Prečo nie sú korporácie zodpovedné, ani nimi nikdy nebudú? Prečo nemá osem z desiatich ľudí žiaden vzťah ku svojej práci a ako to zmeniť? A predovšetkým, prečo ešte stále hráme všetci túto hru? Odpovedá propagátor slobodného podnikania a zakladateľ vydavateľstva PeopleComm Tomáš Hajzler.
Kedysi ste boli súčasťou korporácií, dnes prednášate o slobode na pracovisku. Čo sa zmenilo?
Spočiatku som sa chcel stať súčasťou medzinárodného prostredia. Podobne ako iní som mal pocit, že som „nikto“ a až keď to ďaleko dotiahnem, budem „niekto“. Presne tak sú v súčasnosti nastavené mnohé firmy, fungovanie v nich pripomína preteky. Posúvate sa z nižšej pozície na vyššiu, ideálne čo najrýchlejšie. Najdôležitejšie je, aby ste zmenili názov svojej pozície na vizitke – z junior marketéra na seniora a podobne. Pretože tak meníte to, kým ste.
Keď sme už pri tom, všimli ste si, že jedna z prvých otázok, ktorú v češtine kladieme druhým ľuďom, je: „Co děláš?“ Veľmi často odpovedajú so slovesom „byť“. Ja som manažér. Sme svojou prácou.
Vzal si ročný sabbatical.
Teraz behá po svete a za každý odbehnutý kilometer prispieva na charitu
Čo z toho vyplýva?
Že pokiaľ “som“ junior manažér, som menším človekom, ako keď som senior manažér. Ľudia sa identifikujú so svojou prácou. Samozrejme, aj ja som hral túto hru, bol som na tej správnej ceste, peniaze na účte mi rástli. Na druhú stranu, zhoršovalo sa mi zdravie a strácal som pocit radosti, pociťoval som prázdnotu až som sa nakoniec uhnal. Doktori mi povedali, že som vyhorel.
Hovorí sa, že cintoríny sú plné ambicióznych ľudí, ktorí nevedeli, kedy prestať.
Počul som podobné citáty, no nedôjde vám to, pokiaľ vás samých neprinúti niečo zastaviť. Na základe mojej skúsenosti a skúseností ľudí, ktorých poznám, je to najčastejšie choroba, úmrtie v rodine, odchod partnera i partnerky alebo nejaká nehoda. Pokiaľ vás niečo radikálne neprebudí, často si nič neuvedomujete, ste akoby „odpojení“ od seba. Pritom stačí, aby ste sa naučili počúvať svoje telo, veď na vás kričí ako kontrolky v aute.
Bolo ťažké odísť z korporátneho sveta?
Situáciu mi uľahčili dve veci. Pri odchode som stretol svoju súčasnú manželku a našli sme spolu odvahu kúpiť si letenky do Kalifornie. Následne sme mali pol roka na to, aby sme sa dostali do Čile – cestovali sme „lowcostovo“, iba s batohom na pleciach naprieč Južnou Amerikou. Po návrate domov som sa už späť nevrátil.
Tomáš Hajzler počas prednášania na konferencii HR Leaders. Foto: Tomáš Halász/Forbes
Pomohlo vám, že ste „vypli“?
Určite áno. Na druhú stranu, bolo to v roku 2001. Nebolo až také ťažké vypnúť. Na pripojenie na internet ste v kaviarni čakali aj pol hodinu, online svet sa iba rozbiehal. Dnes je ťažšie dostať sa z vyhorenia, prvé čo na dovolenke zháňate, je wi-fi.
Kedy ste si uvedomili, že to, čo ľuďom chýba, je práve sloboda?
Bola to dlhá cesta. Trvalo mi osem rokov, kým som prišiel na to, že mi nerobí dobre pracovať v štruktúrach, kde sú ľudia iba ľudskými zdrojmi. Začal som si uvedomovať, že vo firemnom svete ľudia namiesto toho, aby žili, tak si iba zarábajú na život. Ten odkladajú na neskôr – na víkendy, dovolenky, sviatky, na penziu. To bol prvý moment, keď som si začal všímať nedostatok slobody.
Ktorý bol ten druhý?
Keď som natrafil na štúdiu od skupiny Gallup, podľa ktorej osem až deväť ľudí z desiatich nemá žiaden vzťah k svojej práci. Podobne ďalšia nedávna štúdia spomedzi 234-tisíc zamestnancov z viac ako 140 krajín sveta ukazuje, že iba 13 percentám ľudí prináša ich práca radosť.
To nie je veľa.
Nie je. A napríklad až 37 percent Britov považuje svoju prácu za celkom zbytočnú. David Graeber, britský antropológ amerického pôvodu, prišiel dokonca s termínom „bullshit jobs“. V Česku tomu hovoríme, že je to nahovno práca. Práca, ktorá keby prestala existovať, tak si to ani nevšimneme, alebo sa často aj potešíme.
Pritom platí, že čím ide o viac „bullshit job“, tým je práca lepšie honorovaná. Naopak, čím je skutočnejšia, tým ľudia zarábajú menej. Najneuveriteľnejšie je to, že to vnímame ako normálny štandard. A normálne je pre nás neviditeľné.
Čo máte na mysli pod pojmom skutočná práca?
Práca, ktorá druhým skutočne prospieva a rieši nejaký skutočný problém. Napríklad je to práca učiteliek, zdravotných sestier, roľníkov, ľudí v neziskovkách, ktorí robia niečo užitočné. Práca pre mňa znamená tvoriť niečo, čo má zmysel, v kruhu ľudí, ktorí sú vám blízki. Človek je tvor spoločenský a napĺňa ho, pokiaľ tvorí niečo, čo druhému pomôže. Pritom dnes väčšina tento pocit nezažíva.
Predpokladám však, že keď sa táto vývojová anomália skončí, tak sa opäť vrátime k stavu, keď práca niekomu slúžila a bola prospešná.
Tomáš Hajzler
Po ôsmich rokoch pôsobenia na rôznych marketingových a riadiacich pozíciách vo firmách Douwe Egberts, Vitana a GE Capital, založil v roku 2002 vlastnú HR poradenskú firmu a knižné vydavateľstvo PeopleComm. Od roku 2007 je propagátorom hnutia Sloboda v práci a dnes aj slušného a ohľaduplného podnikania, čoho výsledkom je stránka slusnafirma.cz, ktorá takéto podniky združuje. Je autorom dvoch kníh na tému budúcnosti práce a dobrého života (tretiu knihu práve pripravuje) a bloguje na viacerých platformách. Je ženatý, má dve dcéry.
Celý rozhovor s Tomášom Hajzlerom bol uverejnený v magazíne Forbes, vydanie 9/2017.
Článok je súčasťou špeciálneho projektu Forbesu s názvom Nevyhorení, ktorý sa venuje problematike syndrómu vyhorenia, jeho príznakom a prevencii.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
