Počas doktorandského štúdia prispela Jana Miniariková k vývoju génovej terapie na Huntingtonovu chorobu. Dnes buduje firmu HypherData, ktorá sa zameriava na zdieľanie vedeckých a priemyselných dát.
„K založeniu startupu ma motivovala nedostupnosť dát, s ktorou sme sa ako vedci stretávali. Dáta mohli pritom urýchliť liečbu pacientov, ktorí čakali na riešenie,“ opisuje svoju motiváciu prejsť z vedeckého prostredia do podnikateľského.
Hoci kariéru rozbehla v Holandsku, pred pár rokmi sa rozhodla vrátiť späť na Slovensko. V tomto prostredí vníma viacero výhod a v budovaní startupu na Slovensku vidí zmysel.
Kedy ste sa rozhodli, že sa zo sveta vrátite naspäť na Slovensko a založíte tu startup?
V Holandsku som pôsobila desať rokov, od magisterského štúdia. Dizertačnú prácu som dokončila v roku 2019 a vtedy som zakladala aj startup. O rok neskôr prišiel covid a prihlásila som sa na Slovensku do jedného akceleračného programu od Roche. Vybrali nás, no domov som plánovala prísť len na štyri mesiace. Postupne sa však biznis začal rozvíjať, prešla som si podmienky na Slovensku, oboznámila som sa s fundraisingom, a nakoniec som to vyhodnotila tak, že chcem startup robiť tu. Oficiálne som sa presunula v roku 2021.
Keď ste tu začínali podnikať,s akými výzvami ste sa stretli?
Čo sa týka priestoru na inovácie, Slovensko sa v porovnaní s Holandskom stále iba rozvíja. Startupový ekosystém tu je veľmi maličký a rast startupov či pomoc väčších firiem na ich rozvoj tu nie je štandardný. Toto bola pre mňa veľká výzva. Na druhej strane, po desiatich rokoch v Holandsku som bola nasýtená kontaktami a skúsenosťami, ktoré stále rozvíjam aj zo Slovenska. Pre náš startup je dôležitý celosvetový trh, nie iba Slovensko alebo Holandsko.
Plynuli vám z vášho návratu aj nejaké výhody?
Pre nás tu bol výhodnejší daňový systém a lacnejšia pracovná sila. Máme výborných slovenských developerov s nižšími nákladmi. Pre malý začínajúci startup to hrá veľkú úlohu. Okrem toho sa na Slovensku otvorili fondy, ktoré prišli s investičnými príležitosťami a úprimne, mojím snom je vytvoriť inováciu z tohto regiónu.
Máte patent na liek na Huntingtonovu chorobu. Čo tomu predchádzalo?
V Bratislave som si obhájila bakalára na Prírodovedeckej fakulte UK. Študovala som genetiku u profesora Tomáška, ktorý počas jednej prednášky hovoril o mikroRNA a potenciáli v rámci terapií. V Holandsku, kde som si zasa robila magistra, existujú takzvané University Medical Centres, čo je spojenie univerzity a nemocnice. V rámci nich fungujú katedry, ktoré sa špecifikujú na výskum podľa daného nemocničného oddelenia. Takže sa takto pekne prepája výskum s praxou.
Ja som si vybrala katedru, na ktorej bol priestor na skúmanie mikroRNA v súvislosti s rakovinou krvi. Následne som chcela ísť na doktorandské štúdium, no boli tam pomerne prísne podmienky. Doktorandov v krajine však hľadajú aj súkromné firmy a jedna sa práve zaujímala o ľudí, ktorí by chceli aplikovať mikroRNA na liečbu Huntingtonovej choroby na základe poznatkov z génovej terapie. Tak som sa prihlásila a dostala túto pozíciu v súkromnej firme.
Povedzte mi viac o samotnom patente.
Huntingtonova choroba je neurodegeneratívna choroba a zjednodušene povedané, problém vytvára mutácia jedného génu. Ľuďom, ktorí sú nositeľom tejto mutácie, začne v priemere okolo štyridsiateho roku života odumierať časť mozgu, ktorá má za úlohu orchestráciu pohybov. Naša génová terapia s mikroRNA vie zablokovať tvorbu proteínu, ktorý túto chorobu vyvoláva a vďaka tomu sa zastaví akumulácia proteínu, a teda nepriamo aj odumieranie buniek.
