So smrťou prichádzali do kontaktu už ako deti. Dvaja z troch bratov z Jablonca nad Nisou, Ladislav a Jan Kopalovci, pred dvoma rokmi po náhlej smrti svojho otca prevzali rodinnú pohrebnú službu.
Zároveň s ňou spravujú aj krematórium Likrem v Novinách pod Ralskem a nedávno kúpili aj pohrebnú službu Jeřábek v stredných Čechách. Ako v praxi funguje pohrebnícky biznis? A s akými požiadavkami sa pri tejto práci stretávajú?
Stretávame sa symbolicky priamo pred krematóriom. Nebyť nápisu nad vchodom, nikto by netušil, aký účel táto budova plní. Dom so svetlou fasádou, ktorého interiér pripomína skôr modernú vilu než miesto poslednej rozlúčky, slúžil kedysi ako administratívna budova s jedálňou pre potreby uránových baní. Otec Ladislav ju kúpil v zdevastovanom stave a spolu s architektmi a obchodnou partnerkou jej vdýchol nový život.
„Vlastné krematórium bol jeho sen. V minulosti ho chcel postaviť v Jablonci, ale nikdy to nevyšlo. Až pred štyrmi rokmi sa to podarilo tu,“ hovorí Ladislav Kopal mladší. Dnes ho prevádzkuje spolu s Renátou Benešovou Březinovou, majiteľkou partnerskej pohrebnej služby v Mladej Boleslavi.
Jakub Volný pre Forbes Česko
Tunajšie krematórium patrí medzi dve jediné, ktoré vznikli v Česku po roku 1989. Vďaka tomu je vybavené najmodernejšími technológiami a má aj jednu výhodu, ktorá je zároveň raritou. Keďže disponuje dvoma americkými pecami BL – Phoenix-2-3, dokáže si poradiť aj s extrémne obéznymi zosnulými. Tých v posledných rokoch pribúda, ročne ich tu spopolnia približne šesťdesiat, pričom iné krematóriá takýchto zosnulých často odmietajú.
„Nedávno sme takto pomáhali s odvozom pána, ktorý vážil takmer štyristo kilogramov. Na plachte sme ho presunuli do špeciálne vyrobenej rakvy a odviezli. Ale to bol zatiaľ naozaj rekord, väčšinou sa tá extrémna hmotnosť pohybuje okolo dvesto až tristo kilogramov,“ podotýka Jan Kopal, ktorý má na starosti pohrebnú službu v stredných Čechách.
„Ponúkame kompletné služby. Od prevozu zosnulého v ktorúkoľvek hodinu cez výber obradu a rakvy až po odovzdanie urny alebo uloženie do zeme. Samozrejme, stáva sa aj to, že si nás pozostalí zavolajú len na prevoz tela a samotný pohreb si vybavia inde. Na to majú plné právo,“ dopĺňa Jan Kopal.
Smrť už od detstva
Bratia sú v pohrebníctve už treťou generáciou v rodine. Od roku 1975 sa tejto profesii venoval ich starý otec, neskôr sa k nemu pridal otec Ladislav, ktorý po revolúcii založil vlastnú firmu Ladislav Kopal – Memoria.
Na začiatku boli vo firme traja a nebolo to jednoduché. Už len preto, že vtedy ešte neexistovali mobilné telefóny a byť stále dostupný si často vyžadovalo kreatívne riešenia. „Museli vždy dopredu hlásiť záchranárom, kde sa budú nachádzať, aby ich v prípade potreby vedeli zastihnúť. Na druhej strane však nebolo toľko byrokracie ako dnes, keď na všetko potrebujete nejaký papier alebo formulár,“ spomína Ladislav mladší.
Dnes sú však častejšie pohreby bez obradu, najmä z finančných dôvodov. Pozostalí často siahnu aj po papierovej rakve.
Doba však podnikaniu v tomto odbore priala, málokto sa chcel tejto práci venovať a odbor bol opradený množstvom mýtov. Napríklad tým, že pohrebáci musia byť alkoholici, lebo túto prácu by triezvi nezvládli. „Otec patril k tej porevolučnej generácii, ktorá pozdvihla celý odbor. Neustále vymýšľal, čo sa dá zlepšiť, aké služby ponúknuť, vždy preňho bola dôležitá ľudskosť. A my to cítime rovnako,“ dopĺňa.
Do profesie tak vstúpili prirodzene. Vyrastali v prostredí, kde bola smrť bežnou súčasťou života aj rozhovorov. V škole boli často stredobodom pozornosti a častým terčom vtipov. Pieseň Hrobař vraj počuli nespočetnekrát a nechýbala na žiadnej akcii, kde sa objavili. K práci si neskôr doplnili aj formálne vzdelanie.
