Premiér ich označuje za zahraničných agentov, vláda im zastavila financovanie a na sociálnych sieťach zažívajú vulgárne ataky a vyhrážky smrťou. Často preto, že sa neboja ukázať pravdu a pripomínajú aj to zlé, čo sa udialo v časoch, na ktoré mnohí spomínajú so sentimentom.
Ľudia z neziskovky Post Bellum mapujú spomienky ľudí na fašistický Slovenský štát, komunistické Československo či ďalšie trpké a vážne momenty najnovších slovenských a českých dejín.
„Každý z nás vedel, že je nasnímaný kamerou eštebákov a policajtov, že minimálne končí so štúdiom,“ spomína Milan Novotný na študentský protest, ktorý spolu s ďalšími vysokoškolákmi usporiadal v Bratislave už deň pred pamätným 17. novembrom 1989.
Mladí ľudia sa vybrali na Mierové námestie, kde ich začali sledovať policajti, držiac sa za ruky prešli centrom mesta na Hviezdoslavovo námestie, tam si pripomenuli Sviečkovú demonštráciu z roku 1988 a následne pred Univerzitou Komenského položili kvety na pamiatku obetí okupácie z roku 1968.
K násiliu – na rozdiel od pražského pochodu o deň neskôr – napokon nedošlo. Pred budovou ministerstva školstva predstúpili pred študentov komunistickí funkcionári a sľúbili im diskusiu v nasledujúcich dňoch.
Nezabudnúť na to podstatné
Poznáte tento príbeh? Ak áno, nepatríte k mnohým. Odvaha bratislavských študentov pritom bola rovnako zásadná, ako tých, ktorí o deň nato spustili Nežnú revolúciu a pád komunizmu v Československu – a ich protest mohol viesť k rovnakým udalostiam.
Práve na zachovávanie spomienok ľudí na kľúčové udalosti 20. storočia na Slovensku a v Českej republike sa zameriava nezisková organizácia Post Bellum. Hľadá a zaznamenáva svedectvá živých pamätníkov invázie vojsk Varšavskej zmluvy, obetí normalizácie, ľudí, ktorí prežili transporty do koncentračných táborov či pamätníkov Slovenského národného povstania.
„Pracujeme s pamätníkmi protifašistického a protikomunistického odboja, ľuďmi, ktorí prežili holokaust i politickými väzňami. Každý jeden príbeh, ktorý sa nám podarí zachrániť pre „pamäť národa“ je pre nás malým víťazstvom,“ vysvetľuje hovorca neziskovky Juraj Rizman.
Spolupracovníci združenia od roku 2011 nahrávajú a filmujú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Archív už obsahuje vyše tisíc príbehov, ktoré mapujú spomienky Židov, ktorí sa ukrývali v jamách na zemiaky pred dôstojníkmi SS, rehoľníkov, ktorých tajní policajti mučili pre príslušnosť k viere či ľudí, ktorí na vlastnej koži pocítili streľbu vojakov „spriatelených armád“ v auguste 1968.
Rozprávajú „malé” dejiny ľudí
Ak by mala organizácia nejaký erb, jeho mottom by bol určite výrok britského premiéra Winstona Churchilla: „Kto sa nepoučil z histórie, je odsúdený si ju zopakovať”.
Pamätníkov udalostí, ktoré formovali aj súčasné generácie, sa Post Bellum snaží privítať aj na základných a stredných školách a spojiť ich so žiakmi a učiteľmi. V mnohých prípadoch sa totiž výučba dejepisu končí pri memorovaní dátumov a kľúčových udalostí.
„Na viac často nie je v osnovách čas, školy preto využívajú, že môžu žiakom a študentom ponúknuť prednášku alebo diskusiu, ktoré im rozšíria vedomosti a ukážu veľké historické udalosti na základe príbehov skutočných ľudí – hrdinov, ale aj obetí,“ dodáva Rizman.
Spätná väzba zo škôl je podľa neho vynikajúca. „V spolupráci s renomovanou výskumnou inštitúciou sme si robili prieskum medzi žiakmi a študentmi pred a po našich worshopoch a na základe dát sa dá jasne dokázať, že tieto kreatívne doplnkové aktivity klasického vzdelávania prinášajú žiakom nielen vedomosti a pohľad na našu históriu v širších súvislostiach, ale aj radosť z poznávania,“ hovorí Rizman.
