Medzi vinicami, na poľnej ceste. Len kúsok od mora, avšak uchránená od ruchu. Tam je ukrytá vidiecka usadlosť zo 17. storočia. Vďaka píniovým hájom, ale predovšetkým vďaka starostlivosti Gabriely Kalouskovej a Reného Bröstla sa budete cítiť ako v príbehu od Boccaccia.
Povedzte niekomu, že budete tráviť dovolenku (kedykoľvek v roku) v Toskánsku. Okolie túto informáciu prijme so zasneným, možno ľahko závistlivým úsmevom. „Ach, tam je krásne,“ zaznie väčšinou.
Áno, to rozhodne. Toskánsko je jedným z miest, kde sa prebudí túžba po živote ešte o niečo viac. Starobylé pamiatky, pínie a cyprusy, olivovníky, cédre a fantastické jedlo. A víno.
Čas sa tu spomalí na tempo, pri ktorom si toto všetko môžete vychutnať spolu s úsmevmi miestnych. Že to všetko nemôže byť až také idylické? Tak si pozrite romantickú komédiu Pod toskánskym slnkom. Príbeh Američanky, ktorá sem po rozvode odišla na výlet a už zostala, pretože si opravila schátranú vilu, je mimochodom napísaný podľa skutočnej udalosti.
A skutoční sú aj Gabriela, alias Gábi, a René, ako aj ich toskánske podnikanie. Keď budete popíjať víno z rodinného vinárstva, ktoré patrí k vile, hojdať sa v sieti medzi stromami alebo sa ponoríte do bazéna a okolo budete počuť len cikády, budete si pripadať ako vo sne. A vaše deti tiež, keď po večeri, ktorú pre vás vaši hostitelia pripravia, uvidia, že sa na stenu usadlosti začala premietať rozprávka.
„Predstavujeme si, čo by potešilo nás, keby sme išli na dovolenku, a snažíme sa to robiť rovnako,“ usmievajú sa Gábi s Reném. Ako mnoho biznis príbehov, aj ten ich sa začal z lásky. Nielen z tej vzájomnej, ale aj k Taliansku.
„Do Toskánska sme sa zamilovali. Pozorovali sme z bazéna kopčeky a raz nám napadlo, že by sme tu chceli žiť. V tom okamihu to bola však iba myšlienka. Potom sme odtiaľto vozili olivový olej, vína a sušené syry či mäso najskôr priateľom. Dopyt bol veľký, pretože iba s vínami z tejto oblasti v Česku nikto nepracoval,“ spomína René.
Foto: archív Gabriely Kalouskovej a Reného Bröstla
Foto: archív Gabriely Kalouskovej a Reného Bröstla
Zlom prišiel v okamihu, keď René stál na kariérnej križovatke. Pôvodnou profesiou strojár pracoval pre nadnárodnú spoločnosť zo Švédska, ktorá mala pobočky v rôznych európskych mestách. „Vyrábali sme regály do supermarketov, obchodov s oblečením v Českej republike,“ spomína.
Potom prišla firemná reorganizácia a ponuka od partnerky Gábi. „Navrhla som Renému, aby si nehľadal novú prácu a skúsil so mnou podnikať. Voziť toskánske delikatesy a vína do Česka,“ rekapituluje Gábi. Sama pracovala v banke a toto zamestnanie jej zostalo ešte krátku dobu po tom, ako sa presťahovala do Toskánska.
No nepredbiehajme. Najskôr je tu auto plné vín, sušených lahôdok a pár, ktorý riskuje. „Vďaka našim častým cestám sme mali kontakt na lokálnych vinárov. Začali sme teda fľaše odoberať od nich, zoznamovali sa s tým, ako k výrobe vín pristupujú, a budovali si s nimi vzťah. Prespávali sme v aute, nechceli sme si dovoliť iné ako úplne nevyhnutné výdavky,“ vypočítava René.
Foto: archív Gabriely Kalouskovej a Reného Bröstla
Foto: archív Gabriely Kalouskovej a Reného Bröstla
Prvým miestom, kde svoje toskánske dobroty začali predávať, boli trhy na Náplavke. „Pred 10 rokmi to tam nebol taký rozbehnutý biznis. Mali sme kamaráta s loďkou a predávali sme toskánske vína z loďky,“ opisuje Gábi.
Neskôr tu postavili pontón, kde bol malý bar s kuchynkou. Gábi s Reném tu servírovali jednoduché jedlá, krájali syry a salámy. Veľmi rýchlo sa stali jedným z najvyhľadávanejších miest Náplavky.