Jakub Volný pre Forbes Česko
„Otec nás do podnikania zapájal postupne, počas dospievania sme mu chodili pomáhať na brigády, neskôr sme už vo firme pracovali. Držali sme pohotovosť, čo znamená jazdiť k úmrtiam – prirodzeným aj tragickým. Najťažšie sú prípady detí, ale pohrebným vozom som už viezol aj pár svojich kamarátov. Táto časť práce je asi najťažšia, ale človek si na ňu musí zvyknúť,“ priznáva Ladislav.
Boli pri tom aj vtedy, keď ich otec pred dvoma rokmi nečakane zomrel. Spolu s rodinou ho previezli a obliekli. Nielenže museli zo dňa na deň prevziať vedenie firmy, ale zároveň netušili, akú poslednú rozlúčku si otec prial. „Nikdy sme sa o tom predtým nerozprávali,“ poznamenávajú.
Dnes vedú tri firmy – dve pohrebné služby a jedno krematórium. Spolu zamestnávajú vyše štyridsať ľudí, majú osem pobočiek a ich ročný obrat sa pohybuje okolo sto miliónov českých korún. Pokrývajú regióny stredných a severných Čiech, no krematórium slúži celej krajine.
Posledné rozlúčky dokážu zorganizovať aj na netradičných miestach, napríklad na futbalovom štadióne, v hasičskej zbrojnici alebo v kaviarni. Práve o takéto neformálne pohreby je podľa bratov čoraz väčší záujem.
Mýty o pohreboch
V krematóriu sa mesačne uskutoční približne päťsto pohrebov. K ďalším mýtom, s ktorými sa bratia stretávajú, patrí predstava, že v peci končí viac tiel naraz alebo že sa kremácia robí bez rakvy. Niektorí ľudia si tiež myslia, že si pohrebáci nechávajú cennosti zosnulého.
Aby predišli možným obvineniam, spisujú pri domácich úmrtiach všetok majetok zosnulého priamo na mieste. „Zlato a ďalšie drahé kovy sa pri teplote vyše osemsto stupňov roztavia. Zostanú len niektoré zdravotné náhrady,“ vysvetľuje Ladislav Kopal mladší.
Občas sa vraj stane, že si pozostalí chcú nechať niečo na pamiatku. „Môže to byť napríklad odstrihnutý pramienok vlasov. Pokiaľ to nie je za hranou, vyhovieme. Ale raz sa mi stalo, že odo mňa vdova chcela, aby som nebožtíkovi odrezal prst. A to som teda odmietol,“ hovorí s úsmevom.
Dnes sú však častejšie pohreby bez obradu, najmä z finančných dôvodov. Pozostalí často siahnu aj po papierovej rakve, hoci paradoxne si jej výroba vyžaduje viac dreviny než bežná drevená. „Ponuka je dnes široká – od základných dubových až po bohato zdobené. Obľúbené sú široké americké rakvy,“ približuje Ladislav Kopal.
Dnes je trend zakladať čoraz viac mestských pohrebných služieb, ktoré tlačia ceny na trhu dolu.
Bratia si zakladajú na rozsahu služieb, ktoré poskytujú. Aj keď podobné spojenie používa väčšina pohrebných služieb, podľa nich to v praxi zvládne len málokto. Bežne sa totiž stáva, že so zosnulým, prípadne s urnou, manipuluje viacero rôznych firiem.
„Uvediem príklad. Zomrie vám niekto doma, a keďže pohotovostné výjazdy zabezpečuje len málo firiem – medzi nimi aj my –, volajú záchranári väčšinou nás. Na mieste sa však dozvieme, že si rodina vybrala inú pohrebnú službu, ktorá si potom telo vyzdvihne buď u nás, alebo v nemocnici po pitve. Rodina si želá obrad v konkrétnej obradnej sieni, ale ich vybraná firma tam nemá povolenie ho zabezpečiť. Tak si telo prevezme ďalšia firma, ktorá obrad zorganizuje. A tá potom opäť odovzdá rakvu alebo urnu pôvodnej firme, ktorá zabezpečí uloženie na cintoríne alebo rozptyl,“ vysvetľuje Ladislav Kopal.
Takýmto komplikáciám sa v ich rodinnej firme snažia predchádzať. „Dnes je trend zakladať čoraz viac mestských pohrebných služieb, ktoré tlačia ceny na trhu dolu. Druhým problémom sú potom extrémne nízke akčné ceny u niektorých konkurentov. Myslím si, že takéto praktiky do pohrebníctva nepatria. Naša profesia je ovplyvňovaná mnohými premennými – záleží na tom, kde a kedy dotyčný zomrel, akú rakvu si vyberiete, či sa obrad nemusí z nejakého dôvodu odložiť… A zrazu je cena úplne inde,“ uzatvára Ladislav Kopal.
Pôvodný článok vyšiel na českom Forbese a jeho autorkou je Jana Pšeničková.
