„Indiánky nevozím,“ odsekol vodič autobusu, zabuchol dvere a odišiel. Jitka Klímová sa vtedy previnila len tým, že mala svojho polročného syna uviazaného v šatke na tele. Od nosenia detí ju odmietavý postoj českej verejnosti neodradil – práve naopak. Dnes spolu s partnerom Filipom Kašlíkom pod značkou Vatanai predávajú šatky a nosiče do celého sveta a limitované kolekcie sa im vypredajú v priebehu niekoľkých minút.
Toto trápenie poznajú všetci rodičia detí, ktoré sa jednoducho nedajú uložiť. Nechcú spať v kočíku, plačú v každom náručí okrem rodičovského a predstava, že ich uložíte do postieľky, je nereálna.
„Keď takému bábätku pomôžeme prvýkrát uviazať šatku, neuveriteľne si to užívam. Upokojí sa, zaspí – a na rodičoch okamžite vidno tú úľavu. Ako z nich všetko spadne,“ opisuje Filip Kašlík, zakladateľ českej firmy Vatanai, ktorá sa špecializuje na tkanie šatiek a nosičov z luxusných materiálov.
A keď hovoríme luxusných, myslíme to doslova. „Toto je jemne česaná vlna z mladých tiav,“ podáva mi druhá z majiteľov hebké klbko hnedej priadze. „Hodváb používame výhradne eticky získavaný – taký, pri ktorom nedochádza k usmrteniu priadky morušovej,“ dodáva. Sami cestujú vyberať najkvalitnejšiu egyptskú bavlnu, vlnu z mláďaťa alpaky či novinku – špeciálnu priadzu z morských rias.
Prečo také drahé a nedostupné materiály? Dôvod je jednoduchý – rodičia v nich nosia to najcennejšie, čo v živote majú. Šatka musí byť ako druhá koža. „Mäkká a jemná, ale zároveň musí dieťa udržať a po uviazaní sa už ani nepohnúť,“ vysvetľuje Kašlík v ateliéri na pražskej Letnej.
To najcennjšie
Ten je ukrytý vo vnútrobloku – z ulice ho neuvidíte a bez objednania sa dnu nedostanete. „Zámerne nechceme výklad do ulice, aby sem nemohol prísť každý. Ateliér nám umožňuje venovať sa objednaným zákazníkom naplno a hneď získať spätnú väzbu,“ dopĺňa Klímová.
Výsledok má dve roviny: keď Vatanai vydá novú limitovanú kolekciu šatiek a nosičov (ktoré takmer nikdy netkajú opakovane), vypredá sa niekedy aj v priebehu niekoľkých minút. „Chodia k nám zákazníci z opačného konca republiky, aj zo Slovenska. Že nestihli šatku kúpiť online a prišli sa osobne opýtať, či by sa predsa len k nejakému kúsku nedostali. Dokonca prileteli aj zo Španielska, len aby si mohli vybrať šatku osobne,“ usmieva sa Kašlík.
Vatanai
Okolo značky sa prirodzene vytvorila komunita takmer osemtisíc zákazníkov, ktorí si šatky medzi sebou vymieňajú, predávajú, niektoré dokonca dražia. „Existujú kúsky, ktoré už nie je možné zohnať, a zákazníci sú ochotní ponúknuť aj trojnásobok pôvodnej ceny,“ dodávajú.
Stávka na limitované kolekcie sa Vatanai vyplatila, no Kašlík s Klímovou, obaja pôvodne fotografi, tvrdia, že za všetkým je najmä snaha udržať si radosť z tvorby. „Nebavilo by nás robiť stále to isté. Chceme experimentovať, hrať sa s priadzou. Niekedy prekvapíme vo vlastnej tkáčovni aj samých seba,“ zhodujú sa a vysvetľujú, že tkanie šatky je trochu ako alchýmia.
Farby sa v nej objavujú a miznú, materiály vytvárajú nečakané efekty. „Do jednej šatky sme sa dokonca pokúsili votkať aj vlákno z pravého zlata,“ spomína Klímová.
Vyvesili sme inzerát, že ak by niekto potreboval poradiť s viazaním bábätka do šatky, radi pomôžeme.