Aj tých, ktorí za nimi nechodili primárne kvôli vínu, očaril ich prístup. Vrelý, priateľský, plný záujmu. Aj dnes je v ich toskánskej usadlosti práve tento vzťah niečím, čo si vás hneď získa. Oceníte tiež ich odporúčania na reštaurácie, ktoré vám radi zarezervujú, rady, kde si zájsť na výlet, alebo rýchlosť, s ktorou vám zoženú skúter či elektrobicykel.
Úspech na najrôznejších vinárskych slávnostiach a food festivaloch tiež donútil Gábi a Reného prehodnotiť ich počiatočnú stratégiu. „Chceli sme mať e-shop, nie kamennú predajňu. To však bolo ešte pred covidom a vtedy ľudia nakupovali hlavne v obchodoch, nie na Košíkoch a Rohlíkoch, cítili sme, že ešte nenastal čas fungovať čisto online,“ priznáva René.
Obchod Tuscany Taste otvorili v priebehu piatich mesiacov. Klientelu mali zaručenú, boli to ich zákazníci z farmárskych trhov. „Na začiatku sme do biznisu investovali okolo 250-tisíc (10-tisíc eur). Veľmi som sa risku nebála. Hovorila som si, že prinajhoršom to zjeme a vypijeme,“ smeje sa Gábi.
Realizovať plán s predajňou si vyžiadalo ďalších 800-tisíc (32-tisíc eur), ktoré pochádzali z úspor aj malej pôžičky. Česi si k prémiovým vínam, oleju, syrom a šunkám, ako aj vlastnému chlebu od Gábi a Reného našli vzťah nielen v rámci rôznych trhov, chodili ich nakupovať aj do predajne.
Foto: archív Gabriely Kalouskovej a Reného Bröstla
Foto: archív Gabriely Kalouskovej a Reného Bröstla
Cesta k podnikaniu s toskánskymi delikatesami však nebola len hladká.
„Túžili sme napríklad dodávať naše produkty do rôznych reštaurácií, no narazili sme vždy na problém s cenou. Aj veľmi luxusné podniky odmietali kvalitnejšie suroviny kvôli cene. Boli sme šokovaní, že niektorí šéfkuchári budú radšej variť s tou najobyčajnejšou mozzarellou, ktorá chutí ako plast,“ ošíva sa Gábi.
Teraz má Tuscany Taste niekoľko vybraných partnerov, ktorým dodáva svoje lahôdky a vína. „Rolu hrajú naše osobné vzťahy. Chceme, aby produkty od nás predával niekto, komu chutia a kto im rozumie,“ rekapitulujú.
Z podnikania v pražskom obchode na Štěpánskej ulici je to však k usadlosti neďaleko etruskej Volterry poriadne ďaleko. Alebo nie?
„Naši zákazníci sa pýtali na vinice, odkiaľ berieme vína, a chceli sme ich za vinármi vziať. Začali sme organizovať výlety do Toskánska, no nechceli sme byť prostredníkmi. My to tu zbožňujeme a chceli sme túto časť Talianska ukázať našimi očami ďalším,“ prezrádza René.
Foto: archív Gabriely Kalouskovej a Reného Bröstla
Foto: archív Gabriely Kalouskovej a Reného Bröstla
Po dvoch rokoch od otvorenia kamennej predajne v roku 2015 teda začali jazdiť s prvými hosťami priamo za vinármi do Toskánska. „Začínalo sa vždy od nášho obchodu, upiekli sme croissanty, dali si cappuccino a vyrazilo sa,“ vypočítava Gábi.
Medzi zákazníkmi naberali toskánske výlety na popularite a René tak trávil dva mesiace vkuse v aute. „Zháňali sme ubytovanie pre našich hostí a prišli do tejto usadlosti, kde sedíme dnes. Prenajali sme si zopár apartmánov. Miesto sa nám veľmi páčilo, aj keď potrebovalo opraviť,“ hovorí René.
Smeje sa, keď spomína, ako v jednej z izieb, kde bola rúra, vytvorili improvizované miesto na raňajky so švédskymi stolmi. Všade v spálni boli krabice s vínom. Bola to improvizácia, ale skvelé jedlo a víno, ktoré hostitelia ponúkli, rovnako ako ich úsmevy, vzbudzovali nadšenie.
