Manželia Dušan Kállay a Kamila Štanclová sú rešpektovaní výtvarníci doma aj v cudzine. Maľujú, kreslia, ilustrujú. Vystavujú a vydávajú knihy na Slovensku, ale hojne aj v zahraničí, napríklad v Nemecku, Rakúsku, Číne či Japonsku. Získali najprestížnejšie ocenenia. Sú jedinými umelcami na svete, ktorí ilustrovali všetkých 156 rozprávok Hansa Christiana Andersena.
Zhodujú sa, že bez rozprávok a kníh by si nevedeli predstaviť život. Poznajú sa od štúdií na vysokej škole a spolu sú už 53 rokov. Ako sa im podarilo presadiť sa napríklad na Taiwane? Aký je rozdiel medzi výstavou v Pekingu a doma v Bratislave? Čo si myslia o marketingu a AI? Ako spomínajú na profesora Vincenta Hložníka?
D. K.: Určite!
K. Š.: Bezpochyby!
D. K.: Uf, to sú na úvod čertovsky ťažké otázky, preto by som začal okľukou. Som už dosť dospelý, ale prvú knihu si pamätám podnes. Spája sa mi s krásnymi spomienkami na detstvo, pozitívnymi emóciami. Tá knižka bola pre mňa taká dôležitá, že som si ju pred spaním strkal pod vankúš. Bolo to niečo magické. Určite za to mohol nielen príbeh, ale aj senzačný výzor. Už vtedy som vycítil, hoci ešte podvedome, dôležitý vzťah medzi príbehom a jeho obrazovým sprievodom.
K. Š.: Aká to bola knižka?
D. K.: Perníková chalúpka. Až po rokoch som zistil, že ju ilustrovala Jana Želibská. Netreba prečítať milióny kníh, stačí pár, ktoré vás budú sprevádzať celý život a formujú vás.
K. Š.: S tým súhlasím. Na prvú knižku si síce nepamätám, ale v detstve mi ich do hlavy vošlo viacero a ostali tam. Napríklad si spomínam na tú O lenivej Hanke. Spala, keď mala vstávať, nechcelo sa jej učiť ani pomáhať a podobne. Taká rebelka. Pamätám si aj na silné čiernobiele obrázky z inej knižky, kde stromu trčal z pôdy koreň a keď mu naň niekto stúpil, ozval sa, že ho to bolí.
Dodnes preto vytŕčajúce korene prekračujem, aby som stromom neublížila. Mala som rada aj Chrobáčikov od Karafiáta – ako nádherne a citlivo tam vysvetlil kolobeh rodiny. Tiež ilustrácie v Slovenských rozprávkach. Keď som ešte nepoznala písmenká, čítaval mi z nich pred spaním tato. Vždy som vybrala niektorú z najdlhších a on, chudák, unavený z roboty, často zadriemal skôr než ja.
D. K.: To som ani nevedel! Sú to však konkrétne ukážky, prečo sú dobré knihy a kvalitné ilustrácie dôležité. Majú silu tvarovať citlivú detskú dušu, vychovávať človeka už odmala. Možno by sa dalo namietať, či aj dnešné elektronické knihy môžu mať rovnaký vplyv na dieťa. Môžu? Neviem. Rozdiel vidím najmä v tom, že kniha nesie v sebe aj svoj vek. Je formovaná dotykmi našich rúk, špecifickou vôňou, a teda má ešte čosi navyše.
K. Š.: To by som podpísala.
D. K.: Isteže. Rozprávky upevňujú rodinu a knižky otvárajú cesty do života. Viac vám dávajú, ako vezmú. Naopak, mobily a sociálne siete vám čas berú, a to bez adekvátnej náhrady. Skôr len zabávajú a rozptyľujú pozornosť.
D. K.: Veď to! Hovorím tomu princíp výtvarníka. Najdôležitejší je autor a jeho prístup. Obrazový sprievod, ilustrácia, dizajn – to všetko má moc zaujať, ovplyvniť váš dojem a zážitok z knižky. Veď text môže byť rovnaký. Slovenské rozprávky ilustrovali Fulla, Benka a mnohí iní; aj váš vzťah k jednotlivým vydaniam bude zaručene iný. Z Hamleta môžete obrazovým sprievodom urobiť aj komédiu, aj tragédiu. Drsný príbeh pre dospelých, ale aj rozprávku pre deti. Mrzí ma, že sa už u nás na ilustráciu nedbá ako kedysi a knižná kultúra upadá.
