Ich mená sa stali značkou a uznania zbierajú aj za hranicami Slovenska. Výtvarník Andrej Dúbravský a filmový režisér Peter Bebjak sú životnými partnermi viac než dekádu a vo svojom letnom sídle, ako nazývajú chalupu v Rastislaviciach, zohrato vykresľujú aj biznisové zákulisie umeleckých projektov.
Na ich vidieckom dvore sa neustále niečo hmýri, každý detail je akoby fragmentom z ich tvorby. Zatúlaná sliepka z Dúbravského série obrazov zobe po dvore, obedňajšie slnko dediny na južnom Slovensku sa zase zrkadlí v Bebjakovom filme Marhuľový ostrov.
Všimli sme si, že tu na polici máte aj knihu Moderný marketing a ďalšie podobné tituly. Asi to nebude len dekorácia…
Andrej: Mal som obdobie, keď som také knihy čítal, chytilo ma to ešte na vysokej škole. Nájdete tam aj Nápad za milión či knihu o brand manažmente.
Peter: Jeho veľké hobby.
Aj ste to nejako zúročili v praxi?
Andrej: Look at me now. (smeje sa) Mňa to vždy fascinovalo. Nemyslím si, že je možné robiť umenie bez marketingu. Pomáha mi myslieť na diváka. Nie keď maľujem, vtedy mám svoj koncept, ale pri výstave sa snažím zvoliť prístup, cez ktorý čo najlepšie odkomunikujem divákovi svoj príbeh. Neskôr ma viac zaujímali knihy o psychológii a hlavne sociológii, tie mám v Bratislave.
Peter: Spomeň ešte knihu Čierna labuť…
Andrej: … áno, tú od Nassima Nicholasa Taleba. No, cestovali sme spolu do Chorvátska a ja som ju šesť hodín čítal a vyberal Bebovi zaujímavé pasáže.
Peter: Ešte mi napadá aj Osho (duchovný učiteľ a guru z Indie, pozn. red.).
Andrej: To bolo zo „srandy“, tú knihu som dostal a nevedel, čo v nej je.
Peter: Podsúval si citáty, ktoré sa ti hodili. (smeje sa) „Láska nie je o vlastníctve, láska je o vďačnosti.“ Z tých tvojich biznisových knižiek si však pamätám na myšlienku, že ak budem mať v hlave len dobrú vec, tak sa nedostanem k tej najlepšej.
Lukáš Kimlička
Andrej: Dlho sme sa tiež rozprávali o takzvanej „ježkovej koncepcii“, že máš robiť len jednu vec a dobre. Tak ako ježko. Neotváraj reštaurácie a autoumyvárne, keď ti ide točenie filmov. (smeje sa) Zaujímavý je však obrat, ktorý v tejto biznisovej literatúre nastal. Kedysi sa niesla v duchu „zoder sa“ či „dobré je zlé, musí to byť skvelé“. Teraz nastúpil well-being – dobré stačí, najdôležitejšia je pohodička.
Peter: Zmenila sa generácia. Nechcem kritizovať, len je to iný prístup. Keď dokončia jeden projekt, potrebujú oddych. Ja to mám v hlave nastavené inak, keďže som z generácie vorkoholikov.
Vy ročne zvládnete koľko projektov?
Peter: Boli extrémne obdobia, že som ročne natočil aj tri-štyri seriály plus jeden film.
Andrej, vy ste dokončovali výstavu v bratislavskej galérii White & Weiss, Peter, vy zase film Duchoň. Obaja ste teda v záverečnej fáze svojich aktuálnych projektov. Ako sa vtedy správate?
Andrej: Psychoticky. (smeje sa) Stresujem sa, čo všetko mi ešte chýba… A Bebo mi pomáha ako upokojujúci faktor.
Peter: Máme to rozdielne, čo je dané tým, že ja pracujem v kolektíve, ten proces tvorby trvá dlho a popritom vznikajú ďalšie, nové projekty. Tie treba plánovať aj dva-tri roky dopredu.
Andrej: Ja si musím odmaľovať všetko sám. Pred výstavou maľujem veľa a keď som v časovej tiesni, snažím sa zachovať si chladnú hlavu, aby som vybral to najlepšie – čo sa oplatí dokončovať, čo povedzme ešte rok počká alebo sa aj môže zničiť. Samozrejme, dostávam rady od kurátora, kurátorky alebo od galeristu, galeristky, ale konečné rozhodnutia sú na mne. Ďalšia zložka je potom organizačná, napríklad ako zabezpečiť transport mojich diel do Ameriky.
Stále platí, že na pár mesiacov z roka odchádzate do New Yorku?
Andrej: Áno, prenajímam si tam ateliér. V minulosti aj na päť mesiacov, teraz asi len na dva.
Je ten pobyt viac o biznise či o tvorbe?
Andrej: Ťažko povedať. Moja najdôležitejšia galéria, ktorá ma vo svete zastupuje, je stále Dittrich & Schlechtriem z Berlína. V New Yorku mám tiež zastupujúcu galériu a koncom budúceho roka tam otváram svoju tretiu samostatnú výstavu v GAA Gallery.