S Filipom Kašlíkom tvorí Jitka Klímová pracovný aj partnerský pár už viac než desať rokov. V šatkách odnosili spolu sedem detí (on má zo svojho prvého manželstva štyri, ona tri) a s nosením pomohli tisíckam ďalších rodičov. V Česku boli s Vatanai priekopníci – firmu založili ešte koncom deväťdesiatych rokov, keď bolo nosenie detí v šatkách nezvyklé a pre niektorých až podozrivé.
Lenže keď máte doma uplakané, nespavé bábätko, ste ochotní skúsiť čokoľvek. A tak keď sa vtedajšej manželke Filipa Kašlíka Kamile narodila dcéra, ktorá odmietala spať v kočíku aj postieľke, skúsili ju uviazať do dlhého pruhu látky.
Divoké začiatky
„Veľmi ťažko sme vtedy s manželkou hľadali informácie, ako správne dieťa naviazať,“ spomína. Keď sa im to napokon podarilo a dieťa sa v šatke upokojilo a zaspalo, vedeli, že si tieto skúsenosti nechcú nechať len pre seba.
„Vyvesili sme inzerát, že ak by niekto potreboval poradiť s viazaním bábätka do šatky, radi pomôžeme.“ Záujem bol prekvapivo veľký – a s ním prišla aj ďalšia požiadavka: rodičia nechceli len poradiť, ale aj šatku. Tak vznikli základy značky Vatanai.
Začiatky podnikania boli pomerne divoké a chaotické. Zákazníci si šatky objednávali cez jednoduchý formulár na internete, často bez toho, aby tušili, čo im vlastne príde. Informácie o nosení detí si komunita odovzdávala medzi sebou. Vatanai vtedy posielalo šatky najmä do zahraničia, kde bol trend silnejší.
„Mali sme silnú zákaznícku základňu v Taliansku, ale šatky sme posielali aj na Aljašku, do Izraela či Malajzie,“ vymenúva Kašlík krajiny, kde môžete na výrazné vzory Vatanai natrafiť.
V tom čase pracoval ako fotoeditor, staral sa o štyri deti a zároveň prechádzal rodinnou krízou – jeho vtedajšia manželka Kamila bojovala s agresívnou formou rakoviny.
Vatanai
„A do toho sme si zaumienili, že budeme šatky tkať výlučne v Česku,“ dodáva Kašlík. Ušľachtilá myšlienka, ktorá však viedla k tomu, že firma viackrát prišla o priadzu aj o väčšinu kapitálu, keď za sebou skrachovalo niekoľko českých tkáčovní.
Vo chvíli, keď Kašlíkova manželka chorobe podľahla a on zostal sám so štyrmi deťmi (najmladšie malo vtedy dva roky), bola budúcnosť Vatanai neistá. Potom však do jeho života prišla Jitka – matka troch detí, zakladateľka komunitného materského centra podporujúceho kontaktné rodičovstvo, vrátane nosenia detí v šatkách.
„S Jitkou prišiel reštart celého podnikania. Dala Vatanai nový smer. Šatky s naším logom už nie sú len kus látky na nosenie detí – sú módny prvok, ktorý chcú rodičia hrdo ukazovať,“ nešetrí chválou Kašlík.
Tento rok očakávali obrat okolo desať miliónov korún, no zdá sa, že cieľovú sumu dosiahnu už v lete.
„Výrazne viac rásť nechceme,“ zhodujú sa obaja. Znamenalo by to totiž, že niektoré šatky už neprejdú ich rukami, že do tkáčovní budú chodiť zamestnanci namiesto nich a neostane im čas na priamy kontakt so zákazníkmi.
„Nemáme potrebu budovať veľký biznis. Baví nás byť kreatívni, hrať sa, byť v kontakte s ľuďmi. A pokojne to popoludní zbaliť a ísť domov za deťmi.“
„Áno, sme rodinná firma. Ale predovšetkým sme rodina,“ hovorí Kašlík. „A až potom firma.“
Článok pôvodne vyšiel na českom Forbese a jeho autorkou je Michaela Černá.
