Mala som tridsaťjeden rokov, za sebou úspechy v marketingu, rozbeh startupového inkubátora a viedla som projekt zameraný na rýchle prototypovanie digitálnych produktov a služieb. Nechýbalo ani miesto v rebríčku Forbes 30 pod 30. Bola som obklopená talentovanými ľuďmi s podobnými hodnotami, aj tak som to všetko opustila.
Vnímala som to tak, že pokračovaním v rozbehnutej kariére by som sa zasekla na jednom mieste. Nikdy by som už nenašla čas ani odvahu rozšíriť svoju odbornosť. Tak som si podala prihlášku na softvérové inžinierstvo a z manažérskej pozície prešla do IT sveta, začínajúc od nuly. Za štúdiom som dochádzala do Zlína aj Viedne a diskusie s investormi som vymenila za školské projekty s 20-ročnými spolužiakmi.
Prešlo päť rokov, doma mám červený diplom a pracovne som sa posunula snáď o niekoľko životov vpred. Nechcem však o tomto období hovoriť len v superlatívoch. Je za tým veľká drina a ešte väčšia frustrácia. Veľa som pri tom bojovala s vlastným egom a spoločenskými normami.
Napriek tomu to bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí. Vďaka nemu programujem medicínske systémy, mentorujem inovačné tímy v zdravotníctve a konzultujem AI startup zameraný na zubných lekárov.
Čo som počas tejto cesty získala a prečo by ste ju mali zvážiť aj vy?
Sloboda robiť chyby
K zmene ma motivovali aj pochybnosti, či dokážem vytvárať škálovateľné inovácie, nielen lákavé prototypy. Čím skúsenejšia som bola, tým viac som mala rozumieť aj iným oblastiam. Očakávali to odo mňa investori, kolegovia, podriadení a najmä ja sama. Často som sa hanbila za podcenenie technickej časti pri tvorbe biznisového plánu. Naše prototypy síce demonštrovali potenciál digitálneho produktu či služby, no s rastúcim dopytom, pridaním ďalších funkcionalít či bezpečnostných prvkov sa muselo riešenie urobiť nanovo a oveľa drahšie. Návrat k štúdiu mi pripomenul, aké oslobodzujúce je byť na začiatku a robiť chyby. Dnes viem zvážiť rôzne alternatívy vývoja, identifikovať, ktoré časti architektúry sa budú meniť, a zreálniť finančné aj personálne kapacity. Zároveň sa učím rozmýšľať flexibilnejšie a rátať s chybami.
Všestrannosť
Dávnejšie sme s Luciou Šickovou (Pixel Federation), Braňom Kleskeňom (Leaf) a Blairom Stevensonom (Oulu University) riešili takzvané T-shaped zručnosti. Ide o rozvíjanie expertízy (hĺbky) a všestrannosti (šírky) pre zdolanie komplexných výziev v biznise a spoločnosti. Odvtedy uvažujem, koľko expertíz som schopná za život získať a ako ich prepojiť. Keď mám v tíme rozličné roly, ako sú produkt, obchod, vývoj, právo a CEO, viem ich navigovať a prepojiť ich potreby. Ako programátorka zas viem priamo definovať biznisové potreby aj inovačným manažérom. Dokážem zbierať podnety od lekárov a zrozumiteľne ich preniesť kolegom. O potrebe všestrannosti vyšla aj kniha Range od Davida Epsteina, ktorá ukazuje ďalšie príklady, že v komplexných odvetviach vynikajú všestranní ľudia nad špecialistami.
Foto: archív Bašky Klimek Tomatovej
Baška Klimek Tomatová
Je softvérová a dátová inžinierka, produktová konzultantka pre AI startup a bývalá inovačná manažérka. Má červený diplom zo softvérového inžinierstva a je absolventkou marketingu. Jej srdcovou témou je medtech. V roku 2018 bola zaradená do rebríčka Forbes 30 pod 30.
Unikátnosť
Fascinuje ma, koľko zručností a vedomostí si za život osvojíme, no nevytvoríme medzi nimi prepojenia. Hľadám vzorce na budovanie takých mostov. Čím vzdialenejšie sú, tým výnimočnejšiu kombináciu tvoria a výrazne zvyšujú hodnotu kandidáta na pracovnom trhu. Fandím myšlienke, ktorú trefne opísal Tomas Pueyo v blogu How to Become the Best in the World at Something.
Viac než snažiť sa byť medzi jedným percentom najlepších v nejakej expertíze, oplatí sa patriť do top desať percent v rôznych expertízach a vytvoriť si unikátny súbor schopností. Cielene si preto budujem rozmanité spektrum, ktoré sa navzájom dopĺňa a zvyšuje svoj význam.
Mám už istú hĺbku v biznise, rozvíjam ďalšiu v IT a spájam ich v srdcovej téme zdravotníctva. Ak raz budete hľadať vynikajúceho softvérového architekta, inovačného manažéra alebo marketingového stratéga, chcem byť nimi a ešte to vedieť aj prepojiť.
Pokojné sebavedomie
Moje sebavedomie už nevychádza z minulých úspechov ani túžby po uznaní. Po prechode do IT som z istého štandardu spadla na juniorskú mzdu a stratila možnosť rozhodovať, čo zasiahlo viac moje ego ako peňaženku. Veľa dní som končila plačom. Pomohlo mi to pochopiť, že ma nedefinujú pozície ani práca. Prekvapila som samu seba svojou vytrvalosťou. Už viem, že húževnatosťou to zvládnem.
Neponáhľam sa
Keď pocítim spokojnosť, doprajem si niekoľko dní v horách a kladiem si dve otázky: Ktoré aktivity ukončím? V čom si najviac neverím a prečo? Pri prvej si spíšem všetko, čomu sa venujem – práca, vzdelávanie, konzultácie aj pro bono projekty. Pridám k tomu strávený čas, získané ľudské vzťahy, rozvíjané zručnosti a príležitosti, ktoré mi to otvorilo. Porovnávam investovanú energiu s tým, čo mi to prináša. Najviac si cením vzťahy a môj rozvoj. Nakoniec aktivity zoškrtám.
Pri druhej otázke mi často napadnú oblasti, ktorých nevedomosť ma brzdí, ale bojím sa, či ich zvládnem. Zisťujem, v kombinácii s ktorou z nich by boli moje súčasné skúsenosti ešte prínosnejšie pre mňa aj pre spoločnosť. Hľadám nové zameranie, nie konečný stav. Som len na začiatku svojej cesty prepájania technického, pacientskeho a biznisového sveta. Neponáhľam sa. Je to na celý život.
