Slovenskú národnú galériu pretvorila na miesto na svetovej úrovni, potom prišlo odvolanie. „Aj úspešná rekonštrukcia SNG tak vyzerá preto, lebo je tu kontinuita. Bez nej v tejto krajine nič nevybudujeme,“ hovorí Alexandra Kusá v rozhovore pre Forbes.
Z pozície generálnej riaditeľky SNG ju odvolala ministerka kultúry Martina Šimkovičová. V galérii ostala a zastávala pozíciu senior kurátorky. Aj toto pracovné miesto jej najnovšie ruší dočasný riaditeľ SNG Jaroslav Niňaj.
Pre zmenu v organizačnej štruktúre spolu s ňou končia aj ďalší ľudia, informovali o tom, ako prvé Aktuality.sk. Tieto zmeny nastali krátko po tom, ako sa novému riaditeľovi ľudia počas príhovoru o výstave otočili chrbtom.
Svoj post generálnej riaditeľky SNG zastávala od roku 2010. Jedným z najvýraznejších úspechov jej vedenia bola desaťročie trvajúca rekonštrukcia samotnej galérie, ktorá zbiera ocenenia po celom svete. Tento rozhovor vznikal postupne, ešte počas jesene.
Povedzme si bližšie, ako ste sa dostali do sféry umenia. Kedy ste si uvedomili, že vás umenie zaujíma? Bolo to ešte v detstve?
Určite to bolo v detstve, pretože som z rodiny architektov. Vtedy sa odoberali knihy dejín umenia od Josého Pijoana. Boli to pekné chvíle s mojím otcom, keď sme si ich spolu prezerali. Veľmi ma to bavilo, ale netušila som, že v oblasti umenia sa dá pracovať, aj keď nie ste výkonný umelec. Neskôr na gymnáziu som už vedela, že chcem byť kunsthistoričkou.
Je záujem o umenie vecou výchovy v detstve? Ak sú deti od detstva vedené k umeniu, zaujímajú sa oň aj v dospelosti?
V mojom prípade to tak bolo, ale neviem, či sa to dá zovšeobecňovať. Výchova k umeniu v školách je veľmi dôležitá. Je to súčasť všeobecného vzdelávania. Videla som to u nás v galérii, aký veľký je záujem škôl o návštevu. Veľmi sme to podporovali aj preto, aby si urobili deti kultúrny návyk, že je pre nich normálne prísť do galérie. Potom sa vracajú aj neskôr v dospelosti.
Podstatou je rozumieť umeniu, vypestovať si k nemu návyk a vedieť, že je to súčasť kultúrnej výbavy štátu. Nemusíte byť žiadny odborník a pokojne môžete ísť do galérie len s tým pocitom, že sa vám nejaké umelecké dielo buď páči, alebo nepáči. Myslím si však, že úlohou inštitúcie je, že by mala byť schopná vysvetliť viac.
Spomínali ste „rozumieť umeniu“. Čo si pod tým máme predstaviť?
To znamená viac, ako len keď sa nám dielo páči alebo nepáči. Môžem si o diele prečítať, že ide napríklad o vyjadrenie metafory, alebo mi to pomôže niečomu porozumieť, alebo ma to kultivuje ako osobnosť. Význam nie je len v tom, ako je to namaľované. Je to ako v knihách. Kniha Harry Potter nie je len o chlapcovi, ktorý čaruje, ale aj o kamarátstve či medziľudských vzťahoch. To všetko máte aj vo výtvarnom umení a dá sa to veľmi pekne odčítať.
Tak si to ešte skúsme rozložiť na drobné. Aké atribúty by mal mať dobrý obraz? Musí v dnešnej dobe šokovať, aby zaujal?
Mal by mať druhý a tretí plán, dielo by malo byť viacvrstvové. Naozaj dobré umenie je také, že v tom niečo vidíte. Prídete k dielu o týždeň a objavíte zasa niečo nové, teda je za tým viac vrstiev.
Ako vyzerá odhaľovanie tých vrstiev v umení? Skúste uviesť nejaký príklad z galérie.
