Vyzeralo to ako scéna z filmu. Mŕtvola muža visela na oranžovom lane pod londýnskym mostom. Hodinky na jeho zápästí sa zastavili na čase 1:52 hod. V nohaviciach mal napchatých päť kíl tehál.
Telo objavil okoloidúci poštár ráno 18. júna 1982. Policajti vo vreckách mŕtveho muža našli peňaženku s 13-tisíc dolármi v rôznych menách a pas na meno Gian Roberto Calvini.
Nájdený pas bol falošný, ale telo bolo identifikované ako 62-ročný Roberto Calvi, prezident jednej z najväčších talianskych súkromných bánk Banco Ambrosiano.
Jeho banka mala také úzke väzby na Vatikán, že Calviho neoficiálne prezývali „Boží bankár“. Týždeň predtým sa v Taliansku stratil. Ako sa teda dostal mŕtvy pod most v Londýne?
Záhada okolo Calvina ostala nevyriešená celé desaťročia a zapletení do nej okrem Vatikánu boli aj mafiáni, slobodomurári, britská tajná služba a konšpirátori.
Nebezpečné známosti
Calvi bol dlhé roky významnou postavou talianskeho finančného diania. Všetko začalo 13. novembra 1977, keď sa po celom Miláne objavili plagáty upozorňujúce na údajné nezrovnalosti v Calviho banke.
Byť najmocnejším bankárom v Talianku bolo bez spojencov nemožné. Medzi Calviho známych patrili vysokopostavení vatikánski úradníci, vodcovia slobodomurárov a ďalší ľudia napojený na organizovaný zločin.
Keď Calvi v 27 rokoch nastúpil do Banco Ambrosiano, išlo o bežnú inštitúciu, ktorá v ničom neriskovala. V istom období banka dokonca vyžadovala od klientov, aby predložili krstný list. Calvi mal však vysoké ambície a v roku 1975 sa stal prezidentom banky. Pod jeho vedením banka kúpila švajčiarsku Banca del Gottardo a založila niekoľko offshore spoločností po celom svete.
Calvi vďaka svojmu postaveniu nadviazal úzke vzťahy s arcibiskupom Paulom Marcinkusom, predsedom vatikánskeho Inštitútu pre náboženské diela, ktorý spravuje bankové účty kňazov, biskupov, kardinálov a pápeža. Marcinkus bol tiež blízkym dôverníkom pápeža Pavla VI., ktorého v roku 1970 zachránil pred útokom nožom. Teraz sa stal aj hlavným utajeným akcionárom banky Banco Ambrosiano.
Nie všetky Marcinkusove kontakty však boli sväté. Väzby mal na finančníka Micheleho Sindonu, ktorý pre Vatikán spravoval aktíva a investície. Tie zahŕňali aj menšinový podiel v Sindonovej vlastnej banke Banca Unione, ktorá sa neskôr zlúčila s jeho ďalšou bankou Banca Privata Italiana.
Sindonovo impérium sa však v roku 1974 zrútilo. Vatikán to údajne stálo 30 miliónov dolárov a finančník mal byť uväznený v americkom federálnom väzení za svoj podiel na krachu Franklin National Bank. Zomrel vo väzení v roku 1986, keď mu do kávy primiešali kyanid.
AP Photo
Povrávalo sa, že práve Sindona stál za plagátmi z roku 1977, ktoré verejne poškodzovali Calviho banku Banco Ambrosiano. Malo ísť o pomstu po tom, čo mu boli zamietnuté finančné prostriedky na záchranu krachujúcich bánk.
Vyšetrovanie kauzy okolo plagátov viedlo 20. mája 1981 ku Calviho zatknutiu. Jeho škandalózny prípad vyniesol na povrch spojenie so slobodomurármi, spôsobil rozruch medzi talianskou elitou a nakoniec mal za následok aj pád vlády Arnalda Forlaniho.
Čierni mnísi
Sindona a Calvi sa poznali od konca 60. rokov, keď boli obaja členmi slobodomurárov. Taliansku slobodomurársku odnož vtedy viedol samozvaný fašista Licio Gelli, ktorého cieľom bolo bojovať proti komunistickým silám doma i v zahraničí.
Počas vyšetrovania Sindonovho prípadu sa našiel zoznam takmer 1 000 nahlásených členov, ktorí sa údajne nazývali „frati neri“, čo v preklade znamená čierni bratia. Sindon mal s pomocou ostatných slobodomurárov predstierať svoj únos, aby sa vyhol súdnemu procesu v New Yorku.
