Keď sa povie Neštěmice, mnohým ľuďom to nič nepovie. Pritom práve tam, v malej továrni na severe Česka, sa odohráva fascinujúci príbeh jedinečnej výroby prskaviek, ktorá nemá obdobu nielen v Českej republike, ale ani v Európe.
Už 70 rokov vyrába tradičné aj netradičné prskavky 60-miliónový výrobca Drutep a odoláva aj lacnej konkurencii z Číny a súdnym sporom o majetok. Z ručne vyrábaných prskaviek robí nielen symbol českých osláv, ale aj exportnú hviezdu, ktorá rozžiari mnohé slávnostné okamihy v Európe.
Drutep, teda Družstvo Teplice, vzniklo v roku 1952. Pôvodne sa venovalo chemickej výrobe, ktorá sa postupne rozšírila aj o prskavky, kozmetiku a drogériu.
„Nikto už dnes presne nevie, prečo bolo družstvo založené, ale komunizmus vtedy často rozhodoval o veciach zhora,“ pripomína predsedníčka družstva Věra Lesayová, ktorá tu pracuje už 24 rokov.
Dnes má Drutep tri prevádzky: centrála s výrobou drogérie sídli v Oseku, prevádzkareň vyrábajúca kozmetiku v Tepliciach, zatiaľ čo samotná výroba prskaviek sa nachádza v Neštěmiciach, ktoré sú súčasťou Ústí nad Labem.
Prskavkový hroch
Každý rok v Neštěmiciach vznikne okolo 20 miliónov prskaviek od tých najmenších po metrové giganty, medzi ktorými nájdeme klasické tvary, ale tiež svetovo unikátne tvarované varianty, ktoré si Drutep nechal patentovať. Prskavky v tvare písmen, čísel, hviezd či sŕdc oslavujú úspech nielen u súkromných zákazníkov, ale aj u firiem.
„Vyrábali sme napríklad hrocha pre pani, ktorá prskavku chcela k narodeninám pre manžela, ktorého prezývali hroch,“ spomína Lesayová na netradičné zákazky, medzi ktoré patril napríklad aj tučniak pre zoo v Ústí nad Labem, medveď pre děčínsku zoo či prskavkové logo pre mesto Valašské Klobouky.
Farebné prskavky a prskavky voňajúce škoricou alebo vanilkou sú ďalším dôkazom, že Drutep hľadá spôsoby, ako svoj sortiment inovovať. Napriek tomu, že výroba nie je technologicky zložitá, vyžaduje presnosť a zručnosť. Je to navyše tvrdá a špinavá práca, ktorá je málo platená.
„Drôt sa naseká alebo vytvaruje, potom sa namáča do špeciálnej masy. Pri zložitejších tvaroch hrozí, že sa masa zaleje tam, kde nemá,“ vysvetľuje Dana Adámková, vedúca výroby v Neštěmiciach.
Exportná hviezda v Nemecku
Až 90 percent prskaviek z Neštěmic putuje do zahraničia, predovšetkým do Nemecka. Zákazníkmi sú veľké reťazce ako Aldi, Lidl alebo predajcovia na eBay.
„Česi sa stále nenaučili oslavovať. Keď sa povie prskavky, tak si priemerný Čech predstaví Vianoce. Nemci už sú ďalej a prskavky si kupujú pri akejkoľvek príležitosti, od narodenín až po svadbu,“ vysvetľuje enormný vývoz do Nemecka Lesayová. Prskavky vyvážali aj do Británie, no pre brexit o kšeft prišli.
Na českom trhu je situácia zložitejšia. Lacnejšia konkurencia z Číny tlačí na cenu, a tak Drutep zásobuje iba DM drogeriu a menšie reťazce.
„Veľkej konkurencii z Číny je ťažké konkurovať. Majú bezkonkurenčné ceny a navyše zdroje priamo za humnami. Na výrobu prskaviek je potrebný dusičnan bárnatý, pyrohliník a liatinová drť. To všetko sa vozí z Ázie,“ vysvetľuje.