Máme dielo Slzy od Kristiána Németha. Ide o inštaláciu silikónovej slzy na okne. Je to pamiatka na Juraja a Matúša, ktorí boli popravení na Zámockej ulici. Vy sa najskôr na to pozriete a myslíte si, že je okno len špinavé. Potom sa na to pozriete znovu a zistíte, že to je vlastne slza. Potom si uvedomíte, že tá slza nikdy nevyschne a vždy tam bude. Zrazu si uvedomíte, že to je rana po tragickej udalosti a nejak sa s tým jednoducho naučíme žiť. Toto dielo tiež pekne pomáha vysvetľovať problematiku LGBTI. Veľa ľudí to vníma ako súčasť kultúrnej vojny a len čo spomeniete týchto päť písmen, tak sú ľudia „naježení“. Ak im ukážete slzu, ktorá nikdy nevyschne, za dvoch chlapcov, ktorí boli nezmyselne popravení, tak možno aj ľudia, ktorí to na úrovni iných slov nechápali, začnú tomu rozumieť. To je to, čo umenie dokáže. Vieme komunikovať rozličné obsahy iným spôsobom, ktorý je pre ľudí blízky. Máme tu rôzne diela k rôznym témam. Myslím si, že práve k týmto komplikovaným témam je skvelé vyjadrovať sa umením.
Aké iné komplikované témy ešte vyjadrujete umením?
V stálej expozícii sakrálneho umenia máme betónovú pietu od Iva Zelinku. Je to madona, ktorá má v náručí svojho mŕtveho syna. Ten je vytrhnutý z tej sochy a je položený na zem. Po tom vytrhnutí jednej sochy od druhej ostala diera v soche madony. Pieta sa v umení vyskytuje dlhé roky a sú ich stovky. Je to známa kompozičná scéna, napriek tomu som takúto ešte nikde nevidela. Zrazu si pri nej uvedomíte, že to je matka, ktorej zomrel syn. Akoby jej vytrhli kus tela a pri tej soche je to doslovné. Je to pekná rovina toho, ako pochopiť obetu. Kresťanské myšlienky sú o nej a vo veľkej miere o viere, láske či odpúšťaní. Tam si to v diele uvedomíte – že má v tele dieru, v ktorej mala syna, ktorý teraz leží mŕtvy na zemi. Je to veľmi silné.
Alexandra Kusá v rozhovore pre Forbes o rekonštrukcii SNG:
Čo prináša ľuďom umenie?
Myslím si, že hlavne radosť. Ďalší rozmer je dobrý pocit z ľudstva, že toto dokážeme urobiť. Je to podobné, ako keď prídete do filharmónie a tá hudba vás zaleje. Na hudbe sa to pekne vysvetľuje, lebo s tou sa stretávame na nejakej úrovni všetci a vidíme, čo to s nami robí a ako nám to mení náladu. To isté robí aj výtvarné umenie.
Je umenie skôr dekoráciou, alebo by malo vyvolávať otázky či pocity u konzumenta umenia?
Záleží na tom, ako k tomu chcete pristúpiť. Pre niekoho je len dekoráciou a pre niekoho vyvoláva otázky. V SNG sme sa veľmi snažili, aby ľudia nemali ten pocit, že odchádzajú s nedorozumením, že niečo nepochopili. Zakladáme si na vysvetľovaní. Druhá vec je, ako chcete umenie konzumovať. V tom je tá sloboda. Buď to chcete vnímať len ako dekoráciu, alebo ste zvedavý a chcete vedieť viac. My, samozrejme, podporujeme to druhé, ale neodcudzujeme ani to prvé. Našou úlohou by malo byť to, že ak chce niekto o umení vedieť viac, my by sme mali byť schopní sprostredkovať mu to.
Vy teda vnímate umenie na tej hlbšej dimenzii, než je len tá dekoratívna?
Iné veci vyberám do galérie a iné k sebe domov. Nepotrebujem nejaké zložité dielo v spálni, nad ktorým sa budem pred spaním zamýšľať nad osudom ľudstva. Chcem skôr niečo, čo je so mnou súzvučné. Podľa toho si aj vyberám.
Aké umenie máte doma a akých umelcov máte rada?
