„Mali ste šťastie, akurát tento víkend som vyšiel z ekvádorskej džungle nakúpiť nejaké zásoby,“ povedal mi na začiatku Skype telefonátu Matej Spodniak. Po troch rokoch práce v Anglicku sa rozhodol vyskúšať trochu dobrodružnejší život a koncom minulého roka vyštartoval len s pár vecami do Cartageny na severnom pobreží Kolumbie.
Spodniak pochádza z Detvy a vďaka neziskovej organizácii One World Institute v Nórsku pričuchol k dobrovoľníctvu v zahraničí. Jeho príbeh sa však začal podobne ako stovky iných, odchodom zo Slovenska. Dva roky si na živobytie zarábal ako barman či čašník vo Veľkej Británii, no približne pred rokom sa rozhodol skúsiť program pre aktivistov v Nórsku.
Západ slnka na rieke Aguarico. Foto: archív Mateja Spodniaka
Prešiel polročným „zaškoľovaním“ v Dánsku a koncom minulého roka odcestoval do oblasti, ktorá ho lákala najviac. „Ihneď po prílete do Latinskej Ameriky som nasadol na autobus do Cúcuty, kolumbijského mesta, ktoré susedí s Venezuelou. Situáciu v krajine som sledoval dlhodobo a chcel som vidieť, ako to tam vyzerá,“ hovorí.
Venezuela v súčasnosti zápasí s hyperinfláciou, nedostatkom potravín a liekov či nárastom kriminality a tamojšou krízou sú poznačené aj pohraničné oblasti, ako napríklad Cúcuta. V tej sa Spodniak zdržal niekoľko týždňov.
Pomáha utečencom. Opisuje život v tábore aj ich pokusy prejsť hranice
„Cez most Simón Bolívar, ktorý spája mesto so San Antóniom na venezuelskej strane, prejde podľa odhadov každý deň hranicu 30-tisíc ľudí. Niektorí putujú ďalej, niektorí zostávajú a snažia sa tam zarobiť nejaké peniaze,“ objasňuje Spodniak situáciu v meste. Keďže je tam teplo a prší len málokedy, mnohí Venezuelčania v Cúcute prespávajú na ulici.
Slovák tam robil dobrovoľníka v jedálni Casa de Paso Divina Providencia, ktorá denne nakŕmila približne tri tisícky týchto utečencov. Počas rannej cesty do práce stretával veľké množstvo žobrákov a bezdomovcov. Napriek tomu sa tam necítil v nebezpečenstve, aj keď raz dostal na spomínanom moste výstrahu od pohraničnej polície.
„V centre pre migrantov sme sa od jednej študentky dozvedeli, že utečencov, ktorí nemajú žiadne doklady, pašujú cez rieku za poplatok a vraj je to z mosta vidieť. Prišli sme na miesto, rozhliadli sa, a aj keď sme nič netypické nevideli, vytiahol som foťák. Hneď na to ku mne prišiel pohraničný pracovník a povedal, že ak si nedám pozor, môžem mať problémy s venezuelskou políciou,“ hovorí Spodniak a dodáva, že prezidentovi Venezuely sa vraj nepáči, keď sa v médiách uverejňujú fotky utekajúcich občanov.
Spodniak s Venezuelčanmi, ktorí navštevovali jedáleň. Foto: archív Mateja Spodniaka
Prílev migrantov do Cúcuty negatívne ovplyvnil aj nezamestnanosť v už aj tak chudobnej oblasti, keďže Venezuelčania sú tam ochotní pracovať za menej. A vykonávať aj nedôstojné práce. Z debát s pracovníčkou Nórskeho výboru pre utečencov sa Matej napríklad dozvedel, že prostitútku tam môžete zohnať za 20 000 pesos, čo je 5,7 eura, a od riaditeľa tamojšej väznice zistili, že za 50 000 pesos (14 €) si tam viete objednať dokonca aj vraždu.