Keď sa zoznam, na ktorom boli členovia vlády, poslanci, sudcovia, vysokopostavení príslušníci armády a polície, novinári a podnikatelia, vrátane budúceho premiéra Silvia Berlusconiho, dostal na verejnosť, vyvolal medzi ľuďmi obrovský záujem.
Calvi sa prvýkrát vo svojej kariére ocitol bez politickej ochrany. V roku 1981 sa postavil pred súd na základe obvinenia z nezákonných menových obchodov. Trval na svojej nevine a počas čakania na súdny proces sa vo väzení pokúsil o samovraždu.
Jeho vdova Clara Canetti neskôr zo smrti manžela obvinila Vatikán. Tvrdila, že všetky nezákonné transakcie boli vykonané v prospech vatikánskych účtov. Calviho uznali vinným a odsúdili na štyri roky väzenia.
Záhadné zmiznutie
Calvi sa voči rozhodnutiu súdu odvolal a počas čakania na nový súdny proces bol prepustený na slobodu a pokračoval v práci v banke Banco Ambrosiano. V júni 1982 sa jeho čas začal krátiť.
Jeho banka dostala povolenie obchodovať na milánskej burze cenných papierov, ktoré ju malo prinútiť k väčšej transparentnosti. Hneď v prvý deň obchodovania na burze však banka stratila 20 percent svojej hodnoty.
Talianska centrálna banka na Calviho tlačila, aby sa zodpovedal za deväťciferný dlh svojej banky. Vypočúvať ho mali 21. júna.
Calvi sa so žiadosťou o pomoc obrátil priamo na pápeža Jána Pavla II. Bankár pápežovi povedal, že je jeho „poslednou nádejou“ na zachránenie krachu banky a škôd, ktoré by tým Vatikán utrpel. Calvi požiadal pápeža o audienciu a poslal mu zoznam obchodov, do ktorých bol zapojený. Odvolával sa v ňom na chyby, ktorých sa dopustili predstavitelia Vatikánu, čím spôsobil značné komplikácie Sindonovi a Marcinkusovi.
Calvi pápežovi povedal, že dostal ponuky na pomoc pod podmienkou, že podrobne opíše aktivity vykonávané „v záujme cirkvi“. Sľúbil však, že sa nenechá vydierať a ostane lojálny.
Nezákonné transakcie, ktoré nakoniec viedli k pádu Calviho banky, boli len vrcholom ľadovca ilegálnych aktivít, do ktorých bol Calvi zapletený.
Neskôr vyšetrovatelia zistili, že vytvoril zložitý systém pôžičiek a úverov prostredníctvom offshore dcérskych spoločností banky. Z podvodných podnikov profitovali autoritárske režimy v Latinskej Amerike, protisovietske hnutie Solidarita v Poľsku aj mafiánsky obchod s heroínom.
Forbes US
Konkrétna úloha Vatikánu v prípadnom krachu Banco Ambrosiano zostáva zahalená rúškom tajomstva. Marcinkus akékoľvek pochybenia Vatikánu odmietal. Vysokopostavený vatikánsky kardinál José Castillo Lara uviedol, že pápež Calviho list nikdy nedostal a označil ho za „vyhlásenia človeka zápasiaceho s problémami spôsobenými dlhmi“.
Do Ameriky sa už nedostal
Keďže Vatikán ani bývalí slobodomurárski spojenci Calvimu nepomohli, musel využiť iné konexie. Svoj útek z Talianska naplánoval s pomocou sardínskeho podnikateľa Flavia Carboniho, ktorý mal väzby na zločinecké organizácie v Ríme aj sicílsku mafiu prostredníctvom „mafiánskeho bankára“ Pippa Calòa.
Carboni zoznámil Calviho so svojím spoločníkom Silvanom Vittorom, ktorý ho na motorovom člne prepašoval z Terstu do Juhoslávie a následne autom do Rakúska. Po stretnutí s Carbonim v rakúskom mestečku Calvi a Vittor zamierili do Innsbrucku, kde nastúpili do súkromného lietadla, ktoré ich malo dopraviť do Londýna. Calvi si v snahe lepšie sa zamaskovať oholil svoje typické fúzy.
Počas celej cesty mal Calvi údajne pri sebe čierny kufrík, pravdepodobne plný rôznych usvedčujúcich dokumentov. Niektoré z nich sa neskôr stratili a už nikdy nenašli. Carboni mal daný kufrík predať vatikánskym úradníkom.