Veľmi rada mám umenie Denisy Lehotskej, silno ku mne prehovára a upokojuje ma, keď sa naň pozerám. Páčia sa mi aj staršie veci. Nedávno som si kúpila kresbu od Ladislava Čemického. V kresbách a akvareloch je bezprostrednosť toho autora. Je tam spontánnosť.
Spomínate si na výstavu, ktorá u vás vyvolala také silné emócie, že si to pamätáte dodnes?
Úplne prvá bola veľká výstava z Guggenheimovej zbierky v Prahe. Boli tam najväčšie diela zo svetovej moderny, v Československu také diela vtedy vôbec neboli. Išla som tam ako študentka so spolužiačkami a cestovali sme vlakom. Zažila som vtedy takzvaný „wau efekt“. Posledný silný zážitok som mala z veľkej výstavy v Benátkach. Veľmi som ju chcela vidieť a boli posledné tri dni výstavy, ktorá sa konala v Dóžovom paláci. Bola som dojatá. Kúpila som si tam tri katalógy a doteraz si ich čítam. Bol to silný zážitok.
Ja silný emočný zážitok z galérie bežná vec u návštevníkov?
Je to menej časté. Ja som si dokonca myslela, že je to vymyslené. V mojom prvom prípade v detstve to bolo po prvý raz, čo som videla ozajstné veľké umenie. V Benátkach to bolo aj preto, lebo to bolo práve v Dóžovom paláci, ktorý je sám o sebe pekný, a tie plátna boli obrovské. Bol to vyslovene fyzický zážitok. To s umením nezažijete až tak často. Niekedy to však môžete zažiť aj s malou vecou. Pamätám si, keď som videla Marka Rotha v Tate Modern v tmavej miestnosti a farebné plochy tam žiarili. Fungovalo to na mňa a mala som pocit, akoby sa chveje farba.
Ak takéto pocity návštevník galérie nezažije, asi by si nemal hneď myslieť, že výstava je zlá.
Prežívanie je rôzne. Existuje však umenie, ktoré dokáže vyvolať silné emócie.
Bývalá riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Zdroj: Marek Mucha
Bývalá riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Zdroj: Marek Mucha
Zaujímajú sa Slováci o umenie či kultúru dostatočne?
Záujem je stále väčší. Súvisí to aj s galériou. Akonáhle im to zabalíte do adekvátneho obalu a dáte im takú službu, na akú sú zvyknutí zo zahraničia, tak veľmi radi prídu.
Je človek, ktorý sa o umenie nezaujíma, o niečo ochudobnený?
Je to vec, ktorá nám život obohacuje, a myslím si, že by sme sa jej mali venovať, aby nebol nudný. Umenie je jednou z ciest. Neodcudzujem to, ak to niekto nerobí. Chápem, že každý má iné záujmy. Zopakujem však, že to je súčasť všeobecného vzdelania a ľudia by o tom mali mať povedomie.
Môže človek aj napriek nezáujmu o umenie viesť šťastný život?
Určite áno. Ľudia sú rôzni, ale ja umenie odporúčam.
Napríklad aj bez hudby?
Ak je niekto hluchý, tak asi áno.
Vy by ste viedli šťastný život, nebyť umenia?
Ja si to neviem ani predstaviť. Umenie nie je len obraz. Vďaka tomu si uvedomujete krásu aj v tých obyčajných veciach a naučí vás to veci vnímať.
Roky ste boli riaditeľkou SNG. Mali ste nejakú zahraničnú galériu, od ktorej ste sa inšpirovali?
Úplne na začiatku to bola Moravská galéria v Brne. Postupne sme však svoje ambície stupňovali. Veľmi sa mi páčila londýnska Tate Modern a povedala som si, že vzory treba mať veľké. Páčilo sa mi, ako pracovali so zbierkami. Nemáme ukázať ľuďom, ako to išlo od Adama, ale ako to vyzeralo, čo si z toho môžete zobrať a prečo to robili tak, ako to robili. Ďalšia vec bola ich práca s návštevníkom. To tu vôbec nefungovalo. Výstavy sú len jedna časť našej práce. Pre nás je dôležité budovanie silnej verejnej inštitúcie – aby sem ľudia radi chodili nielen na umenie, ale aj na vzdelávanie či koncerty; aby to bola ich inštitúcia. Tate Modern toto robila.