Najskôr prebehol mikroRNA dizajn a následne sa začali predklinické testy, najskôr na zvieratách. Aktuálne sa táto terapia podáva už aj ľuďom v klinických štúdiách a prichádzajú prvé pozitívne výsledky. V týchto štádiách majú klinické štúdie úspešnosť pod desať percent. Pevne verím, že sa to dostane k pacientom vo veľkom, cesta je však dlhá. Ja mám stále patent na liek, ale už sa ďalšieho výskumu nezúčastňujem.
Foto: Marek Mucha
Vlastniť patent na nejaký liek so sebou prináša aj finančné výhody. Mohli ste si vďaka tomu financovať svoje ďalšie aktivity?
Ja osobne nie, pretože sme mali spoluprácu nastavenú za iných podmienok.
Je patent na liek hlavnou métou vedca?
Pre mňa ako vedkyňu to bol vždy cieľ. Vedela som, že chcem robiť aplikovaný výskum, vďaka ktorému vytvoríme liek na chorobu. Nie každý má ale rovnaký cieľ. Lieky sa často tvoria na základe vynálezu určitého bunkového procesu alebo napríklad nejakej molekuly, ktorá sa zúčastňuje v tých procesoch. Väčšinu výskumníkov, s ktorými som sa stretla a ktorí publikujú v časopise Nature, fascinujú práve definície tých biologických procesov v bunkách a ako sa ovplyvňujú navzájom, s potenciálom budúcich aplikácii.
Čo vás inšpirovalo založiť trh s dátami na podporu lekárskeho výskumu?
Vývoj génovej terapie na Huntingtona som robila v biotech startupe. Vývoj tejto terapie bola jedna z dvoch priorít ich firemnej stratégie, takže som sa často dostávala k dialógom na najvyššej manažérskej úrovni. Bola som teda nielen pri vede, ale aj pri biznise.
K založeniu startupu ma však motivovala nedostupnosť dát, s ktorou sme sa ako vedci stretávali. Niektoré prístroje, ktoré vedec potrebuje na výskum, totiž stoja státisíce eur. To si startupy nemôžu dovoliť, preto isté úkony zadávajú externým firmám. To sme robili aj my a za externý výskum sme utratili obrovské peniaze, až sme nakoniec zistili, že už ho niekto niekedy robil a dokonca bol ochotný tie dáta s nami zdieľať. Nemuseli sme to vytvárať nanovo, stačilo spolupracovať. Ak by sme o tom vedeli.
Deje sa to veľmi často. Je to preto, ako je nastavený systém odmeňovania a grantov pre vedcov. Tím, ktorý publikuje ako prvý, dostáva väčšie odmeny, a vedci si teda svoje dáta chránia, aby im niekto nevyfúkol publikáciu. Toto ale nepovažujem za správne. Keďže som pracovala na aplikovanom výskume, často som sa stretávala priamo s pacientmi, ktorí boli odsúdení na smrť a samej mi bolo ľúto, že ich liečbu nevieme urýchliť iba preto, že máme zle nastavený systém.
Aké konkrétne dáta sú k dispozícii na vašej platforme a ako ich vedci môžu využiť vo výskume?
Naše trhovisko dát funguje ako tenderová platforma. My sa k dátam nedostaneme, až kým sa nepodpíše zmluva s nemocnicou a firmou, ktorá dáta chce. Tieto dáta sú senzitívne, treba ich konsolidovať a keďže ide o údaje pacientov, tak aj anonymizovať. V žiadnom prípade nemáme informácie o konkrétnej osobe. Výsledky vyšetrení, röntgeny a podobne sa uchovávajú v rôznych systémoch nemocníc. Našim cieľom je získať tieto dáta, skonsolidovať ich, anonymizovať a tak dostať k zákazníkom.
Hovorili ste o kompetitívnom prostredí, aby ste si nevyfúkli výskumy a publikácie. Nepodporuje tento systém práve toto?
