Náhodná policajná kontrola, dobrovoľné priznanie a takmer 80 rokov – to všetko bolo treba, aby sa našli štyri kradnuté kresby z miliardovej zbierky, ktorú u seba ukrýval Hitlerov obchodník s umením.
Keď nacistické vojská pochodovali smerom k Parížu, viaceré židovské rodiny boli nútené narýchlo utiecť zo svojich domovov.
Medzi nimi bola aj rodina Deutsch de la Meurthe. Kúsok z ich francúzskeho domova sa k nim m vrátil až o takmer storočie neskôr.
Diego Gradis, vnuk manželov, ktorí ušli pred nacistami, dostal takmer 80 rokov po úteku z Paríža zásielku. Boli v nej štyri kresby. Tie kedysi viseli v dome jeho prarodičov v Paríži a počas vojny ich ukradli nacistickí okupanti.
Kresby boli ešte donedávna ukryté v utajovanej súkromnej zbierke dieťaťa obchodníka s umením, ktorý pracoval pre Hitlera.
„Ak ukradnete umenie, nepripravíte človeka len o vec s finančnou hodnotou, ale aj o časť jeho identity,“ povedal Diego Gradis pre Forbes.
Prečítajte si unikátny príbeh dvoch rodín, krádeže cenného umenia a nápravy historických krívd.
Gradisov prastarý otec Henry Deutsch de la Meurthe bol francúzsky podnikateľ, ktorý zbohatol na ropnom priemysle. So svojou rodinou žil v honosnom parížskom dome v dobre situovanom obvode.
Okolo roku 1900 Henry kúpil štyri kresby, ktorými si chcel vyzdobiť dom. Boli medzi nimi dve krajinky francúzskeho maliara Charlesa Dominiqua Josepha Eisena, portrét Augustina de Saint Aubina a autoportrét Anny Vallayero-Coster. Nemecké ministerstva kultúry celkovú hodnotu štyroch kresieb ocenilo iba na 5 575 dolárov.
Forbes US
Prvá skica francúzskeho maliara Charlesa Dominiqua Josepha Eisena ku komédii Les Moissonneurs z roku 1768
Kresby v dome zostali až do vypuknutia druhej svetovej vojny. Henryho dcéra a Gradisova stará mama Georgette Deutsch de la Meurthe odišla začiatkom júna 1940 z Paríža do Antibes vo Francúzsku za svojou sestrou. Keď Georgettinu sestru zatkli a poslali do Osvienčimu, kde ju neskôr zavraždili, Georgette ušla do Bazileja vo Švajčiarsku. Tam ostala žiť v exile až do skončenia vojny.
Po odchode rodiny Deutsch de la Meurthe z Paríža sa do ich domu nasťahoval veliteľ okupačných síl. Georgette sa tam však po oslobodení mesta v roku 1944 okamžite vrátila. Keď prišla domov, všetok majetok bol preč a ona si tam nevedela predstaviť znova žiť.
Podobne ako mnoho iných Židov, ktorí prežili vojnu, aj Georgette požiadala v roku 1946 francúzsku vládu o vrátenie štyroch kresieb, rodinného nábytku a ďalších umeleckých diel. Nikdy o tom ale nikomu nepovedala. Keď sa jej rodina v marci 2018 od Nadácie strateného umenia dozvedela o nájdených kresbách, bola šokovaná. Ešte väčším prekvapením bolo, že sa prihlásil majiteľ, ktorý ich rodine dobrovoľne vrátil.
Náhodná kontrola
Cornelius Gurlitt bol synom Hildebranda Gurlitta, jedného z najznámejších Hitlerových obchodníkov s umením, ktorý mal za úlohu získať diela pre Hitlerovo plánované Führermuseum.
Podľa odhadov vlády USA získali nacistickí obchodníci s umením v rokoch 1933 až 1945 pätinu všetkého umenia v Európe, ktoré bolo možné prepraviť. Po vojne Hildebrand vďaka vzdialenému židovskému pôvodu unikol trestu za svoj podiel na rabovaní umenia.
V septembri 2010 však Hildebrandovho syna Cornelia zastavili colníci vo vlaku z Zürichu do Mníchova. Keď zistili, že má pri sebe podozrivo veľkú sumu peňazí, nahlásili ho daňovým úradníkom. Vďaka vyšetrovaniu daňových únikov prehľadali úrady jeho byt, pričom sa náhodou pričinili o jeden z najdôležitejších umeleckých objavov 21. storočia.
V byte sa medzi odpadkami a konzervami s pokazeným jedlom našlo takmer 1 500 umeleckých diel, ktoré Cornelius zdedil po svojom otcovi. V zbierke boli diela Clauda Moneta, Pierra-Augusta Renoira a Henriho Matissa a jej hodnota sa pôvodne odhadovala na 1 miliardu dolárov.