Oceňujú tých, ktorí sa postavili za hodnoty
Organizácia každoročne organizuje galavečer prenášaný verejnoprávnymi televíziami, na ktorom udeľuje nielen pamätníkom kľúčových udalostí Ceny Pamäti národa.
Po vypuknutí pandémie kovidu Post Bellum pomáhalo seniorom, ktorých príbehy zdokumentovali. V spolupráci so zapojenými dobrovoľníkmi ich pravidelne kontaktovali v izolácii pred koronavírusom a pomáhali im doručiť dezinfekciu, rúška či zabezpečiť nákupy. Po vypuknutí vojny na Ukrajine zase neziskovka spustila pomoc ľuďom zasiahnutých konfliktom.
Vďaka firemným aj inštitucionálnym darcom sa jej podarilo dodať východným susedom nepriestrelné vesty, oblečenie, obuv či zdravotnícky materiál za viac ako 1,3 milióna eur. Prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj za túto pomoc ocenil riaditeľku Post Bellum Sandru Polovkovú štátnym vyznamenaním.
Politici im stopli podporu
Po nástupe novej politickej garnitúry prišlo Post Bellum o štátnu podporu. Vláda na čele s premiérom Robertom Ficom, ktorý otvorene vedie boj proti neziskovým organizáciám „politického charakteru“ a označuje ich za „zahraničných agentov“, zastavila viaceré dotačné programy.
Ministerstvo spravodlivosti pod vedením Borisa Suska po štrnástich rokoch fungovania zrušilo dotačnú výzvu, ktorá financovala mimovládne projekty v oblasti ľudských práv za 800-tisíc eur. Rezort spravodlivosti na čele s Martinou Šimkovičovou zase presmeroval 300-tisíc eur z dotačného programu na boj proti dezinformáciám a hoaxom.
Vlani Post Bellum získalo príspevky z dotácií, darcov či asignačnej dane v objeme zhruba 630-tisíc eur, náklady vyčíslilo na 700-tisíc eur. Svoje aktivity aj financovanie prezentuje každoročne vo výročných správach.
„Demagógiou populistických politikov vznikla u značnej časti spoločnosti mylná predstava, že mimovládky ,vyciciavajú štát na dáke nezmyselné projekty‘,” upozorňuje Rizman. Štátne inštitúcie pritom podľa neho vyhlasujú výzvy najmä v oblastiach, kde štát nestíha, nemá kapacitu pôsobiť alebo kde vidí, že je efektívnejšie nechať pôsobiť samosprávu, komerčný alebo mimovládny sektor.
Zastupujú štát, kde nestíha
„Nikdy nešlo o zdroje, o ktorých by rozhodovali mimovládky – vždy išlo o záujem štátu a jeho rozhodovanie na čo sa sústrediť a koľko do danej témy investovať,“ dodal.
Každý projekt má pritom merateľné kritériá definované donorom, neziskovka musí jasne konkretizovať výstupy, efekt a transparentné využitie finančných prostriedkov.
„Napríklad pri dokumentárnych projektoch je to počet pamätníkov, ktorých príbehy treba spracovať, počet filmov, článkov, prezentácií, ktoré o nich vzniknú. Pri vzdelávaní je to zase počet workshopov, tried a škôl, ktoré sa ich zúčastnia či spätná väzba, ktorú vyhodnocujeme, aby sme zistili, aké zmeny táto forma vzdelávania prináša v praxi,“ hovorí Rizman.
Vzhľadom na klesajúcu podporu štátu sa ľudia v Post Bellum snažia zvyšovať podiel individuálneho fundraisingu a podpory od firemných nadácií.
„Rok 2024 je prvý rok, v ktorom sme videli masívny prepad štátneho financovania. Zatiaľ sme sa s tým dokázali popasovať tak, že sme nemuseli zásadne obmedzovať činnosť – prepúšťať ľudí ani rušiť podujatia,“ uzavrel Rizman.