E-shop v Drutepe zatiaľ z ekonomických dôvodov nemajú. Pokiaľ si chce koncový zákazník niečo objednať, napríklad aj niečo špeciálne, môže jednoducho zavolať alebo napísať. Takýto servis poskytujú aj reklamným agentúram, ktoré prskavky používajú ako darčeky, alebo menším e-shopom.
„Trh rastie pomaly, ale jeden malý úspech sa nám teraz predsa len podaril. 2. januára budeme mať výstavu prskaviek v Senáte,“ hovorí s potešením šéfka družstva.
„Predtým sa naše metrovky používali pri fandení na futbalových zápasoch, dnes už sa smú predávať iba posledné tri dni v roku,“ dodáva k nemeckému trhu Lesayová a spomína, do akej kurióznej situácie sa s Nemcami dostali v dobách covidu.
Nemecká vláda vtedy zakázala oslavy Silvestra, čo malo devastujúci vplyv na objednávky. „Prišli sme o tretinu tržieb. Museli sme vysvetľovať bankám aj dodávateľom surovín, prečo neodoberáme,“ spomína Lesayová. Napriek tomu družstvo situáciu ustálo a pokračovalo ďalej.
Drutep vraj zažíva kuriozity v jednom kuse. „Prekonávanie prekážok patrí k radostiam nášho života,“ hovorí so smiechom Lesayová a hneď sa púšťa do rozprávania ďalšej kuriozity, ktorá vývoj Drutepu negatívne ovplyvnila na veľmi dlho. Dokonca takmer spôsobila jeho zánik.
Osem rokov súdnych prieťahov
„Naša prevádzkareň v Neštěmiciach bola pôvodne znárodneným majetkom, ktorý naše družstvo odkúpilo v roku 1967 od Národného výboru Neštěmice. O 42 rokov neskôr prišiel štát, konkrétne Úrad pre zastupovanie štátu vo veciach majetkových, s tvrdením, že zmluva je neplatná a že majetok patrí štátu,“ rozpráva Lesayová ďalší príbeh, ktorý by vystačil na román.
Družstvo malo nehnuteľnosť od roku 1968 zapísanú v katastri, ale po oznámení úradu zistilo, že už v katastri ako vlastník nefiguruje.
„Náš právnik zistil, že v roku 1967 zákon nedovoľoval, aby družstvo a národný výbor medzi sebou urobili taký obchod, takže štát mal formálne právo nám náš majetok zabaviť,“ zhŕňa Lesayová.
Spoločnosť sa bránila žalobou s odvolaním sa na 42 rokov v dobrej viere, počas ktorých nehnuteľnosť užívali, udržiavali a platili za ňu dane.
„V roku 1992 sme prešli auditným preverením pred transformáciou majetku a nikto vtedy nič nenamietal. Platili sme aj daň z nehnuteľnosti a ručili nehnuteľnosťou pri úveroch,“ čuduje sa nad prístupom štátu Lesayová.
Krajský súd neskôr rozhodol v ich prospech s tým, že nemožno vychádzať zo 60 rokov starého paragrafu a pochybenie bolo na strane národného výboru, ktorý musel vedieť, že firme majetok nemôže predať, a ak nie, tak mal dostatočne odborný aparát, ktorý to vedieť mal.
Štát sa však odvolal na Najvyššom súde a vyhral. Počas tých ôsmich rokov, čo trval súd, musel Drutep štátu platiť ročné nájomné začínajúce na 400-tisíc korunách (15 900 eur).
„Keby prišiel nejaký súkromný majiteľ, ktorému to štát zabavil, tak nepovieme ani slovo, ale štát, ktorý by mal takú ojedinelú výrobu v Česku skôr podporovať, to zamrzí,“ zamýšľa sa Lesayová a pre kontext dopĺňa, že v Ústeckom kraji veľa firiem nie je a Drutep zamestnáva až 70 ľudí.