Je známe, že kultúra je na Slovensku dlhodobo podfinancovaná a sú v nej nízke platy. Majú mladí ľudia záujem pracovať v tejto sfére?
V čase môjho odvolania z pozície riaditeľky sme mali tlačovú konferenciu, kde za mnou stáli všetci kolegovia. Bola som šokovaná, aký máme mladý kolektív. Nikdy som si to tak náhle neuvedomila. V kultúre sú nízke platy, ale viete to kompenzovať napríklad starostlivosťou o zamestnancov. Nemyslím si, že súčasnej mladej generácii ide len o peniaze. Záleží im aj na príjemnom prostredí, zmysluplnej práci či normálnych podmienkach. Klaňanie sa peniazom tu bolo krátko po roku 1989, keď sme si mysleli, že nás spasí ekonomika. Vtedy sa z peňazí urobilo zlaté teľa. Aj mne prišli ponuky zo súkromnej sféry, kde mi ponúkali omnoho lepší plat. Nezobrala som ich.
Čím by ste presvedčili mladých ľudí po škole, aby do tejto sféry prišli pracovať?
Je nepríjemné to, čo sa tu teraz deje, lebo sme nahovorili veľmi veľa ľudí, ktorí by sa uplatnili aj v súkromnej sfére, aby prišli k nám pracovať a odovzdali svoje vedomosti. Ak robíte vo verejnej inštitúcii, tak vlastne robíte pre komunitu. Aj preto ma mrzí, čo sa v súčasnosti deje, pretože oni teraz strácajú istotu. Z nejakého dôvodu sem prišli, odovzdať svoje vedomosti, a štát im hovorí, že ich nechce, že si myslí, že ich práca je hlúposť. To sa nerozprávame o malom počte ľudí, máme dvestopäťdesiat kolegov a v divadle je osemsto ľudí, z čoho hercov je tridsať. Aj preto si myslím, že máme šancu a krajina sa mení, aj keď si to niekto nevšíma.
Spomínali ste, že odkedy je SNG zrekonštruovaná, tak máte zvýšený rozpočet na úroveň 13 miliónov eur. Čo sú pre galériu najväčšie náklady?
Sú to náklady spojené s energiami a so správou budov, potom sú to náklady na personál. Výstavy tvoria asi len trinástinu rozpočtu. My sme súčasťou kreatívneho priemyslu, ktorý nie je len o samotných výstavách. Digitalizujeme veľa aj pre české galérie. Chodíme tiež na zahraničné konferencie, kde sme dávaní za príklad. To, čo sa tu podarilo vybudovať, je taký malý zázrak. Urobili sme napríklad web umenia. Všetky diela, ktoré štát nakupuje, si môžu ľudia pozrieť z pohodlia domova. Z diel si môžu urobiť reprodukciu a zavesiť si ju doma na stenu. Berieme naozaj vážne, že sme pre všetkých. Malo by sa od nás očakávať, že to budeme robiť kvalitne.
Bývalá riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Zdroj: Marek Mucha
Bývalá riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Zdroj: Marek Mucha
Ako vám funguje prenajímanie priestorov SNG? Využívajú ich firmy na súkromné akcie?
Komerčné akcie sme museli trochu pribrzdiť. Nové priestory boli žiadané a začalo nás to zaťažovať, neboli sme vytvorení na prenajímanie priestorov. Nemáme v rozpočte tím ľudí, ktorý sa stará len o toto. Nemôžeme to robiť stále, preto sme sa rozhodli sústrediť sa na kultúrne programy. Od nich si, samozrejme, nemôžete žiadať až taký vysoký nájom, ale zasa prispievate k zlepšovaniu spoločnosti. Sme tu dlhodobo. Naším cieľom nie je to, že musíme za každú cenu urobiť dva milióny na tržbách.
Prevádzkuje ešte SNG kaviareň na prízemí v galérii vo vlastnej réžii?
Áno, je to veľmi ťažké.
Aké je to robiť gastrobiznis, ak ste štátna inštitúcia?