Luca Bruno / AP
Londýn nemal byť konečným cieľom cesty. Calvi zrejme plánoval prejsť cez Atlantik. Jeho manželka sa už presťahovala do Washingtonu a dcére odporučil to isté. Deň pred smrťou jej do telefónu povedal, že sa zajtra rozpúta peklo. Mal pravdu.
V ten deň, 17. júna, odhlasovala správna rada banky odvolanie strateného Calviho z funkcie prezidenta aj zánik spoločnosti a požiadala taliansku centrálnu banku, aby vymenovala komisára, ktorý sa bude zaoberať jej záležitosťami. Obchodovanie banky na burze cenných papierov muselo byť pozastavené po tom, ako jej akcie stratili tretinu svojej hodnoty. Vyšlo na povrch, že banka má dlh vo výške približne 1,4 miliardy dolárov.
V rovnaký deň Calviho dlhoročná osobná tajomníčka Graziella Corrocher spadla z okna milánskeho sídla banky, pričom išlo zrejme o samovraždu. Údajne po sebe zanechala list, v ktorom napísala, že si želá, „nech je Calvi dvojnásobne prekliaty za škody, ktoré spôsobil banke a všetkým jej zamestnancom“.
O deň neskôr sa našlo Calviho mŕtve telo.
Priveľa podozrivých
Britské úrady označili Calviho smrť za samovraždu a hypotézu o vražde najskôr zamietli. Calvi sa totiž o samovraždu pokúsil už v roku 1981, keď bol vo väzení.
Okolo jeho smrti sa však rýchlo vynorili otázniky. Aby sa 62-ročný Calvi dostal na lešenie, z ktorého visel na lane, musel by zliezť z mosta po rebríku, preskočiť z rebríka na lešenie, a to všetko zaťažený 12 kilogramami tehál. Prečo by sa ale pre niečo také namáhal cestou do Londýna?
Calviho rodina trvala na tom, že išlo o vraždu. O necelý rok neskôr sa touto hypotézou začali zaoberať aj súdy. Súdni znalci definitívne rozhodli, že naozaj išlo o vraždu, až v roku 2002. Londýnska polícia obnovila vyšetrovanie, ktoré odhalilo nové informácie o tom, čo Calvi robil a kto s ním bol v jeho posledných dňoch.
Trevor Smith, ktorý viedol vyšetrovanie, v roku 2004 pre denník The Independent uviedol, že polícia sa domnieva, že Calviho najskôr uškrtili na lodi na Temži a potom ho mŕtveho obesili na lešení. „Vedecké a lekárske dôkazy tvrdia, že to nebola samovražda, takže v tom mal prsty buď Boh, alebo niekto, kto sa na Boha hral. Som presvedčený, že druhá možnosť je správna,“ povedal.
foto Giulio Broglio/AP
Britské aj talianske úrady dospeli k záveru, že Calviho smrť bola dielom mafie vzhľadom na jeho podiel na praní špinavých peňazí. V roku 2003 bolo v súvislosti s Calviho smrťou obvinených päť osôb: Carboni, Vittor, Calò a jeho rímsky spoločník Ernesto Diotallevi a Carboniho rakúska bývalá priateľka Manuela Kleinszig.
Prokurátori žiadali pre štyroch mužov doživotné tresty a oslobodenie Kleinszig pre nedostatok dôkazov. V roku 2007 boli pre nedostatok dôkazov oslobodení všetci. Odvolanie v roku 2010 rozhodnutie súdu potvrdilo.
Rozsudok potvrdil, že Calviho zabili, sudcovia však rozhodli, že vraha nie je možné jednoznačne určiť, a tak v rozsudku vymenovali všetkých možných podozrivých: mafiu, slobodomurárov, Vatikán, talianskych politikov, príslušníkov talianskych tajných služieb a dokonca aj britské tajné služby, keďže Calvi počas falklandských vojen financoval Argentíne zbrane.
Druhé a posledné vyšetrovanie Calviho smrti sa začalo v roku 2008 a skončilo o osem rokov neskôr. Podľa sudcov určeniu vraha bránil nedostatok spolupráce zo strany Vatikánu a to, že od vraždy už uplynul dlhý čas. Na rozdiel od Hitchcockových filmov však táto záhada zostáva naďalej nevyriešená.
Článok vyšiel na Forbes.com. Autorkou je Sofia Lotto Persio.
