Ako sa zmenil hudobný biznis počas rokov, čo sa speváčka pohybuje na scéne a prečo stále nepatrí medzi najdrahších hudobníkov? O postavení žien v hudbe, ale aj o umelej inteligencii a investovaní čítajte v pokračovaní rozhovoru s Janou Kirschner.
Medzi vydaním albumov Moruša a Obyčajnosti uplynulo desať rokov. Bola to teda už celkom iná disciplína?
Úplne. Doba sa posunula. Moruše sme predali ešte stále veľké množstvo, dokopy asi 24-tisíc albumov, ale dnes sa cédečká už takmer vôbec nepredávajú. Vydá sa ich maximálne tisíc-dvetisíc kusov a berú sa skôr ako nejaký suvenír. Ľudia ich kúpia len na koncertoch, pretože je to lacné. Ďalej je tu vinyl, exkluzívnejšia platforma, na ktorej sa dá niečo zarobiť. Streamovacie spoločnosti tiež neprinesú veľa peňazí. Umelcovi však pomôžu v budovaní značky, že vás potom niekto zavolá na festivaly, koncerty, komerčné hrania.
Na živé hrania, na ktorých si zarobíte.
Tak. Veľké spoločnosti už ani nepodpisujú umelcov len na predaj albumov a streaming, ale podpisujú takzvané 360-stupňové zmluvy. To znamená, že vydavateľstvo dostáva povedzme dvadsať či tridsať percent aj zo živého hrania. Pre umelca tak robia aj booking, PR, skrátka všetko. Otázne je, aký individuálny prístup vedia ponúknuť. Väčšinou skočia opäť do nejakých generických vecí a tá autenticita sa z toho vytráca.
Ako je to v Slnko Records, ktoré vydáva vaše albumy?
Ide o menšie vydavateľstvo a viac plnia rolu akéhosi distribútora. Ja mám vlastný tím šiestich-siedmich ľudí, máme človeka na sociálne médiá, reklamné veci, fotografa, mám svoj manažment a kopec iných ľudí, ktorí s nami externe spolupracujú.
Stále nemáte rada sociálne médiá?
Myslím si, že ak by mali umelci čarovný prútik, sociálne médiá by boli prvá vec, ktorú by mnohí najradšej zrušili. Ja vnútorne ľudsky cítim, že to nastavenie nie je v poriadku. Stále je tam obrovský priestor na dezinformácie a pre ľudí, ktorí šíria škodlivé veci. Navyše Facebook ako platforma nemala dlhý čas absolútne žiadnu zodpovednosť za to, čo šíri, ale našťastie nejaká regulácia už pomaly prichádza. Politici sa toho stále boja, no tento trend je nevyhnutný, ak chceme ako spoločnosť zostať pri zmysloch.
Promovali ste už nejaký produkt na sociálnych sieťach?
Robila som kampaň pre L’Oréal, lebo môj sen bol vysloviť tú vetu „Because You’re Worth It“, teda „Pretože vy za to stojíte“. Od detstva som túžila byť jednou z tých žien, aj keď som si nebola istá, či za to vlastne stojím. Za tú ponuku som veľmi vďačná, stretla som tam skvelých ľudí. Inak však nie som veľmi dobrý partner na takéto komerčné spojenia.
Foto: Jakub Gulyas
Prečo?
Ja nie som predavač.
Ste málo uveriteľná, keď niečo ponúkate?
Áno. Hanbím sa vravieť „dajte si tento mejkap“ alebo „toto zjedzte“, ale sú kolegyne, ktoré s ľahkosťou kombinujú hudobnú kariéru s rolou predavačiek. Na ich profiloch nájdete elektrické zubné kefky, paštéty, zľavové poukazy a všetko možné, ale hudba stíchla.
Ako sa vám za dekádu zmenili honoráre?