Jeho príbeh vystrašil iných
Cornelius bol samotár. V mníchovskom byte mu robilo spoločnosť len umenie. Raz si so sebou Monetov obraz zobral aj do nemocnice. Až do smrti v roku 2014 sa mu darilo úspešne obhajovať svoje právo ponechať si všetky kradnuté obrazy zdedené od otca. „Čo je to za štát, ktorý vystavuje môj súkromný majetok? Musia mi ho vrátiť,“ citoval ho v rozhovore v roku 2013 Der Spiegel v roku 2013.
Forbes US
Autoportrét Anny Vallayer-Coster
Medializácia Corneliovho prípadu prinútila k priznaniu aj neoprávneného majiteľa ďalšej umeleckej zbierky s pochybnou históriou a prepojením na Hildebranda.
Polícia v južnom Nemecku dostala v roku 2013 žiadosť, aby si prišla vyzdvihnúť štyri malé kresby spolu so zbierkou ďalších umeleckých diel. Anonymný majiteľ sa polícii priznal, že sú napojené na dcéru Hildebranda Gurlitta a Corneliovu sestru Benitu.
Medzi 22 umeleckými dielami boli aj štyri nezvestné kresby rodiny Deutsch de la Meurthe, ktoré sa stratili na dlhé roky.
Benita zomrela v roku 2012, krátko pred odhalením Corneliovho tajomstva. Na rozdiel od svojho brata sa však za svoje dedičstvo hanbila. V liste z roku 1964 bratovi napísala: „Myslím, že jeho najosobnejší a najcennejší odkaz sa zmenil na najtemnejšie bremeno. Trasiem sa od strachu vždy, keď si naň len spomeniem. To, čo máme, je zamknuté v skrini alebo schované za pripevnenými závesmi – nikto to nevidí, nikto sa z toho neteší.“
Gradis pre Forbes povedal, že identitu osoby, ktorá jeho rodine umelecké diela vrátil, pozná. Na jej žiadosť však súhlasil s tým, aby ostala v anonymite.
Nemecké médiá však odhalili, že majiteľom bytu, v ktorom sa umenie nachádzalo, bol Benitin manžel Nikolausa Fräßle, bývalý učiteľ umenia žijúci v nemeckom Kornwestheime.
Dojímavý návrat
Diego Gradis prijal pozvanie nemeckej vlády a v septembri 2018 si išiel pozrieť kresby do Berlína. V tom čase boli súčasťou výstavy o Gurlittovej pozostalosti. Gradis ukázal fotografie kresieb svojmu otcovi, ktorý si aj po rokoch pamätal, ako pred vojnou viseli v rodinnom dome.
„Samozrejme, bol nesmierne dojatý. Môj otec sa práve dožil 97 rokov. Je veľmi dojímavé konečne držať predmety, ktoré patrili mojej babičke a jej otcovi. Pretože ona nemala nič. Počas vojny prišla o všetko,“ povedal Gradis.
Kresby boli Gradisovi vrátené v septembri 2019 a dnes sú uložené v trezore vo Švajčiarsku. Gradis by ich však v budúcnosti rád ukázal celému svetu. „Nie sú to najkrajšie ani najzaujímavejšie diela,“ hovorí. „Ich hodnota sa nachádza v tom, čím si prešli. Musia byť svedkami a poslami.“
To, že napriek všetkému, čím si prešli, sa štyri kresby od seba nikdy neoddelili, je podľa Gradisa zázrak. V istom zmysle ich s rodinou vnímajú ako „bratov a sestry“ a nikdy ich nechcú rozdeliť.
Forbes US
Nedatovaná fotografia Georgette Deutsch de la Meurthe
Majitelia sa ešte hľadajú
Jeho rodina mala väčšie šťastie ako iné. Podľa Andrey Baresel-Brand z Nemeckej nadácie pre stratené umenie tvoria kresby rodiny Deutsch de la Meurthe štyri z celkovo deviatich umeleckých diel spojených s rodinou Gurlittovcov, ktoré sa majú vrátiť pôvodným majiteľom.
Zvyšné sporné diela, ktoré zostali v zbierke, zostávajú naďalej oddelené od svojich právoplatných majiteľov. Rôzne inštitúcie vrátane Nemeckej nadácie pre stratené umenie pokračujú v identifikácii kradnutých diel a zabezpečujú ich návrat.
Viaceré múzeá organizujú aj výstavy kradnutých diel, aby upozornili na potrebu reštitúcie nacistického umenia. Kurátorka podobnej výstavy v Izraelskom múzeu Shlomit Steinberg o nej povedala: „Je to emotívne, aj keď nie ste Žid. Už len tým, že ste človek, sa nemôžete na kradnuté umenie pozerať bez toho, aby sa vás to dotklo.“
Článok vyšiel na Forbes.com. Autorkou je Carlie Porterfield.