A aký bol jeho najbizarnejší zážitok z Kolumbie? „Hotely sú tam preplnené a raz som mal problém zohnať si izbu. V jedálni som sa posťažoval pár ľuďom a jeden z nich, Venezuelčan Lorenzo, mi ponúkol pomoc. Šiel so mnou do hotela, dlhý čas presviedčal recepčného a neodišiel dovtedy, kým neprišiel prísľub, že dostanem izbu. Až neskôr som sa dozvedel, že Lorenzo spí na ulici, nechcel odo mňa ani krabičku cigariet,“ hovorí.
Bosý uprostred utečencov. Ako som zažil simulovanú hranicu a prevádzačov
Po pár týždňoch práce v jedálni sa však Spodniak rozhodol presunúť ďalej. Na vianočné sviatky tam totiž zatvárali a on by tam dlhší čas nemal čo robiť. Približne mesiac preto pôsobil v Ekvádore a spolupodieľal sa na projekte Planet Drum Ecuador. „Vedie ho skvelý chlapík menom Clay a ľudia tam odvádzajú skvelú prácu, nielen sadením stromov, ale pracujú aj s miestnymi komunitami. Snažia sa ľuďom ukázať, aké dôležité a všeobecne prospešné je mať zdravé životné prostredie,“ vysvetľuje Spodniak.
Počas práce v jedálni. Foto: archív Mateja Spodniaka
Odtiaľ sa Slovák presunul na severovýchod Ekvádoru, a teraz žije s indiánskym kmeňom Kofánov. „Natrafil som na ich príbeh a zaujalo ma, ako bojujú za ochranu prírody a žijú s ňou v súlade. Dlhodobo sú v spore s ropným priemyslom a spoločnosťami, ktoré ich vytlačili z ich prirodzeného prostredia,“ vysvetľuje.
Jedným z vodcov kmeňa je Američan, ktorý medzi nimi vyrástol a na ktorého sa Spodniak nakontaktoval. Bolo mu totiž sympatické, ako žijú, a chcel sa o kmeni dozvedieť viac. Vyše týždňa s nimi žije v malej dedinke uprostred ničoho a pomáha im postaviť vodovod.
„Ich životný štýl je dosť pôvodný. Mnohí z nich nemajú prácu a živí ich iba les, cez deň chodia na lov alebo pestujú banány či iné ovocie. Žijú v drevených domčekoch a jediným transportom sú pre nich loďky, na ktorých sa v prípade potreby plavia po rieke do najbližšieho mesta,“ vysvetľuje a dodáva, že zatiaľ tam je krátko na to, aby vedel adekvátne zhodnotiť ich fungovanie. Navyše nerozumie ich jazyku.
Matej počas svojich ciest. Foto: archív Mateja Spodniaka
Spodniak tvrdí, že aj keď problémy týchto ľudí môžu byť Slovákom vzdialené, v konečnom dôsledku môžu mať vplyv aj na náš život. „Kofáni sa snažia ochrániť svoj dažďový prales, ktorý je v dobe klimatických zmien dôležitý pre celú planétu. Ak sa viac ľudí začne zaujímať o podobné veci a napríklad aj u nás spoločnosť začne viac tlačiť na nové technológie, obnoviteľné zdroje energie a podobne, pomôže to všetkým. Nemusíme cestovať cez pol planéty, aby sme si navzájom pomohli,“ tvrdí.
A aké sú jeho ďalšie plány? „Postaviť to vodovodné potrubie,“ smeje sa a dodáva, že na marec má kúpenú letenku na Slovensko. „Asi je čas nájsť si prácu, z ktorej budem mať nielen dobrý pocit, ale aj zárobok. Stále ma však láka odísť ako dobrovoľník do Afriky, tak sa možno neskôr skúsim poobzerať po možnostiach, ako sa tam dostať,“ uzatvára.
Hlavné foto: archív Mateja Spodniaka