Pre mnohých ľudí som veľmi drahá, čo mi je neraz ľúto. Máme obrovské náklady. Odmietam však šetriť na honorároch pre svojich muzikantov a „crew“. Stretávame sa však s rôznymi prístupmi. Na jednej strane sú napríklad lokálni organizátori, ktorí spravia všetko, aby vás zaplatili. Nedávno sme hrali na malom festivale SoundGarden v Liptovskom Mikuláši a nesmierne sa usilovali, aby sa môjmu honoráru aspoň priblížili…
A vy ste im potom šli s cenou naproti.
Presne tak. Keď prídete na festival, kde spravili všetko pre to, aby ste prišli, dali vám rešpekt, tak si to vážite aj vy a chcete im to oplatiť. Potom sú opačné prípady, ako sa mi zase stalo na jednom veľkom českom festivale, kde sme sedem mesiacov čakali na honorár. Odohráte koncert, ktorý má neuveriteľný ohlas, ale oni vám peniaze vyplácajú postupne na tri časti od júna do decembra. To je smutné.
Ako početnú kapelu teraz máte?
Je to šesť ľudí na pódiu, pri projekte Moruše to na porovnanie bolo dvanásť až štrnásť ľudí. Na Obyčajnosti Tour sme mali muzikantov z Británie, z Francúzska, Česka a zo Slovenska. Najlepší tím ľudí na trhu aj top techniku, scénografov. Chceli sme urobiť maximum, dať do toho všetko a ukázať, že to vieme. Na komerčné hrania však beriem menšiu zostavu.
Povedali ste, že ste drahá. Môžete na Slovensku patriť medzi trojicu najlepšie platených muzikantov?
To určite nie, som žena.
Ešte to hrá rolu aj v roku 2024?
Veru tak. Nemôžem sa priblížiť honorárom kapiel a spevákom, mužom. Stala sa mi aj taká vec, že jeden klient s nami veľmi dlho dohadoval sumu a boli sme „zabookovaní“ na trištvrte roka dopredu. Všetko bolo dohodnuté, mala som pozvaných hostí… A zrazu klient uprednostnil kapelu za dvojnásobnú cenu a nás pár týždňov pred akciou bez mihnutia oka zrušil.
Podobné skúsenosti majú aj iné kolegyne?
Pozrite sa na festivaly – koľko žien tam vystupuje ako headliner? Je nás málo, aj na plagátoch sú hudobníčky zvyčajne uvedené len malými písmenami – ak vôbec. Existujú však výnimky. Festival Pohoda sa roky snaží o ženský „stage“ a Michal Kaščák je naozaj jeden z mála promotérov, ktorí roky podporujú „female artists“.
Máte vysvetlenie?
Stále si myslím, že hudobný svet funguje priaznivejšie pre mužov. Všade, aj vo vyspelejších krajinách, cítite ten rozdiel. Ženy to majú stále ťažšie, sú vystavené oveľa väčším tlakom, kritike. A tie umelkyne, ktoré majú deti, často bojujú s nekonečnými výčitkami a nedostatkom času.
Roky žijete v Londýne. Udržujete kontakt so Slovenskom aj tým, že v Bratislave povedzme vlastníte byt?
To sa mi nikdy nepodarilo.
A chceli ste?
Aj áno, lebo to robili všetci. Neviem to úplne vysvetliť, ale pre mňa je veľmi zvláštne niečo vlastniť. Môj muž je na tom lepšie, vďaka nemu máme byt v krásnej štvrti aj nahrávacie štúdio. Je skvele zorganizovaný a vždy mi pomôže, keď na mňa dýchne panika. Čo sa týka bytu, je to tak, že keď som sa dostala do bodu, či ho mám kúpiť, zistila som, že ho vlastne nechcem. Načo by mi bol?
Bol by pre vás akousi kotvou?
Úplne. Navyše sa o byt stále musíte starať. Ja mám štyridsať krabíc v úschovni, ktoré pravidelne presúvam. Raz boli v Prahe, potom v Bratislave a nakoniec len zisťujete, že sa obklopujete zbytočnosťami. Alebo keď prenajímate byty, tak v nich dookola len niečo opravujete.
To nie je nič pre vás.
