Výsledkom užitočných reforiem bude vždy odpor zainteresovaných skupín. V zdravotníctve síce vidíme odpor, ale reformy absurdne chýbajú.
Hoci je predstavené riešenie s výpoveďami lekárov extrémne, vláde by nemuselo zásadne preferenčne uškodiť. Skôr naopak. Typický volič koalície očakáva silné a razantné zásahy štátu. Je na ne zvyknutý a nechápe, že ich v konečnom dôsledku vždy zaplatí sám.
Lekári sú vyššia sociálna skupina s lepšími platmi, s ktorými slovenský sociálodemokratický volič nemá dôvod byť solidárny. Ak by súkromný podnikateľ použil nátlak, aby dostal nespokojných zamestnancov späť do výroby, asi by vyvolal spoločenský odpor. V prípade štátu ako zamestnávateľa to zjavne neplatí.
Samozrejme, zdravotníctvo je špecifická oblasť hodná samostatného prístupu. Otázne však je, či sa situácia musela až takto vyhrotiť. Lekári sú vzdelaní ľudia, ktorých prax naučila, že pri zdravotnej starostlivosti treba rozlišovať, kto môže počkať, komu treba akútne zachrániť život a komu sa už pomôcť nedá.
Ide o minúty
Slovenská ekonomika je pacient v kritickom stave, ktorý stále čaká na urgentnom príjme na vyšetrenie, hoci už ani nevládze v rukách držať lístok s poradím. Verejný rozpočet si nemôže dovoliť to, čo si teoreticky mohol dovoliť pred pár rokmi. Toto je téma, o ktorej mala vláda hovoriť s lekármi už oveľa skôr.
Premiér Robert Fico, ktorý by mal byť lekárom za čo vďačný, však verejne vyjadril podporu najmä istému ortopédovi. Jeho meno je Peter Kotlár a s domácim mikroskopom sa rozhodol odhaliť svetové sprisahanie pri pandémii covidu. Takáto facka bola zrejme impulzom, ktorý prinútil lekárov bojovať až na hranu.
Druhá vec je, či lekári vôbec vnímajú, že štát musí šetriť. Vládna komunikácia konsolidácie je totiž nastavená presne tak, že bežní ľudia by ju nemali pocítiť. Na stole je viacero štedrých výdavkových opatrení, ktorých prínos je sporný.
Pochybná pomoc
Príkladom môže byť vládna pomoc s hypotékami. Ako ukazujú výpočty magazínu Forbes, dotácie sú nastavené tak veľkoryso, že dlžníkom sa oplatí ostať v drahšej pôvodnej banke namiesto toho, aby sa presunuli do lacnejšej. V konečnom dôsledku tak chýba dôležitý impulz v podobe dopytu po zlacňovaní úverov. Aj preto je namieste uštipačná poznámka, že ak by štát nepomáhal, možno by už úvery boli lacnejšie.
Podobných prípadov, keď má štátna pomoc otázny účinok, možno nájsť určite viac. Všeobecne sa však v spoločnosti vytvára predstava, že na toto sa ešte pár (miliónov) eur nájde, tak si ich pýtajú aj lekári, najmä ak boli aj na Kotlárov úrad.
Podobne ako celá ekonomika, ani zdravotníctvo nie je v dobrom stave. Ilúzia bezplatnosti spôsobuje, že bežní ľudia majú liečenie nádchy zadarmo a na náročné onkologické operácie sa robia zbierky.
Aj preto potrebuje zdravotníctvo zásadné reformy. Je pritom jasné, že skutočné reformy budú bolieť a záujmové skupiny vrátane lekárskych odborov budú protestovať. Zatiaľ však vidíme, že máme protesty, ale bez reformy. Ľudovo povedané, rokujeme o cene plastickej operácie a sme presvedčení, že na dvojitý bajpas bude čas, keď pacient skolabuje na ulici.
