá pumpa po prekročení hranice s Kazachstanom bola ako vyslobodenie (smiech).

Poďme ešte späť k nocovaniu v púšti. Bolo to bezpečné, napríklad vzhľadom na divé zvieratá?

Najmä v Kazachstane nás vyzývali, aby sme si hermeticky uzatvárali stany a dávali si pozor na jedovaté hady a škorpióny. Ja som našťastie žiadneho v stane nemala, ale ďalší jazdci áno. Po večeri sme sa už snažili nechodiť sami do buše na toaletu, v prípade potreby len s baterkou a robiť hluk, aby sme odplašili divú zver. Ja som si hovorila, že musím vydržať až do rána, aj keby čo bolo (smiech).

Potom ste už nekempovali?

Pri odchode z Kazachstanu sme venovali náš stan miestnym, ktorí pre nás stavali kempové mestečko a snažili sme sa čo najviac odľahčiť. Bolo to trocha hlúpe, keby sa nám niekde pokazilo auto, museli by sme spať pod hviezdami, ale už mi to bolo jedno, chcela som sa ho zbaviť.

Ako napríklad prebiehalo tankovanie?

Najmä v Číne to bolo zaujímavé, pretože väčšina púmp je určená len miestnym a my sme chodili tankovať na špeciálne povolenie. To sme mali, aby nás pustili cez závory, ktoré snímali aj našu tvárovú biometriu. Na všetko je v Číne prísna kontrola, ešte aj na tankovanie. Ako cudzinci sme mali určené, na ktorých pumpách môžeme tankovať.

V Kazachstane sme zas nevedeli, kedy bude najbližšia pumpa, tak sme pre istotu dotankovali zakaždým doplna. V stanovom mestečku sme mali pre auto na prídel len 30 litrov benzínu, aby sme vedeli dôjsť aspoň k najbližšej pumpe.

Takže ste neostali nikde trčať s prázdnou nádržou?

My nie, ale stalo sa to austrálskemu tímu, ktorý nakoniec získal umiestnenie na stupienku víťazov. Podarilo sa im to však len vďaka tomu, že keď im došiel benzín, tak druhý tím z Dánska, ktorý im bol v pätách, zastal a daroval im nejaké litre hadičkou. Ak by to nespravili, tak by vyhrali oni. To je na tejto rely výnimočné, že si ľudia a tímy pomáhajú, aj keď ich to pripraví o víťazstvo. Peking – Paríž je jediné motoristické rely, kde to takto platí, nikde inde som to nezažila.

To je pekné, avšak predpokladám, že ste mali aj krízové situácie.

Boli aj vyhrotené osobné situácie, v ktorých sme po sebe so spolujazdcom v aute aj kričali. To je bežné, preto si vyberáte spolujazdca, s ktorým máte dobrý vzťah, ktorý tie krízové situácie ustojí. Náročné bolo napríklad, keď sme hneď v Číne zapadli v púšti. Nemohol nám nikto pomôcť, lebo keby zastavili, tak by tiež zapadli, videla som iba súcitné pohľady a ďalší jazdci prešli vedľa nás ďalej.

Našťastie som tam zbadala bagristu, ktorého som rukami-nohami poprosila, aby nás vytiahol. V Kazachstane veľa z nás v stanovom mestečku ochorelo, šíril sa medzi nami nejaký vírus. Dostali sme antibiotiká – tie som ja potrebovala aj na prekrytie infekcie, pretože hneď v prvé dni som si nešikovne žiletkou odrezala kus prsta.

To neznie dobre.

Pritom to bola najťažšia časť rely, kamennou kazašskou púšťou sme išli týždeň a bolo to veľmi tvrdé, na autá aj na nás. Mali sme takmer štyridsaťstupňové teploty, spali sme v stanoch, boli sme chorí, nemali sme sa kedy zregenerovať. Museli sme ísť ďalej, denne sme prešli 600 kilometrov v aute.

Pokazená spojka, zas a znova

Spomenuli ste, že ste so spolujazdcom po sebe aj kričali, keď bolo v aute napätie. Prečo?