K. Š.: Ako dieťa som mala rada knižku Čin-Čin. Ilustroval ju Karol Ondreička. Keď som sa na vysokej škole zoznámila s Karolom Ondreičkom, pýtala som sa ho, či je to jeho otec. Nebol, boli len menovci. Nové vydanie knižky mi už také blízke nebolo. Prečo? Pre ilustrácie! Obrázky, ktoré si v detstve zamilujete, sú na celý život najkrajšie.
D. K.: Problém je v tom, že detské knižky sa priveľmi podobajú a vychádzajú všelijaké nepodarky. Často sú to samé veľké kukadlá, nošteky, červené líčka… Lenže to nie je správne ani pravda. Závisí to od vkusu vydavateľa.
Prečo sa už na ilustráciu nekladú také nároky?
D. K.: Pre peniaze. Aby sa ušetrilo. Výsledok je, že knihy sú potom bez ilustrácií či so zlými ilustráciami. Práce je málo, dobrí ilustrátori sa preto musia živiť všelijako ináč.
Je riešením generovanie obrázkov v počítači, umelá inteligencia?
D. K.: Pre nás určite nie a myslím si, že ani pre vydavateľstvá a čitateľov. Autorské dielo je výtvor ľudskej bytosti. Kým budú mať ľudia ruky a hlavy, maľba nie je mŕtva. Rembrant je Rembrantom iba v origináli. AI a ani najlepšia tlačiareň ho nenahradia.
Myslím na kvalitu maľby, techniku, uvažovanie umelca; to, kedy volí pastu, kedy transparentnú lazúru, kedy šerosvitom zahalí atmosféru… Toto všetko sú špecifiká, na ktoré AI nestačí, lebo zatiaľ je trochu povrchná. My obaja navyše milujeme farby. Vzácne okamihy, keď ich môžeme miešať, keď sa s nimi môžeme hrať a ustavične hľadať nové a nové farebné vzťahy.
Myslíte si, že AI knižnú či časopiseckú ilustráciu nenahradí?
D. K.: Ilustrácia je dielo, v ktorom má výtvarník neustále hľadať, vyhýbať sa schémam, zabúdať na otrepané finty. Stroju chýba ľudský cit. Nevie využiť náhodu a aj chybu z náhody, pritom práve náhoda je často predpokladom k dobrému dielu. To sa nedá vypočítať. Verím však, že množstvo autorov si práve v AI nájde svoje uplatnenie.
Ručne sa však už dnes všetko robiť nemusí…
D. K.: Nemám nič proti novým technológiám, ale ich nekritické používanie mi prekáža. Napokon toto bol jeden z dôvodov, prečo som nedokázal ďalej učiť na VŠVU. Niektorí študenti chceli kresliť už len v počítači. My s Kamkou sme však boli vychovaní Hložníkom! Keď bolo treba robiť lino, museli ste ho vyrýpať.
Proces rýpania k tomu patrí. Dnes napodobíte v grafickom programe techniku, použijete filtre a máte hotovo. Nezdá sa mi to poctivé. Navyše technika povedzme Kamily Štanclovej je jedinečná, má ju iba ona. Pozrite si jej grafiky, tie jemné linky, nik iný to takto nedokáže, nik ju nenahradí. Okrem talentu potrebujete pracovitosť a skúsenosť.
K. Š.: AI zatiaľ nie je adekvátna hodnota. Uvidíme, kde budú jej hranice. My robíme najmä pre deti a máme obavu, že tie poznajú, ak podvádzate alebo klamete. Preto je ilustrácia ťažká disciplína.
Môžete byť konkrétni?
D. K.: Pre mňa nie je dôležité, že Marienka išla cez les, ale aká bola jej cesta, aký bol ten les. Či si veselo hopkala, alebo sa skôr bála… Dôležitá je imaginácia, predstavivosť.