Ježišmaria, to by som sa zbláznila. Pamätám si, ako bola Adela Banášová pri jednom rozhovore v strese, lebo nejakému jej nájomcovi sa pokazila práčka a musela to riešiť.
Investujete nejako svoje peniaze?
Otec môjho muža pracoval ako ekonomický riaditeľ British Airways. Bol veľmi šikovný účtovník aj finančný poradca, až do veku osemdesiattri rokov veľmi aktívny. Veľa investoval, čo rodina zistila až po tom, ako zomrel. Spravil okolo päťdesiat investícii v rôznych kútoch sveta a ešte stále ich dohľadávajú. Zdá sa mi to geniálne. Som si vedomá, že moje fungovanie je ten spomínaný ekonomický zázrak a viem, že by som asi mala aj do niečoho investovať.
Ale zatiaľ je to iba v štádiu premýšľania…
Uvažujem nad tým, ale zatiaľ to nie je najdôležitejšie na mojom „to-do liste“. Možno raz dospejem do štádia, že sa do investovania pustím, ale v oblasti, ktorej rozumiem – do hudby, umenia, do kreatívneho sektora a mladých ľudí, ktorí v ňom pôsobia.
V súčasnosti vystupujete na dvoch trhoch, slovenskom a českom. Snažili ste sa presadiť aj v Británii, v roku 2007 ste tam šli nahrávať albumu Shine, ale projekt nedopadol podľa vašich predstáv. Viete s odstupom času povedať, prečo to nevyšlo?
Ja som necítila, že by to malo vyjsť. To bol aj základný problém, že všetci okolo to cítili, len ja nie. Na začiatku bol pritom malý zázrak, že som stretla človeka, ktorého v hudobnom biznise pozná každý. Max Hole, celosvetový riaditeľ Universalu, bol osobne pri podpise môjho kontraktu a brali ma tak ako najväčšie hviezdy. Bol to veľký krok pre československú scénu, lenže v tomto biznise musíte mať aj šťastie.
Ja som však prišla v období, keď sa to lámalo, prichádzal streaming a spoločnosti brzdili investície do mladých talentov. Hoci bol záujem zo Škandinávie, Japonska, nejakých európskych krajín, my sme potrebovali viac peňazí, aby sme mohli pokračovať. A už sme nevládali. Až do minulého roku som nahrávacej spoločnosti splácala náklady, ktoré vznikli počas nahrávania albumu Shine.
Pripúšťate ešte pokusy o kariéru v zahraničí?
Nedávno som nad tým začala uvažovať. Na Obyčajnosti Tour boli Francúzi a Angličania, tak sme sa o tom rozprávali. Moji francúzski muzikanti mi začali hovoriť, že tá slovenčina je naozaj pekná, že im hladí uši napriek tomu, že jej nerozumejú, a zároveň som vďaka nim získala aj nejakú platformu fanúšikov vo Francúzsku. Začali ma nabádať, že „prelož tie pesničky, poď s tým robiť“. Musím povedať, že po rokoch som si pred týždňom sadla a opäť začala písať po anglicky. Napadlo mi, že som si možno priveľmi rýchlo zavrela tieto dvere. Netúžim po popovom svete, ale rozhodne si viem predstaviť fungovať aj v ďalších krajinách.
Rozmýšľali ste aj nad tým, ako by taký vstup na nový trh mohol vyzerať?
Nepodceňujme slovenčinu, je krásna, a keď s ňou viete robiť, tak znie príjemne a ľudia ju radi počúvajú. Navyše nejde o kopírovanie západných vecí, ale objavujú sa v nej originálne prvky z nášho regiónu, čo môže byť lákavé. Oslovila ma už aj jedna spoločnosť vo Francúzsku, aby som im zaslala životopis a nejaké promo materiály. Aj keď je svet otvorenejší a kapely ako Tolstoys hrajú na Glastonbury, musíte sa tomu dennodenne venovať. Nemôže to byť nejaké hobby, je to „full time job“.
Aká pracovná skúsenosť pre vás bola účasť v porote televíznej súťaže Voice?