Každú minerálku musíte vysúťažiť. Verejné obstarávanie je nastavené na tú najnižšiu cenu. Keď to chcete inak, tak to musíte komplikovane špecifikovať. Náš kaviarnik má predstavy, odkiaľ by chcel koláče, ale je to náročné. Pre mňa je zázrak, že tu kaviareň vôbec funguje.
Skúste mi to viac vysvetliť. Chcete predávať nejaký koláč a nemôžete, lebo ho treba obstarávať?
Treba na to verejné obstarávanie. Musíte vedieť, koľko toho zoberiete, ale to neviete, lebo gastrobiznis je flexibilný. Zrazu idú koláče, tak dávate koláče. Keď idú slané koláče, tak dávate tie. Zákon nás núti na dlhodobé plánovanie. Musíte odhadnúť, koľko minerálok budete potrebovať na budúci rok. Kolegovia sa na to dali a chcú zákazníka rozmaznávať a nie robiť tabuľky. Potom potrebujete ľudí neadekvátne veľa, lebo byrokracia je naozaj náročná. Nám by pomohlo, ak by sa upravili pravidlá podľa logiky.
Prečo to jednoducho neprenajať súkromníkovi?
Tiež je to komplikovaná súťaž. U nás je tá kaviareň až príliš spätá s budovou a prevádzkou galérie, aby sme to dali niekomu externe. Je tu trochu iný režim. Nebolo to tu robené na to, aby tu boli súkromné prevádzky. Tak to nebolo myslené v tom roku 2005. Snažíme sa a veci sa dajú riešiť, musíte však na to mať oddaný tím ľudí.
Podarilo sa už otvoriť aj knižnicu. Prečo bola otvorená neskôr?
Otvárala sa prednedávnom. Je to príklad toho, ako by to mohlo fungovať. Spojili sme sa s Vysokou školou výtvarných umení – spojili sme ich a našu knižnicu. Chceli sme ponúkať lepšie služby, aj preto sa knižnica rozbiehala trochu pomalšie. Postupne to nabieha a má to svojich stálych návštevníkov.
Bude otvorená aj pre verejnosť?
Je stále otvorená pre verejnosť. Treba mať preukaz kvôli evidencii, ale ten je zadarmo. Je to taká formalita a preukazy máme pekné.
Ako to vyzerá s Berlinkou? Čo v nej plánujete?
Keď sme dokončovali rekonštrukciu, veľa vecí sa presťahovalo práve tam. Stalo sa z toho odkladisko. Plán bol, že práve ten priestor by sme dali na komerčný prenájom, pretože je to odčlenené, nezasahuje to do našej prevádzky a má vlastný vchod. Mali sme prísľub, že by sme zrekonštruovali aj fasádu budovy a okná, kde je Berlinka. Pri tej novej budove je aktuálny rozdiel veľmi viditeľný. Hore je interaktívna expozícia, Földváriho knižnica a Antimúzeum Júliusa Kollera. Plánujeme aj ďalšiu interaktívnu expozíciu pre mladších. Na poslednom poschodí sme sa chceli viac venovať architektúre a urobiť tam inštitút Vladimíra Dedečeka. Toto boli naše dlhodobé plány.
V bezplatnej zóne galérie je aj umelecký ateliér. Ako sa tento nápad osvedčil?
Máme s tým výborné skúsenosti a osvedčilo sa to. Miesta sú zarezervované na mesiace dopredu. Počet miest je obmedzený, tak ani nevieme vyhovieť všetkým záujemcom. Je tu naozaj dôležitá kvalita vecí a kolegovia potrebujú čas na to, aby si to naštudovali. Vymysleli sme aj aktivity, ktoré nepotrebujú aktívneho lektora. Robíme tiež kurzy, jedného som sa aj zúčastnila. Kúpila som si kurz autorskej knihy.
Ako to vyzeralo?