Môj spolujazdec nikdy predtým nešiel rely, musela som preto udržiavať v pohode nielen seba, ale najmä jeho. Dohovárať mu, že netreba panikáriť, keď sa napríklad pokazila spojka v Turecku alebo sa nám pokazilo čerpadlo v Grécku. Posledný týždeň v Európe bol veľmi zlý, prvýkrát sme zažívali veľké technické problémy, dokonca nás museli odtiahnuť. A to už išlo… Zažívali sme mix veľkého sklamania, frustrácie a hnevu. Pódium bolo pre nás minulosťou.

Začiatok problémov bol v Turecku?

To bolo ešte v malom, ale pokazila sa nám spojka a museli sme v noci hľadať miestneho mechanika. Nejakého sme našli, sedeli sme na zemi u neho v garáži a videli tie skúmavé pohľady. Viac ako náš technický problém ich zaujímalo, či sme zosobášení a kde máme deti. Museli sme klamať, ak sme sa chceli odtiaľ čo najskôr a bez problémov dostať. Potom už bolo dobre, dali nám najesť kebab a porozprávali sme sa s pomocou Google Translate.

Prišli ešte väčšie technické problémy?

Pár kilometrov pred trajektom, ktorý nás mal previezť z Grécka do Talianska, sme zostali trčať v horách, pretože nám odišlo čerpadlo. Našťastie sme mali mobilný signál, ale musela som zavolať a dohovoriť sa nejako s gréckou odťahovkou, aby po nás prišla. Už sme však vedeli, že nám ušlo umiestnenie na pódiu, zmeškali sme všetky časové kontroly a nemali sme už šancu to dohnať.

Nemohol vám niekto z pretekárov pomôcť?

Aj keby chceli, nemohli, pretože by zmeškali trajekt. Pýtali sme sa, či niekto nemá náhradné čerpadlo, ale nemal. Vedeli sa pri nás akurát tak na 20 minút zastaviť a potom pokračovali. Bolo to veľmi bolestivé vidieť, ako sa všetci naloďujú a my nie sme medzi nimi.

V tom momente sa ukázal rozdiel medzi mnou a mojím spolujazdcom. Keďže bol neskúsený, panikáril, že zostaneme kdesi v horách. Ja som už premýšľala nad tým, ako vieme opraviť auto a namiesto trajektu pokračovať ďalej horským priesmykom. Urobili by sme síce 1 800 kilometrov navyše a išli by sme deň aj noc bez prestávky, ale stihli by sme sa stretnúť s ostatnými v Taliansku.

Ako ste to vyriešili?

Nakoniec nás odtiahli až priamo do trajektu, my sme medzičasom zavolali firme Prodrive, ktorá nám pripravovala auto, tá poslala do Talianska zamestnanca. Sadol na lietadlo a doniesol nám nové čerpadlo, prehodil nám ho cez plot, vymenili sme to za pár minút a išlo sa ďalej. Šialené, toľko trápenia pre 20 minút roboty! Posledné týždne rely boli ale veľmi dramatické, prešli sme si úplným dnom. Prestali sme sa snažiť a miestami ma prechádzala chuť vyhrať.

Uvažovali ste aj nad tým, že sa vzdáte?

Nie, to mi vôbec nenapadlo. Také zle to zase nebolo.

Posledné minúty

Potom ste už pokračovali bez problémov?

Kdeže, ten zásadný problém so spojkou sa nám stále vracal, pri Janove sme museli spojku opäť meniť, pomáhali nám Taliani z blízkeho servisu. Poslednú noc všetci oslavovali a my sme stále trčali v servise, už nám bolo obom do plaču.

To sme mali nervy vyšpičkované na maximum, prežívali sme drámu a zdala sa nám nekonečná. Vyskúšali sme si svoje psychologické limity. Nakoniec sme do Paríža došli takpovediac bez spojky, našťastie sme všetci išli s policajnou eskortou až do centra a nemuseli sme toľko zastavovať na semaforoch. Inak by sme to asi až do cieľa nedali.

Ako to teda dopadlo?