Vtedy, keď sa to dialo, som ju v mnohom vyhodnotila ako jednu z najhorších skúseností môjho života. Jej súčasťou bola aj vlna kritiky na moju adresu, ktorú som znášala ťažko a bolestivo. Bola som rozčarovaná. Do súťaže som šla naivne s tým, že zrazu budem pomáhať mladým talentom. To sa stalo, ale nie tak romanticky, ako som si predstavovala. Dnes sa však na to pozerám pozitívne. Dalo mi to lekciu do života, ktorú som potrebovala. Pochopila som, že ja som muzikant a toto je „entertainment“, teda svet zábavy. Je celkom možné, že doň celkom nepatrím a ani ľudia ma v tom svete nechceli vidieť. V rámci projektu som však spoznala skvelých ľudí a prinieslo mi to aj mnoho generačne mladších fanúšikov.
Nedávno ste sa podieľali na hudbe k filmu Vlny. Je filmová hudba finančne zaujímavá?
Nie je to o zárobku. Donedávna dobre zarábala najmä hudba v reklamnom sektore, kam odišlo veľa dobrých hudobníkov, lenže keď dookola vyrábate hudbu na zákazku, tak už nie ste bádateľ ani dobrodruh. Snažíte sa trafiť do zadania, no skutočná kreativita a zimomriavky z toho, keď napíšete skvelý song, zmiznú. Navyše si myslím, že pre túto oblasť je umelá inteligencia obrovský škrt cez rozpočet.
A pre vás?
Už sa pri nej hovorí o reguláciách… Poviem príklad, pri ktorom som pochopila, že je to neuveriteľná vec. S mojím českým gitaristom hrávame spolu dvanásť rokov a stále sa doberáme. Cestovali sme niekde na koncert a chalani zadali umelej inteligencii pár akordov a že pesnička má byť o tom, prečo sa Jana stále háda s Tomášom. Vygenerovalo to skladbu, ktorá mala chytľavú melódiu, znela akoby ju napísal Ed Sheeran a v češtine spievala nádejná mladá speváčka, ktorá nápadne pripomína Billie Eilish.
Umelú inteligenciu však už v nahrávke použili aj slovenskí muzikanti a nespoznáte to. Hlas vznikol ako kombinácia troch speváčok a pri počúvaní mi napadlo: Kto je to? Aká zaujímavá mladá speváčka…
Nakoľko je dôležité, aby biznisový segment podporoval umelcov?
Nedávno som sa rozprávala s riaditeľom jednej galérie na Slovensku a on mi povedal, že kultúra u nás funguje na zotrvačnosť. Je to pravda. Kultúra je totálne podfinancovaná sféra, hoci je jedna z najdôležitejších. Ak nebude fungovať kultúra, vzdelávanie, tak nebude fungovať ani biznis. Kultúra nás kultivuje, dáva nám rozhľad a dovoľuje nám pozrieť sa aj za ďalší kopec. Myslím si, že tým, ako sa u nás práve mení podpora štátu a udeľovanie grantov, bude mnoho projektov hľadať riešenie práve v súkromných firmách.
Myslíte si, že firmy si uvedomujú tú zodpovednosť?
Niektoré áno, niektoré nie. Hudba je mágia, ktorá spája ľudí. Vidíme to na koncertoch. Aj napriek mnohým rozdielom sa dokážeme spojiť, preto je dôležité hrať pre ľudí a nielen na miestach a v mestách, ktoré si to môžu dovoliť. Chodíme aj do malých priestorov, napríklad do KC Záhrada v Banskej Bystrici, kde vždy hráme dva koncerty v jeden deň, aby sa nám vrátili aspoň náklady. Stojí to za to.
Napríklad v Británii pritom hudobná scéna generuje obrovské zisky, lenže my tu nemôžeme generovať, lebo nemáme infraštruktúru. Robíme stále na kolene, preto potrebujeme podporu a hľadáme sponzorov.
Veľký rozhovor s Janou Kirschner si môžete prečítať v aktuálnom vydaní magazínu Forbes.
