Bývalý americký prezident Jimmy Carter zomrel vo veku 100 rokov. Správu potvrdilo centrum, ktoré založil a rovnako aj jeho syn. Zomrel v nedeľu (29. decembra) popoludní vo svojom dome v Plains v štáte Georgia.
Demokrat pôsobil ako americký prezident v rokoch 1977 až 1981, v období poznačeným hospodárskou a diplomatickou krízou.
Spojené štáty sužovala v tom období dvojciferná inflácia a energetická kríza. Vo svojom úrade tak musel riešiť rovnaké ekonomické problémy, ktorým čelí svet aj v súčasnosti.
Jeho odchod z Bieleho domu bol sprevádzaný nízkou popularitou, no vďaka jeho humanitárnej práci sa verejná mienka postupne otáčala. V roku 2022 dokonca získal Nobelovu cenu za mier.
Carterovo úradovanie v Bielom dome je pamätné hlavne pre jeho boje pri riešení akútnych ekonomických problémov a niekoľkých zahraničnopolitických výziev vrátane iránskej rukojemníckej krízy v roku 1979 na americkej ambasáde v Teheráne.
Na Blízkom východe však došlo k pozoruhodnému zahraničnopolitickému triumfu, keď pomohol sprostredkovať mierovú dohodu medzi Egyptom a Izraelom podpísanú v Camp Davide v USA v roku 1978. Počas jeho úradovania tiež dokázal normalizovať vzťahy s Čínou. V roku 1980 drvivo prehral s Ronaldom Reaganom.
Carter sa narodil v Plains v štáte Georgia v roku 1924. Jeho otec, James Earl Carter starší, bol farmár, ktorý sa výrazne angažoval v miestnej politike. Jeho matka Lillian Gordy Carter bola zdravotná sestra. Carter absolvoval Námornú akadémiu Spojených štátov v roku 1946 a potom sa oženil s Rosalynn Smith.
Po absolvovaní námornej akadémie najskôr Carter slúžil na ponorkách a neskôr bol poverený prácou na začínajúcom programe jadrových ponoriek. Po smrti svojho otca v roku 1953 bol Carter prepustený z aktívnej služby, aby sa vrátil do Plains, kde viedol rodinnú arašidovú farmu. Neskôr sa zapojil do miestnej politiky.
Nástup do Bieleho domu
Jimmy Carter sa stal prezidentom Spojených štátov po úspešnej kampani v prezidentských voľbách v roku 1976. Jeho cesta k prezidentskému úradu začala politickou kariérou v Georgii, kde pôsobil ako guvernér.
V tejto pozícii si získal uznanie pre svoje progresívne zmýšľanie zamerané na ľudské práva a snahu zlepšiť efektívnosť vlády. Jeho povesť ako outsidera, ktorý nebol spojený s washingtonským zriadením, zohrala dôležitú úlohu v jeho rastúcej popularite.
O tom, že bol vo voľbách absolútnym outsiderom, dokonca v tom čase zavtipkoval aj jeho brat Billy Carter.
„Mám matku, ktorá vstúpila do mierových zborov a odišla do Indie, keď mala 68 rokov. Mám sestru, ktorá preteká na motorkách a ďalšiu sestru, ktorá je kazateľkou. Mám brata, ktorý hovorí, že chce byť prezidentom Spojených štátov. Som jediný príčetný v rodine,“ povedal.
Carter oznámil svoju kandidatúru na prezidenta v roku 1974, krátko po tom, čo škandál Watergate viedol k rezignácii prezidenta Richarda Nixona. Do volieb išiel ako čerstvá alternatíva k politickej elite. Využil túžbu verejnosti po zmene a lídrovi, ktorý by mohol obnoviť integritu Bieleho domu.
V prezidentských voľbách sa Carter stretol s úradujúcim republikánskym prezidentom Geraldom Fordom. Ford sa stal prezidentom po rezignácii Nixona a jeho popularita bola oslabená následkami škandálu Watergate.
Carterove predvolebné slová o čestnosti, reformách a návrate k morálnemu vedeniu krajiny zarezonovali u voličov, čo mu umožnilo dosiahnuť tesné víťazstvo. „Nikdy neurobím zavádzajúce vyhlásenie. Nikdy vám nebudem klamať,“ znelo jedno z jeho hlavných hesiel vo voľbách. Tie nakoniec vyhral s 297 voliteľskými hlasmi proti Fordovým 240, čím sa stal 39. prezidentom Spojených štátov.
Prezidentské úradovanie
Zatiaľ čo kritici spomínajú hlavne na ťažké ekonomické časy za Cartera, počas štyroch rokov v úrade zaznamenal úspechy v zahraničnej politike, a to vrátane dohôd z Camp Davidu medzi Izraelom a Egyptom a normalizácie vzťahov s Čínou.
Jeho úradovanie na poste prezidenta sa dostalo do osnov učebníc aj pre jeho dve hlavné rozhodnutia. Hneď prvé dni v úrade Carter omilostil všetkých, ktorí sa vyhli odvodu do vojny vo Vietname a počas posledných hodín svojho prezidentovania pomáhal vyjednávať o prepustení amerických rukojemníkov v Iráne.
Počas svojho pôsobenia sa musel tiež zaoberať dôsledkami invázie Sovietskeho zväzu do Afganistanu a dokončil zmluvu, ktorá vrátila kontrolu nad Panamským prieplavom späť do Panamy.
Jeho progresívne zmýšľanie bolo viditeľné hlavne v domácej politike. Vytváral napríklad nové pracovné miesta vo vláde, čím zväčšoval vládny aparát. Vymenoval väčší počet sudkýň do funkcie ako všetci jeho predchodcovia dokopy. Podporoval obnoviteľné zdroje energie a solárne panely inštaloval dokonca aj na strechu Bieleho domu. Zaoberal sa tiež otázkou čistenia toxického odpadu a duševným zdravím.
Odchod z Bieleho domu
Mnohých bývalých amerických prezidentoch po skončení funkcie čakajú lukratívne vydavateľské zmluvy či dôležité prejavy na rôznych večierkoch. To však nebol prípad Cartera. Po odchode z Bieleho domu sa stal prvým prezidentom, ktorý sa vrátil do svojho skromného domu. „Nikdy som nechcel byť bohatý,“ povedal Carter pre The Washington Post v roku 2018.
Namiesto toho strávil zostávajúce roky snahou riešiť globálne problémy nerovnosti a chorôb. Spojil sa tiež s Nelsonom Mandelom a založili The Elders, skupinu globálnych lídrov, ktorí sa zaviazali pracovať na mieri a ľudských právach.
Za úsilie v tejto oblasti dostal v roku 2002 Nobelovu cenu za mier. Nobelova cena za mier mu bola udelená „za jeho desaťročia neúnavného úsilia o nájdenie mierových riešení medzinárodných konfliktov, presadzovanie demokracie a ľudských práv, ako aj podporu hospodárskeho a sociálneho rozvoja“.
Nobelovu cenu získal len ako tretí americký prezident. „Najvážnejším a najuniverzálnejším problémom je rastúca priepasť medzi najbohatšími a najchudobnejšími ľuďmi na Zemi,“ povedal pri preberaní ceny.