Naučili sme sa vymyslieť autorskú knihu a aj sme si ju ušili. Je tam tiež výtvarná pre dospelých. Teraz premýšľame nad modelárskym workshopom. Rozmýšľame nad kurzmi tak, aby sa dopĺňali s výstavami, ktoré sú aktuálne. Spolupracujeme tiež so školami, dodávame im kreatívne boxy, je to súbor aj s návodom. Môžu si to u nás kúpiť a je to pre učiteľov. Snažíme sa proaktívne hľadať ľudí, aby nemuseli iba oni chodiť za nami. Bol tu tiež projekt v spolupráci so spoločnosťou Kia. Vyrobili sme sedemdesiat kreatívnych boxov, ponúkli sme ich školám a minuli sa nám za dva dni. Neboli to len bratislavské školy, ale školy z celého Slovenska.
Bolo ťažké zaplniť nové priestory umením?
Vôbec prevádzkovať je to ťažké. Musíte vylaďovať prevádzku. Tým, že sa to tak dlho stavalo, tak sa menili normy. Stále niektoré veci doťahujeme. Pri otvorení máte dve možnosti. Buď to otvoríte a pripravujete veci popritom, alebo druhá možnosť je to, že si zoberiete rok, všetko si pripravíte a otvoríte to s umeleckými dielami. My sme rozhodnutie urobili v roku 2022 a rozhodli sme sa otvoriť hneď. V spoločnosti bola zlá nálada a chceli sme, aby prišlo niečo pozitívne. Začalo nás to potom dobiehať s tým, že galéria sa zdala ľuďom prázdna. Dali sme si záväzok, že do tohto leta chceme mať všetko plné. Pred letom sme otvorili posledné expozície. Všetky výstavné priestory sú teraz plné umenia.
V súčasnosti je teda obsadenosť SNG na sto percent?
Na všetkých sálach sú výstavy. Keď skončia, tak sa bude chystať ďalšia.
Bývalá riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Zdroj: Marek Mucha
Bývalá riaditeľka SNG Alexandra Kusá. Zdroj: Marek Mucha
Čo urobila rekonštrukcia s návštevnosťou?
Súčasná víkendová návštevnosť je taká, akú sme mali v minulosti za celý mesiac. Vyššia návštevnosť je pozorovateľná voľným okom. Máme lepšie a horšie dni. Návštevnosť ma dosť zaujíma a sledujem ju. Vidím, že kontinuálne rastie, ľudia si budovu obľubujú a osvojujú. Berú ju ako svoju súčasť. Máme aj návštevnosť prízemných priestorov, ktoré ľudia používajú bez lístka ako verejný priestor. Ľudia si sem chodia podvečer čítať, tiež na obed. Čo sa týka návštev, najsilnejší máme štvrtok.
Aký je pomer domácich a zahraničných turistov?
Urobili sme si prvý prieskum. Samozrejme, viacej je slovenských návštevníkov. Už sa to začína dostávať do balansu. Mnoho ľudí chodí z celého Slovenska a vôbec to nie je len bratislavská záležitosť.
Ako vyzerá proces získavania nových diel do galerijných zbierok?
Nazýva sa to akvizícia. Druhý rok máme rozpočet aj na akvizície, je to 200-tisíc eur. Podporuje nás ešte Tatra banka, od ktorej máme 100-tisíc eur na akvizície diel. To je ich vianočný darček pre verejnosť. Kúpia nám diela, na ktoré sa môže verejnosť prísť pozrieť. Nákup diel navrhujú kurátori. Potom je tu nákupná komisia, interná aj externá. Ďalší krok je podpis a rozhodnutia generálneho riaditeľa.
Aké umelecké diela vystavuje SNG? Sú v jej vlastníctve či vypožičané?
V galérii sú dva typy výstav. Jedna je expozícia a pri nej ukazujete svoj fond, to je napríklad obraz Mona Lisa. Prídete do múzea Louvre a vždy ju tam nájdete. To je ich expozícia a to je ich fond. U nás je to všetko, čo je na druhom poschodí. Potom robíte aktuálne výstavy. Sčasti tam dávate svoj fond a sčasti požičiavate veci zo zahraničia. Je to príspevok ku kreatívnemu priemyslu. Zároveň má kultúrne dedičstvo cestovať. My chceme ukazovať naše veci v zahraničí. Niektoré výstavy sú prebraté z iného múzea. Sú autori, ktorých nemáme vôbec. Niektoré projekty sú vyslovene urobené tak. Pripravujeme projekt s názvom Zázrak zo Španej doliny. Budeme vystavovať diela, ktoré majú svoj originálny pôvod v Španej doline, ale časom sa roztratili po svete a dnes ich vlastní jedno nemecké múzeum. To nám umenie požičia, takže je to výpožička, aj keď je to slovenské umenie.