K. Š.: Text je inšpirácia pre mňa ako ilustrátorku, ale aj pre diváka.
Inými slovami, či je vlk smiešny, kamarátsky, má turistické nohavice, topánky a šiltovku, alebo je zákerný, nebezpečný, cerí zuby…
D. K.: Presne. Hlavne aby les, Marienka i vlk boli moje a diváka oslovili. To slovo môj je dôležité. Aby na obrázku boli aj veci, ktoré spisovateľ do textu dať nemusí: veľkosť a farbu stromov, či sú husté, plné vtákov a chrobákov, či je les veselý, tichý, šumí, všetci si v ňom vyspevujú, alebo je tmavý a strašidelný. Kedysi sa pod ilustrácie písalo, čo zobrazujú…
… myslíte „Winnetou sa zrazu bleskove otočil a vystrelil“?
D. K.: Aj to. A preto sa od toho upustilo. Keď takúto vetu napíšete pod ilustráciu, stane sa totálne nezaujímavá. Imaginácia je fuč.
Foto pre Forbes: Miro Nôta
Súzvuk príbehu a kresby
Imaginácia ilustrátora by sa však nemala povyšovať nad príbeh a naopak. Text a obraz sa majú navzájom dopĺňať, byť v súzvuku, však?
D. K.: Isteže! Mám jednu vlastnú skúsenosť, hoci ide o trošku iný prípad. Raz ma dostal do pasce môj vlastný preklad. Mal som ilustrovať pre rakúske vydavateľstvo a omylom som si zamenil slová Kröte a Schildkröte. Dodal som ilustrácie a po troch dňoch som mal telefonát.
Redaktorka mi opatrne oznamovala, že odkedy som jej kresby vo Viedni odovzdal, horúčkovito premýšľa, ako mi oznámiť, že knižka nie je o korytnačke, ale o ropuche! S mojou prácou bola síce spokojná, len hlavná hrdinka detskej knižky bola iná. Nešťastná z toho bola aj autorka. Nemohla len tak prepísať text, pretože všetky jej detské knižky boli o ropuchách a toto zvieratko bolo jej logom.
K. Š.: Nakoniec sme sa na tom všetci schuti zasmiali. Občas sa rehoceme ešte aj dnes, najmä keď si spomenieme, aký bol vtedy Dušan pyšný, že rozprávke porozumel aj bez slovníka.
Ako sa to skončilo?
K. Š.: Dušan sa ospravedlnil a premaľoval korytnačku na ropuchu. Dovolil si aj malý žartík. Ako spomienku nechal na jednom obrázku ropuche spod zadku vytŕčať krátky korytnačí chvostík.
Je výhoda, keď dvaja výtvarníci robia pod jednou strechou?
D. K.: Neznášame sa!
K. Š.: Nevieme robiť v rovnakej miestnosti. Nedokážeme sa sústrediť. Každý preto robí vo vlastnom ateliéri, dokonca každý na inom poschodí. Ale je dobré, keď si môžeme navzájom poradiť, zhodnotiť veci. Sme jeden druhému prvým a veľmi nekompromisným kritikom.
Foto pre Forbes: Miro Nôta
Dnes sa robia marketingové prieskumy, či má to-ktoré zvieratko alebo postavička potenciál uspieť na trhu, či publikum osloví skôr povedzme ružový lietajúci slon, lenivá panda, bystrá „šprtka“ alebo neposedný šarvanec. Čo vy na to?
K. Š.: To neuznávam. Nie je to spontánne.
D. K.: Často sme sa pri práci stretli s tým, že tá-ktorá figúrka nám nevyhovuje. Radi by sme to aj zmenili, ale to jednoducho nejde. V podstate o výmene figúrky v texte som hovoril už pri predošlej otázke. Spätná väzba, i kritická, vás môže posunúť.
Ste asi jedinými umelcami na svete, ktorým sa podarilo farebne ilustrovať všetkých 156 Andersenových rozprávok, za čo ste získali mnohé prestížne ceny. Je to zároveň jediný projekt, na ktorom ste pracovali spoločne. Tam ste sa nerušili? Ako vôbec vaša spolupráca vyzerala?