„90 percent sú ženy, väčšina vyššieho veku, umožňujeme skrátené úväzky a zamestnávame aj ľudí s invalidným dôchodkom,“ spomína prínos spoločnosti.
Po rokoch sporov sa družstvo rozhodlo nehnuteľnosť odkúpiť späť. „Keď sme úrad kontaktovali, spýtali sa nás, prečo ju chceme. Čo im na to chcete povedať? Že tam pôsobíme už 70 rokov a radi by sme pokračovali?“ komentuje absurditu situácia Lesayová.
Družstvo nakoniec budovu kúpilo za 5,7 milióna korún (226-tisíc eur). Spolu s nájmom, daňou a úvermi vyšiel celý proces na 11 miliónov (437-tisíc eur).
„Pri obrate 60 miliónov (2,4 milióna eur) ročne je to veľká rana, no budúci rok už bude budova konečne naša,“ hovorí s úľavou.
Hlavne vytrvať a nestratiť hrdosť
Prskavky ich živia. Minuloročný obrat Drutepu dosiahol 65 miliónov korún (2,6 milióna eur), pričom tri štvrtiny obratu urobili práve prskavky, v rámci ktorých vyrábajú aj technické zapaľovače na zváranie koľajníc, ktoré primárne putujú do Anglicka, Francúzska a Poľska.
„Aby sme vykryli posledný štvrťrok, kedy už sú prskavky na Vianoce odoslané, robíme prskavkové logá pre firmy a potom tiež drogériu a kozmetiku. Tam je ešte väčšia konkurencia v podobe lacných výrobkov, takže je to pre nás skôr okrajová záležitosť. My jednoducho kvalitný výrobok za pár eur neurobíme,“ vysvetľuje šéfka Drutepu.
Drogéria s vlastnými patentmi
„Prací program Škrobenka Z má názov podľa pani Zdeny, ktorá ho vymyslela. Bělamin je prášok na bielenie a Faldy je prípravok na žehlenie, respektíve na to, aby ste žehliť už nemuseli,“ predstavuje nám Lesayová niektoré z výrobkov, ktoré má vystavené v kancelárii a ktoré nás zaujali netradičnými názvami. Z kozmetických produktov je veľmi známa Rochova soľ.
„Tie názvy sú ešte z 80. rokov. Pre peripetie, ktoré nás stretli, nemáme príliš veľa peňazí nazvyš, a tak si marketing robíme sami na kolene. Na mnohé z tých produktov máme dokonca patent,“ vysvetľuje.
Drogériu a kozmetiku dodávajú do Makra, do drogérií Teta, Rosmann, Ráj drogerie, Tamdy a najnovšie tiež do Mall.cz, Alza, Košík alebo do lekární Dr. Max. Vyvážajú aj na Slovensko. Záujem by bol väčší, keby ustúpili z cien, no to si vraj nemôžu dovoliť.
„Nechceme ustupovať a ani sa vzdávať. Máme 50 zamestnancov a trojčlenné predstavenstvo, čo je také naše bojové krídlo – sme v ňom totiž tri ženy a nebojíme sa,“ opisuje s tým, že osud má rád bojovníkov, preto je im naklonený.
„Život nás vždy ponorí, ale my nakoniec aj tak vyplávame,“ smeje sa Lesayová, ktorá prax a húževnatosť získala v pražskom Strojimporte a litvínovskom Chemopetrole.
Do budúcnosti by v Drutepe radi skúsili investovať do marketingu a nových strojov, no pokiaľ doplatia úver na Neštěmice, chcú sa radšej držať pri zemi.
„Sme hrdí na to, že sme stále rýdzo česká firma, bez cudzieho kapitálu. Mali sme ponuky na odkúpenie aj investície, ale my sme sa, možno aj hlúpo, rozhodli, že pôjdeme cestou našej hrdosti. Budeme si to robiť sami, tak ako si to predstavujeme my,“ hovorí odhodlane Věra Lesayová.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Divinová.
