Biologička Zuzana Kečkéšová vytvorila látku, ktorá poráža nádory v organizme myší. Teraz chce rozbehnúť klinické testy a dostať sa k lieku proti rakovine. Okrem výskumu chce založiť aj vlastnú firmu.
Keď vedci hľadajú liek na rakovinu, vrhnú sa na štúdium nádorových buniek. Molekulárna biologička Zuzana Kečkéšová všetko uchopila z opačného konca. Začala skúmať tkanivá, ktorým sa rakovina vyhýba, teda svaly, srdce alebo chrupky. Originálny prístup sa jej zatiaľ vypláca. Dopracovala sa k látke schopnej rakovinu poraziť.
Nádejný výskum, ktorý pred časom podporili českí miliardári Vasil Bobela, Peter Pudil a Jan Dobrovský, teraz smeruje ku klinickým testom.
Sedíme v úzkej pracovni v dejvickom Ústave organickej chémie a biochémie Akadémie vied ČR.
„Dáte si čaj? Ja ho milujem, zvlášť keď sa pomaly popíja. Organizujem tu čajové večierky,“ hovorí Zuzana Kečkéšová a ukazuje na policu so svojou zbierkou čajov prevažne z cudziny. „Kolegovia o mojej láske k čaju vedia, tak mi z ciest vždy nejaký privezú,“ podotýka. Pitie čaju si obľúbila, keď strávila rok v Ázii.
So svojím vtedajším priateľom sa vydala z Moskvy do Dillí, ale bez použitia lietadla. Išli Transsibírskou magistrálou, mesiac putovali Mongolskom na koni, tri mesiace strávili v Číne a loďou sa dostali do Japonska. Zuzana si počas cestovania skvele oddýchla od vedy. V tom čase to už naozaj potrebovala.
V článku sa dozviete
- Prečo chce biologička Zuzana Kečkéšová založiť vlastnú firmu.
- Ako jej antická história otvorila cestu k lieku na rakovinu.
- Kedy chce začať s klinickými testami a koľko budú stáť.
- Prečo sa už desiatky rokov nedarí nájsť účinný liek na rakovinu.
- Ako sa Zuzana Kečkéšová snaží predchádzať syndrómu vyhorenia a kedy k nemu mala najbližšie.
Rodáčka zo slovenskej Galanty vyštudovala biológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Prahe. Potom sa jej podarilo získať štipendium na prestížnej University College London. „Cítila som obrovskú vďačnosť, chcela som to škole vrátiť tým, že budem pracovať tak, aby na mňa boli hrdí,“ hovorí.
V laboratóriu trávila každý deň od ôsmej ráno do ôsmej večer. Potom mala skoro do polnoci brigády, kde si privyrábala na nákladný život v Londýne. Pracovala ako mystery shopper, teda utajená zákazníčka, a dostala sa do michelinských reštaurácií a ďalších chýrnych podnikov. Rovnaký režim platil aj cez víkendy.
Takmer nikdy si nedala pauzu a takto žila štyri roky. „Bolo to nesmierne intenzívne. Ale mala som úžasné výsledky a krásne publikácie v oblasti výskumu vírusu HIV,“ spomína Zuzana na obdobie, keď získala prestížnu cenu pre najlepšieho doktoranda na University College London.
Závratné pracovné tempo ju však vyčerpalo natoľko, že musela laboratórium načas opustiť. „Začala som premýšľať o tom, že nechcem kvôli vede prísť o zvyšok života,“ spomína s tým, že nemala čas na priateľa ani na kamarátov. A preto sa rozhodla s prácou trochu zvoľniť. A vydala sa na spomínané putovanie do Dillí.
Na ceste k lieku
Už od začiatku je jasné, že tento príbeh bude nielen o výskume rakoviny, tvrdej práci a ceste k lieku, ale aj o vyhorení, nutnosti poznať, kedy je čas dať si pauzu, a o odvahe prekračovať hranice. Napokon, práve počas nečakaného vybočenia od molekulárnej biológie k antickým dejinám sa zrodil zatiaľ najlepší nápad Zuzaninej kariéry.
Na stole v pracovni sa lúhuje sypaný čierny čaj. „Privoniam k nemu, aby som zistila, či je hotový. Tak ešte chvíľku,“ podotýka a pokračuje v rozprávaní. Po štyroch rokoch vo Veľkej Británii a ročnej ceste po Ázii nastúpila na prestížnu MIT v americkom Cambridgei. Začala pracovať v tíme chýrneho experta na rakovinu Roberta Weinberga. S vervou sebe vlastnou sa pustila do výskumu metastáz.
Všetko vyzeralo spočiatku veľmi nádejne, ale neskoršie experimenty na myšiach zlyhávali. Po troch rokoch snaženia tak Kečkéšová zistila, že musí začať od nuly. „Pochybovala som o sebe. Napadlo mi vtedy, že veda nie je úplne pre mňa,“ priznáva. Premýšľala o tom, že odíde do farmaceutickej firmy alebo sa bude venovať konzultáciám.