K. Š.: Na začiatku to bola kovbojka. Najskôr sme si rozprávky delili: jednému prischli párne, druhému nepárne v zozname. Potom sme licitovali, vymieňali si ich navzájom. Názvy Červené črievičky či Šnúra perál totiž sľubujú niečo iné, ako je v príbehu, a každému z nás sedí niečo druhé. Po rozdelení však už práca išla od ruky. Bolo to čertovsky náročné, ale nádherných päť rokov života.
D. K.: Andersen s nami vtedy vlastne býval.
K. Š.: Keby len býval. Dokonca ešte aj na prechádzky s nami chodil!
D. K.: Mali sme však kľúč, ako na neho. Líšime sa v spôsobe maľby, samozrejme, a tak bolo dôležité, aby naše obrázky k sebe pasovali. Pomohla nám veľká polystyrénová stena, na ktorú sme hotové ilustrácie pripichovali špendlíkmi a potom ich aj medzi sebou vymieňali, aby to sedelo štýlovo, malo to rytmus. Neopakovali sa motívy, formáty, farebnosť… Vopred sme si overovali, ako bude kniha fungovať.
Foto Miro Nôta
Je iné ilustrovať povedzme pätnásť najznámejších rozprávok a všetky, však?
D. K.: Teraz ste to trafili! Presne toto bolo najťažšie. Aj preto celého Andersena doteraz farebne nik nerobil. Niektoré príbehy sú totiž nielen veľmi smutné, ale aj ťažko ilustrovateľné.
K. Š.: V mníchovskej Internationale Jugendbibliothek sme sa preto pochytili s jedným nemeckým ilustrátorom. Mal ilustrovať celé dielo ako my, ale vzdal to. Tvrdil, že sa to nedá. Veľmi sa hneval napríklad na jednu rozprávku o bocianoch, ktoré letia zo severu Európy do Egypta. Podľa neho je vraj napísaná zle. Ja som však tento príbeh ilustrovala a páčil sa mi. Najmä to, ako doň Andersen vložil svoj osobitý humor.
D. K.: Sme radi, že sme to dokázali. Určite nám pomohlo, že sme sa zaujímali aj o samotného Andersena, jeho život. Vedeli ste napríklad, že sa narodil na márach? Že nemal trvalý domov? Že sa len presúval z rodiny do rodiny, z hotela do hotela? Že v kufri vždy nosil lano, pretože sa bál požiarov? Veril, že mu zachráni život, ak bude treba uniknúť oknom…
K. Š.: Mňa neprekvapilo, že neznášal, keď dospelí chceli, aby deťom čítal rozprávky, kým oni sa bavili.
Vo vašom podaní sa Andersenove príbehy stali monumentálnou rozprávačskou a ilustrátorskou epopejou nabitou úctou k textu, ale aj ilustrátorskému remeslu a umeniu. Kde všade vaša trojzväzková séria vyšla a čo je na nej ešte zvláštne?
D. K.: Vydali ju v Česku, vo Francúzsku, v Nemecku, Poľsku, Číne, Japonsku. Žiaľ, na Slovensku vyšiel iba prvý zväzok…
K. Š.: Pri takomto rozsiahlom projekte bol problém s poradím jednotlivých rozprávok. Vydavateľ chcel do prvého zväzku tie najznámejšie. My sme chceli, aby všetky diely boli vyvážené.
Výber z ilustrácií ste s veľkým úspechom predstavili v Paríži, Tokiu, Kodani, Mníchove, Poznani, Bratislave a inde. Vystavili ste niekde všetky ilustrácie? Koľko ich je vlastne dohromady?
K. Š.: Všetkých 756 ilustrácií sme predstavili iba na výstave v Dome umenia v Opave. Bola to nádherná výstava. Potešilo nás, že výstavu často navštevovali aj študenti.
V Čechách ste nedávno vystavovali aj v jednom nákupnom centre. Pred časom v takých priestoroch vystavili napríklad aj obrazy chýrneho českého figuralistu Jiřího Načeradského a ďalších popredných autorov. Patrí tam vôbec umenie?
K. Š.: A prečo nie? Predali sme viac vecí ako v galérii. K zákazníkovi sa treba priblížiť. Do nákupných centier dnes chodí viac ľudí ako na výstavy. To však neznamená, že galérie nie sú dôležité. Sú! Treba do nich chodiť, najmä ak sú tam vystavené hodnotné veci. Kultúra na nás vplýva viac, ako si myslíme.