Prekvapivo sme skončili na siedmom mieste v našej kategórii povojnových áut s vyše 3,5-litrovým motorom. Pritom sme boli z tej najťažšej kategórie, v ktorej súťažila aj väčšina bývalých šampiónov. Prví traja z tej hlavnej predvojnovej kategórie mali po piatich týždňoch rozdiel len pár sekúnd, to ukazuje vysokú úroveň ich profesionálneho jazdenia.

Na prvom mieste skončil austrálsky tím v aute Leyland P76, tá istá posádka vyhrala v totožnom aute už druhýkrát po sebe a celkovo sa umiestnili na pódiu už štvrtý raz. Bez ohľadu na umiestnenie sme však boli obaja s mojím spolujazdcom veľmi emotívni, čo nás oboch prekvapilo. Bol to výbuch radosti, endorfínov, šampanské tieklo potokom, prišla nás vítať rodina, priatelia aj tím firmy Prodrive.

Aká je cena pre víťaza?

Víťaz nedostane žiadne peniaze, najväčšou odmenou je to, že človek absolvuje rely. My pretekári hovoríme, že sa súťaží iba ak o „zlatý ananás“ (smiech). Keď sa tieto preteky konali prvý raz v roku 1904, princ Borghese vyhral iba fľašu šampanského a táto tradícia sa ctí dodnes.

Povedzte, koľko vás stála účasť na rely?

Presne to nebudem ešte dlhšie vedieť, musia mi naceniť opravy na aute. To bude celkom veľká položka, podobne tak aj servis od Prodrive, ktorý sme využili. Ich zamestnanec priletel za nami do Kazachstanu na údržbu a neskôr aj do Istanbulu a do Talianska, kde nám doniesol čerpadlo. Musia nám teda vyúčtovať letenky tam aj späť.

Tak inak, koľko vás stála vstupenka na preteky?

Vstupný poplatok bol 65-tisíc eur na tím, to si delím s mojím spolujazdcom. K tomu treba pripočítať 45-tisíc za požičanie auto, ďalej poistenie auta, to bolo asi deväťtisíc eur, transport auta z Británie do Číny a potom späť z Paríža, to bolo zhruba sedemtisíc.

Očakávate, že sa spolu s opravami vyšplháte cez 100-tisícovú cenovku za tieto preteky?

Úprimne, vôbec si to nechcem dávať takto dohromady. Bolo mi úplne jasné, že to nebude málo a zbytočne si z toho pokazím zážitok, keď to začnem dávať do tabuľky. Navyše sa to bude deliť ešte dvoma, takže ja sama sa určite cez túto cenovku nevyšplhám.

Doma ste len pár dní, dokázali ste sa už adaptovať na bežný život?

Budem to ešte veľmi dlho spracovávať, hlavou som ešte stále na trati. Nedá sa len tak vrátiť do bežného života po tom, čo päť týždňov žijete v aute a sústredíte sa iba na cestu. Po návrate som sa ani nechcela pozrieť na e-maily, ktorých sa nazbierali stovky. Nešla som predsa na druhý koniec sveta, aby som hneď po návrate otvárala e-mailovú schránku.

Išli by ste ešte raz?

V polovici rely som si hovorila, že už nikdy viac, ale popravde mi to už napadlo. Aké by to bolo skúsiť to znova?

Naposledy ste nám v rozhovore spomínali, že na jeseň plánujete prejsť zo západného pobrežia USA na východné. To je stále v pláne?

Na jeseň ma čaká Amerika, na jar Japonsko. It’s happening!

Katarína Kývalová

Pôvodom rodáčka zo Stupavy je vo svete „petrolheads“, fanúšikov spaľovacích motorov, dobre známa a za sebou má účasť na tých najväčších pretekárskych okruhoch a tratiach: Mille Miglia v Taliansku, Goodwood Revival a Flying Scotsman vo Veľkej Británii, Le Mans Classic či Monaco Grand Prix Historique. Je aj vášnivá zberateľka predvojnových, ale aj moderných športových áut. Podporuje ženy v motošportoch a vytvorila prvý čisto ženský tím pretekárok na historických autách Bentley Belles. Popritom spravuje realitné portfólio dvoch zámožných čínskych rodín. Aktuálne žije medzi Hamburgom a Malorkou.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

11/2024 – Na ťahu