Foto: archív Villa Aia Vecchia
Foto: archív Villa Aia Vecchia
„Spočítali sme si, že by sme si to tu zvládli prenajať celé. Villa Aia Vecchia patrí jednej talianskej tradičnej rodine. Museli sme ich presvedčiť, že s ich odkazom budeme dobre zaobchádzať. Zároveň sme však mali vlastné podmienky. Chceli sme, aby tu prebehla rekonštrukcia, ktorá bude v súlade s našimi požiadavkami,“ priznáva Gábi.
Spoločne s Reném svojim budúcim prenajímateľom uvarili obed, kde im ukázali prezentácie s budúcou víziou. Skvelé jedlo aj odhodlanie česko-slovenského páru nakoniec spočiatku nekompromisného patriarchu rodu presvedčilo.
Usadlosť majitelia opravili na vlastné náklady a treba povedať, že veľmi vkusne. To, čo Villu Aia Vecchia (v preklade z taliančiny to znamená starý hospodársky dvor) odlišuje od podobných miest v Toskánsku aj celom Taliansku, je práve dizajn. Nie je totiž len ťažkopádne starobylý, starožitnosti sú tu skombinované s modernejšími prvkami v interiéri.
Foto: archív Villa Aia Vecchia
Foto: archív Villa Aia Vecchia
„Spolupracovala na nich architektka, ktorá pracuje na vystúpeniach pre speváka Andreu Boccelliho,“ prezrádza René.
Svojpomocne sa teda Gábi s Reném presťahovali z Prahy do Toskánska. V pražskom obchode zanechali dvoch spoľahlivých kolegov, sami naložili plné auto a vydali sa v ústrety ďalšej kapitole. „Najskôr sme nevedeli po taliansky, čo tu znamená, že sa nedohovoríte. Ale postupne sme sa naučili, za sedem rokov toho zvládnete veľa,“ približuje Gábi.
Dnes, so zavedenou klientelou, v nádhernej záhrade a toskánskymi kopčekmi na horizonte, sa všetko javí také jednoduché. Máte podnikateľský sen v Taliansku, chcete hostiť ľudí, to všetko zvládnete. Aj keď ste nikdy predtým v pohostinstve nepodnikali, nieto ešte v cudzej krajine.
Lenže okrem dobrého jedla a vína sú Gábi s Reném rodení hostitelia. Páni domáci, ktorí tu stále takmer všetko obstarávajú sami. Ráno pripravujú pre hostí raňajky, kde okrem syrov a údenín od ich obľúbeného mäsiara nájdete vlastnoručne upečený chlieb aj koláče. Niekoľkokrát za týždeň tiež pripravujú grilovačky rýb či mäsa, ako je napríklad istecca alla Fiorentina, s vínom, prichystané je menu aj pre detských hostí.
Foto: archív Villa Aia Vecchia
Foto: archív Villa Aia Vecchia
Napriek lokalite, do ktorej radi jazdia odpočívať bohatí a slávni z celého sveta, táto časť Toskánska na vás pôsobí veľmi skutočne a s cenami sa aj vo Ville Aia Vecchia stále držia pri zemi. Za tri noci (minimálny čas pobytu) tu zaplatíte skoro 19-tisíc korún (757 eur) (raňajky sú v cene).
Pomer ceny a zážitku, ktorý tu dostanete, núti hostí sa ku Gábi s Reném opakovane vracať. Keď sa vám po toskánskom zážitku u nich bude cnieť, kúpite si (tam či v Prahe) olivový olej, ktorý tu sami začali vyrábať.
„Kúpili sme dom s olivovníkmi. Za cenu, za ktorú už v Prahe nekúpite byt. Možno niekde na Dobříši,“ upresňuje Gábi.
Deň má len 24 hodín a toskánske slnko a lahôdky vás nútia leňošiť. Pre Reného s Gábi to neplatí. Okrem sezónnej výpomoci od Reného dcéry všetko riadia len vo dvojici. „Musí vás to baviť, ak tým nebudete žiť, nezvládnete to,“ odpovedajú, ako si poradiť s tak fyzicky a niekedy aj psychicky náročnou prácou.
Sezóna vo Ville Aia Vecchia končí na konci októbra a začína opäť v apríli. Keď tu budete sedieť vonku medzi stromami s knihou, ktorú odložíte preto, aby ste sa napili jemného sangiovesa, pozriete sa na nebo, pod ktorým po zotmení preletia netopiere, pochopíte zásadné. Všetky cesty nevedú do Ríma, ale do Toskánska.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Anna Nosková.