Už zaznelo meno Vincenta Hložníka, u ktorého ste obaja študovali. Čo vám dal do života tento legendárny umelec?
K. Š.: Ako spomenul Dušan pred chvíľou: pracovitosť, nasadenie, zanietenie. Hložník stále robil, bol neuveriteľne pracovitý. Ostalo po ňom ohromné množstvo kvalitných obrazov, kresieb, grafík, ilustrácií i sôch.
D. K.: Bol to vzácny človek. Veľa nehovoril, ale čo povedal, to sedelo. Dôležitý bol jeho prístup, celá jeho škola bola nesmierne všestranná. Tematicky aj technicky pestrá. Jeden týždeň sme robili linorez na tému Veľká noc, druhý týždeň litografiu na tému Augiášov chliev, potom Fausta v suchej ihle, 50. výročie Československa, SNP… Témy ste museli mať načítané, prežité. A za týždeň spracované! Pracovitosť bola hlavná méta Hložníkovej školy.
Ako konkrétne to vyzeralo?
D. K.: Do školy nechodil na ôsmu ako iní, ale o niečo skôr. Ráno už mal hotovú litografiu či štós kresieb. Cez voľný víkend urobil hŕbu nových skíc. Často sa pustil do práce, aj keď sme u neho boli na návšteve.
K. Š.: Keď som v pondelok na korekciách obložila stôl skicami, posadil sa k nemu celý uveličený, spokojný. Mal rád, keď bolo z čoho vyberať. Ja som zase bola zvedavá, čo a prečo považuje za najlepšie. Vždy ma preto rozčuľovali reči, že Hložník vyžaduje, aby študenti robili ako on.
Nebola to pravda. Ak ho niekto napodobňoval či dokonca kopíroval, bola to jeho vec. U Hložníka bola sloboda. Akú cestu si kto vyberie, to záviselo výhradne a len od každého z nás.
D. K.: Toto môžem len potvrdiť. Sloboda a humanizmus. Knihy, ktoré nám predkladal na inšpiráciu, boli témou vždy aktuálne, súviseli s tým, čo sa práve deje. Aj tým nás formoval. V rokoch 1968 až 1972 to bolo dôležitejšie ako kedykoľvek predtým.
Foto pre Forbes: Miro Nôta
Aké to bolo, keď ho v roku 1972 vyhodili z VŠVU? Vraj za púť do Vatikánu v roku 1968 a účasť na audiencii u pápeža, kde bol spolu s maliarom Ľudovítom Fullom a sochárom Alexandrom Trizuljakom.
D. K.: Zlé a smutné, nechápali sme to. Bol jedným z najlepších profesorov na škole. Aj sme s tým chceli niečo urobiť, ale nedalo sa. Mimochodom, dodnes preto nemám podpísaný index. Hložník mi ho už podpísať nemohol a Albín (Brunovský, pozn. red.), u ktorého sme formálne štúdium dokončili, nechcel. A to som na VŠVU od roku 1990 skoro dvadsaťosem rokov pôsobil ako profesor.
Prečo si Hložníka viac nevážime?
K. Š.: Lebo sme hlúpi? Neviem, je mi z toho vždy nanič.
D. K.: Je to krivda. Hložník je pilier slovenskej kultúry. Je umelcom prinajmenšom európskeho významu. Mal by mať vlastné múzeum, ako má Benka či Fulla. Dosiahol vrchol vo viacerých oblastiach: kresbe, maľbe, grafike, ilustrácii. Navyše mnoho skvelých výtvarníkov vychoval ako pedagóg. Takýchto velikánov naozaj mnoho nemáme. Po revolúcii by som čakal jeho rehabilitáciu, ospravedlnenie.
Stretávali sme sa, preto viem, že bol z toho nešťastný. Mimochodom, tých sto diel galerijnej kvality, ktoré daroval na národný poklad, by si zaslúžilo dôstojnejšie výstavné priestory ako chodby v Slovenskom rozhlase.
Poďme do cudziny a porovnávajme. Ako sa robí výstava a predávajú knihy napríklad v Ázii?