Skôr tam však unikám pred povinnosťami, ktoré mám doma, a pri tom úniku môžem tvoriť nové veci. Tvorba sa tam líši v nečakaných veciach. Tu v Rastislaviciach nemám pohodlie, lebo maľujem vonku a prostredie mi kladie prekážky, ktoré obrazu môžu pomôcť. Rovnako však v New Yorku, kde sa napríklad málo kúri, plátno pomalšie schne, a keď ho pripnem na stenu, môžu sa doň otlačiť tehly.
Peter, zvyknete zájsť za Andrejom do New Yorku?
Peter: Myslím, že som tam bol dvakrát.
Andrej: Raz vtedy, keď si mal rande s Michaelom Douglasom.
O aké rande išlo?
Peter: To bolo dávno… Riešili sme film Správa a dávali sme mu čítať scenár.
Prečo práve jemu?
Peter: Mal jeden developerský biznis s jedným slovenským podnikateľom, ktorý je zase kamarát môjho spoločníka vo firme (DNA Production) Rasťa Šestáka. Pre nás bola dôležitá spätná väzba od niekoho, kto nie je z nášho slovenského prostredia. Navyše Michael Douglas má prehľad o Československu, aj o nás si všetko naštudoval a vedel presne pomenovať vtedajšie nedostatky scenára. Bolo to veľmi produktívne stretnutie. Uvažovalo sa aj o distribúcii filmu v Amerike, čo sa napokon aj uskutočnilo, ale nie cez jeho firmu.
Andrej, ktorý Petrov film je váš najobľúbenejší?
Andrej: Napríklad Čistič, jeho atmosféra… Ale, samozrejme, všetky sa mi páčia. (usmieva sa)
Peter: (so smiechom) To je lož!
Andrej: Smršť je tiež skvelý temný film. Nepozerám však filmy a seriály, ktoré robí pre televízie, len tie, ktoré idú do kín.
V Smršti sa objavujú vaše obrazy, vo filme Zlo ste si dokonca zahrali.
Andrej: Mňa by lákalo zahrať si aj v ďalších filmoch, ale nemám veľa času. Mám dosť vlastnej práce, no páčilo by sa mi, čisto zo zábavy, že povedzme v jednom zábere len mlčky niekomu prinesiem kávu… Ale aj na to tam musíte trčať celý deň a niekam cestovať.
V našej debate sa už objavilo slovo biznis. Knihy na poličke už niečo naznačili, ako sa však na túto časť vašej profesie pozeráte?
Andrej: Musím zaklopať na drevo, ja som v začiatkoch, keď som šiel na prijímačky na vysokú školu, ani nesníval, že by to raz mohlo byť takto ekonomicky zaujímavé. Vlastne som ani netušil, koľko stojí obraz súčasného maliara. Vedel som len to, že sa chcem vzdelávať, maľovať a vystavovať. Samozrejme, je to výborné, keď ľudia chodia na vaše výstavy a následne vám zatelefonujú z galérie, že takmer všetky diela sa predali. Alebo vám na účet príde nejaká pekná suma v nečakanom okamihu, napríklad keď ste práve na túre v Tatrách… (smeje sa)
Výstavy vám generujú najviac peňazí?
Andrej: Nepredávam obrazy z dvora, všetko mi predávajú galérie, s ktorými zvyčajne dlhodobo spolupracujem. Tie si berú polovicu sumy, čo býva pre ľudí šokujúce, ale podľa mňa si tie peniaze zaslúžia. Odbremeňujú ma od množstva starostí, komunikácie so zberateľmi, rokovaní o zľavách či od podobných otravných vecí. A samozrejme, ak by komerčné galérie neexistovali, umelci by nemali kde robiť výstavy.
Za koľko sa predal váš najdrahší obraz?
Andrej: V súčasnosti sa tie rozmerovo väčšie predávajú za 20-tisíc eur. Teraz práve s mojou nemeckou a americkou galériou riešim ich apely, aby sme zdvihli ceny. Ja však proti tomu bojujem. Zvýšili ich už na jar, chcú opäť, no ja mám obavu, že za toľko peňazí ich ľudia prestanú kupovať.
Jarné zdražovanie nejako ovplyvnilo vaše predaje?
Andrej: Nie, ani sa nikto nesťažoval. Lenže je pravidlo, že ceny musia byť rovnaké na celom svete a ja chcem, aby si moje obrazy mohli dovoliť kupovať aj ľudia na Slovensku. Vidím okolo seba príklady, že umelci vyhnali ceny svojich diel do nebies, všetci okolo ich potľapkávali, no dnes predávajú tri obrazy za rok. To je pre mňa odstrašujúci príklad.
Peter, vo vašej produkčnej firme rieši ekonomické otázky najmä váš spoločník?
Peter: Je to viac jeho parketa. V rámci firmy robíme aj televízne projekty, ktoré nás vo veľkej miere živia. Oblasť samotného filmu pre nás začala byť ekonomicky zaujímavá až po Čiare v roku 2017. Predchádzajúce snímky mali návštevnosť dvadsaťtisíc, desaťtisíc, sedemtisíc a odrazu prišla Čiara, ktorú videlo 360-tisíc divákov.