Našimi zákazníkmi aktuálne nie sú vedci, vzdali sme sa toho, aj keď verím, že sa tak stane v budúcnosti. Začali sme s firmami, buď farmaceutickými, alebo startupmi, ktoré vytvárajú AI, na ktorú potrebujú dáta. Klientmi sú aj nemocnice personalizovanej medicíny, ktorým pomáhame nastaviť liečbu pacienta na základe dát od ľudí s podobnou diagnózou. Takže teraz ideme skôr B2B segment.
Čo je podstatou vášho biznismodelu?
V podstate je to zákazkový systém. Náš zákazník je napríklad malý startup, ktorý pracuje na vlastnej AI, ktorá diagnostikuje karcinóm pľúc. Na to potrebujú veľa snímok, na ktorých karcinóm je aj nie je. Preto sa na nás obrátili, aby dostali dostatočný dataset potrebný na validáciu ich produktu. My cez našu platformu spustíme reverznú aukciu, do ktorej sa zapoja naši partneri, teda nemocnice, ktoré si vyžiadajú za takéto datasety určitú sumu a tá najnižšia vyhráva. Medzi dodávateľom, ktorý vyhrá tender a zákazníkom uzatvoríme kontrakt, dáta sa presunú a nám platia za aukciu a určité percento z transakcie.
K založeniu startupu ma motivovala nedostupnosť dát, s ktorou sme sa ako vedci stretávali. Externé výskumy však stoja nemalé peniaze.
S kým spolupracujete? Kto sú vaši partneri?
Aby sa to oplatilo, musíme byť vo viacerých krajinách. Mnoho ľudí si myslí, že zdigitalizujeme jednu nemocnicu a zarobíme na tom veľa peňazí. My sa však musíme pozerať aj na to, kto je ochotný za dáta platiť, odkiaľ prichádzajú tržby. Tie idú z farmaceutických firiem a startupov, ktoré potrebujú diverzifikované dáta. Potrebujeme teda partnerov po celom svete.
Ako funguje zabezpečenie súkromia dát? Už ste spomínali ich anonymizovanie…
V Európe platí GDPR, v Spojených štátoch HIPPA, je teda potrebné, aby sa dáta anonymizovali. To znamená, že na základe nich nevieme nájsť konkrétne meno pacienta. Odstraňujú sa z nich osobné údaje a čokoľvek, čo by sa dalo použiť na to, aby sme vystopovali daného človeka.
Kto to odstraňuje?
Buď nemocnica sama, pretože je to požiadavka, bez ktorej ich nedodajú, alebo to vieme urobiť aj my. O rok chceme pracovať na konsolidačných modeloch pre nemocnice, ktoré by im uľahčili vymieňanie anonymizovaných dát. Toto chceme robiť aj tu.
Nedávno ste dostali investíciu od fondu CB Espri a českého N1. Na čo bude využitá?
Dostali sme dokopy 850-tisíc eur, z čoho 600-tisíc išlo zo slovenského CB Espri. Tým, že platforma je už dokončená, budeme peniaze využívať na získavanie zákazníkov a ďalšie budovanie trhoviska. Od budúceho roku by sme chceli ísť do konsolidácie nemocníc a snáď sa nám podarí, aby sme dáta vlastnili my.
Aké ste dostali reakcie na vašu platformu od vedeckej komunity a prípadne od B2B partnerov?
Zdieľanie dát reflektuje aj nová európska regulácia European health data space, ktorá vyšla v júni. Píše sa v nej aj o výhode zdieľania dát a nemocniciam nariaďuje, aby to začali robiť. Predtým sa do toho báli ísť z rôznych legálnych a etických dôvodov. Teraz sa už sami pýtajú, ako môžu dáta zdieľať, pretože vedia, že aj im to pomáha pri mnohých úkonoch. Tým, že je to legálne a etické robiť týmto spôsobom, otvára sa trhovisko, vďaka ktorému môžeme ceny dát znižovať tak, aby sa k nim dostali aj vedci a podporovali sa nové inovatívne projekty.
