V kráčaní sa celkom vyznám, ale netrúfam si priniesť recept na lepšie Slovensko. Pokúsim sa však ukázať na paralely našej spoločnosti so športom a ich prepojenia – a naznačiť, čo by mohlo platiť aj celospoločensky.
Otázka budúcnosti je aktuálna téma v celej spoločnosti, skôr však s negatívnym podtónom: čo s nami bude? Výrazne ju riešime aj v našom športe, akurát skôr v pozitívnejšej rovine. Nové ministerstvo, viac peňazí v športe, ale paradoxne aj neúspešné olympijské hry. To všetko vytvára veľmi žičlivé prostredie na zmenu. Naskytá sa nám veľká prežitosť, ktorú sa snažíme využiť.
Vo vrcholovom športe sa pracuje len s tými športovcami, ktorých nám – prenesene povedané – dodá, teda vychová systém. Samotná zmena vrcholového športu na linke zväzy – top tím – rezortné športové strediská nestačí. Kým nebude nastavený systém športovania a telesnej výchovy mládeže a detí, nebude fungovať systém vrcholového športu, respektíve bude to „len“ individuálna práca s jednotlivcami, ktorých vďaka rodičom, náhode, prípadne nadšencom (trénerom, učiteľom) objavíme.
Ani hĺbková zmena neprinesie efekt už o rok a ani na najbližšej olympiáde. Ak chceme byť v budúcnosti konkurencieschopní, je pred nami dlhá, ale nevyhnutná cesta.
To, čo platí v športe a jeho systéme, platí aj v celej spoločnosti. Pokiaľ nezmeníme elementárne základy fungovania spoločnosti, medzi ktoré určite patrí vzdelávanie, ale aj systém zdravotníctva či starostlivosť o životné prostredie, tak nemôžeme očakávať, že sa niečo zrazu zlepší.
Pokým nebude silnejšia a lepšia spoločnosť, respektíve celospoločenská situácia, tak aj v športe budú systémové zmeny len malou náplasťou na veľké zranenie.
V športovom hnutí sme sa však vzácne zhodli, že systém treba zmeniť. To, či sa to podarí, uvidíme, ale minimálne zhoda na filozofii tu je a bude to už len o konkrétnych nástrojoch. Žiaľ, v spoločnosti túto zhodu nevidím a kým bude taká polarizovaná, ako je dnes, môžeme sa len ťažko posunúť. To vytvára začarovaný kruh, lebo kým sa u nás nezmenia už spomínané základy celej spoločnosti, tak aj pozitívne zmeny v športe (alebo v ktorejkoľvek inej oblasti) skôr či neskôr narazia.
Pritom riešenie tu je – a mohlo by byť veľmi jednoduché. Súčasne je však takmer nereálne, lepšie povedané utopické: aby sa elity spojili, dohodli sa na dlhodobej stratégii, ako vidíme Slovensko o desať-dvadsať rokov v základných tézach, a kontinuálne na tom pracovali bez ohľadu na to, kto bude vládnuť. Opäť platí paralela so športom. Takéto zmeny by sa neprejavili z roka na rok. Do budúcnosti treba pozerať strategicky a dlhodobo. Možno práve preto by tými elitami nemali byť politici, ale kapacity z jednotlivých oblastí, osobnosti, ktoré dané stratégie a ciele pripravia a politikom ich donesú ako darček previazaný červenou stuhou.
Matej Tóth
Je slovenský atlét a olympijský víťaz z roku 2016. Osobnosťou roka podľa Forbesu bol v roku 2016.
