Veľa sa zamýšľam nad tým, ako a prečo sa chceme či nechceme učiť nové veci. Ako deti sme hodené do vody, do sveta, kde takmer všetko okolo nás je neznáme a potrebujeme tomu rozumieť, aby sme vedeli existovať v spleti pravidiel. V určitom bode, a pre každého tento bod prichádza v inom momente, nadobudneme pocit, že už v tom vieme “plávať”, že sa nepotrebujeme posúvať ďalej, že vieme, ako systém obehnúť aj predbehnúť. No systém – či už vzdelávací alebo akýkoľvek iný – predstavuje iba dobré barličky a rámce, nie je však samotným cieľom.
Cieľom by mal byť osobný rast, neustále zlepšovanie sa, hlbšie porozumenie tomuto čoraz komplexnejšiemu svetu. Prečo nás to akoby nezaujíma? Prečo sa tak veľa ľudí zasekne?
Moja hypotéza je, že zlenivieme, spohodlnieme, lebo nám to systém, v ktorom existujeme, toleruje a my si vždy vieme racionalizovať, prečo niečo nemusíme alebo nemôžeme robiť. Nie je na nás vyvíjaný dostatočný tlak, a tak ho nevyvíjame ani my sami na seba. Veď nejde o život. A ani iní to nerobia.
Kreslím aj utekám. Toto je mojich 5 nástrojov na rovnováhu v živote
Učenie predsa bolí! Kým sa naučíme používať nový nástroj alebo zručnosť, chce to čas. Kým sme sa naučili jesť niečo iné ako mlieko, potrebovali sme pol roka, na chodenie skoro rok, na slová, aby boli zrozumiteľné, aj rok a pol. Bicykle, lyžovanie, cudzí jazyk a to ani nechoďme do emócií, tým mnohí nerozumieme a nevieme ich komunikovať ani v dospelosti.
Učili sme 22 ľudí vyrábať appky a hry. Čo nám vyšlo a čo nie?
Niečo sa naučiť stále chvíľu trvá. Učenie nie je hladký proces, je to proces plný podknutí, pádov, zašpinených rúk, pokusov, omylov. Ten trápny pocit, keď niečo chybne povieme, či spravíme. Žiadny okamžitý úspech, sporadická odmena, žiadne jasné metriky. Komu by sa do toho chcelo?
A prečo by nám na tom vlastne malo záležať? Prečo je mindset nastavený na vzdelávanie teraz taký skloňovaný? Odpoveď je jasná. Svet okolo nás sa začal meniť vďaka technologickému a vedeckému pokroku trochu rýchlejšie ako kedysi. Zmeny prichádzajú čoraz častejšie, exponencionálne. A my sme stále zaseknutí v lineárnom rozmýšľaní, rozhodnutia o budúcnosti robíme na základe analýzy minulosti, pričom o tom, čo nás čaká, máme pramálo tušenia. Učenie sa a snaha o porozumenie čo najširším súvislostiam a kontextu by mala prebiehať v automatizovanom móde.
Ako na to? Ako sa na to pozerám ja a k čomu sme sa dopracovali v Pixel Federation:
- Na začiatok potrebujeme jasný cieľ a porozumenie, že dosiahnuť ho chvíľu potrvá – keď rozumiem, prečo niečo potrebujem vedieť, rozumiem, kam ma daná vedomosť či zručnosť zavedie, alebo kam s ňou chcem zájsť ja. Nastaviť si cestu a míľniky je už tá jednoduchšia časť. Napríklad: naučím sa pracovať s 3D Max, aby som mohol stavať lode pre Seaport. To je jasný cieľ. Využijem na to online zdroje, knihy, mentorov, budem modelovať, testovať, skúšať a v nejakom momente tú loď vymodelujem.
- Porozumejme tomu, ako sa najlepšie učíme – existuje veľa zdrojov: knihy, audioknihy, videá, nekonečné online zdroje, mentori, stretnutia, kde si ľudia vymieňajú skúsenosti, priestor pre aplikáciu v praxi. Každému vyhovuje niečo iné, každý potrebuje iné tempo, inú postupnosť. Nájdi si to, čo vyhovuje tebe a drž sa toho.