Vystavujete aj diela súkromných mecenášov umenia. Ako to prebieha?
Veľmi často si požičiavame práve z takýchto zbierok. Máme dve expozície zo súkromných zbierok. Jedna je z galérie Linea, voláme to zbierka Linea. Pred štyrmi či piatimi rokmi sme dostali dar za 3,5 milióna eur. Mohli sme si z tejto zbierky vybrať, čo sme chceli. Spravili sme z toho stálu expozíciu. V zahraničí práve takto vznikajú galérie, teda na základe aristokratických zbierok. Na Slovensku to tak nebolo, toto bol prvý ozajstný veľký dar v 21. storočí. Je to rodina Zubaľovcov, taká naša novodobá zberateľská dynastia. Bolo to veľmi pekné gesto, pretože majú kvalitnú a dlhodobo budovanú zbierku. Potom tu máme prezentované Antimúzeum Júliusa Kollera; Koller patrí v zahraničí k najoceňovanejším umelcom spolu so Stanislavom Filkom.
Čo by sa muselo stať, aby sa v SNG vystavovali diela ako vo viedenskej Albertine od Jeana-Michela Basquiata? Je to vôbec na Slovensku reálne?
Reálne to je. Priestory na to máme, je to však veľmi drahé. Neznamená to, že na to nemáme peniaze. Môžeme si povedať, že jeden takýto blockbuster urobíme, ale potom neurobíme okrem toho už nič. Druhá vec je, že vo Viedni to vidí 500-tisíc ľudí a na Slovensku to uvidí možno 50-tisíc ľudí. Myslím si, že sa to bude meniť práve s rekonštrukciou budovy. Naše postavenie na stredoeurópskej mape sa zmenilo. Začíname byť zaujímavou destináciou.
Dá sa teda povedať, že ak SNG bude pekne stúpať návštevnosť, tak tu také významné meno uvidíme?
Vtedy to má zmysel. Ja som bola dobrý hospodár a nebudem si dokazovať, že sem dostanem za polovicu rozpočtu Basquiata. Nezdá sa mi to ako dobrý pomer ceny a výkonu pre Slovensko. Možno sa mýlim, možno si jedného dňa povieme, že si chceme niečo dokázať a je to v našom záujme. Keď takáto objednávka bude, tak to vieme zorganizovať aj urobiť.
Ja by som rozmýšľal tak, že ak by som spravil výstavu takéhoto zvučného mena, tak by rapídne stúpla návštevnosť a galéria by prilákala množstvo ľudí. Rozmýšľam zle?
Nerozmýšľate zle, ale my sme si robili prieskum, že čo chcú naši návštevníci vidieť. Výsledky nás veľmi prekvapili. Naši návštevníci chcú naozaj vidieť maliarov ako Ľudovít Fulla či Martin Benka, naše najnavštevovanejšie výstavy boli práve tie. Bolo to pre nás prekvapenie, lebo sme si mysleli, že všetci chcú vidieť Pabla Picassa, ale zistili sme, že ľudia chcú radšej Fullu. Mali sme tu aj Boba Wilsona, Francoisa Kollara, Davida Hockneyho, ale najvyššiu návštevnosť sme zaznamenali pri slovenských výstavách. Ľudí zaujíma naša vlastná história, čo je skvelé. Je to aj naša povinnosť. Začínajú nás však kontaktovať aj zvučné mená, oťukávali sme sa. Aj sme rokovali s tímom so sprostredkovateľom kvôli Julienovi Schnabelovi, na to však budete potrebovať buď medzinárodnú reputáciu, alebo arabského šejka, aby ste to zaplatili. Inak sa k tomu nedostanete. Ak táto inštitúcia nebude teraz normálne fungovať, tak nám sem nikto nič nepožičia. To je aj pre nich reputačné riziko. Sú to spojené nádoby.