D. K.: Ako čerstvé rožky. Výstava nositeľov Andersenovej ceny putovala po celej Číne od jedného mesta k druhému dva roky. Politika išla bokom, expozícia cestovala po pevnine, ale produkciu a marketing zabezpečovala firma z Taiwanu. Vydali nádherný katalóg, plagáty veľké vyše dva metre, urobili z nich také brány a deti nimi prechádzali akoby z jednej rozprávky do druhej.
Raz mi zavolal jeden pán z Taiwanu, či by mohol prísť k nám domov pozrieť si nejaké moje práce, a keď si vypil čaj, ponúkol mi prácu. Mal som ilustrovať Shakespeara – Kupca benátskeho a Sen noci svätojánskej.
Samotné ilustrácie nádherne zarámovali, ale to nebolo všetko. Moje obrázky boli na hodinkách, termoske, tričku, šatke, šálkach na čaj, peračníku, notesoch, príveskoch… Okrem katalógu sa predávalo vyše štyridsať druhov výrobkov s mojimi kresbami!
Žasol som, čo všetko sa dá z mojej práce urobiť, ako ju možno využiť. Z takejto výstavy mali ľudia oveľa silnejší zážitok, navyše si z nej každý mohol odniesť kúsok domov v podobe suveníru na pamiatku. Takto sa robí marketing, zarábajú peniaze na podporu výtvarného umenia.
Iste, aj galérie v Európe majú svoje art shopy, ktoré sú pre ne výrazným zdrojom príjmov, ale takto vo veľkom som to ešte nikde nevidel. A u nás nemáme ešte ani to – to je ten rozdiel, na ktorý ste sa pýtali.
K. Š.: Na Slovensku výtvarník často musí sám galérii platiť za prenájom, plagáty, dozor a ešte si musí na svoju vernisáž priniesť vlastné víno a pagáče.
Ako sa vám podarilo presadiť sa v cudzine? Vďaka čomu ste získali prvú zahraničnú zákazku? Mali ste svojho agenta?
D. K.: Agenta? Bola to náhoda. Raz mi zavolal jeden pán z Taiwanu, či by mohol prísť k nám domov pozrieť si nejaké moje práce, a keď si vypil čaj, ponúkol mi prácu. Mal som ilustrovať Shakespeara – Kupca benátskeho a Sen noci svätojánskej. V tom vydavateľstve majú pravidlo, že európsku literatúru ilustruje Európan.
K. Š.: A on si vybral Dušana! Lenže príbeh pokračoval. Na Taiwane mali knihy ohromný úspech. Vydavateľ bol taký nadšený, že nám zakrátko ponúkol výstavu.
D. K.: Bola to naša najväčšia výstava, akú sme kedy v zahraničí mali. Ilustrácie, grafiky, obrazy… Dovedna vyše štyristo diel! Vydali nám každému katalóg, robili sme tam prednášky i fantastický workshop pre taiwanských ilustrátorov. Strávili sme tam krásne tri týždne…
K. Š.: … a potvrdilo sa, že každú príležitosť treba využiť. Nikdy totiž neviete, aká práca, ocenenie, výstava či obyčajné stretnutie vám prinesie prácu snov. To by som odkázala aj mladým začínajúcim výtvarníkom, ktorí dnes majú celkom iné možnosti, ako sme mali my.
Porovnajme teda vaše začiatky a kariéru s možnosťami dnešných mladých výtvarníkov. Kto to mal či má ľahšie?
D. K.: Ako čo. My sme museli postupne stúpať po schodíkoch, ktoré sa nedali preskočiť: Mladé letá, prvá čierno-biela knižka, prvá farebná knižka, prvá výstava, prvé grafiky, ktoré sme odniesli na predaj do predajne Dielo, prvá zahraničná knižka… Mnoho mojich absolventov zbieralo skúsenosti v cudzine a presadilo sa v medzinárodnom meradle oveľa rýchlejšie: Peter Uchnár, Dávid Ursiny, Zuzana Bočkayová Bruncková, Katarína Macurová, Marek Ormandík, Miloš Kopták, Miroslav Knap, Matúš Maťátko a mnohí iní. Za našej mladosti sa však ilustrovalo oveľa viac knižiek a ak chceme kvalitnú ilustráciu a knižnú kultúru udržať, malo by byť pre ilustrátorov aj viac príležitostí.