- Niekedy sa najprv potrebujeme niečo odučiť, aby sme sa niečo nové naučili – možno nám to, čo robíme, nefunguje úplne, ale nejak to predsa ide, tak načo to meniť. Keď raz spravíme rozhodnutie, že sa ideme učiť nový princíp, framework, systém či nástroj, starý potrebujeme odložiť, alebo niečo potrebujeme úplne prestať robiť. Minulý rok som bola na Stanford Executive Education tréningu a na záver sme dostali len jednu úlohu od Professora Huggyho: “Veľa vecí ste tento týžden videli, počuli, určite ich chcete všetky skúsiť, ale radšej mi povedzte, čo prestanete po tomto týždni robiť.”
- Vytvorme si prostredie, ktoré podporuje vzdelávanie a rast – dnes už sa učenie môže diať hocikde, nemusí sa viazať na akreditovanú vzdelávaciu inštitúciu. Nastavte si podmienky, v ktorých je na učenie priestor. My sme si v Pixel Federation dali vzdelávanie ako jednu z našich hodnôt. Vytvorili sme systém, kde naši ľudia ľahko nájdu rôzne vzdelávacie aktivity, robíme ľahší push na oblasti, kde vidíme, že ako firma potrebujeme rásť a posúvame im rôzne vzdelávacie príležitosti, pozývame expertov z nášho priemyslu, posielame ich na konferencie, prezentovať. Stačí si nájsť priestor, zdroje, “parťáka”, niekoho, kto nás bude challengeovať.
- Zamerajme sa na proces a progres – mnohokrát je pri učení sa cieľ extrémne vzdialený a môže byť až demotivujúce snažiť sa koncentrovať na finálny výstup. Radšej si nastavme míľniky, ktoré nám umožnia pozrieť sa späť a vidieť ten rozdiel. Ja som sa naposledy vytrápila, v najlepšom slova zmysle, s Bielou Vranou. Fundraisovala som pre nich peniaze a nastavila som si pri dosiahnutí určitej sumy výzvu, že budem denne kresliť a zverejňovať svoje diela, a to celých 60 dní. Pri prvých obrázkoch bolo pre mňa utrpenie ich dokresliť, zverejniť. Postupne som sa však zlepšovala a každý deň som sa tešila na nakreslenie ďalšieho. Od umelca som na míle vzdialená aj po 60 dňoch, ale vidieť progres bola odmena sama o sebe.
- Je to v našich rukách – nie je to ani v rukách škôl, učiteľov, šéfov či mentorov. Ak nám samotným nezáleží na vlastnom raste, nikam sa neposunieme. Milujem tráviť čas so svojimi deťmi a ich otázkami. Nedávno sa ma spýtali, ako funguje oko. V hlave mi preblesla jasná odpoveď – veď to je jasné, pozerá sa a vidí. Ale čo to znamená? A ako vidí? A čo s tým má mozog? Jedna otázka za druhou. Tak som radšej namiesto odpovede otvorila knihu, YouTube a začali sme to študovať. Toto je malý, infantilný príklad, ale v princípe sú takéto otázky všade okolo nás. Tlak na to, aby sme lepšie rozumeli rôznym témam a problémom, aby sme ich efektívnejšie riešili, je nekonečný. Využívajme možnosti, ktoré máme okolo nás.
Ja mám na najbližšie obdobie viacero cieľov. Menších, väčších, osobných aj pracovných – naučiť sa po fínsky, kite surfovať, lepšie porozumieť analytike vo vzdelávaní, zlepšiť sa v coachingu, mentoringu a facilitácii. To je len zopár.
Signing out!
Autorka je spoluzakladateľka PIXEL FEDERATION, matka 3 detí s vášňou pre inovácie, vzdelávanie, hry, svoje deti, tvorivé radosti, udržateľný rast. Riadila projekty v oblasti ľudských zdrojov pre korporátne inštitúcie, od analýz tréningových potrieb vo verejnom sektore, riadenie IT projektov, až po rozbeh vlastnej spoločnosti. V súčastnosti má na starosti riadenie rozvojových programov spoločnosti PIXEL FEDERATION. Jej druhou témou je riadenie aktivít Edufactory by Pixel Federation, ktoré sú zamerané na podporu a tvorbu edukatívnych projektov.
